Reklama
Reklama

Dr. Anton Rašla verzus Dr. Jozef Tiso (2.)

Súboj pred Národným súdom (1946 – 1947)
Počet zobrazení: 4488

Prvá časť:
Dr. Anton Rašla verzus Dr. Jozef Tiso (1.)

 

          5.

Trestné stíhanie fašistických okupantov, domácich zradcov a kolaborantov bolo teda vo výlučnej právomoci slovenských národných a štátnych orgánov. Nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR – vymedzilo a definovalo znaky zločinov a trestných činov charakterizovaných ako retribučné zločiny, ustanovilo aj príslušné súdne orgány, ktoré rozhodovali o obžalobe, o vine a treste. Boli to ľudové súdy, osobitne kreované a s osobitným zastúpením a to: Národný súd so sídlom v Bratislave, okresné ľudové súdy so sídlom v sídle okresu a miestne ľudové súdy v každej politickej obci. Novým charakteristickým znakom týchto súdov bol ich znak: ľudovosť. Súdiť mal ľud, prameňom práva sa stalo priamo „svedomie ľudu“, ktoré primárne malo posúdiť, či konkrétna osoba spáchala skutok, ktorým sa naplnili znaky zločinu, trestného činu podľa retribučného nariadenia SNR. Rozhodovali nielen o vine obžalovaného (ako napríklad porotcovia v porotnom súde), ale rozhodovali aj o treste. V sedemčlennom senáte Národného súdu bolo 6 sudcov tzv. sudcov prísediacich. Predseda senátu a jeho námestník musel byť sudcom z povolania. Menovalo a odvolávalo ich Predsedníctvom SNR. Členov Národného súdu menovalo a odvolávalo Predsedníctvo SNR, ktoré malo na Slovensku vlastne postavenie hlavy štátu. Princíp „ľudovosti“ sa v zložení Národného súdu prejavil v podobe zastúpenia v ňom predstaviteľov slovenských politických strán s tým, že členmi príslušného senátu Národného súdu boli traja predstavitelia Demokratickej strany a traja predstavitelia Komunistickej strany Slovenska. Bolo to paritné zastúpenie predstaviteľov politických strán.

Do pôsobnosti Národného súdu patrilo rozhodovať o trestných činoch taxatívne určených v príslušnom ustanovení, a to od bývalého prezidenta, cez členov slovenských vlád, poslancov snemu, členov Štátnej rady, členov Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, šéfa propagandy a ďalších.

rasla_knihy.jpg

Princíp retribúcie sa v procesnom konaní, v konaní pred súdom prejavil uplatnením zásad a pravidiel, ktoré priniesla Dohoda o stíhaní hlavných vojnových zločincov prijatá v roku 1945 v Londýne a jej súčasť Štatút medzinárodného vojenského tribunálu. Znamenalo to aj pre retribúciu na Slovensku – že jej základom, spôsobom bude súdna forma realizácie spravodlivosti. V súlade s tým sa zriadil Národný súd a ľudové súdy. Konanie pred týmito súdnymi orgánmi malo byť a bolo verejné a kontradiktórne vo forme stretávania stanovísk (súboja) obžaloby a obhajoby, resp. obžalovaného. Mala to byť ďalej spravodlivosť konajúca bez meškania a pokiaľ možno urýchlene.

Konanie pred Národným súdom sa v kauze Dr. J. Tiso, Dr. F. Ďurčanský, A. Mach uskutočnilo vo veľkej pojednávacej sieni v Justičnom paláci v Bratislave za prítomnosti širokej verejnosti. Počas 71 dní pojednávania sa ho zúčastnilo 3 750 ľudí. Pre zahraničných hostí, diplomatov a novinárov prebiehalo simultánne tlmočenie do anglického, ruského, francúzskeho a nemeckého jazyka.

Zásada kontradiktórnosti súdneho pojednávania sa zabezpečila účasťou obžaloby a obhajoby, ich činnosťou. Žalobcovia tvorili Úrad obžaloby pri Národnom súde. Boli nimi Ľudovít Rigan (ako vedúci obžaloby), Juraj Šujan a Anton Rašla. Obhajcami boli Ernest Žabkay a Michal Grečo. Príslušný senát, ktorý pojednával v konkrétnej kauze, tvorili šiesti prísediaci, predsedal im Dr. Igor Daxner, ktorý bol súčasne aj predsedom Národného súdu ako inštitúcie celkove. Obžaloba bola zameraná na široké spektrum konaní, bola teda veľmi rozsiahla, s veľmi početnou množinou, až so 113 konaniami, ktoré boli žalované ako trestné činy. Boli rozdelené podľa štruktúry retribučného nariadenia SNR na niekoľko častí. Na prvom mieste sa uvádzali v žalobe konania obžalovaných, ktoré viedli k deštrukcii ČSR a k vyhláseniu slovenského štátu ako nedemokratického a neparlamentného štátu pod ochranou Nemecka, s priamo vazalskou službou v prospech vedenia vojny hitlerovskou Ríšou. Ďalšou kapitolou obžalobného spisu boli zločiny kolaborácie. Nasledovali zločiny zamerané na marenie Slovenského národného povstania. Štvrtú časť obžaloby tvorili zločiny proti ľudskosti, ako ich pomenoval norimberský Medzinárodný vojenský tribunál.

Pred podaním obžaloby Dr. A. Rašla ako člen Úradu obžaloby navrhoval inú koncepciu procesu a tým aj inú štruktúru obžaloby. Dôvodom boli úvahy vedúce k tomu, aby sa splnil účel tohto retribučného procesu vo vzťahu k najmä verejnosti, aby sa vyformovalo historické a právne vedomie národa v zmysle poznania, že ľudácky slovenský režim, zdanlivo samostatný a podľa prezidentovej sutany aj kresťanský, skutočne bol zločinným, fašistickým a protislovanským štátnym útvarom a jeho prezident a vodca osobou, ktorá páchala, zúčastňovala sa, súhlasila a schvaľovala takéto kriminálne skutky. Ťažisko obžaloby podľa návrhu Dr. Rašlu malo byť koncentrované na zločinoch proti ľudskosti (židovské deportácie, represie proti povstalcom a obyvateľstvu, ktoré ich podporovalo, resp. súhlasilo s ich konaním, a to s páchaním masového násilia). Druhou kapitolou obžaloby mali byť konania, ktoré napĺňali znaky ilegálneho vzniku slovenského štátu (vzniku v rozpore so zákonom).

Tretiu časť obžaloby tvorili skutočnosti, ktoré obžaloba kvalifikovala ako medzinárodné zločiny proti vedeniu vojny, resp. vojnové zločiny. Návrhy A. Rašlu skoncentrovať obžalobu proti Tisovi, Machovi ako aj neprítomnému F. Ďurčanskému práve na zločiny proti ľudskosti, korešpondovali, resp. boli v súlade s tým, aby slovenská verejnosť, ako aj tá jej časť, ktorá bola priaznivcom Dr. Tisu, mohla už podľa svojho svedomia, podľa svojho zmyslu pre ľudskosť (nie podľa zložitých právnických úvah aj politických súvislostí, často medzinárodných, týkajúcich sa protištátnych skutkov vedúcich k rozbitiu ČSR) posúdiť a presvedčivo poznať, či konanie prezidenta a vodcu bolo v súlade s týmito prameňmi práva.

Predseda Národného súdu Dr. I. Daxner a členovia Demokratickej strany urýchľovali začatie pojednávania o kauzách, ktoré považovali za nosné s dostatkom dôkazov. Preto prvou kauzou, ktorá sa pojednávala pred Národným súdom, bol prípad plk. Jána Šmigovského ako zločinu zrady na SNP tým, že vojenskú posádku v Nitre nepreviedol podľa rozkazu od Jána Goliana do povstaleckej armády, ale ju nasmeroval na obranu ľudáckeho režimu. Nasledoval proces s tzv. „židovským kráľom“ Dr. A. Vaškom, ktorý viedol protižidovskú represiu a deportácie, potom s Dr. Vojtechom Tukom, bývalým predsedom vlády, autorom židovského kódexu, ústavného zákona o ich deportácii do koncentračného tábora v Osvienčime. Ďalším v poradí bolo hlavné pojednávanie pred Národným súdom s Otomarom Kubalom, hlavným veliteľom Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktoré spáchali ukrutnosti proti dedinám a osadám s povstaleckými a propartizánskymi konaniami.

Podľa stanoviska Dr. Rašlu, žalobcu Úradu obžaloby, mohlo mať súdne pojednávania nie povahu konania proti individuálnym obžalovaným, ale všetci títo obžalovaní mohli byť súdení na spoločnom hlavnom pojednávaní s Jozefom Tisom a. Machom. Neakceptoval sa ani ďalší jeho návrh na úpravu obžaloby, ktorá nemala obsahovať siahodlhé texty a reprodukcie o žalovaných skutkoch, ale mala mať podobu stručného výpočtu skutkov týkajúcich sa zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Spolu s tým uviedol A. Rašla vo svojich memoároch dve „iniciatívne“ konania jedného obžalobcu a predsedu Národného súdu. Člen Úradu obžaloby Dr. Juraj Šujan zašiel s konceptom obžaloby za prezidentom ČSR Dr. E. Benešom. Neskôr tak urobil aj predseda Národného súdu Dr. Igor Daxner, ktorý navštívil prezidenta Dr. Beneša na zámku v Topoľčiankach. V oboch prípadoch Dr. E. Beneš nezasiahol, ani neprikázal ako viesť pojednávania, vyjadril sa len k celkovej koncepcii obžaloby. Ocenil, že sa obžalúva najmä „Tisova zrada na Republike“. Aj Dr. Daxner po návšteve u prezidenta ČSR uviedol, že v súlade so želaním Dr. Beneša sa „ťažisko Tisovej trestnej zodpovednosti má preniesť do tejto oblasti, a to „zrady ČSR“. A tak sa stalo, že v konečnej verzii obžaloby zostalo množstvo (ako napísal Dr. Rašla) dubióznych skutkov, t. j. skutkov s pochybným právnym významom, ako aj skutkov právne nie úplne preukázaných, resp. nedokázaných, ktorých faktický alebo právny význam bolo možné spochybniť, čo bolo vodou na mlyn obhajcom obžalovaného Dr. Tisu. A práve to bola tá časť obžaloby, v ktorej mohol Dr. Tiso svojou demagogickou obranou mať alebo dosiahnuť u slovenskej verejnosti úspech a obžaloba nezdar a neúspech. Otázka jednotného československého národa, decentralizácia ČSR, legislatívne návrhy HSĽS na premenu unitárnej ČSR na štát s autonómiou Slovenska v predvojnovom období, ďalej relatívny prínos „samostatného“ vojnového slovenského štátu z hľadiska dokonštituovania svojbytného slovenského národa, jeho schopnosti celkove dobre viesť najmä ekonomiku, aj stanoviská ilegálnej a potom povstaleckej SNR vytvoriť novú Č-SR vedomie a želanie značnej časti obyvateľstva, aby sa slovenská štátnosť rozvíjala nie už ako klérofašistická, ale antifašistická, demokratická, všetky tieto rozmery a dimenzie spochybňovali správnosť zamerania obžaloby – prioritne na „zradu ČSR“. V konečnom efekte práve táto kapitola obžaloby a pojednania bola jej slabinou. Dokonca možno povedať, že neviedla k presvedčivému naplneniu účelu pojednávania v kauze vedúcej trojice obžalovaných – Dr. Tiso, Dr. Ďurčanský a. Mach.

V literatúre sa niekedy omylom, častejšie úmyselne dezinformačne uvádza, že Dr. Rašla predkladal obžalobu vo viac ako polovici žalovaných skutkov. Nie je to tak. Vedúci Úradu obžaloby Dr. Rigan rozdelil obžalobu medzi prokurátorov podľa vecného obsahu. Ľudovít Rigan viedol obžalobu, mal na starosti obžalobu týkajúcu sa zločinov proti ľudskosti, obmedzovania občianskych práv, zriaďovania koncentračných táborov pre Židov a organizovania deportácie Židov do koncentračných táborov v nacistickom Nemecku. Anton Rašla (ako člen Úradu obžaloby pri Národnom súde, vojenský prokurátor) mal na starosti skutky a konania, ktoré tvorili zločin vojenskej kolaborácie J. Tisa s Nemeckom, ďalej sa zameral na činnosť J. Tisa počas SNP na represálie proti povstalcom a obyvateľstvu, ktoré pomáhalo partizánom po zatlačení Povstania do hôr a po ich prechode na partizánsku formu boja. Súčasne mal na starosti obžalobu v trestnej veci A. Macha. Juraj Šujan (člen obžaloby pri Národnom súde) vypočúval J. Tisa pri príprave obžaloby, v tzv. prípravnom konaní. Do jeho pôsobnosti patrili záležitosti týkajúce sa činnosti HSĽS v období pred Mníchovskou dohodou.

V týchto záležitostiach predniesli uvedení žalobcovia aj svoju časť obžaloby pri začatí hlavného pojednávania. Viedli súčasne aj vypočúvanie obžalovaného týkajúce sa týchto vecí v rámci súdneho pojednávania. Svoju časť obžaloby pripravili obžalobcovia samostatne. Dávali ju na predbežné schválenie vedúcemu Úradu obžaloby Dr. Ľ. Riganovi, ktorí ju predkladal na posúdenie Predsedníctvu SNR. Nie je známe, ako uviedol A. Rašla v memoároch, že by P-SNR vrátilo žalobu na prepracovanie alebo na dopracovanie či zmenu. Úrad prokuratúry pracoval a vystupoval v týchto kauzách samostatne.

Obhajcami obžalovaného Dr. J. Tisu boli ním vybraní a zvolení advokáti, a to Dr. Ernest Žabkay, ktorý sa zaoberal právnymi aspektmi obžaloby, v skutočnosti však viedol prakticky celú obhajobu sám. Druhý obhajca Dr. Martin Grečo mal na starosti politickú časť obžaloby.

Obsah týchto pojmov, čo sú právne a čo politické aspekty obžaloby si riešili títo obhajcovia, advokáti Dr. Tisu samostatne. Osobitne Dr. E. Žabkay prejavil pri vedení obhajoby svoju vysokú odbornosť a profesionálne nasadenie. Využil každú neúplnosť v obžalobe, aj pochybenia v činnosti senátu, najmä nie šťastné výroky predsedu senátu Dr. I. Daxnera, niektoré slabšie dôkazného prostriedky v jednotlivých žalovaných skutkoch v prospech svojho obžalovaného. V priebehu viac ako štyroch mesiacov (december – apríl) hlavného pojednávania pred Národným súdom preukázal vynikajúci výkon advokáta. Známa je aj jeho obhajovacia reč, ktorá bola publikovaná v roku 1990. Niekoľkokrát si sťažoval na výpovede a postoje svojho mandanta Dr. Tisu pred súdom, ktorými neprispieval , ale naopak likvidoval nádej na získanie poľahčujúcich okolností pre seba.

Štruktúra obžaloby sa podľa obsahu delila na štyri časti, označené písmenami abecedy. Časť obžaloby A – obvinenie z rozbitia republiky a spolupráca s Nemeckom. Táto časť obžaloby bola najrozsiahlejšia. Do nej patril najväčší počet žalovaných trestných skutkov. Rozsahom a obsahom obžaloba zodpovedala koncepcii, ktorú prijalo vedenie Úradu obžaloby, ako aj predseda Národného súdu Dr. Daxner. Súhlas, aby ťažisko obžaloby sa vzťahovalo na konania zodpovedajúce a vzťahujúce sa na zradu republiky (ČSR) pred začatím hlavného pojednávania dal aj Dr. E. Beneš, prezident ČSR. V priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní sa preukázala pravdivosť tvrdení Dr. Rašlu o tom, že viaceré skutky tu napísané boli pochybné, nebolo ich možné bez výnimky a v plnom rozsahu dokázať. Národný súd v rozsudku v tejto kauze až v prípade 17 konaní pôvodne uvedených obžalobe, oboch obžalovaných, Dr. Tisu aj Dr. Ďurčanského, oslobodil spod obžaloby. Na súde sa nedokázalo, že tieto konania spáchali zavinene, t. j. vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti.

Obsahom druhej časti obžaloby – časť B bolo obvinenie zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, uzavretia Zmluvy o ochrane s Nemeckom, Salzburský diktát, hospodárska spolupráca s Nemeckom (rozsiahle škody tým spôsobené Slovensku), ďalej podpora nemeckého zločinného vedenia vojny, vyhlásenia vojny proti Spojencom a ZSSR. Konania obsiahnuté v tejto časti gestoroval a žalobu v nich podával, zdôvodňoval a uplatňoval Dr. Rašla.

Treťou časťou obžaloby, časťou C – bolo obvinenie z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po zatlačení povstania do hôr. V tejto časti zaznela obžaloba na ukrutnosti, neľudskosti špeciálnych vojenských represívnych jednotiek nemeckých (Edelweis) a ľudáckych (POHG). Vypálili 60 obcí a v prípadoch niekoľkých desiatok obcí vystrieľali ich obyvateľstvo, temer 5 000 ľudí (aj žien a detí). Na základe správ exhumačných komisií v čase hlavného pojednávania, teda v marci 1947, bolo objavených 176 masových hrobov a v nich bolo nájdených 3 723 obetí, z toho 2 792 mužských a 720 ženských a 211 detí. Obete boli vo veku od 4 týždňov do 72 rokov a mnohé mali stopy po hroznom týraní – rozbité čeľuste a lebečné kosti, pravdepodobne pažbou pušky, polámané končatiny, vybité zuby, vypichnuté oči, dorezaný nos, uši, vyrezaný jazyk, vytrhané kusy mäsa kliešťami, useknuté prsty na ruke, boli medzi nimi ženy vo vysokom stupni tehotenstva, a dokonca aj 4-týždňové až 6-mesačné dojčatá.

Obžalovaný Dr. Tiso odmietal priznať svoju účasť na týchto atrocitách, neľudských konaniach v tom zmysle, že by ich bol nariadil, dal pokyn na ich spáchanie. Pritom bol najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy (HG) aj Pohotovostných útvarov HG, ktoré vykonávali tieto neľudské represie ako rozkaz od svojho najvyššieho veliteľa. Vina Dr. J. Tisu na spáchaní týchto ukrutností a atrocít podľa obžaloby, podľa jej záverečných rečí, mala subjektívne formu toho, že tieto zločiny „trpel, vedel o nich a nekonal, neurobil nič na ich zastavenie“, t. j. objektívne a aj subjektívne ich schvaľoval a svojimi prejavmi priamo vyzýval na ich spáchanie. A to je jedna z foriem spolupáchateľstva, trestného konania v kauze Dr. Tisu. Hláseniami ÚŠB, HG, POHG, MNO, ktoré obžalovanému pravidelne zasielali, bol o všetkom informovaný. A v súdnom procese sú obžalovaní zodpovední za opísané zločiny proti ľudskosti, či ich spáchali oni priamo účasťou na spracovaní plánu a jeho vykonaní ako organizátori, osnovatelia, spoluvinníci, alebo boli spáchané inými osobami v záujme uskutočnenia spoločného plánu na vykonávanie týchto zločinov, a preto, že podľahli a konali podľa propagandy svojich vodcov. A to bola konkrétna forma spáchania týchto zločinov Dr. Tisom. Národný súd v odôvodnení rozsudku v tejto kauze zdôraznil: „Vodcovia sú rovnakými zločincami ako tí, čo ich rozkazy vykonávali. Sú to obyčajní zločinci. A preto rozsudok nad nimi nie je aktom politickej moci, ale aktom najvyššej spravodlivosti.“ Tieto vety z rozsudku nad Dr. Tisom treba adresovať, dať na vedomie tým, ktorí sa snažia zľahčovať jeho vinu, a chcú dekriminalizovať tieto jeho konania na údajne politické, resp. na konania vykonané z dôvodom nutnej obrany či krajnej núdze, teda na okolností vylučujúcich trestnosť.

Štvrtá časť obžaloby, identifikovaná písmenom D – obsahovala obvinenie z odsunu českých občanov (po roku 1939), ďalej z prenasledovania odporcov režimu, od Salzburgu 1940 (nadiktovaného A. Hitlerom, ktoré mal dirigovať Dr. V. Tuka ako predseda vlády) cez židovskú otázku, Židovský kódex, zločinné konania ktoré vyústili do deportácie, resp. holokaustu Židov.

V záverečnej reči obžaloby pred koncom hlavného pojednania Dr. Juraj Šujan, člen Úradu obžaloby pri Národnom súde, uviedol inú štruktúru obžaloby, inú ako sme uviedli v predchádzajúcich odsekoch. Žalované konania rozdelil tiež na štyri skupiny a všetci traja žalovaní t. j. Tiso, Ďurčanský a Mach boli obžalovaní:

  1. z rozbitia Republiky, t .j. domácej zrady podľa litery a) § 2 nar. č. 33/1945 Zb. n. SNR;
     
  2. zo služby záujmom nacistického Nemecka, domácej zrady podľa písm. b), c), d) § 2 nar. č. 33/1945 Zb. SNR, do čoho je zahrnuté i vedenie vojny proti Poľsku, ZSSR a západným spojencom;
     
  3. c) zo zrady na povstaní podľa § 4 nar. č. 33/1945 Sb. n. SNR;
     
  4. d) z kolaborantstva podľa písm.. b) § 3 nar. č. 33 Sb. n. SNR.

Rezumujúco pritom zdôraznil , že všetko to sú zločiny zapadajúce do rámca zločinnej činnosti hitlerovských sprisahancov, zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti podľa čl. 6 londýnskej charty (Dohody o stíhaní hlavných vojnových zločincov z roku 1945).

Možno povedať, že takéto roztriedenie stíhaných deliktov má dva výrazné znaky, resp. prednosti. Je to delenie československé, s výslovným dôrazom na zločin „rozbitia republiky“, pritom konzistentné so slovenskou retribučnou normou. Prvá časť takto rozdelených deliktov s názvom „rozbitie republiky“ vlastne znamená, že obžaloba prevzala a uplatnila koncepciu tohto retribučného procesu podľa návrhov resp. želania Dr. Beneša, aby to bol proces zameraný na potrestanie obžalovaných za zradu Republiky, ako „zradcov Republiky“.  Uvedené delenie možno charakterizovať ďalej tak, že je to subsumpcia týchto deliktov s medzinárodným trestným zákonom, konzistentnosťou medzi medzinárodnou a slovenskou retribučnou úpravou. Slovensko tým podčiarklo, že stíha svojich obžalovaných v podľa medzinárodného trestného práva za skutky, ktoré viedli k rozbitiu republiky a že ich kvalifikuje v súlade s československým právnym rámcom.

 

          6.

Ako sa bránil, ako obhajoval svoje konanie Dr. Tiso? Ako v jeho prospech, na jeho obhajobu vystupovali jeho obhajcovia?

Obranná taktika Dr. Tisu vyviedla z miery aj Dr. Rašlu. Obhajoval sa totiž tak, že na vyzvanie, aby sa vyjadril k skutočnostiam, ktoré boli uvedené v obžalobe, odpovedal slovami: – neviem o tom, nepamätám si, mal som iné starosti, riešil som dôležitejšie otázky. Boli to odpovede typu vyhnúť sa priznaniu, obchádzať, vyhnúť sa odpovedať pravdivo či nepriamo tým klamať. Súčasne sa vyjadril k viacerým udalostiam formuláciami, ktoré rezonovali ako „bonmoty“. Svoju kolaboráciu s Adolfom Hitlerom pri vedení nacistickej zločinnej vojny obhajoval príslovím: „Čert ťahaj káru, keď ma vezieš“! Znamenalo to inými slovami absolútnu účelovosť takéhoto konania, bez ohľadu nielen na právnu, ale dokonca i na morálnu stránku. Vyjadroval tým postoj viac ako macchiavellistický, že sa spojí, a bude spolupracovať aj so satanom, s kniežaťom zla, ak to jemu osobne, ak to skupine či spoločenstvu, na čele ktorého stojí, prinesie prospech, úžitok, aj keď prinesie iným škodu, keď to bude nemravné a zločinné pre národ.

Obžaloba si napríklad sľubovala veľký úspech, v zmysle dosiahnutia priznania od obžalovaného Dr. Tisu v prípade, keď získala zväzok listov aj protokolov, správy z Osvienčimu, ktoré priniesli dvaja slovenskí utečenci Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler z tohto vyhladzovacieho protižidovského koncentračného tábora. Predpokladaný úspech mal zaručiť aj dôležitý údaj na menovanom súbore listov. Vlastnou rukou Dr. Tisu bola na ňom napísaná poznámka a pokyn: „Ad acta.“ K tomu bol pripojený aj jeho podpis. Po tom, ako boli tieto dokumenty predložené na pojednávaní Dr. Tisovi a on si ich pozrel, jeho odpoveď na vyzvanie, aby sa o tom vyjadril, znela: „Na vec sa nepamätám“. Poprel ďalej aj svoje písmo i podpis na nich a sebaobranne či skôr arogantne dodal, že jeho podpis sa tam mohol dostať rozličným spôsobom. Obžaloba, sudcovia i obhajoba mohla teda prísť k poznaniu, že Dr. Tiso je schopný aj vedome uviesť nepravdu, resp. klamať. Poprieť evidentnú pravdu. Alebo môže odpovedať útočne, obvinením žalobcov. Aj v záležitosti, kto a ako z vedúcich politikov slovenského štátu vypovedal vojnu západným spojencom, t. j. Spojenému kráľovstvu a USA, odpovedal výhovorkou, že to bol Dr. Tuka, predseda vlády, a F. Čatloš, minister obrany, nie on. Podľa ústavy Slovenskej republiky z roku 1939 vojnu mohol vypovedať iba jej prezident, t. j hlava štátu. Vojnu proti ZSSR vojnový slovenský štát ani vôbec nevypovedal, hoci si to vyžaduje základný zákon medzinárodného vojnového práva. Pritom na územie ZSSR vyslali a zo Slovenska nasadili asi 60 00 vojakov. A to všetko bez splnenia elementárnej požiadavky, štandardnej normy medzinárodného vojnového práva – vypovedať vojnu, verbálne či písomne. A vláda a prezident vojnového slovenského štátu si zakladali na tom, že slovenský štát uznal medzi 27 štátmi aj ZSSR a vymenil si s ním v r. 1940 aj veľvyslancov. Aj japonská soldateska pri prepadnutí Pearl Harbour konala obdobne, ale predsa vojnu vyhlásila dodatočne po ničivom leteckom útoku na americkú základňu. Hovorí sa, že boli za to potrestaní A-bombami na Hirošimu a Nagasaki. Mohlo sa to a malo sa to stať aj Slovensku? Bombardovanie rafinérie Apollo v Bratislave, novozámockého železničného uzla a Petrochemy Dubová americkými lietajúcimi pevnosťami možno do istej miery tiež považovať za odplatu za tieto vojnové zločiny slovenského štátu, ktorú realizoval iný štát.

Dve situácie a výpovede Dr. Tisu v nich sú nielen prekvapivé, ale priamo šokujúce, a to vzhľadom na to, že ich povedal kňaz, ktorý bol absolventom poprednej vysokej školy, Pázmanea v Rakúsku. V roku 1941 keď sa mala aj na Slovensku presadiť Hitlerova ideológia „národný socializmus“ (nacizmus) odpovedal, že kresťanská viera a náboženstvo je s ním v súlade, že evanjelium korešponduje s národným socializmom. Povedal to tiež v ďalšej vete v znení „Budujeme ľudové Slovensko, podľa vzoru národného socializmu (nacizmu)“. V roku 1942 v rámci bohoslužby na počesť Nanebovzatia Panny Márie sa v kázni (v homílii) v Holíči venoval aj problému, ako riešiť „židovský problém“. Neváhal vziať si ako argument, vznešenú kresťanskú náboženskú zásadu, Božie prikázanie: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Rozvinul však tento princíp tak, že príkaz milovať blížneho ako seba samého sa má chápať vraj tak, že máme likvidovať každého a akéhokoľvek svojho nepriateľa, akéhokoľvek svojho škodcu. Židia sú našimi nepriateľmi a tak treba v mene lásky k blížnemu a lásky k sebe, podľa tohto Božieho prikázania treba „zničiť, zbaviť sa svojho škodcu, zlikvidovať Žida“. Interpretácia kresťanstva do takejto podoby bola priamo protikresťanská a ešte viac priamo bohorúhačská. Podľa kánonického práva autor takýchto slov a viet by mal byť podrobený najvyššiemu trestu, ktoré kánonické právo pozná. Výrok povedaný v Holíči mal byť pravdepodobne náboženským návodom, sľubujúcim beztrestnosť, nekvalifikovania protižidovských opatrení ako hriešneho skutku. Tak ďaleko a tak hlboko kleslo z hľadiska práva, svetského, ale aj katolíckeho kánonického, ako aj kresťanskej morálky svedomie Dr. Tisu, pri riešení židovskej otázky. Pri aplikovaní týchto téz sa pomery vyvíjali od obmedzovania osobných a majetkových práv Židov, cez zbavenie ich právnej subjektivity v tzv. židovskom kódexe (1942) prijatom slovenským snemom a podpísanom prezidentom slovenského štátu, až po zákon o vysídlení Židov a ich násilnej deportácii do vykynožovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, do holokaustu, ktorého obeťami sa stalo 60 tisíc ľudí, tzv. slovenských židov.

Ako popísal Dr. Rašla správanie Dr. Tisu pred Národným súdom? Uviedol, že každý krok a výrok adresoval svojim prívržencom. Vystupoval aj pred súdom ako vodca a obranca ideológie slovenského štátu. Možno povedať, že konal s cieľom, aby mu súd vymeral čo najprísnejší rozsudok, pretože to vraj môže vyvolať verejné zhromaždenia a povstanie na Slovensku. A. Rašla odpovedal aj na otázku, aká by mohla byť alternatíva v jeho konaní pred Národným súdom. Za takú alternatívu považoval to, keby istým spôsobom oľutoval svoju činnosť, týkajúcu sa rasového a protižidovského zákonodarstva a konaní, ktoré sa kvalifikovalo ako zločiny proti ľudskosti. Ďalej keby bol uznal, že éra slovenského štátu bola podmienená len vôľou a záujmom Hitlerovej ríše. Keby bol pripustil, že zánikom Tretej ríše sa skončila aj éra slovenského štátu. Ďalej keby bol uznával obnovenie československého štátu. Neprejavil však žiadnu kajúcnosť, žiadnu ľútosť. Vytrvalo až tvrdohlavo vystupoval ako konzekventný zástupca a predstaviteľ slovenského štátu a jeho režimu. Rekapitulujúc po uplynutí viacerých rokov od tejto kauzy, po skúsenostiach aj z ďalšieho vývoja Dr. A. Rašla vyslovil aj myšlienku, že takéto konanie Dr. Tisu bolo zámerné, dlhodobo vykalkulované. Prezentoval sa takto v úlohe a v role osobnosti, ktorá trpela za svoje idey, prezentoval sa v role martýra a mučeníka slovenskej veci, idey, viery, aby táto mohla mať svojich nositeľov, nasledovníkov v budúcnosti. Do značnej miery sa táto pozícia mučeníka, martýra mohla projektovať aj s istou dimenziou samovražednou (suicidnou). V prípade uloženia doživotného, či tridsaťročného trestu väzenia, sa mohlo na osobu Dr. Tisu vo verejnosti po uplynutí určitého času zabudnúť. Ale trest smrti, jeho vykonanie menilo túto obeť života na nezabudnuteľného martýra, ktorého by mali vo svojom srdci Slováci, slovenský národ. Do tejto miery, do tejto formy a podoby je možné hodnotiť konanie, vystupovanie, obhajobu Dr. Tisu pred Národným súdom. Podľa žalobcu Dr. Rašlu si prezident a vodca vybral pózu neinformovaného a bezmocného obmedzenca. Malým ľudákom, tým dobromyseľným, ktorí si v ňom ctili kňaza a videli prezidenta, rozkazoval poslúchať Nemcov, pomáhať Nemcom, bojovať proti Rusom, proti boľševikom. Pred Národným súdom sa zrazu na nič nepamätal tvrdil, že za nič nie je zodpovedným.
 

          7.  

Po predložení a prečítaní obžaloby pokračovalo hlavné pojednávanie fázou nazývanou – dokazovanie na Národnom súde. Skladalo sa z vypočúvania svedkov, z vyjadrení vojenských znalcov, z prečítaní písomných dokumentov, z vypočutia obžalovaných a z prejavov obhajcov. Po vykonaní týchto dôkazných prostriedkov, získaní dôkazov z nich, súd sa uzniesol na ukončení dokazovania. Začala fáza prednesenia záverečných rečí. Trvala celých päť dní. Záverečné reči predniesla obžaloba (všetci traja obžalobcovia). Po nich dostala slovo obhajoba predstavovaná Dr. Žabkayom. Napokon dostali priestor na prednesenie svojich záverečných rečí obžalovaní Dr. Tiso a A. Mach.

Obžalobca Dr. J. Šujan v rozsiahlej záverečnej reči uviedol, a charakterizoval celý priebeh dokazovania, vo všetkých jeho častiach – od rozbíjania republiky, cez činy, ktoré sa kvalifikovali ako zločiny domácej zrady, potom konania tvoriacej zradu na povstaní. Vedúci obžaloby Dr. Ľ. Rigan urobil vo svojej záverečnej reči komparáciu obžaloby podanú podľa slovenského retribučného nariadenia, so zákonmi, prameňmi medzinárodného trestného práva, a to s Dohodou o stíhaní hlavných vojnových zločincov a  Štatútom Medzinárodného vojenského tribunálu. Konštatoval, že žaloba, dokazovanie pred Národným súdom sa koná v súlade s týmito prameňmi trestného práva – slovenského aj medzinárodného. Obžalobca Dr. A. Rašla konfrontoval skutkové body obžaloby, s dôkazmi získanými a vykonanými na hlavnom pojednávaní. Predniesol zhrnutie výsledkov dosiahnutých v dokazovaní. Na záver svojej reči, podľa poverenia od vedúceho obžaloby Dr. Rigana predniesol Dr. Rašla celkový návrh obžaloby vo vzťahu k Dr. Tisovi a A. Machovi, a to v dvoch dimenziách: v otázke uznania ich za vinných za žalované skutky, a predniesol aj návrh obžaloby na vynesenie trestu za tieto dokázané skutky podľa retribučného nariadenia SNR. Možno povedať a vysloviť hypotetickú domnienku s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote, tým že Dr. Rašla predniesol pred Národným súdom za celú obžalobu návrh na určenie viny a uloženie trestu, a to absolútneho trestu, sa akosi na dlhý čas spojilo meno Dr. Rašla s menom Dr. Tiso, došlo k pevnej väzbe týchto dvoch osobností v slovenskom historickom a právnom vedomí. K tejto záverečnej udalosti treba iste pripočítať aj vystupovanie Dr. Rašlu na hlavnom pojednávaní. Rašla argumentoval, že obžalovaní – Tiso aj neprítomný Ďurčanský a A. Mach – práve počas povstania vykonali podstatnú časť svojich zločinov, a preto nie je možné u nich uplatniť zmiernenie trestu smrti, podľa § 6 nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. Národný žalobca Dr. A. Rašla ďalej uviedol viacero priťažujúcich okolností u všetkých obžalovaných, a to iniciatívnosť, opakovanie, pokračovanie v činnosti, zákernosť konania (predovšetkým proti povstaniu) a hlavne skutočnosť, že ich pričinením bola spôsobená veľká škoda najmä na životoch. Kládol hlavnému obžalovanému v priebehu hlavného pojednávania otázky na telo, a to v súvislosti s nezvratnými dôkazmi, kde očakával, že Dr. Tiso pri odpovedi na ne nemôže uhnúť, vykrúcať sa. Tak sa vytvorila väzba, trestnoprávna dvojica z Národného súdu v Bratislave, a to Dr. Rašla verzus – Dr. Tiso, a tak sa zakomponovala až zafixovala doslova v národnom vedomí.

Nasledovali vystúpenia obhajoby. Advokát Dr. E. Žabkay sa vo svojom vystúpení zameral na spochybnenie obžaloby v niektorých skutkových bodoch. Reč Dr. Žabkaya trvala celých šesť hodín. Bola to dôkladná obhajoba Týkala sa najmä bodov vzťahujúcich sa k rozbitiu, resp. k zrade republiky (t. j. ČSR) a otázky legitimity vyhlásenia slovenského štátu. V závere svojej reči predniesol argument, ktorý sa považoval za hlavný tromf obhajoby. Tvrdil a usiloval sa dokázať, že Dr. Tiso konal vo viacerých svojich skutkoch z donútenia alebo nedobrovoľne či neslobodne, prípadne musel voliť medzi tzv. väčším alebo menším zlom. Konkrétne to uviedol za situácie vyhlásenia slovenského štátu, keď po ultimáte na rokovaniach v Berlíne dňa 13. marca 1939, kedy hrozilo rozdelenie územia Slovenska medzi Maďarsko, Poľsko, Nemecko a ako uvádzal doslova údajne záhuba národa. Analogicky sa argument menšieho zla v prospech Dr. Tisa uvádzal aj v prípade vysídlenia Židov, nútenej deportácie a tiež v prípade vypuknutia povstania a pozvania nemeckých vojsk alebo súhlasu s tým prezidentom Dr. Tisom. Obhajoba sa tieto skutočnosti, udalosti usilovala interpretovať a hodnotiť ako stav, keď obžalovaný konal v nutnej obrane alebo v krajnej núdzi. Presnejšie to malo byť konanie, ktoré sa v trestnom práve nazýva konaním vylučujúcim trestnosť. Pri jeho dokázaní súd má takéhoto obžalovaného oslobodiť spod viny, pretože jeho konanie bolo vylúčené z možnosti kvalifikovať ho ako trestné. Podľa trestného zákonníka platného v čase konania tohto hlavného pojednávania sa takýto inštitút trestného práva nazýval ako „neodolateľné donútenie“. Národný súd v rozsudku splnenie znakov tohto inštitútu obžalovanými neuznal.

Obžalovaný Dr. Tiso sa vo veci riešenia židovskej otázky bránil najmä neodolateľným donútením zo strany Nemcov. Senát Národného súdu uviedol, že pokiaľ sa týka neodolateľného donútenia zo strany Nemcov, tu treba ostro rozlišovať medzi nátlakom na riešenie židovskej otázky a medzi vykonávaním tohto riešenia, najmä medzi opatreniami, ktorými boli Židia pozbavení občianskych práv, majetku, slobody a medzi ich vysťahovaním z územia štátu. A ďalej tu bolo nevyhnutné rozlišovať medzi vyslaním židov do Nemecka ako pracovných síl a medzi deportáciou celých rodín do vyhladzovacích koncentračných táborov. K vysťahovaniu, k deportácii došlo bez hocakého zákonného podkladu, v rozpore ústavou slovenského štátu, a to tak že do 18. mája 1942 bolo vysťahovaných 38 169 Židov a podľa ústavného zákona o vysťahovaní bolo do 20. októbra 1942 vysťahovaných (nútene vysťahovaných, teda deportovaných) celkom 57 837 Židov do koncentračných táborov, do tzv. generálneho governamentu (na časti územia dnešného Poľska), ktorí tam boli usmrtení. Na Slovensko sa vrátila z nich iba nepatrná časť. V tomto konaní možno rozlíšiť a diagnostikovať najmä vlastnú horlivosť režimu slovenského štátu, jeho jednotlivých orgánov, ktorá až na výnimky úplne prevládala, od konania ktoré by mohlo mať niektorý zo znakov neodolateľného donútenia. Ako dôkaz, pri zisťovaní či boli splnené znaky konania vylučujúce trestnosť, či Dr. Tiso či vláda Dr. Tuku konali pod donútením Nemcov, a či títo museli konať v situácii, ktorá spĺňa podmienky neodolateľného donútenia, odznelo na hlavnom pojednávaní svedectvo D. Wislicenyho, ktorý bol zástupcom A. Eichmana v strednej Európe. Na Národnom súde k  otázke riešenie židovskej otázky povedal: „Tiso nám nerobil také drahoty ako maďarská hlava štátu – M. Horthy“. Argument zbaviť obžalovaného viny pre to, že bol v tejto ako aj v iných záležitostiach pod tlakom takého stupňa, že sa rovnal neodolateľnému donúteniu, nebol podľa týchto dôkazov prijatý, ale odmietnutý. Dr. Tiso konal v týchto otázkach zavinene, úmyselne, s priamym, resp. s nepriamym úmyslom.

Záverečné slovo Dr. Tisu odznelo ako posledné v časti hlavného pojednávania s názvom záverečné reči. Predniesol ho pred vyhlásením prestávky v pojednávaní, v rámci ktorej sa senát Národného súdu odobral na záverečnú poradu pred vynesením rozsudku. Záverečné slovo obžalovaného mohlo teda zapôsobiť na senát, aby sa pod jeho dojmom mohol aj relatívne priaznivejším pohľadom pozrieť na dokázané konanie obžalovaného. Podľa Dr. Tisu on pôvodne zastával názor, že záverečné slovo nepovie. Zdalo sa mu, ako povedal, že je už kauza rozhodnutá a názor, stanovisko v otázke obžalovaných je ustálené. Možno tým chcel ešte v závere akoby relativizovať objektívnosť a nestrannosť konania. Predsa sa však rozhodol svoje záverečné slovo využiť, a to údajne preto, aby bola zachovaná historická pravda. Teda asi pravda pre budúcnosť, pre svojich priaznivcov, pre ďalších ľudí, asi i pre ďalšie generácie, možno i pre historikov. Nepovedal však celkove, možno na výnimky, nič nové. Zostal verný svojej pravde, svojej koncepcii konania v mene tzv. menšieho zla pri prijímaní svojich rozhodnutí. „Ustúpil som väčšiemu zlu vôbec, alebo ustúpil som väčšiemu zlu, keď som nemal silu zabrániť mu, resp. im, ak išlo o viacero väčších ziel.“ Vyhlásenie slovenského štátu 14. 3. 1939, tzv. secesiu, resp. odtrhnutie sa od ČSR, zdôvodnil v záverečnej reči tým, že pre zásadnú vernosť ČSR, nemohol obetovať slovenský národ, jeho život. Nebola to iba variácia, ani modifikácia v otázke vyhlásenia slovenského štátu, ktorý vznikol a bol vyhlásený ústavným spôsobom, nie na ulici, ale konsenzom v slovenskom sneme, dobrovoľne a slobodne, ako samostatný štát. Teraz pripustil interpretovať túto udalosť v súlade s vtedajšou ústavnou normou (zákon o autonómii slovenskej krajiny z r. 1938), ako udalosť urobenú neslobodne a nedobrovoľne. V záverečnej reči totiž povedal, že nebyť tlaku Hitlera, nikdy by neboli v sneme odhlasovali samostatnosť. Uviedol tým aj ďalší problém, a to problém legitimity vyhlásenia slovenského štátu. Z celkového historického pohľadu na prínos slovenského štátu pre slovenský národ uviedol, že to bolo realizácia práva na svojský život. V tejto vete protirečil sám sebe, a to vetou, ktorú povedal predtým. Realizácia práva národa na samostatnosť, svojský život, narážala a vylučovala sa s tvrdením, že bol vyhlásený nie z vôle národa, ale pod tlakom, ultimátom Hitlera. Právom na svojský život našlo určite v slovenskom štáte svoj priestor, ale bolo deformované účasťou na Hitlerových zločinných vojenských podujatiach v jeho pochode za svetovládou, ako aj participovaním na nacistických zločinoch národných, rasových, politických. Slovenský štát, a napokon aj slovenský národ mal svoju účasť na týchto nacistických zločinoch, a to tým, že sa zapojil do vojny, participoval na holokauste a ďalších zločinoch, krivdách a neprávostiach ako nemecký vazal. Väčšinou ich nekonal priamo, ale nepriamo vo forme pomoci, účasti, spolupáchateľstve a aj tým, že nekonal proti zlu. Slovenský štát nebol z rigorózneho ústavného hľadiska legálne a legitímne vyhlásený a ustanovený. Medzinárodnoprávne nejestvoval. ČSR z právneho hľadiska nezanikla ani Mníchovom, ani 14. a 15. marcom 1939. Slovenský štát ako reálny ústavný a medzinárodný útvar nemal šancu na ďalšie jestvovanie. Vyhlasovatelia a hodnostári tohto štátu museli rátať s trestnou zodpovednosťou, trestnými následkami za rozbitie ČSR, za jeho zradu. Slovenský štát sa naďalej spájal, stotožňoval s realizáciou fašizmu, totality – podľa zneužitej, hriešne deformovanej, údajne kresťanskej zásady – „jeden Boh, jeden národ, jedna strana“. Dr. Tiso si v záverečnej reči nepriznal zodpovednosť a už vôbec nie vinu za zločinné opatrenia v súvislosti s riešením židovskej otázky na Slovensku. Vinu kládol na predsedu vlády V. Tuku. Uviedol, že vinné boli iné osoby, nie on. Tiso v záverečnej reči nepriznal svoju vinu, neprejavil ľútosť. O Tisovi napísal neskôr jeho obhajca Dr. Žabkay: „Predovšetkým však neodsúdil nepochybne negatívne fakty, najmä zločiny proti ľudskosti. Odmietol to a tvrdil nám, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to tak, že sa zlomil a uznáva svoju vinu.“ A on svoju vinu neuznával. Vyjadril sa tak, že by konal rovnako, keby sa história opakovala. Minimalizoval, resp. vylučoval týmito postojmi, že prejaví ľútosť nad svojim konaním, aby takto prejavenou ľútosťou získal poľahčujúcu okolnosť.

Podľa retribučného nariadenia SNR, jeho paragrafu 2. domáca zrada – samotné vyhlásenie slovenského štátu ako realizácia medzinárodnoprávnej zásady národa na sebaurčenie nebolo kriminálnym činom. Kriminálnym bol obsah realizácie tejto zásady ako štát fašistický, ako štát pod ochranou, teda pod vazalitou Nemecka, vojnového zločinca. Vytvorenie štátu slovenského národa na základe práva na jeho sebaurčenie ako konštitučného, parlamentného štátu, ako štátu demokratického, patriaceho do medzinárodného spoločenstva (teda suverénneho) sa považovalo za legálne a legitímne.

Dr. Tiso v záverečnom slove už nevyhlasoval povstanie za zločinný akt proti slovenskému štátu, za konanie pliagy a čvargy, ktorú treba zlikvidovať, ako to robil vo svojich prejavoch od 30. augusta 1944 do apríla 1945. V záverečnom slove pred Národným súdom už hovoril inak. Tvrdil , opierajúc sa pritom o niektoré svedecké výpovede, a to generálov Turanca, Malára, Čatloša, že povstanie nebolo podľa neho: a) našou akciou, a b) že bolo akciou predčasnou, odsúdenou na neúspech. O hroznej tragédii desiatok vypálených slovenských dedín a temer päťtisíc zastrelených osôb pri týchto trestných akciách nemeckých vojsk a slovenskej POHG sa nezmienil. Tvrdil, že nedal súhlas, ani nepozval nemecké vojenské jednotky na Slovensko, aby potlačili povstanie. Pozývací alebo súhlasný list Dr. Tisu na vstup Wehrmachtu na Slovensko je však realitou. Publikovaný je aj v súbore dokumentov o SNP, zostavenom V. Prečanom a vydanom v roku 1965.

Povstanie naozaj nebolo ich akciou, nebolo podujatím pod egidou vlády slovenského štátu. Najskôr táto vláda celkom vážne uvažovala a robila opatrenia, aby sa postavila proti útočiacej Červenej armáde. Keď ju nezastavila na úpätí východných Karpát v priesmyku Dukla, tak ešte koncom marca 1945 sa domnievala, že ju zastaví v predhorí Malých Karpát, kde umiestnila železobetónové zábrany. Prezident Dr. Tiso sa usídlil v Holíči a jeho sprievod v Skalici s nádejou, že ďalej už nebudú musieť utekať. To a priori skrachovalo, nemalo to nádej na úspech. V druhom kroku sa pripravovalo na emigráciu vraj si dvadsaťtisíc predstaviteľov slovenského ľudáckeho establišmentu aj so svojimi rodinami, niekde do Rakúska (Kremsmünster a okolie). Potom sa nádejali, že porážka hitlerovského Nemecka nebude úplná, všeobecná a bezpodmienečná. Ale že bude čiastočná, najviac polovičná. Až potom sa zaoberali možnosťou získať nového spojenca, „nový spojenecký ochranný štát“, akým bolo hitlerovské Nemecko. Ukázalo sa, že to boli iba bludy a fantazmagórie. Pokusom ovplyvniť medzinárodné vzťahy boli tri memorandá, ktoré vypracoval v exile Dr. F. Ďurčanský a ktoré boli zaslané delegáciám štátov na mierovú konferenciu do Paríža, ktorá sa konala na prelome rokov 1946 až 1947. Dr. Ďurčanský, v tom čase súdený a odsúdený Národným súdom v Bratislave, v týchto memorandách obrátil právne stanovisko, s ktorým vystúpil Dr. E. Beneš v roku 1940 o právnej kontinuite ČSR, ktorú prijali od roku 1942 všetci predstavitelia veľkej trojky a antifašistickej aliancie, úplne naopak, do plne vykonštruovanej situácie. F. Ďurčanský vychádzal z tézy, že z medzinárodnoprávneho hľadiska slovenský štát (Slovenská republika) neprestal existovať. Žiadal účastníkov mierovej konferencie v Paríži, konanej po druhej svetovej vojne, aby so slovenským štátom uzavreli mierovú zmluvu ako s porazeným štátom a aby sa na Slovensku uskutočnil plebiscit. Česko-Slovenský štát pokladal za anachronizmus a umelý štátny útvar. V závere memoranda uviedol – „neobnovujte pomocou sofistiky a nemorálneho výkladu túto neprirodzenú štruktúru“. Konštrukcia F. Ďurčanského bola právne nemožná. V dobe, keď ČSR bola uznaná v priebehu vojny za medzinárodnoprávne jestvujúci štát, so svojim uznávaným prezidentom a vládou, s armádou na západe aj na východe, ktorá participovala na oslobodení, na obnove jeho suverenity, bol návrh uzavrieť mierovú zmluvu so Slovenskou republikou ako porazeným štátom vopred odsúdený na neúspech, od samého začiatku musel byť považovaný za nulitný až ničotný. Slovenská republika ako suverénny, zvrchovaný a demokratický štát mohla vzniknúť iba na základe medzinárodne uznávaného práva na sebaurčenie a po ďalšie ako štát, ktorý bol sukcesorom, nástupníckym štátom ČSR. A tieto kroky ako právne uznávané úkony sa udiali až po temer polstoročí v roku 1992 a kulminovali 1. januára 1993, vyhlásením Slovenskej republiky.

Dr. Jozef Tiso bol odsúdený konkrétne za skutky, ktoré boli opísané v 65 bodoch a ktoré boli rozdelené v jednotlivých častiach pôvodnej obžaloby. Oslobodený bol v 17 bodoch obžaloby. Súd tak dal obžalobe za pravdu vo väčšine obvinení. V konaní pred Národným súdom v Bratislave po záverečnej reči Dr. J. Tisu bol rozsudok vyhlásený dňa 15. apríla 1947.

Z rozsudku publikujeme iba výňatky:

 

„Menom Republiky a slovenského národa !“

Národný súd na verejnom hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 2. – 20. decembra 1946 a 3. januára až 19. marca 1947 a dňa 15. apríla 1947

Vyniesol dňa 15. apríla 1947 a verejne vyhlásil tento

r o z s u d o k


            I. Dr. Jozef T i s o , (ďalej nacionálie...)

            II. Dr. Ferdinand Ď u r č a n s k ý (ďalej nacionálie...)
 

s ú  v i n í ,  ž e

u v e d e n ý m i    č i n m i     (podrobne menovanými v 65 bodoch)

s p á ch a l i
 

                        ad A.   trestný čin domácej zrady podľa § 2. písm. a) nar. č. 33/1945,

                        ad B.   trestný čin domácej zrady podľa § 2  písm. b) až d) cit. nariadenia,

                        ad C.  Dr. Jozef Tiso trestný čin zrady na povstaní, tak aj Dr. F. Ďurčanský,

ad D.  Dr. Jozef Tiso a Dr. Ferdinand Ďurčanský trestný čin domácej zrady podľa § 2. písm. d) cit. nar.; trestný čin kolaborantstva podľa § 3 písm. a) cit nar. a  trestný čin kolaborantstva podľa § 4. písm. b) cit. nar., pritom Dr. Jozef Tiso spáchal trestný čin kolaborantstva za priťažujúcich okolností.

 

          Národný súd preto odsudzuje:

Obžalovaného Dr. Jozefa T i s u na základe §§ 2, 3., sadzba 2 a § 4. nar. č. 33/1945 v znení vyhlášky č. 58/1946 Zb. n. SNR
     
 t r e s t    s m r t i    p o v r a z o m.

          Ako hlavný trest a ďalej na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku, ako na vedľajšie tresty; Súd v Tisovom prípade neuznal žiadnu poľahčujúcu okolnosť, iba priťažujúce. Nenašiel ani žiadny dôvod umožňujúci zmiernenie trestu na trest odňatia slobody na 30. rokov, resp. iný trest.
 

            Obžalovaného Dr. Ferdinanda Ď u r č a n s k é h o na základe §§ 2., 4., nar. č. 33/1945 v znení vyhlášky č. 58/1946 Zb. n. SNR a § 3. ods. 2 vyk. nar. 55/1945 Zb. n. SNR

n a     t r e s t     s m r t i    p o v r a z o m.

Ako hlavný trest a na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku obžalovaného ako vedľajší trest.

         
Vynesením rozsudku sa celé trestné konanie skončilo.

 

         8.

Podľa platného trestného súdneho poriadku, aj podľa v roku 1947 platnej ústavnej listiny mala osoba odsúdená na trest smrti zaručená právo na podanie žiadosti o udelenie milosti. Trestný poriadok upravoval spôsob a proces podania žiadosti postupnou realizáciou niekoľkých krokov. Po podaní žiadosti o udelenie milosti odsúdenému (jeho obhajca Dr. E. Žabkay ju utekal podať na poštu po vynesení výroku o treste, a to v čase keď Národný súd čítal obsiahle zdôvodnenie) sa k nej mali vyjadrovať tieto úradné osoby a inštitúcie: obžaloba, súd ktorý vyriekol rozsudok, obhajoba, potom slovenské národno-štátne orgány, a to povereník spravodlivosti, potom Predsedníctvo SNR a po nich hlava štátu, t. j. prezident ČSR Dr. E. Beneš.

Už na druhý deň po vynesení rozsudku odporučil žalobca (vedúci Úradu obžaloby) Dr. Rigan udelenie milosti Dr. Tisovi. Žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu (v retribučnom procese musel byť rozsudok vykonaný do 48 hodín po vynesení rozsudku) podali aj obhajcovia Ernest Žabkay a Martin Grečo. Národný súd (predseda Dr. I. Daxner) udelenie milosti neodporučil. V poradí ďalšou inštitúciou bol povereník SNR pre spravodlivosť, ktorým vtedy bol Dr. Ivan Štefánik, ktorý sa vyjadril takto: „Navrhujem, aby trest smrti Dr. Jozefa Tisu bol zmiernený na doživotnú trestnicu.“ Žiadosť o milosť so všetkými týmito vyjadreniami predložil povereník spravodlivosti Dr. Ivan Štefánik dňa 15. apríla 1947 Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktoré vykonávalo v tom čase rolu hlavy národno-štátneho útvaru na Slovensku. Predsedníctvo SNR sa v tom čase skladalo z paritného počtu členov nominovaných Demokratickou stranou a nominovaných KSS, teda výsledok pri hlasovaní o žiadosti udeliť milosť by bol nerozhodný či patový. Podľa dokumentov proti vysloveniu milosti namietal za DS jej člen, povstalecký vojak a dôstojník. Anton Rašla napísal, „že rozhodujúcim pri rokovaní bol hlas podpredsedu SNR za DS povstalca pplk. Milana Poláka, ktorý nesúhlasil s udelením milosti“. V danej situácii P-SNR prijalo rozhodnutie: „Predsedníctvo SNR v zmysle ustanovenia bodu b) čl. I. Protokolu z 11. apríla 1946 uznáša sa predložiť návrh povereníka spravodlivosti vláde“ (druhá pražská dohoda). Z tohto textu je zreteľné, že P-SNR nemalo a ani neprijalo v záležitosti vyjadrenia sa k žiadosti o udelenie milosti Dr. Tisovi žiadne svoje stanovisko, presnejšie neprijalo výslovne žiadne svoje samostatné rozhodnutie. Poslalo, nie svoj návrh, ale iba návrh povereníka spravodlivosti do Prahy, vláde, resp. prezidentovi.

Prezident a ani vláda nemali pri svojom rozhodovaní žiadne stanovisko najvyššieho slovenského národno-štátneho orgánu. Prezident nadobudol rozdelením právomoci medzi slovenskými národnými orgánmi a vládou ČSR (podľa tzv. druhej pražskej dohody z 11. apríla 1946) právo udeľovať milosť i na Slovensku, a to aj vo veciach patriacich pred ľudové súdy a Národný súd. Prezident ČSR sa už predtým vyslovil, že bude o žiadosti o milosť pre Dr. Tisu rozhodovať ako parlamentný a konštitučný prezident. Znamenalo to, že sa rozhodne v tejto veci podľa predchádzajúceho stanoviska vlády. Vláda ČSR rozhodla na mimoriadnom zasadnutí konanom 16. apríla 1947 väčšinou hlasov neodporučiť udelenie milosti pre Tisa. Prezident republiky Dr. E. Beneš tak žiadosť o milosť Jozefovi Tisovi zamietol. Odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi bolo toto rozhodnutie oznámené 17. apríla 1947. Trest smrti, ktorý uložil Dr. Tisovi Národný súd, sa vykonal dňa 18. apríla ráno o 5. hodine.

Vtedajší predseda SNR Dr. J. Lettrich namietal okamžite po skončení zasadania vlády proti oprávnenosti jej rozhodnutia. Hodinu po polnoci 17. 4. 1947 poslal odkaz prezidentovi: „Dozvedám sa, že vláda republiky . . . uzniesla sa neodporučiť pánovi prezidentovi žiadosť odsúdeného Dr. Jozefa Tisa o milosť k priaznivému vybaveniu. Toto stanovisko vlády je v rozpore s článkom 1. písmeno b) protokolu o dohode vlády a SNR z 11. 4. 1946, lebo tento predpis jej nedáva oprávnenie uznášať sa na návrhoch pánovi prezidentovi, ale dáva jej len právo vrátiť návrh povereníka spravodlivosti predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ak má proti nemu námietky z hľadiska celoštátnych záujmov." Znenie príslušného ustanovenia protokolu (druhej pražskej dohody) bolo presne také, ako ho zreprodukoval Dr. Lettrich. Odkaz od prezidenta ČSR o tom, že zamieta Dr. Tisovi udeliť milosť, expedovala kancelária hlavy štátu do Bratislavy ešte pred polnocou. 17. apríla 1947 o 7. 55 prišla odpoveď, v ktorej prezident ČSR zaujal stanovisko: „... dohodu uzavrela SNR s vládou. Prejednanie postupu aj v tomto konkrétnom prípade je nutné preto dosiahnuť s vládou. Budem informovať pána predsedu vlády.“ Predstaviteľ z kancelárie prezidenta upovedomil J. Lettricha o stanovisku prezidenta a dodal, že pán prezident odišiel na vidiek.

Z týchto postojov P-SNP, najmä zo stanoviska predsedu SNR Dr. J. Lettricha a konania vlády ČSR a prezidenta ČSR vznikol rozsiahly právny a politický spor. Druhá pražská dohoda nemala relevanciou právnej normy. Jej záväznosť pre vládu a SNR mala povahu politickej dohody. Vláda ČSR konala v tejto veci v podstate podľa tzv. širokého výkladu tohto ustanovenia, rozhodla nad jej rámec, resp. túto dohodu nerešpektovala.

Vedenie DS uverejnilo vo svojich novinách „Čas“ niekoľko dní po vykonaní rozsudku článok „Ako to v skutočnosti bolo?“ Autor v ňom napísal, „že predloženie povereníkovho návrhu vláde na udelenie milosti je súhlasom predsedníctva SNR s návrhom a že k tomu nebolo treba osobitného uznášania sa... Preto platí..., že predsedníctvo SNR sa stotožnilo s povereníkovým návrhom.“ Článok vyvolal búrku. Premiér a vicepremiér, K. Gottwald a V. Široký vo vláde žiadali vyvodiť dôsledky voči DS, pretože vedie na Slovensku kampaň, ktorá môže veľmi poškodiť záujmy republiky a jednotného štátu. Povážlivým spôsobom je kritizovaný postup prezidenta republiky „Po vykonaní rozsudku bol pokoj (až na niekoľko výnimiek v niektorých mestách sa uskutočnili protestné demonštrácie), aký sme snáď ani nečakali,“ povedal K. Gottwald, „... a do toho vpadne stanovisko DS: my demokrati sme... urobili všetko pre záchranu Dr. Tisa, ale komunisti, vláda a prezident ho popravili... Také stanovisko, ako zaujala DS nie je zlučiteľné s jej účasťou vo vláde.“ Spor medzi vládou a SNR akceleroval, a to návrhom P-SNR odvolať predsedu Národného súdu I. Daxnera. A to konkrétne pre jeho postup v kauze A. Macha, ktorého Národný súd vyňal na osobitné konania. Uplatnil vo vzťahu k nemu aj paragraf o zmiernení trestu, ktorý mu uložil súd na tridsať rokov. Teraz sa z toho stal právny a politický problém, ktorý P-SNR riešilo jeho odvolaním z postu predsedu Národného súdu. Vláda ČSR toto rozhodnutie zrušila, hoci na to nemala právomoc. Menovanie predsedu Národného súdu, ďalších sudcov patrilo do výlučnej právomoci P-SNR. Vláda argumentovala, dalo by sa povedať, vyšším záujmom zachovať jednotu republiky a zachovať občiansky pokoj. 

V ďalšej etape nasledovali výroky tipu – na Slovensku je cítiť separatistický duch, sú tam ľudáci. Nasledovalo podriadenie povereníctiev, celého Zboru povereníkov pod vládu ČSR a jednotlivé ministerstvá. Zákonodarná právomoc SNR bola tiež kontrolovaná vládou. Vláda v spore zvíťazila. Rozvinul sa a uplatnil centralizmus a štátny unitarizmus. Politickým a subsidiárne quasi právnym vyjadrením tohto stavu bola v poradí tretia pražská dohoda. Vláda ju schválila dohodou z 28. júna a SNR po búrlivej diskusii 16. júla 1946. Zákonodarná právomoc SNR bola obmedzená a zákony, ktoré mala právo prijímať, kontrolovala vláda, ktorá ich prijatie mohla zastaviť, dokonca zrušiť. Zbor povereníkov a jednotliví povereníci boli tiež podriadení vláde a ministrom vlády ČSR. Tak sa ukončil spor o rozsudok v tejto kauze.

V literatúre, v historiografii sa uvádza, že nespokojnosť na Slovensku s vynesením rozsudku v tejto kauze vyplýva zo spôsobu, ako v niektorých momentoch viedol konanie predseda Národného súdu Dr. I. Daxner a ďalej aj z toho, že sa koncepcia procesu sústredila na prvú časť obžaloby, na záležitosť rozbitia , zrady Československa zo strany obžalovaných. Aj celá aféra, škandalizovanie záležitosti o udelenie milosti nevytvorila dobré podmienky na prijatie rozsudku vo vedomí širšej verejnosti. Česká politická scéna prezentovala túto situáciu ako obnovu slovenského separatizmu a ideológie ľudáctva. Pred údajným nebezpečenstvom opätovného rozdelenia a rozbitia republiky sa spojili všetky české politické strany (komunisti, sociálni demokrati, národní socialisti aj moravskí katolíci tvoriaci lidovú stranu) proti Demokratickej strane. Na Slovensku sa daná situácia považovala za opätovné nastolenie českého centralizmu a unitarizmu. Tým sa záležitosť súdenia a odsúdenia Dr. Tisa, Dr. Ďurčanského, A. Macha dostávala do inej dimenzie – od stíhania vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti k štátoprávnemu postaveniu Slovenska, k rozsahu zákonodarnej, a výkonnej právomoci Slovenskej národnej rady. Pôvodne povstalecký orgán s autentickou právomocou sa dostával do postavenia obvineného z ohrozovania jednoty ČSR. A tým sa aj dosiahnutý významný výsledok – odsúdenie slovenských fašistických predstaviteľov – dostával na druhú a tretiu koľaj, resp. sa tu opakovala akoby situácia, či platí princíp rovný s rovným v ich vzťahu.

A. Rašla aj v neskoršej svojej práci „Rozsudok nad J. Tisom“, ktorá bolo vydaná v roku 1990, uviedol, že účelom tohto stíhania bolo plnenie a splnenie medzinárodných záväzkov potrestať páchateľov vojnových zločinov. Odsúdenie Tisu (ako uviedol ďalej) sa udialo v danej konkrétnej historickej situácii redukovania právomoci SNR a Zboru povereníkov, pôsobenia slovenského ľudáckeho exilu a jeho pokusov etablovať svoje sily aj na Slovensku (odhalenie protištátneho sprisahania na jeseň 1947, reorganizácia Zboru povereníkov, ktorú riadil predseda vlády K. Gottwald, s jeho priamymi zásahmi do jeho zloženia). V tomto historickom a politickom kontexte sa prijímal v slovenskej verejnosti rozsudok a najmä zamietnutie udeliť mu milosť vládou a prezidentom republiky. Dnes by určitá časť našej politickej scény povedala – že to bolo zle komunikované a odkomunikované, že sa nesplnili všetky atribúty právnej kultúry v týchto konaniach – najmä vlády ČSR a Predsedníctva SNR. Všetko toto plus jestvujúci vplyv názorov z neoľudáckeho prostredia, domáceho a zahraničného zanechalo neblahé stopy vo vedomí obyvateľstva, v slovenskom národnom a historickom vedomí. Dokonca aj ideologický tajomník ÚV KSS v roku 1980 povedal Dr. Rašlovi, že pojednávanie pred Národným súdom v tejto kauze bolo zbabrané. Nedobré hodnotiace spomienky na odsúdenie Dr. Tisu sa zachovali až do roku 1990. Od toho roku pokračovali v iných dimenziách.
 

          Z á v e r

Už v roku 1990 sa zaznamenalo úsilie vtedy vymenovaného generálneho prokurátora Československej republiky, ktorým bol nominant KDH, vtedy vládnej politickej strany. Pripravoval a pripravil návrh na obnovu konania (to je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý umožňuje napadnúť aj právoplatný rozsudok) v kauze Dr. J. Tiso ako prostriedok jeho rehabilitácie. V tomto prípade sa do popredia médií dostal aj Dr. A. Rašla ako jediný žijúci obžalobca a vôbec jediná žijúca osoba, ktorá participovala na súdení a odsúdení Dr. Tisu.

Pokus o takýto mimoriadny opravný prostriedok nepovažoval za legálny ani vtedajší poprevratový prezident ČSFR Václav Havel. Odvolal tohto generálneho prokurátora a nahradil ho iným, a to docentom JUDr. Gašparovičom, kvalifikovaným prokurátorom a právnikom (neskôr bol zvolený za prezidenta SR a zastával túto funkciu dve funkčné obdobia).

Pokusy alebo úsilie o rehabilitáciu Dr. Jozefa Tisu pokračovali. Uskutočnili sa dokonca aj púte do mesta Altötting, kde bol J. Tiso zadržaný orgánmi CIC, americkej vojenskej výzvednej služby. Altötting v Bavorsku je pútnickým miestom. A slovenské púte sem nezaznamenali u domácich úradov najskôr osobitnú pozornosť. Bolo potrebné, aby miestne orgány tohto mesta získali informáciu o pravom dôvode týchto púti zo Slovenska, že ide o pietny akt s cieľom uctiť si a robiť apoteózu osobe, ktorá bola uznaná za vinnú z páchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. List Dr. Rašlu mestskej rade a samospráve, v ktorom ich oboznámil s týmito dôvodmi slovenských pútí, priniesol nápravu. Púte, náboženské a nenáboženské podujatia s cieľom uctenia pamiatky Dr. Tisu, mestská rada zakázala. Tak sa riešila jedna zložka, jeden aspekt pamiatky na prezidenta a vodcu, údajne popravenému komunistickou mocou, ako prípad, ktorý kulminoval páchaním zločinov komunizmu. Iniciatívy smerujúce k beatifikácii Dr. J. Tisu pokračovali. Malo dôjsť k jeho povýšeniu na prvých stupeň svätosti jeho osoby, povýšenie do stavu blahoslaveného. Vyšším stupňom je už len svätorečenie, konanie o uznanie osoby za svätú, za svätca. Uvedená iniciatíva niektorých katolíckych kruhov zo Slovenska však vyhasla po tom, ako o osobe Dr. Tisu a jeho účasti na holokauste slovenských židov informovali pápeža predstavitelia židovskej obce, resp. príslušného orgánu židovskej pospolitosti. „Starší bratia vo viere“, ako židov, príslušníkov židovstva pomenoval Ján Pavol II. , mu zaslali kvalifikované materiály a dokumenty, ktoré uistili tohto pápeža, ktorý participoval na protifašistickom odboji v Poľsku, o ich pravdivosti.

V roku 50. a 60. (1994 a 2004) výročia SNP bol Dr. Rašla jedným z iniciátorov odborných seminárov, resp. konferencií. On osobne prispel svojimi odbornými staťami, článkami  k ich vedeckej úrovni a historickej hodnovernosti. V čase, keď sa v médiách a v niektorých katolíckych kruhoch viedli útoky proti SNP, ako podujatiu, ktoré nielen bolo protislovenské, protinárodné, aj s kriminálnymi excesmi (a autenticky, že to bol „puč čechoslováckych, luteránskych, židoboľševických dobrodruhov“ ), napísal, predniesol a publikoval články o dovtedy v literatúre nezastúpenej téme – o zákonnosti v SNP. V edícii „Povedané. Napísané“ sú uvedené dve pojednania: „Uplatňovaniu princípu legality v protifašistickom odboji a v SNP“, a druhé „Zákonnosť a organizácia justície v Slovenskom národnom povstaní“.

Charakterizoval v nich jednak organizačnú štruktúru týchto orgánov na kontrolu zákonnosti v povstaní (bola to sústava poľných prokurátorov: poľní prokurátori taktických skupín, poľný prokurátor armády, ktorým bol vtedy kpt. A. Rašla), a podrobne rozobral s autentickými poznatkami aj prípad zločinu tzv. partizánov, ktorý sa stal v Hájniku pri Sliači. Údajní partizáni tu dňa 17. 9. 1944 postrieľali vyše desiatky občanov a mŕtve telá pohádzali do rieky Hron. Za prítomnosti Dr. G. Husáka, vtedy povereníka spravodlivosti a šéfa vojenskej justície dal generál Ján Golian rozkaz A. Rašlovi ako poľnému prokurátorovi vypátrať páchateľov a zariadiť ich okamžité verejné potrestanie na mieste činu. Už na druhý deň sa podarilo zaistiť a zatnúť troch páchateľov (dvoch z Veličkovej brigády a tretieho člena Národnej milície). Podľa rozhodnutia príslušných orgánov páchatelia boli potrestaní smrťou, a to verejne na hájnickom moste (na mieste činu). Manifestačným výkonom trestu bola daná výstraha živlom, ktoré by sa pokúšali vykonávať „spravodlivosť svojvoľne“. SNR a jej podriadené orgány takto chránili princíp legality. Tento svoj odborný historický príspevok predniesol A. Rašla pred naplneným auditóriom, aj prítomnými vedeckými pracovníkmi z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Aj pre nich táto udalosť bola nóvom, prehlbujúcim im pohľad na SNP. Oceňovali jej hodnotu a prínos. Organizoval a vybavil vlastnými dokumentárnymi materiálmi (dokumentmi, fotografiami a i.) aj výstavu k výročiu SNP, ktorá sa uskutočnila v priestoroch Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici. V tom čase vystupoval voči jeho osobe aj poslanec NR SR z Popradu. Dostal aj list s dokumentmi o situácii v kaštieli Kunerád, ktorú pranieroval.

Takto sa prejavovali aj po roku1990 protifašistické postoje a prejavy Dr. A. Rašlu. Už počas SNP, ale aj po vojne sa angažoval pri stíhaní vojnových zločincov, ale aj páchateľov, ktorí sa dopúšťali zločinov na nemeckom obyvateľstve. Jednou z výnimočných udalostí v jeho živote boli ovácie, ktoré mu v roku 1966 a v roku 1990 ako prokurátorovi pripravili odsúdení väzni v Izraeli. Mnohých z týchto bývalých príslušníkov 6. pracovného práporu Slovenskej armády z Novák, navrhol čo najprísnejšie odsúdiť, a to všetko za vymyslené delikty. Cieľom tejto kamufláže bolo úsilie, aby sa vyhli odsunu do koncentračných táborov Nemecku. Ako prokurátor, ktorý navrhol, aby ich súd odsúdil, paradoxne týchto ľudí zachránil. A to úmyselne, zámerne.

Možno povedať, že jeho životné idey a ideály – Slovensko ako samostatný a zvrchovaný štát a súčasne ako demokratický štát, sa naplnili, po tých peripetiách. Vystupoval aj ako člen Zväzu protifašistických bojovníkov, ako generálmajor a ako vysokoškolský učiteľ a vedecký pracovník proti úsiliu neoľudákov považovať suverénnu Slovenskú republiku, ktorá sa konštituovala 1. januára 1993, za tzv. druhú slovenskú republiku, pokračovateľku vojnového slovenského štátu. Životné ciele, životné krédo sa mu naplnilo tým, že sa Slovensko prihlásilo k Slovenskému národnému povstaniu ako svojmu historickému východisku a základu, k prameňu jeho historickej, protifašistickej a demokratickej suverenity a identity. Dátum vypuknutia SNP uzákonilo za svoj štátny sviatok. Po svojej osobnej kalvárii – odsúdení na doživotie a potom odsúdenie na sedemročný trest, po svojich trampotách s rehabilitáciou a po nastúpení na prácu vysokoškolského učiteľa docenta – sa cítil ako víťaz – dosiahol základné hodnoty, pre ktoré žil. Obdivuhodné životné úsilie, obdivuhodný človek, ktorý tento život prežil.

(K o n i e c)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama