Reklama
Reklama

Dve na približne tej istej vlne

Teatrológ Anton Kret o „dvojknižke“ Milky Zimkovej a Gabriely Rothmayerovej Dve v tom na sviatku novej knihy 27. decembra 2012
Počet zobrazení: 1834
A.Kret_.jpg

No, nápad dvoch priateliek spisovateliek vyjadriť svoj šľachetný obdiv jedna k druhej a napokon aj k svetu je naozaj originálny, a - prečo nie? - aj príťažlivý. Milovníci kina si radi prečítajú, čo o scenáristke a hrdinke mimoriadne úspešného dvojdielneho filmu „o koňoch na betóne“ povie citlivá a jednako nebojácna publicistka, známa voľbou tém hlboko ľudských a sociálne vyhrotených. Fanúšikovia novinárskych útvarov a filigránsky beletrizovanej publicistiky nepohrdnú vycibrenými postrehmi div nie ruralistickej spisovateľky a scenáristky, zaujímavej okrem iného aj tým, že je schopná zahrať rolu väčšiny hrdiniek z poviedok oboch tvorivých umelkýň zaštítených talentom viažucim sa u jednej na krásne slovo a u druhej aj na jeho umeleckú interpretáciu. Na pohľad idylka. Lebo nemôžete z hry vynechať ani ľudský pôvab oboch tvorkýň, akým nás obšťastňujú pri všetkých tých náhodných aj cielených stretnutiach, z fotografií a obrázkov aj ináč vytvorených, ale najmä skrze to, čo vytvorili na papieri a jedna dosť podstatne aj na ekrane.

Je radosť začítať sa do opusíkov aj opusov oboch, je potešením nadchýnať sa obrazotvorbou filmárky Zimkovej či dokonalými literárnymi obrazmi a presvedčivými publicistickými závermi Rothmayerovej. Ozaj, pokiaľ ide o komponovanie obrazov oboch umelkýň, nuž na tomto mieste musím celkom v rozpore s vedeckými prístupmi k veciam konštatovať, že to, čo po tejto stránke priniesla na plátno Milka Zimková ako dokonale ľudsky nedokonalá a jednako taká vzorová vidiečanka Johana Ovšená, typ ženy ľudskej zmätenosti a nesplnených túžob, takou istou silnou literárnou obrazovosťou sa vyznačujú publicistické rozprávania, vlastne akési poviedkárenie Gabriely Rothmayerovej. Ale tam sa to u nej nekončí. Rothmayerová s rozšafnosťou skúsenej komentátorky a glosátorky svojrázne využíva svoju schopnosť zapamätať si veľké kombinácie, myšlienky a konštatovania múdrych a zapojiť ich do svojej akoby veľmi jednoduchej šablóny konfrontácie rečičiek a faktov, vymyslenín a skutkov. Kompletizujúcou jednotkou jej kráčania súčasnosťou je Rothmayerovej prirodzený sociálny cit a potreba sociálnej spravodlivosti. Bez slova urážky kohokoľvek, bez úmyslu brániť neobrániteľné. Takmer cestou tej najvyššej, možno Božej spravodlivosti. To, čo sa pri sústredenom čítaní aj starších prác Gabriely Rothmayerovej dalo iba vytušiť, tu to vychádza na povrch celkom otvorene: Kristovo chápanie ľudských práv je veľmi blízke predstavám tých, ktorým na sociálnej rovnosti ľudí principiálne záleží. Kým teda Zimková dosť jednoznačne a decentne zamlčuje svoje politické pohľady, Rothmayerová svoje netají a nezabúda pritom zdokladovať si postoje publicistickými, ale aj v živote hlbšie zakorenenými ukážkami. A tie jej „ukážky“ sú vzorové: v potrebnej miere lakonické, dojímavo vypĺňané detailmi ženského literárneho ornamentu - láskaním bystriny, privoniavaním k orgovánu, nezanedbávaním pekného aj za tých najškaredších situácií. Milujem Gabikinu hru na zvládanie životných úžin tak, ako mám rád Milkinu priamočiarosť v črtaní znakov ženskej duše. Najmä tej jej dievčenskej fázy. A ešte jej prostoduchú obranu dialektu: „Nemôžem (čosi) povedať ústami sedemdesiatročnej“ ináč ako po šarišsky, že... atakďalej. Isteže, Zimková má oprávnenie nazdávať sa, že jej rodný jazyk je tým najohybnejším na svete. Veď to si myslíme všetci! Rothmayerová je iného presvedčenia: Na jednej strane „Ach, zastaň chvíľa tichej nádeje...“ ako ozvena na detstvo so svojou priamočiarou filozofiou, no na strane druhej je život pre ňu celkom komplikovaný a podnecujúci k osobnej vzbure. Preto mi táto spisovateľka naďalej chýba v našom najvyššom zastupiteľskom zbore - bola tam jediným človekom, ktorý svoju obranu spravodlivosti budoval na hájení osobného šťastia indivídua a nie na predstavách o tom, že šťastná spoločnosť je tá, kde sa treba rýchlo dopracovať k peniazom a tým aj k moci; všetko ostatné je šuviks.  

Knižka s textami oboch je obsahovo aj formálne viac-menej slobodná a jedinou konštantou je v nej replikovanie tvorkýň na svoje vzájomné predchádzajúce vyjadrenia. No aj tu sa prejavuje voľnosť až potiaľ, že z hľadiska vzniku príspevkov a aj ich žánrovej rozptýlenosti je tu prítomná konkrétna epištolárna nadväznosť „tu a teraz“ spolu s retrodielkami, žiaľ, bez názvov, takže ak si budete chcieť znova prečítať napríklad ostroumnú Gabikinu recenziu Havlovho filmu, podľa mňa chef d´oeuvre celej knižky, musíte si hneď pri prvom čítaní poznačiť stranu (a to ešte ktorú? Milkinu či Gabikinu?) alebo hľadať listovaním. Ale tematicky sa autorky nezastavia prakticky pred ničím - od útvaru otázka-odpoveď až po umelé nadväzovanie na tému, ktorú práve nadhodila partnerka-spolubesedníčka. Isteže, daktorým čitateľom môže prichodiť forma knižky trochu umelá, akoby násilne vtesnaná do dialógu, ale v skutočnosti ide o oveľa vážnejší a, zdá sa, že aj príťažlivejší zámer: vyznať sa, bárs aj pars pro toto, z približne ujednoteného pohľadu na život a jeho recepciu. Dve osoby síce netvoria kollegium, ale keď dve odvážne žienky totožného sveto- a artevyznania odrazu vytrčia svoje rožky nad pahýle paroží individualizmu a uzavretosti okolia, zaujmú nás aj emotívne. Milka Zimková nie nadarmo kedysi nakrútila dokument zvaný Sama so všetkými a Gabriela Rothmayerová zas nedávno vyslovila vetu na obranu tých, čo sa cítia ako menšina, keď napísala, že im nezostáva nič iné, iba „hovoriť o svojich intímnych veciach verejne“. Je za tým krédo dvoch osobností. A za knižkou stojí dlhoročné, životom skúšané priateľstvo dvoch spriaznených duší. Nech im dlho vydrží. A my zas poprajme tejto neobvykle skomponovanej a aj vydavateľsky a tlačiarensky zaujímavej knihe záľahu čitateľov, čo si obe autorky naozaj zaslúžia.

Uzavrime to: tá kniha sa dobre číta. Neviem, či je to vďaka poznatkom a skúsenostiam autoriek, jednej z roľníckeho a druhej z industriálno-robotníckeho prostredia, ak ich triedne triedim, alebo či za to vďačíme ich vkusu a grafofílii. Zimková vás dojme úprimnosťou premietania príbehov z detstva a prostých konfrontácií s dneškom, Rothmayerová cizeláciou interpretácie faktov a dejov a tiež tým, že keď dočítate ktorýkoľvek z jej písaných útvarov, máte pocit, že iba pred chvíľou po ňom prešlo jemne navlhčené husie krídlo ako ruka pekárky chleba a dala mu farbu hrudy a vôňu z rajskej záhrady či aj iných končín nebies.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama