Reklama
Reklama

Dvadsaťpäť rokov od štátneho prevratu v Rusku

Počet zobrazení: 1926

Hovorí sa, že vzbura nemôže byť úspešná, ak je, v tom prípade sa začne nazývať revolúciou. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi Rusko ukázalo svetu, ako vzbúrenci nielen zvíťazili, ale aj obvinili legitímnu autoritu... z pokusu o prevrat, zo vzbury.

 

Parlamentná republika
 

Až do jesene 1993 bolo Rusko parlamentnou republikou. Jej najvyšší orgán – Zjazd ľudových poslancov – mal takmer neobmedzené právomoci. Nie všetci poslanci boli profesionálni politici, veľká časť sa zúčastňovala iba na valných zhromaždeniach (ktorých bolo iba 10 za celý čas). Spomedzi nich sa volil Najvyšší soviet, pôsobiaci medzi zasadnutiami zjazdu.

najvyssi_soviet_-_public_domain.jpg

Foto: Ivtorov, CC BY-SA 4.0

Bol to prvý demokraticky zvolený parlament Ruska. Zrodil sa v ostrej konkurencii, o každý mandát bojovali početní uchádzači z najrôznejších politických smerov. Ani predtým, ani potom voľby neboli také slobodné a neovplyvnené technológiami a manipuláciami.

Aj ja som vtedy kandidoval, ale nebol som úspešný. Od roku 1991 som sa však zúčastňoval na zjazdoch a na práci Najvyššieho sovietu ako poradca jeho predsedu Ruslana Chasbulatova.

 

Prezident a poslanci


Prezident, zvolený všetkými občanmi, v súlade s vtedajšou ústavou vôbec nebol všemocný. Ale Boris Jeľcin nebral ohľad na žiadne obmedzenia. Vláda s jeho podporou začala radikálnu ekonomickú reformu podľa scenára tzv. šokovej terapie. Poslanci, bývajúci a pôsobiaci v regiónoch, ostro pociťovali ťažkosti, prežívané ich voličmi. Vznikli protiklady medzi výkonnou a legislatívnou mocou. Postupne Jeľcin strácal dôveru parlamentu.

Vtedy Jeľcin požiadal o rozšírenie svojich právomocí, aby mohol v určitých prípadoch rozhodovať samostatne. Keď to neprešlo, chcel zmeniť ústavu a prerozdeliť moc vo svoj prospech. Poslanci s tým nesúhlasili.

Jeľcin mal vysokú osobnú popularitu a podporu väčšiny médií. Preto sa rozhodol ísť priamo za ľuďmi – usporiadať referendum o dôvere, s čím poslanci napokon, pod vplyvom verejnosti, súhlasili (bolo by ťažké vysvetliť občanom, prečo nechcú vypočuť ich názor).

Spustila sa mimoriadne intenzívna propagandistická kampaň, ktorá mala zabezpečiť výsledky hlasovania, vyhovujúce prezidentovi. Jej hlavným argumentom bolo, že Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet sú pod vplyvom komunistov, a preto hrozí obnovenie „socialistického systému“. Nebola to pravda, ale pod silným tlakom propagandy veľa ľudí tomu uverilo.

Iste, medzi poslancami bolo dosť bývalých členov KSSZ, ale väčšina z nich chcela, aby sa na to zabudlo. Podieľali sa na novej ekonomike, mali svoje biznisy a majetok, a nemali záujem o návrat minulosti. A samotná parlamentná frakcia komunistickej strany nebola taká veľká, aby diktovala svoju vôľu ostatným. V tom čase rozhodujúcu úlohu v parlamente hral Občiansky zväz – blok centristických frakcií a poslaneckých skupín. Jeho program zahŕňal vytvorenie sociálne orientovanej trhovej ekonomiky bez stresov a šokov pre obyvateľstvo.

 

Stratená šanca
 

Jeľcin nezačal hneď otvorene bojovať proti parlamentu. Istý čas uvažoval o možnosti nájsť v ňom podporu. Občiansky zväz dostal ponuku navrhnúť vlastných kandidátov do vlády, a potom prezident neočakávane prišiel vo februári 1993 na kongres zväzu (volali sme to vtedy Fórum). Prijali ho tam dosť chladne. Jeden po druhom rečníci hovorili na jeho adresu veľmi nepríjemné, niekedy dokonca urážlivé slová.

Ako predseda výkonného výboru Občianskeho zväzu som sedel vedľa Jeľcina a videl som, ako doslova kamenie. Snažil som sa ho upokojiť, že tak sa správajú iba jednotliví radikáli, ktorí nevyjadrujú spoločné stanovisko. Ale bolo už neskoro. Prejav prezidenta bol veľmi tvrdý, vyhlásil zámer ukončiť „absolútnu moc sovietov“ (išlo nielen o Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet, ale aj o regionálne soviety).

Napriek tomu som v záverečnom slove povedal, že ak nám prezident podá ruku, nezostane neopätovaná. Ale ruka už nikdy nebola ponúknutá. Myslím si, že to bol zlomový bod, po ktorýom nastala konfrontácia až po jej extrémne formy.

 

Referendum


V apríli 1993 sa uskutočnilo referendum, ktoré prinieslo nejednoznačné výsledky. Väčšina občanov, ktorí sa ho zúčastnili, vyjadrila dôveru Jeľcinovi a jeho politike, menej ako polovica (49,5 %) chcela predčasné prezidentské voľby. Pri tom 67,2 % hlasovalo za predčasné parlamentné voľby.

Podľa rozhodnutia Ústavného sudu výsledok nadobúdal účinnosť iba v prípade, keď by zaň hlasovala viac ako polovica všetkých oprávnených voličov. Táto podmienka nebola splnená, pretože hlasovať prišlo len 64,178 % občanov (veľa, ale nie dosť). Jeľcin dostal podporu, ale nie takú veľkú, akú potreboval.

To nezabránilo prezidentovi a jeho tímu odvolávať sa na výsledky referenda pre legitimizáciu ich ďalších krokov, hoci ich to pribrzdilo. Ešte takmer o polroka sa predĺžilo taktizovanie a hľadanie riešení. V parlamente sa diskutovali aj také krajné návrhy, ako: narýchlo sa dohodnúť s Bieloruskom a (alebo) s Kazachstanom o vytvorení zjednoteného štátu, prezidentom ktorého mal sa mal stať určite nie Jeľcin, ale Lukašenko alebo Nazarbajev...

 

Prevrat
 

Situácia sa zhoršovala, konfrontácia stúpala. Napokon 21. septembra 1993 prezident zverejnil dekrét o ústavnej reforme, podľa ktorého Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší Soviet museli hneď skončiť svoju činnosť.

To bol jednoznačne štátny prevrat, pretože podľa platnej ústavy prezident nemal právomoc rozpustiť parlament. Väčšina poslancov odmietla splniť dekrét, pokračovali v práci a mali aj kvórum. Prvé, čo urobili – na základe stanoviska Ústavného súdu vyhlásili Jeľcinovi impeachment – odvolali ho z postu prezidenta a dočasne preniesli jeho právomoc na viceprezidenta Alexandra Ruckého. Na marec 1994 boli naplánované nové voľby prezidenta a poslancov.

Boli vymenovaní aj ministri obrany a vnútra, čo bola asi chyba – z dovtedajších ministrov, ktorí mali všetko pod kontrolou, urobili nepriateľov.

Samozrejme, Jeľcin ignoroval toto rozhodnutie a pokračoval v porušovaní zákonov. Pretože ministri obrany a vnútra vynútene zostali na strane prezidenta, mal k dispozícii dosť ozbrojencov. Budovu Najvyššieho sovietu (tzv. Biely dom) blokovali policajti a vojaci, a potom ju odpojili od elektriny a vody.

Spočiatku obliehanie nebolo prísne, dalo sa dostať do budovy. Smutné a trochu aj smiešne bolo pozerať sa, ako úctyhodní a nemladí ľudia preliezajú plot alebo kríky, aby sa vyhli pozornosti strážam...

V tomto čase som sa podieľal na pokuse nájsť východisko, aby nedošlo k tragickým následkom. Neveľká skupinka reprezentantov oboch strán pripravila návrh dohody, stanovujúcej zrušenie všetkých rozhodnutí, prijatých od 21. septembra, a predčasné voľby prezidenta a parlamentu. Ale keď som priniesol tento návrh Ruckému, kategoricky ho odmietol. Rovnako reagoval aj Jeľcin. Rozhovory o zmieri boli prerušené.

 

„Apokalypsa“ ruského parlamentarizmu


Konflikt rozdelil ruskú spoločnosť, každá strana mala svojich podporovateľov, pritom niektorí boli veľmi radikálni. Dňa 3 októbra zástancovia parlamentu s použitím sily (medzi nimi boli aj ozbrojenci) odblokovali jeho budovu a potom sa pokúsili nadviazať kontrolu nad kanceláriou primátora Moskvy a centrálnou televíziou. Vznikli zrážky, čo priviedlo k obetiam.

Bola to tragická chyba. Sila parlamentu nebola v ozbrojencoch, ani v množstve podporovateľov, ale v legitímnosti. Použitím sily, porušením zákona, ktorý zastával, sa stal rovnakým ako protistrana, stal sa zraniteľným.

Nasledujúci deň sa mi už nepodarilo preniknúť do parlamentu – aj „tajomné“ cestičky boli zablokované. Kým som hľadal, ako sa pridám k obkľúčeným kolegom, začul som mocnú kanonádu. Začalo sa ostreľovanie parlamentnej budovy z tankových hlavní.

V centre Moskvy strieľali tanky. Stovky ľudí okolo s otvorenými ústami pozerali na nebývalé divadlo a nikto sa nestaral o ich bezpečnosť. Poslanci mali iba jednu možnosť: zastaviť násilie a predísť novým obetiam. V oknách parlamentu sa objavili biele vlajky, odpor sa skončil. Lídrov parlamentu zadržali. Obvinili ich z organizovania masových nepokojov, ktoré viedli k ľudským obetiam, a uväznili. Štátny prevrat bol úspešný, obhajcov ústavy vyhlásili za zločincov.

 

Po bitke


Tieto udalosti videl celý svet, CNN ich vysielala v priamom prenose. Napodiv, západné demokracie tlieskali ostreľovaniu ruského parlamentu. Bezpodmienečne podporovali Jeľcina, ktorému sa ich podarilo presvedčiť, že ide o posledný boj proti komunizmu. Keď teraz kritizujú ruský politicky systém, mali by pamätať, že vznikol iba ako výsledok týchto udalostí.

V decembri 1993 bola v referende schválená nová ústava. Rusko sa stalo prezidentskou (presnejšie – superprezidentskou) republikou: hlava štátu dostala obrovské právomoci a parlament, naopak, skoro stratil vplyv. Vznikla výkonná moc nekontrolovaná spoločnosťou, náchylná ignorovať verejnú mienku. To, čo teraz dráždi západných kolegov, sa zrodilo aj vďaka ich podpore.

Vo voľbách do Štátnej dumy (dolná komora nového parlamentu RF), ktoré sa konali v rovnakom čase, som bol zvolený za poslanca za Novosibirsk (3 tisíc kilometrov od Moskvy, kde som vtedy býval). Úspech mi priniesol predvolebný televízny klip s obrazom horiacej starej ústavy, a sľub dosiahnuť oslobodenie jej obhajcov. To odráža náladu voličov v tohto obdobia.

Na jednom z prvých zasadnutí Dumy (úplné prvé boli výlučne organizačné) som navrhol amnestiu pre Ruckého, Chasbulatova a iných politických väzňov. Na to nebolo dosť hlasov. Vtedy za mnou prišiel líder komunistov Gennadij Zjuganov a povedal: to určite podporujem, ale budeme hlasovať „za“ iba vtedy, keď to bude naša vlastná iniciatíva. Doteraz je mi ľúto že kvôli týmto ambíciám moji kolegovia strávili viac času vo väzbe.

Len o pár mesiacov komunistická frakcia prišla s návrhom zákona o amnestii a tentoraz bol prijatý. Obrancov parlamentu prepustili. Myslím si, že aj administratíva prezidenta to ticho podporila, pretože inak by sa mal začať otvorený súdny proces, a to by určite vyvolalo novú konfrontáciu. Amnestia poskytla možnosť, ako obrátiť stránku, aby ľudia čo najskôr zabudli na to, čo sa stalo. Ale tieto udalosti určujú život krajiny už 25 rokov.

 

Déjà vu


Terajšia ruská moc ako priamy dedič jeľcinovskej nemá prečo rada spomínať na jeseň 1993. Liberálna opozícia tiež o tom radšej mlčí – je to inteligencia, ktorá vtedy podporovala prezidenta a teraz bojuje proti poriadku, ktorý zaviedol. Ľavá opozícia v Rusku sa vždy snaží nedráždiť moc, okrem radikálov, ktorých málokto počúva. A ľudia mladší ako 30-40-roční takmer nič o tom nevedia. Aspoň nebudú mať pocit „déjà vu“, keď sa kyvadlo bude hojdať v opačnom smere.  

Prečo k tomu musí prísť? V blízkej budúcnosti Rusko opäť čaká ústavná reforma. Hoci ústava 1993 bola šitá na prezidentskú mieru, obmedzuje Putinove možnosti. Podľa nej Vladimir Putin je vo funkcii svoje posledné obdobie. V roku  2024 už nebude môcť obsadiť tento post. Experti sú si istí, že hľadá možnosť, ako predlžiť svoje prezidentské pôsobenie. To by však znamenalo, že ústava sa zase zmení, dúfam, že aspoň bez násilia.

Ale ako? Najjednoduchšie by bolo vylúčiť obmedzujúce ustanovenia. To by však nebolo fér, a Putin už povedal, že na to nepôjde. Oveľa lepšie by bola vnímaná zmena, v rámci ktorej by prezidenta volil parlament. Toto by zrušilo predchádzajúci počet Putinových prezidentských období a umožnilo by mu pokračovať na jeho poste. Putinovi osobne by to neprinieslo žiadne riziko. Čo sa týka ďalších prezidentov, už sú to ich problémy...

Nakoľko je reálny podobný scenár? Diskutuje sa, zvažuje sa. Nie je vylúčené, že ešte príde návrat parlamentnej republiky a neskoršie aj širšia demokratizácia ruského politického systému. Ako sa hovorí, všetko nové je dobré zabudnuté staré.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama