Drsné premeny liberalizmu
V prvej časti zamýšľania nad ideami nášho sveta som sa zameral na komunizmus, teda smer, ktorý víťazil, aby následne prehral. Prehral naozaj? No o tom potom. Teraz sa zameriam na zdanlivého víťaza – liberalizmus.
Pojem liberalizmus je odvodený od pojmu „sloboda“ a tá je vždy príťažlivá, pričom je aj veľmi rozmanito vysvetľovaná. Je to krásny filozofický pojem, ktorý sa však nedá v praxi uplatniť vo svojej úplnosti. Jeho vznik sa viaže na rovnaké prvotné pohnútky ako pojem komunizmus – potreba odstaviť od absolútnej moci aristokraciu (rodových vládcov) a vpustiť do rozhodovacieho procesu mešťanov – buržoáziu. Začalo sa to Veľkou francúzskou revolúciou a americkou národnou revolúciou – je to zhoda okolností, že sa uskutočnili v rovnakom čase? Asi nie. Francúzsky variant bol založený na radikálnom liberalizme, kým americký na kombinácii liberalizmu a konzervativizmu. Vládnutie však v obidvoch variantoch malo umožniť nástup novej spoločenskej triedy, ktorá mala v úmysle rozvíjať ekonomiku výrobno-obchodným smerom. Preto bolo vhodné narábať s pojmom sloboda, na báze ktorej vznikol liberálny parlamentarizmus.
Predchádzajúci článok: Prečo vznikol komunizmus?
Nasledujúci: Postindustrializmus – aj postliberalizmus?
Eugène Delacroix: Sloboda vedie ľud na barikády, 1830. Zdroj: Wikipedia.org
Liberálne teórie narábali so slobodou ako rovnosťou jednotlivcov, politický liberalizmus však rozdeľoval ľudí podľa toho, kto si aké ekonomické a politické predpoklady slobody vytvoril. Sloboda bez majetku je veľmi iluzórna predstava a sloboda bez moci úplný nezmysel. Na to, aby sa človek mohol rozvíjať podľa vlastných predstáv a potrieb, potrebuje nejaké veľmi konkrétne majetkové zázemie. No a toto sa zabezpečuje prostredníctvom mocenského rozhodnutia štátu, ktorý má možnosť prerozdeliť bohatstvo a garantovať nemennosť jeho vlastníctva. Revolúcie vždy umožňujú vyvlastnenie určitého majetku a jeho nové vlastnenie. Takto vo Francúzskej revolúcii bol vyvlastnený a následne novo privatizovaný majetok cirkvi a tiež časť šľachtického majetku. Rabovanie bolo tiež do určitej miery umožnené. Ak to v niečom pripomína iné liberálne revolúcie – nie je to náhoda, ale rovnaký princíp.
Politický liberalizmus teda stál na počiatku industrializácie ekonomiky, s čím súvisel aj nástup obchodných reťazcov a vzostup inštitúcií finančného kapitálu. Liberálne revolúcie sa stali oponou, ktorá sa musela zodvihnúť, aby sa objavilo nové predstavenie pre divákov, ktorí pozerali na scénu v hlučnom obidve (pripomínam ovácie davu pri gilotínovaní „nepriateľov ľudu“ vo Francúzsku).
Liberálno-kapitalistický variant vývoja mal jednu zjednocujúcu spoločnú parketu: industrializáciu ako rýchly smer vývoja ekonomiky. Psychologická príťažlivosť tohto smeru spočívala v hesle: kto je pracovitý (myslené šikovný), bude sa mať dobre (bude bohatý a vážený). Industrializácia je výrazne masový jav – nedá sa uskutočňovať v malom rozmere na rozdiel od remeselníckeho vývoja. Takže sa spojila predstava o novej zásadnej užitočnosti miest: prenesenie moci z kráľovských hradov a zámkov do mestských sídel novej moci (parlamentného systému) a koncentrovaní pracovnej, ale aj kúpnej sily. Mestá sa stali opäť hybnou silou civilizácie. Zároveň sa tu vytváralo veľmi dobré prostredie pre rozmach kultúry: umenie, vzdelávanie a veda). To, čo sa dialo v malom na Apeninskom polostrove v stredovekých mestských štátoch, bolo možné v masovom rozmere uskutočniť v teritoriálnych štátoch.
Aj v prípade liberálno-kapitalistického variantu vývoja vidíme jeho dve formy, ktoré si neprotirečia, ale zvýhodňujú šikovnejšieho. Ide o európsky a americký variant. Európsky bol založený na boji s domácimi „nepriateľmi“ – aristokraciou a cirkvou. Americký mal zase nepriateľa v cudzine – išlo o britskú monarchiu. Doma Američania nebojovali proti aristokracii (tvorcovia systému sa dohodli na nepoužívaní šľachtických titulov), ale ani proti cirkvám. To uľahčilo nasledujúci domáci vývoj. Keď sa však mala industrializácia rozbehnúť naplno, došlo k sporu s poľnohospodármi (plantážnikmi), ktorí viazali značnú časť pracovnej sily aj prostredníctvom otrokárstva. Občianska vojna rozdelila spoločnosť, no industrializmu už nikto nedokázal zabrániť a tak sa realizoval pôvodný variant.
Paradoxom vývoja je, že hoci politický liberalizmus, aj industrializmus vznikli v západnej Európe, plnšie a úspešnejšie sa presadili v Severnej Amerike. Viditeľne rozdiel spočíva v tom, že európska cesta liberálneho kapitalizmu zostala pod vplyvom ideológie a snahy tvrdého definovania slobôd, kým v Severnej Amerike ide o dominanciu pragmatizmu, ktorý ohýba výklad ideí užitočným spôsobom. Tak pol storočia politickému liberalizmu neprekážala existencia otroctva a ďalšie storočie rasová segregácia, čo už v západnej Európe nefungovalo.
Popri politickom liberalizme sa úspešne do života prešmykol ekonomický liberalizmus. Ide o slobodu vlastnenia. Ideálom je takto absolútna sloboda vlastnenia, teda neexistencia právnych, politických, ani morálnych zábran vlastnenia. Takto vznikli svetové kartely a nimi iniciovaný globalizmus. Vlády sa premenili na územných plánovačov a policajtov, ktorí zabezpečujú úspešnosť projektu ekonomického liberalizmu a jeho gigantickej formy: globalizmu.
Čo sa deje s liberalizmom dnes? Zdá sa, že je to ako s človekom, ktorý dobehol do cieľa a už sa nemusí snažiť. Jednoducho tučnie a lenivie – fyzicky aj duševne. Liberalizmus sa prestal kvalitatívne rozvíjať a celé vlastné zdokonaľovanie preniesol do sféry kvantitatívnej. Markantne je to vidieť na pokusoch zakomponovať do liberalizmu rôzne ozdoby, akými sú ekológia, spravodlivosť, ľudské práva a pod. Ide o dôležité prívlastky nášho života, no s liberalizmom nemajú nič spoločné. Politikom najviac vyhovujú ľudské práva, pretože nevyžadujú intelektuálnu tvorbu, ani systémovú materiálnu podporu. V podstate ide o mocensky užitočnú kľučku, ktorou sa pôvodné idey slobody menia na plastelínovú zmes, z ktorej možno vytvarovať čokoľvek. Ako napísal jeden múdry pán: vtáci nelietajú preto, že majú na to právo, ale preto, že majú krídla.
Občianske práva úzko súviseli s realizáciou politického liberalizmu. Vlastne bez nich ani nejde o skutočný politický liberalizmus. Občianske práva obsahujú víťazstvo občanov nad štátnou mocou. Štát nič dobrovoľne občanom nedá, oni si musia svoje práva vybojovať.
No a teraz sa pozrime na tzv. ľudské práva: od koho by ľudia tieto práva mali dostať, teda kto ich následne bude garantovať? Existujú tri varianty vzniku človeka na našej Zemi: podľa jedného človeka stvoril boh, podľa druhého sa vyvinul z opíc zásluhou prírody a podľa tretieho človeka stvorili bytosti z inej planéty. Takže máme tri zdroje človeka a teda aj tri zdroje ľudských práv, no žiaden z nich sa nechce o súčasného človeka starať. Boh dal človeku život a vyhnal ho z raja, čím dal jasne najavo, aby sa naďalej o seba staral sám. Príroda zmenila opicu na človeka a nie je jasné, na čo ho zmení v budúcnosti, no v žiadnom prípade nejavila zodpovednosť za svoj výtvor. Mimozemšťania potrebovali človeka k nejakého cieľu, asi k práci pre nich a keď odišli, nechali ľudí, aby sa spravovali sami.
Takže myšlienka o ľudských právach je zavádzajúca a pramení v tvrdení o nezodpovednosti za ľudské osudy. Tak sa systémovo narušuje politický liberalizmus a premieňa sa na utópiu. Politický liberalizmus bol vytlačený ekonomickým liberalizmom na okraj ako nevyhnutný obal napĺňania zámerov svetových ekonomických korporácií. Liberalizmus dožil svoje elegantné dni a zostala otázka: čím má byť nahradený? Alebo sa ešte nejaké desaťročie môže udržiavať? Šance na kvalitatívny rozvoj liberalizmu nie sú a kvantitatívny rozvoj je pokusom o krátkodobé prežitie – svet však ide ďalej. A čo my?
Existuje pojem „postindustrializmus“ – malo by ísť o pokračovanie industrializmu v novej podobe. Sociológovia ho doplnili pojmom „konzumná spoločnosť“ – čo znamená jednoznačnú orientácia človeka na spotrebu a marginalizáciu kultúrnosti. To je práve kvantitatívna premena liberalizmu bez snahy o jeho kvalitatívny vývoj. Človeku sa ponúka prežiť život medzi tovarmi – pričom by sa nemal zaujímať o vládnutie a smerovanie spoločnosti.
Svetu vládnu kartely, ktoré nemajú partnerov – jednotlivé štáty sú slabé. Tak sa liberalizmus a jeho globalizmus premenili na klietku pre obyvateľov. Kartely nepotrebujú politický liberalizmus, ale oslabovanie štátov a teda aj slobôd človeka. Existuje z tohto marazmu východisko? To si povieme v nasledujúcej časti.
