Reklama
Reklama

Dopravné lietadlá ako obete napätia

Počet zobrazení: 4547


kal_007_250.jpg




Boeing 747 juhokórejskej leteckej spoločnosti,
archívna snímka.


Lietadlo Boeing 747 spoločnosti Korean Air Lines pod kódovým označením KAL 007 odletelo 31. augusta 1983 z medzinárodného letiska pri meste Anchorage. Bolo na dlhej ceste z New Yorku do juhokórejského Soulu. Do kokpitu lietadla nastúpila nová, oddýchnutá posádka. Čakal ju vyše osemhodinový let. Asi po desiatich minútach letu sa z doteraz nevysvetlených príčin boeing odchýlil doprava od stanovenej trasy a namieril si to nad polostrov Kamčatka. Keď sa nad sovietskym územím objavilo neznáme a cudzie lietadlo, protivzdušná obrana vyhlásila poplach, lebo v tom čase bolo v tomto regióne naozaj mimoriadne rušno. Končili sa prípravy na skúšku sovietskej medzikontinentálnej rakety Topoľ, ktorá mala sem na Kamčatku, doletieť zo skúšobnej základne Pleseck na severe európskeho Ruska. Preto neďaleko polostrova krúžili dve americké monitorovacie lietadlá RC-135, v podstate vojenská verzia lietadiel Boeing 707. Americká spravodajská služba predpokladala, že sa takto dozvie čo najviac o tejto najnovšej sovietskej strategickej zbrani. To bol aj dôvod, prečo sa vo vzduchu objavilo niekoľko sovietskych lietadiel, aby im rušením signálu (takzvanou maskirovkou) sťažili prieskum. A do toho všetkého ešte prišla správa, že jedno z cudzích lietadiel si dokonca dovolilo narušiť hranicu, letí nad Kamčatkou a smeruje zrejme nad ostrov Sachalin, kde bolo tiež veľa vojenských základní a zariadení.

Proti narušovateľovi odštartovali tri stíhačky Suchoj 15 a jeden MIG-23. Kórejské lietadlo medzitým opustilo Kamčatku, letelo nad Ochotským morom, ale krátko na to sa objavilo nad ostrovom Sachalin. Posádky stíhačiek sa snažili nadviazať s posádkou KAL 007 kontakt, ale nikto im neodpovedal. Potom pilot jedného Su-15, major Gennadij Osipovič, vystrelil pred lietadlo výstražnú dávku z guľometu. Ostalo to bez odozvy. Zrejme aj z toho dôvodu, že v guľometných pásoch mal obyčajnú, a nie svietiacu muníciu. Napätie stúpalo, lebo o dve minúty sa lietadlo malo ocitnúť mimo sovietskeho vzdušného priestoru, čím by stratili dôvod k zásahu. Vtedy dostal major Osipovič príkaz lietadlo zničiť. Jedna z dvoch vypálených rakiet explodovala asi 50 metrov za KAL 007, ale pilot bol presvedčený, že črepiny lietadlo zasiahli. Na základni pretrvávali určité pochybnosti, či pilot naozaj splnil rozkaz, lebo lietadlo letelo ďalej. Až dvanásť minút po zásahu, keď sa naklonilo na krídlo v snahe prejsť do špirály, dopadlo na hladinu. Na palube Boeingu 747 bolo celkove 269 osôb.

Zostrelenie civilného dopravného lietadla sa okamžite stalo hlavnou témou studeno-vojnovej propagandy, ktorá v tom čase už aj bez tohto incidentu dosiahla rekordnú výšku. V americkej televízii vystúpil prezident Ronald Reagan s ostrým prejavom. Z nepochopiteľných príčin mu ako pozadie, opierajúc sa o kreslo, poslúžila jeho manželka Nancy. Jej podlhovastá tvár sa ešte viac predĺžila na znak hlbokého smútku nad nevinnými obeťami. Ronald Reagan medzitým rozpitvával túto udalosť, hovoril o zločine sovietskej vlády a o akte barbarizmu, ba použil aj zaujímavé slovné spojenie „nehumánna brutalita“, ako keby popri tejto existovala aj brutalita vyznačujúca sa ľudskosťou. Pripojil sa aj minister zahraničných vecí George Schulz, ktorý vyhlásil, že zostrelenie civilného lietadla bolo „prirodzeným výsledkom barbarského komunistického systému“.

Čerešničku na tortu novej etapy studenej vojny položila vedúca americkej misie v OSN Jeane Kirkpatricková. Počas mimoriadneho zasadania Bezpečnostnej rady OSN  dala 6. septembra priniesť do rokovacej sály veľké obrazovky a premietla  prítomným dvojminútové video so záznamom hlasu sovietskeho pilota, pričom sa zamerala najmä na jeho hlásenie: „Cieľ je zničený“. Neskôr vysvitlo, že záznam bol upravený tak, aby sa vytratila tá časť, kde sa pilot snaží nadviazať kontakt s neznámym lietadlom, ako aj jeho varovné výstrely. Skrátka, Washington si na tejto tragédii zgustol, aby Moskve odplatil všetky dovtedajšie príkoria medzinárodných vzťahov.

Sovietski predstavitelia nepostupovali o nič múdrejšie. Zamlčovali, čo sa dalo a keď už sa nedalo, tak fakty prekrúcali. V prvom oficiálnom vyhlásení sa nespomínalo zostrelenie, ale že let neznámeho lietadla „bol zastavený“. Na základe tohto novotvaru potom vznikali rozličné vtipy. Za všetky aspoň jeden krátky. Dvaja poľovníci idú z lovu a jeden sa pýta druhého: „Koľko kačíc si dnes zastavil?“

Tu si dovolím ešte jedno kratšie odbočenie. Keď o päť rokov neskôr, 3. júla 1988, americké námorníctvo omylom zostrelilo nad Perzským zálivom iránske civilné lietadlo s 290 osobami na palube, Washington postupoval rovnako čudne ako Moskva predtým a vykrúcal sa zo zodpovednosti. Treba oceniť, že vtedajší najvyšší sovietsky predstaviteľ Michail Gorbačov nenasledoval Reaganov príklad, neobjavil sa na televíznych obrazovkách, nepostavil za seba svoju manželku Raisu so smutným výrazom na tvári a nehovoril o americkom barbarstve a nehumánnej brutalite.  

Pravdou je, že v septembri 1983 bola sovietska vláda niekoľko dní po incidente nad Sachalinom doslova bezradná, manévrovala, aby získala čas na zhromaždenie údajov o tom, čo sa vlastne udialo. Až 9. septembra vystúpil na tlačovej konferencii samotný šéf generálneho štábu, maršal Nikolaj Ogarkov. Vtedy prvýkrát poukázal na prítomnosť špionážnych lietadiel C-135 v oblasti v kritickom čase, pričom dokazoval na mape, že jedno z nich letelo istý čas dokonca súbežne s KAL 007.  Na ospravedlnenie to istotne nebolo dosť, ale stačilo to na vznik veľkého množstva konšpiračných teórií zaoberajúcich sa tým, ako to vlastne bolo naozaj a čo sa stalo s obeťami incidentu. Na rozličné fámy existovala aj vhodná doba. Po nástupe Ronalda Reagana do Bieleho domu sa vzťahy so Sovietskym zväzom prudko zhoršili, istý čas to vyzeralo, že studená vojna prerastie do nukleárneho konfliktu. Preto sa nemožno čudovať, ak milovníci konšpiračných teórií začali nachádzať súvislosti medzi zostreleným lietadlom a podobnými prípadmi z minulosti. Nedostatkom tých prvých konšpiračných teórií bol fakt, že najdôležitejší prípad zo začiatku 60. rokov 20. storočia bol  odtajnený až pätnásť rokov po incidente nad Sachalinom. Preto sa až vtedy začalo porovnávať zostrelenie KAL 007 s plánmi, ktoré dostali krycí názov operácia Northwoods.

Operácia Northwoods a invázia na Kubu

V dvadsiatom storočí nedokázalo nič vyvolať také vášne v radoch americkej pravice a jej priaznivcov  v armáde, ako víťazstvo revolúcie na Kube. Mať necelú stovku kilometrov od pobrežia USA Fidela Castra považovali za hrozbu, lebo jeho „barbudos“, bradatí revolucionári, mohli svojimi myšlienkami o rovnosti a bratstve nakaziť celé okolie. Preto už krátko potom, ako zvrhnutý diktátor Fulgencio Batista ušiel 31. decembra 1958 do Spojených štátov a keď nasledujúci novoročný deň vtiahli do Havany slávnostne revolucionári, začali niektoré kruhy v USA skúmať možnosti vojenskej invázie na ostrov. Ich súčasťou mala byť aj taká psychologická príprava obyvateľstva, po ktorej by ani jeden Američan nepochyboval, že útok na Kubu bude oprávnený.

Pracovali rýchlo, preto americká armáda mala už začiatkom marca 1962 pripravený dlhý zoznam podrobne naplánovaných akcií, ktorých cieľom bola aj nevyhnutnosť psychologicky pripraviť verejnosť na ozbrojenú intervenciu voči Kube. Tento tajný dokument mal kódové označenie Northwoods a predseda Zboru náčelníkov štábov Lyman Lemnitzer ho predložil na schválenie ministrovi obrany a následne aj do Bieleho domu. Hlavnou ideou plánu bolo šokovať verejnosť. Preto súčasťou celého balíka akcií boli aj fingované teroristické útoky na území USA, počas ktorých sa predpokladali až stovky obetí z radov nevinných Američanov. Bol tam aj fingovaný útok bradatých revolucionárov na americkú základňu Guantánamo na Kube. Najšokujúcejšie na celej tejto tajnej operácii, ktorej súčasťou bolo aj vraždenie vlastného obyvateľstva, bol fakt, že ju osobne schválil každý člen zboru náčelníkov štábov. Uvažovalo sa dokonca aj o tom, že keby sa prvý let amerického astronauta Johna Glenna v kapsule Mercury nevydaril, neúspech celej akcie a prípadná Glennova smrť sa mali pripísať na vrub Castrovi pomocou vymyslených a podstrčených dôkazov.

Najabsurdnejšou súčasťou operácie Northwoods bol úmysel, kvôli ktorému niektorí hľadajú súvislosť s lietadlom KAL 007. Podľa toho pôvodného plánu sa na vojenskej leteckej základni mal pripraviť presný duplikát civilného dopravného lietadla. Malo mať nielen logo príslušnej leteckej spoločnosti, ale aj jeho skutočné identifikačné číslo. Do takto premaľovaného lietadla mali na civilnom letisku nasadnúť pasažieri. V skutočnosti by to boli agenti tajných služieb prestrojení za univerzitných študentov cestujúcich na jarnú dovolenku do Latinskej Ameriky.

Južne od Floridy by istý čas leteli vedľa seba obe lietadlá, to skutočné, i jeho duplikát, aby zmiatli kontrolu radarov. Potom by lietadlo s pasažiermi – federálnymi agentmi – tajne pristálo na vojenskej základni a jeho vzhľad sa mal okamžite vrátiť do pôvodného stavu. Originálne dopravné lietadlo, ale bez cestujúcich a posádky a riadené na diaľku, by pokračovalo v lete smerom nad Kubu. Po vstupe do kubánskeho vzdušného priestoru malo vyslať signál Mayday, oznámiť, že je napadnuté kubánskymi stíhačkami a požiadať o pomoc. Následne by malo byť vysielanie prerušené a lietadlo by zničila nálož odpálená na diaľku.

Vtedajší prezident John F. Kennedy bol síce milovníkom špionážnych románov, ale operácia Northwoods, to už bolo priveľa aj preňho. Operáciu zastavil, predseda Zboru náčelníkov štábov Lyman Lemnitzer bol pozbavený funkcie a odložený na teplé miestečko najvyššieho veliteľa NATO v Európe. Existencia tejto operácia vyšla najavo v podstate až v novembri 1997, aj keď je čudné, že sa tak stalo v súvislosti so zverejnením časti dokumentov týkajúcich sa zavraždenia Johna Kennedyho. Nemožno sa preto čudovať, že značná časť amerického obyvateľstva si po každej podobnej akcii kladie otázku, či zasa nemajú v tom prsty ich vlastné tajné služby a vojnychtiví generáli typu Lemnitzer. Preto aj časť konšpiračných teórií súvisiacich s lietadlom KAL 007 sa zakladá na úvahe, že buď bolo toto civilné dopravné lietadlo súčasťou prebiehajúcej špionážnej operácie a jeho posádka o tom nevedela, alebo sa vopred plánovalo jeho zostrelenie a ďalšie zhoršenie povesti Sovietskeho zväzu pred svetovou verejnosťou.

Záplava konšpiračných teórií

Úvah o tom, ako to bolo v skutočnosti so zostrelením tohto civilného dopravného lietadla je toľko, že ich treba rozdeliť do niekoľkých skupín. Ich škála začína fatálnym omylom posádky, pokračuje rozličnými verziami špionážneho charakteru a končí tvrdením, že lietadlo nútene pristálo na Sachaline a jeho posádka spolu s cestujúcimi skončili v sovietskom koncentračnom tábore. Malé deti (bolo ich celkovo dvanásť) odoslali vraj do sirotinca v niektorej sovietskej stredoázijskej republike. Niekde v tejto škále je aj tvrdenie, že na palube zostreleného lietadla neboli žiadni pasažieri, ba ani posádka (tak, ako sa predpokladalo v operácii Norwoods), lebo ani intenzívne pátranie nedokázalo nájsť telá, ktoré potom mohli identifikovať ako obete incidentu. Určité podozrenie vzbudil aj fakt, že medzi pasažiermi v lietadle mal pôvodne byť aj bývalý prezident USA Richard Nixon, ale z neznámeho dôvodu zrušil svoju cestu iba pár minút pred odletom. A ďalšia konšpiračná teória súvisí s faktom, že na palube bol kongresman Larry McDonald, šlo teda o atentát spojených síl Moskvy a socialistov vo Washingtone. 

Konšpiračné teórie nasávajú živiny z niekoľkých, zatiaľ nevyjasnených udalostí. Do tejto skupiny patrí fakt, že lietadlo sa už po desiatich minútach letu začalo odkláňať od plánovanej dráhy, pričom samotná posádka túto odchýlku nezaznamenala, aj keď išlo o trojicu skúsených pilotov a priamo na palube mala niekoľko prístrojov, pomocou ktorých mohli zistiť vybočenie, ba niektoré prístroje ich na túto chybu mali upozorniť. Nestalo sa tak a oveľa podozrivejšie je, že posádku na nesprávny kurz neupozornili ani civilné, ani vojenské radary, ktorých je v tejto citlivej vojenskej oblasti neúrekom. Členovia posádky mali navyše možnosť na vlastnom poveternostnom radare vidieť, že už neletia nad morom, ako mali, ale nad pevninou. Aj americké špionážne lietadlá nachádzajúce sa neďaleko museli postrehnúť, že KAL 007 vletelo do sovietskeho vzdušného priestoru. Neexistuje záznam, že by lietadlo na túto fatálnu chybu upozornili. Navyše posádka sa v kritickom čase bavila o veciach, ktoré boli na míle vzdialené stavu lietadla a jeho problémov.

Prípad sa stal témou niekoľkých kníh, ktorých autori nepochybujú, že išlo o súčasť špionážnej akcie. Dvojica autorov, Robert Allardyce a James Collins  v knihe Desired Track: The Tragic Flight of KAL Flight 007  konštatujú, že samotné vyšetrovanie Medzinárodnej organizácie civilného letectva (ICAO) malo prekryť „starostlivo plánovanú špicľovaciu misiu“.   Okrem toho tvrdia, že spravodajská agentúra NSA použila elektronické protiopatrenia, aby zatajili misiu a že pásky letového záznamu boli vopred nahraté pre prípad, keby sa Sovieti pokúsili nájsť ich.

Svoju teóriu  podopierajú aj faktami, že USA v tom čase sledovali v tejto zóne všetky lietadlá  smerujúce do sovietskeho vzdušného priestoru. Tvrdia, že to bola práve CIA, ktorá prišla prvá s informáciou o pristátí lietadla na Sachaline. Cieľom tvrdenia vraj bolo získať čas na vytvorenie novej, dôveryhodnejšej verzie katastrofy.

Ďalšie teórie sa týkajú úmyselného vybočenia lietadla z plánovanej dráhy a že sa tak dialo s vedomím amerických spravodajských agentúr, ale posádka to nezaznamenala. S týmto názorom prišiel David Pearson v knihe KAL 007: The Cover Up (KAL 007: Tajná operácia). Podľa autora iba úmyselná zmena trasy môže vysvetliť, prečo piloti nekorigovali svoj letový kurz a prečo ich na vybočenie a na nebezpečenstvo z toho vyplývajúce neupozornilo neďaleko letiace špionážne lietadlo RC-135. Túto teóriu živí aj prepis záznamu rozhovorov v pilotnej kabíne, ktoré v roku 1992 sprístupnilo Rusko. Zápis zaznamenáva situáciu 32 minút pred zásahom lietadla a jeden a pol minúty po ňom. Podľa nich sa piloti v kritickom čase nudili, priateľsky podpichovali a hovorili o cenách a výmennom kurze v obchodoch na letisku v Soule. Všetko teda naznačovalo, že si hroziace nebezpečenstvo vôbec neuvedomovali.

Letecký súboj nad Sachalinom?

Francúzsky letecký expert Michel Brun prišiel v knihe Incident at Sakhalin: The True Story of KAL Flight 007 (Incident nad Sachalinom: Skutočný príbeh KAL 007)  s ďalším tvrdením a získal na svoju stranu aj bývalého amerického diplomata v Moskve Johna Keppela. Tvrdia, že v tomto prípade bol Sovietsky zväz bez viny a prstom ukázali na USA a Japonsko. Toto civilné lietadlo bolo súčasťou špionážnej misie, ktorej cieľom bolo spustiť poplach sovietskej vzdušnej obrany, odhaliť tak jej fungovanie, prípadné slabiny prostredníctvom činnosti ďalších amerických výzvedných lietadiel v tomto regióne. Podľa Keppela kórejské civilné lietadlo letelo na trase, kde malo, tým sa vysvetľuje, prečo po celý čas nebolo treba trasu korigovať a prečo vládla v kabíne taká pohoda. Podľa tejto verzie sovietske stíhačky  teda nezaútočili na KAL 007, ale na tieto špionážne lietadlá a niektoré z nich zostrelili počas dve hodiny trvajúceho súboja vo vzduchu. Počas neho bolo vraj zostrelené až desať amerických lietadiel (jedno z nich bolo aj RC-135)  a zahynulo vyše tridsať amerických pilotov. Navyše, civilné dopravné lietadlo nehavarovalo pri Sachaline, ale o 500 kilometrov ďalej,  v japonskom výsostnom území v blízkosti ostrova Honšú. Prečo bolo zostrelené a ako, to nevysvetľujú. Svoje tvrdenie zakladajú na fakte, že údajne zostrelené lietadlo sa dorozumievalo rádiom s inými lietadlami ešte takmer hodinu po tom, čo už malo byť v mori.

Početné teórie sa zaoberajú otázkou, prečo sa na mieste udávaného zostrelenia nenašli telá obetí, ba ani ich batožina. Preto niektorí dospeli k názoru, že v lietadle neboli civilisti, iba malá posádka a vojenský personál, čo by zodpovedalo Boeingu 707 prerobenému na monitorovacie RC-135. Maršal Nikolaj Ogarkov na spomínanej tlačovej konferencii nepotvrdil tento ich názor, keď vyhlásil: „Bolo nezvratne dokázané, že narušenie sovietskeho vzdušného priestoru lietadlom juhokórejských aerolínií bolo zámerná, dôkladne plánovaná spravodajská operácia. Bola riadená z určitého centra na území Spojených štátov a Japonska.  Civilné lietadlo bolo vybrané na to zámerne, bez ohľadu na straty ľudských životov, alebo práve z toho dôvodu.“

Týmto vyhlásením ale maršal Ogarkov neodpovedal na otázku, čo sa stalo s telami obetí. Iba že by sme prijali za pravdivú teóriu sovietskeho novinára Andreja Illeša, ktorý vo svojej knihe Záhada kórejského Boeingu 747 tvrdí, že všetky telá skonzumovali obrovské kraby, ktoré sa vraj nachádzajú v tomto mori, lebo sa našla iba ruka v čiernej rukavici. Autor ale neodpovedal na otázku, či tie obrovské kraby sú schopné konzumovať aj kosti alebo ľudské lebky. A navyše, sotva by im chutili kufre, ktorých tam malo byť neúrekom. Oveľa prijateľnejšia preto ostáva teória, že následkom dekompresie po zásahu lietadla boli telá vymrštené von a dopadli na rozličné, značne od seba vzdialené miesta v mori, ďaleko od trosiek.

Sovietski civilní potápači, ktorí prišli na miesto asi dva týždne po incidente, ponúkli teóriu, že ešte predtým, ako sa oni dostali k troskám lietadla, niekto tam už bol pred nimi a „poupratoval“. Jeden z hĺbkových potápačov, Vadim Kondrabajev, poskytol časopisu Itogi interview v októbri 2000, teda sedemnásť rokov potom, ako ich dopravili na Sachalin, aby pomáhali v pátraní, ale potom na nich niekoľko dní záhadne zabudli. Keď sa konečne dostali k troskám, nenašli tam nijaké telá, ani batožinu, a to napriek tomu, že pracovali takmer mesiac a päť hodín denne. „Je celkom možné, že niekoľko miniponoriek s vojenskými potápačmi sa dostalo k boeingu dokonca pred nami, pozbierali všetko a rozptýlili zvyšné časti lietadla okolo, prípadne ich dali tam, kde ich chceli mať, až potom zavolali nám, aby sme poslúžili ako dymová clona“, tvrdí Kondrabajev.

S teóriou, že pasažieri a posádka sú nažive, ale skončili v niektorom pracovnom tábore prípadne v detskom domove, prišiel bývalý sovietsky občan žijúci v Izraeli a bývalý väzeň Avraham Šifrin spolu s ďalším Izraelčanom Bertom Schlossbegom. Ich tvrdeniu nepripisovali ostatní experti, ani konšpiracionisti  nijakú dôležitosť, ba považovali ju za najabsurdnejšiu zo všetkých teórií, ktoré sa vyrojili v súvislosti s týmto prípadom. Zaradili ju do tej istej kategórie ako tvrdenie, že na obetiach si pochutili veľké kraby.

Atentát na Larryho McDonalda?

Kvôli úplnosti treba uviesť aj tvrdenie, že lietadlu boli zámerne posielané rádiom nesprávne údaje o jeho lete a polohe. Tejto technike sa hovorí meaconing a často sa používala počas studenej vojny na zmätenie nepriateľa. Podľa prívržencov tejto teórie túto manipuláciu urobil Sovietsky zväz s tichým súhlasom niektorých ľavicových a socialistických centier v americkej vláde. Cieľom vraj bolo zbaviť sa hlavného antikomunistu, kongresmana Larryho McDonalda.

Pri tejto osobe sa treba na chvíľu zastaviť a uviesť, prečo si zaslúžil takú pozornosť, že sa proti nemu spojila Moskva s údajnými socialistami vo Washingtone. Pravdou je, že od smrti veľkého konzervatívca a antikomunistu Josepha McCarthyho nemal  Kongres USA takú osobu podobného zamerania, ako bol Larry McDonald. Profesor práva z University of Georgia Donald Wilkes zašiel ešte ďalej, keď o ňom napísal, že to bol „konzervatívec až na stupni psychopata, skutočné stelesnenie šialeného extrému politickej krajnej pravice, predseda (antikomunistickej) Spoločnosti Johna Bircha, najhlučnejší a najfanatickejší pravicový extrémista, ktorý kedy sedel v Kongrese.“ Ako príklad možno uviesť fakt, že navrhoval, aby nacistický vojnový zločinec Rudolf Hess dostal Nobelovu cenu mieru. Odôvodnil to tým, že „dokonca aj nacistický vojnový zločinec bol užitočným prínosom v boji proti komunizmu“.

Aj táto konšpiračná teória mala určité logické základy a zrejme z podobného zdroja čerpali aj autori tvrdenia, že cestujúci a posádka skončili v gulagu. Odvolávajú sa na fakt, že predstaviteľ kórejskej leteckej spoločnosti KAL zavolal 1. septembra 1983 do kancelárie kongresmana a oznámil, že lietadlo s pánom McDonaldom na palube úspešne pristálo na ostrove Sachalin. K tomu došlo vraj tak, že lietadlo bolo poškodené raketou, niekoľko osôb bolo následkom dekompresie vymrštené von, jeden motor poškodený, ale pán kongresman je v poriadku. Táto verzia vysvetlila, prečo sa v mori našlo tak málo trosiek a iba pár častí ľudských tiel.

Zaujímavé je, že touto teóriou sa zaoberala aj CIA. Z odtajnených dokumentov sa zachovalo hlásenie v španielčine, podľa ktorého sa všetko udialo kvôli kongresmanovi McDonaldovi, lebo „on bol jediný, kto bojoval proti komunizmu“. Podozriví mali byť desiati kongresmani, ktorí krátko predtým navštívili Moskvu  a tam vraj dohodli celý komplot. Dotyčný informačný zdroj preto navrhuje, aby spomínaných desať kongresmanov dali vyšetriť na detektore lži, lebo „na 90 percent je jeden z nich ruský špión“.    

Pravdou je, že McDonald sa dostal na palubu lietadla KAL 007 nešťastnou náhodou. Jeho lietadlo z Atlanty do New Yorku sa kvôli búrke oneskorilo, takže zmeškal svoj plánovaný odlet do Soulu o necelé tri minúty. Neostalo mu nič iné, iba počkať si na ďalší vhodný let, a to bol práve KAL 007. Pravdou je aj to, že napriek svojmu extrémizmu bol neškodný a navyše aj nepoužiteľný. Zrejme ani vo Washingtone ho nikto nebral vážne. Počas deviatich rokov, čo sedel v Snemovni reprezentantov, sa nepodieľal na príprave ani jedného zákona, takže sa síce zaradil medzi najkonzervatívnejších, ale zároveň najmenej efektívnych legislatívcov v dejinách Kongresu.

Zakrývanie a prekrúcanie faktov

Tým ale zoznam teórií nekončí. Existujú podozrenia, ktoré poukazujú na čudné konanie amerických úradov bezprostredne po incidente. Býva zvykom, že záznamy o letových trasách sa istý čas zachovávajú, práve pre prípad vyšetrovania nehody. Zaujímavé je, že právnik Ministerstva spravodlivosti USA Jan Van Flatern pôvodne vyhlásil, že záznamy nemohli byť poskytnuté ako dôkaz, lebo sa mažú po pätnástich dňoch. Neskôr sa opravil a uviedol ako termín mazania 30 hodín a potvrdil to aj Pentagón, aj keď mierne upravil túto cifru na 24 – 30 hodín. Otázkou ostáva, prečo sa pásky nezachovali, keď zostrelenie lietadla a správa o ňom, spadá aj do takto upraveného časového limitu.

Určité nezrovnalosti existujú aj v súvislosti s vyšetrovaním celého prípadu. Býva zvykom, že haváriu lietadla skúma Výbor národnej bezpečnosti dopravy (NTSB) a Medzinárodná organizácia civilného letectva (ICAO). Tak sa aj stalo potom, keď sa lietadlo KAL 007 stratilo z radarov, úrad NTSB v Anchorage začal okamžite konať a zhromažďovať údaje. Lenže krátko na to prišiel z centrály vo Washingtone príkaz, aby všetky materiály, tak originály, ako aj ich kópie, zaslali na Ministerstvo zahraničných vecí USA, ktoré povedie vyšetrovanie.  Keď sa po pár mesiacoch niekto z NTSB opýtal, ako ministerstvo pokročilo vo vyšetrovaní, príslušný vysoko postavený úradník odpovedal, že takéto vyšetrovanie  ministerstvu  neprislúcha.

Aj po rokoch ostávajú otvorené dve verzie

Napriek odstupu od udalosti nejasnosti okolo letu ostávajú, pričom sa najčastejšie spomínajú dve možnosti. Fatálna chyba inak skúsenej posádky civilného lietadla, alebo možnosť, že Boeing 747 bol súčasťou špionážnej akcie, ktorej vyvrcholením malo byť zostrelenie civilného dopravného lietadla a pomocou následnej propagandy vylúčiť Sovietsky zväz zo skupiny civilizovaných krajín. Každá z verzií má svoje silné stránky, ale aj svoje slabiny.

Prívrženci teórie fatálneho omylu vychádzajú z oficiálnej správy ICAO, ktorá bola kompletizovaná po tom, čo v januári 1993 dostala táto medzinárodná organizácia od ruskej vlády originálny záznam z „čiernych skriniek“ a z digitálneho záznamu letových dát, ktoré sa teda predsa len podarilo nájsť v mori. Správa dáva za vinu Sovietskemu zväzu, ale zároveň priznáva, že velenie na Kamčatke malo právo byť zmätené, keď konštatuje, že „podľa personálu veliteľského centra, bolo KAL 007 v skutočnosti vojenský RC-135... Pozemné kontrolné centrum žiadalo pilota, aby sa pokúsil nadviazať kontakt s narušovateľom pomocou výstražnej streľby a blikaním navigačných svetiel“.  Správa zároveň priznáva, že lietadlo začalo odkláňať od trasy krátko po štarte v Anchorage a že neexistujú dôkazy, že posádka si túto chybu uvedomila. Preto viní posádku, z toho, že počas niekoľkohodinového letu si túto odchýlku neuvedomila. Záver je, že išlo buď o prístrojovú chybu alebo ľudské zlyhanie.

Na takéto konštatovanie sa vrhli prívrženci konšpiračných scenárov ako sliepky na pľuvanec. Poukazujú na fakt, že posádka lietadla mala v kabíne dosť prístrojov, ktoré by ju upozornili, že letí mimo stanoveného kurzu. Preto pochybujú, že skúsená trojčlenná posádka sa počas dlhého letu ani raz nepozrela na ciferníky, ktoré mala pred sebou.

Dvojica autorov Pearson a Keppel si najala skúseného zvukového majstra, aby analyzoval záznam letu. Ten zistil v pozadí konverzácie medzi letiskom Anchorage a radarovým operátorom na vojenskej leteckej základni Elmendorf, hlas, ktorý upozornil na to, že niekto by ich mal varovať. Preto dospeli k názoru, že americké vojenské letectvo vedelo celé štyri hodiny, že KAL 007 letí mimo letového kurzu.

Pretrvávajú aj pochybnosti okolo miesta pádu lietadla. Podľa oficiálnej správy sa tak stalo neďaleko malého ostrova Moneron západne od Sachalinu. Lenže prvé známky trosiek, ktoré mohli pochádzať z lietadla, sa tu objavili až o deväť dní. Podľa niektorých k havárii teda malo dôjsť oveľa južnejšie a trosky sem doplavil morský prúd.

Málo sa poukazuje na fakt, že podľa mapy letu, lietadlo KAL 007 zmenilo kurz nad Kamčatkou viacej na východ. Vyzerá to tak, aby náročky si vybralo trasu, ktorá ho povedie nie nad more, ale nad ostrov Sachalin, kde boli početné sovietske vojenské základne.

A napokon, ešte jedna nezodpovedaná otázka, s ktorou si nevedeli dať rady ani experti. Ako to, že posádka po zásahu lietadla nevyslala signál Mayday, že lietadlo je v nebezpečenstve, aj keď na to malo vyše minúty času, kým sa signál stal nezrozumiteľným?

Mnohé otázky teda ostávajú naďalej bez odpovede.

Epilóg

Tragédia lietadla KAL 007 neostala bez následkov. Prezident Ronald Reagan využil incident a zakázal lietadlám Aeroflotu pristávať na amerických letiskách. Pôvodná činnosť tejto sovietskej leteckej spoločnosti sa obnovila až v apríli 1986.

Sovietska vláda vyslovila síce poľutovanie nad stratami životov, ale neospravedlnila sa za zostrelenie lietadla a odmietla vyplatiť aj požadovanú sumu ako náhradu škôd. Namiesto toho naďalej obviňovala CIA zo zodpovednosti za tento „zločinný a provokačný čin“

Rozsiahla protisovietska kampaň prispela k tomu, že následkom incidentu poklesla aktivita mierových hnutí v západnej Európe, čo uľahčilo mnohým vládam vysloviť súhlas s rozmiestnením rakiet stredného doletu Pershing 2.

Vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom sa ešte viac zhoršili. Niektorí komentátori dospeli k názoru, že sa ocitli najhoršej úrovni od karibskej krízy. V Moskve prevládlo presvedčenie, že incident, spolu s rozmiestnením rakiet stredného doletu Pershing 2 v západnej Európe a plánovaným vojenským cvičením Able Archer v novembri 1983 tvoria dohromady prípravu na nukleárny útok. Svet sa začal obávať toho najhoršieho.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Dedo
#1
Ján Šteuček
23. júl 2014, 20:41

Malajzijský boening "doslova kopíruje" históriu zostrelenia juhokórejského lietadla.

Obrázok používateľa Ivan Špáni
#2
Ivan Špáni
24. júl 2014, 13:12

Leo,

opäť vysokokvalifikovaný rozbor, radosť čítať. Ja by som ho po pamäti doplnil ešte o jedn dôsledok tejto udalosti: bokot olympijských hier v Los Angelos, na ktorom sa okrem Rumunska museli zúčastníť športovci zo socialistických šáttov. Jednak to bola odveta za bojkot olympiády v Moskve, ale to sa takto nepodávalo, ale záminekou boli protisovietske demonštrácie v USA po zostrelení lietadla, načo ZSSR vyhlásil, že sa necítia jeho športovci v takejto protisoviestskej hystérii bezpečne v USA.

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama