Reklama
Reklama

Dočasne vyliečená choroba

Počet zobrazení: 3868

Kniha Andrewa Farlowa Kolaps a jeho dôsledky som začal čítať s rozšíreným povedomím, že ide o ľahko napísanú analýzu finančnej a ekonomickej krízy v roku 2008 vhodnú pre širokú verejnosť. Nie je to tak. Farlow, profesor ekonómie a biológie na Oxfordskej univerzite, je vedec a tomu zodpovedá aj jeho jazyk, ktorý nie je jednoduchý. Čitateľ čelí množstvu faktov a údajov. Kniha nie je napísaná v žurnalistickom štýle, a preto treba pri čítaní vynaložiť určite väčšie úsilie ako pri čítaní analytických alebo faktografických novinových článkov či pozeraní dokumentu v televízii. Až v posledných častiach knihy, kde sa Farlow zameriava na dopady krízy, je menej faktov a pojmov; objasňuje tu skôr politické rozhodnutia a nálady na politickom poli menej vedecky ovplyvneným štýlom.

a.farlow.kolaps_a_jeho_dosledky.jpgAndrew Farlow: Kolaps a jeho dôsledky
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014,
edícia Pohľady za horizont, 488 strán


SÚVISIACE:
Marián Vitkovič: Andrew Farlov – Kolaps a jeho dôsledky

Kniha analyzuje nielen finančnú krízu, ale aj fungovanie súčasného kapitalizmu, ekonomiky alebo globálnych trhov. Na obale knihy je odporučenie profesora Goodharta zvedavému laickému čitateľovi. Zavádza: emeritný profesor laickým čitateľom myslí každého, kto nie vedec ekonóm. Skôr než pre širokú a laickú verejnosť je určená pre novinárov, ktorí píšu o ekonomike a politike, pre pedagógov z univerzít, ktorí sa zaoberajú ekonomikou, ekonómiou, politikou a sociológiou. Je určená, samozrejme, pre študentov spomínaných odborov. A všetkým intelektuálom, ktorí sa chcú dozvedieť viac o fungovaní súčasného kapitalizmu a  svetovej ekonomiky, politikom aj stredoškolským učiteľom.

V našich končinách, zdeformovaných rôznymi ideologickými vyšinutiami vplývajúcimi na širokú verejnú mienku, by mala primäť novinárov, politikov a intelektuálov zamyslieť sa nad fungovaním súčasného finančného sektora a globálneho kapitalizmu. Maľovať si ružové obrázky a neustále sa utešovať, že každá kríza a zakolísanie je dočasné a všetko funguje výborne na ceste k lepším a dokonalým zajtrajškom, nemá zmysel.

Farlow nie je žiadny ľavicový ekonóm alebo intelektuál. Je to kritický ekonóm, nijaký alternatívny ekonóm, no ani štandardný. Píše o tom, ako sa postupne zaťahovala jasná obloha mrakmi stále tmavšími, ktorá veštila veľkú búrku, čomu však nikto nechcel veriť.

Obdivovateľov pseudoľavicového čínskeho ekonomického modelu privedie Farlow na správnu koľaj už na strane 36: „Čína v deväťdesiatych rokoch zrušila záchrannú sieť vo forme sociálnej ochrany, ktorú poskytovali štátne firmy v podobe zdanlivo zabezpečených pracovných miest a životného blahobytu. Podniky zastavili alebo prerušili vyplácanie dôchodkov a poskytovanie bezplatného bývania a zdravotnej starostlivosti... Podniky sa namiesto toho starali o závratné zvyšovanie ziskov a úspor... Čína namiesto prerozdeľovania zdrojov do vidieckych oblastí prostredníctvom sociálnych programov v podstate privatizovala systém sociálneho zabezpečenia...“

V knihe autor uvádza množstvo finančných nástrojov, inovácií, derivátov pojmov, ktoré bežný čitateľ nemôže poznať. S mnohými súhlasí a schvaľuje ich zavedenie. Nesúhlas vyjadruje s ich zneužívaním či nesprávnym používaním. Osobne s tým vôbec nesúhlasím. Nesúhlasím ani s autorovým chválením sekuritizácie pôžičiek, ktoré sa začalo zavádzať už v sedemdesiatych  rokoch. Išlo o prevedenie rizika nesplatenia dlhu na trhy, na anonymných hráčov na trhu. To bol začiatok cesty do pekla, kedy sa začalo zbavovanie sa konkrétnej zodpovednosti, elementárneho poriadku vo veciach.

Aj dnes sme svedkami udržiavania nízkych úrokových mier ECB aj FED. Farlow uvádza, že podľa určitého tvrdenia FED prostredníctvom dlhodobého udržiavania úrokových sadzieb na nízkej úrovni podporoval nafukovanie bublín na svetových úverových trhoch a v cenách nehnuteľností.

Manipulácie na trhu bývaním
 

Ako vieme, hlavnou príčinou vypuknutia finančnej krízy v r. 2008 bolo spľasknutie bubliny trhu s nehnuteľnosťami. Farlow uvádza, že rast svetových trhov s nehnuteľnosťami medzi rokom 2003 a polovicou 2007, bol 90%; v USA vzrástli ceny domov o 60% a v Británii o 90%, miera rastu v USA bola 12% ročne. Ako rástli ceny na Slovensku?  Cena bytu v eurách za štvorcový meter v roku 2008 oproti roku 2002 vzrástla z 592 eur na 1 511, v Bratislave to bol nárast zo 779 eur na 1 972 eur . Autor kritizuje politiku Clintona a Busha, aby si každý kúpil vlastný dom. Poskytovateľov hypotekárnych úverov podporovali priamymi stimulmi, a dokonca ich niekedy až nútili. Výsledkom hypotekárneho boomu a jeho spľasknutia nebola iba finančná kríza vo svete, ale množstvo prázdnych domov a bytov po mnohých štátoch sveta od USA cez Rusko a Čínu až po Európu, s výnimkou Nemecka a Japonska. Prepuknutiu možnej krízy nikto neveril, pretože trh bol predsa zaistený a zabezpečený cez rôzne dokonalé finančné deriváty, ktoré vymazávali akékoľvek riziko. Ľudia sa nielen dôsledkom tejto scestnej politiky zadlžili, dom alebo byt nakoniec nevlastnili a mnohé z nich zostali prázdne. Namiesto toho sa mohla uskutočňovať štátom podporovaná výstavba nájomných komunálnych a sociálnych bytov, ktoré by poskytli slušnú strechu nad hlavou všetkým občanom bez zadlženia a za primeranú cenu. Nuž, to by ale asi nezarobili finančné korporácie.

Trochu z „newspeaku“ finančných trhov
 

Viete čo je slávna a rozšírená subprime hypotéka? Hypotéka pre nebonitných klientov, ktorí nedostanú hypotéka od normálnej spoločnosti. Dojednávajú ju brokeri, ktorí sú odmeňovaní podľa počtu uzatvorených zmlúv, pravda, s  pohyblivou úrokovou mierou, značne rizikovou. Súkromné finančné iniciatívy (PFI) slúžili na požičiavanie peňazí bez dokladovania a dokázali pokryť čokoľvek. Rovnakou vládou sponzorované podniky (GSO). Mohli si preto dovoliť poskytovať nižšie úrokové sadzby, z čoho súkromní akcionári profitovali a počas krízy straty platili daňoví poplatníci. Týkalo sa hlavne neslávne známych hypotekárnych bánk Fannie Mae a Freddie Mac. Boli založené v roku 1938 vládou USA v rámci New Dealu na podporu bývania pre menej bonitných klientov. Napokon banky čakal smutný koniec. K slovu museli prísť REPO, išlo o spätné odkupovanie pohľadávok, zväčša zo dňa na deň. Od roku 2001 do roku 2007 sa ich počet strojnásobil. A nielen to! Vo veľkom takisto „úradovali“ štruktúrované investičné entity (SIV), konštantno-proporčné dlhodobé obligácie (CPDO), ďalej aukčná miera sekuritizácie (ARS) a krátkodobé cenné papiere zabezpečené majetkom (ABCP).

Na strane 90 Farlow píše: „SIV ako aj ostatné „mosty“ do tohto nového sveta sa preto nemuseli vykazovať v hospodárskych bilanciách týchto bánk a následne sa neprejavili ani v meranej zadlženosti... v celom systéme chýba nejaká „mimobilančná“ čierna hmota... odohrávalo sa v ňom 60% všetkých obchodov celého bankového systému USA. To je možno dôvod, prečo sa z tieňového bankového systému stal reálny bankový systém.“ A na strane 91 pokračuje: „Zjednodušene povedané, riziko stále znášali banky zabezpečujúce financovanie, hoci ich účtovné knihy boli prázdne. Vo finančných kruhoch je tento jav známy ako „veľmi šikovný trik“. Cena regulačného kapitálu poskytnutého cez „zmluvnú“ úverovú linku bola oveľa nižšia  než pri pôžičkách, ktoré s nachádzali na súvahových účtoch banky. Kapitál poskytnutý cez „prestížnu“ úverovú linku nestále nič...“ Kreditné ratingové agentúry (CRA) zabezpečovali správne ohodnotenie týchto pochybných operácií a tranží. Kolaterálne (zaistené) dlhové obligácie (CDO) čiže finančné opčné deriváty, mali podľa rôznej miery rizika „zabaliť“ finančné aktíva, predovšetkým hypotéky, do jedného cenného papiera a predať ho na trhu. Ratingové agentúry následne vydávajú ohodnotenie miery rizika. Farlow píše, že MMF pred krízou prehlásil, že takéto rozpúšťanie rizika oproti vedeniu rôznych pôžičiek a aktív v súvahách zvyšuje odolnosť finančného systému.

Farlow pokladá deriváty (od slova derivovať, odvodiť) za olej, ktorý maže kolieska globálneho finančného sektora. Nemali by sme ich preto zakazovať. Nesúhlasí však s tými, ktorí považujú deriváty za všeliek.

Hlavné excesy
 

S CDO je bratsky prepojené CDS – kreditné swapy zlyhania. Ide o formu poistenia, ak by sa náhodou niekto dostal do neschopnosti splácať MBS alebo CDO. Ide teda o určitú formu prenesenia rizika Táto „skvelá“ finančná inovácia sa objavila v roku 1995. Čistá špekulácia. Investície do nesplatených CDS v roku 2007 dosiahli 55 biliónov dolárov. Naplno sa použili v „tipovaní“ na bankrot Grécka v roku 2011. Vypisovateľovi CDS totiž kupujúci platí pravidelný poplatok. Vypisovateľ sa na druhej strane zaväzuje zaplatiť konkrétnu sumu peňazí v prípade oneskoreného splácania východiskovej sekurity (pohľadávky, dlhopisu) uvedenej zmluve. CDS proti dlhom jednotlivých krajín Európsky parlament 1. 12. 2011 zakázal.

V knihe nezabudol autor ani na Madoffa, ktorý dokázal prosperovať na Ponziho schéme u nás známej ako pyramídova hra. Jeho spoločnosť fungovala od roku 1960 až do decembra 2008. Dosiahla hodnota až 65 miliárd dolárov, ale keď si chceli klienti vybrať 7 miliárd, nemal im ich z čoho vyplatiť. Aj o tom bol zázračný finančný svet. Ako to, že mu dovtedy na to neprišli? Myslíte, že neboli pochybnosti? Dnes už žiadny Madoffovia neexistujú?

Čestné a vždy spoľahlivé banky
 

V jednej celej časti sa autor venuje detailnému rozpisovaniu, ako konkrétne došlo k vypuknutie krízy so všetkými skrytými i otvorenými prejavmi. Píše napríklad o londýnskej medzibankovej priemernej úrokovej sadzbe LIBOR, ktorú určuje 12 veľkých bánk. Skok v dopyte po likvidite spôsobil v auguste 2007 jej nárast, čo viedlo k problémom na trhu s prime i subprime pôžičkami. V bankách nastali problémy s likviditou, čo viedlo k tomu, že poskytovali iba krátkodobé úvery. Už v roku 2008 i neskôr vychádzali na povrch rôzne fakty, že s touto sadzbou sa manipulovalo. Ale až v septembri 2012 bolo odhalené, že veľké banky so sadzbou manipulovali vo svoj prospech a na úkor ostatných hráčov na trhu. Farlow odovzdal knihu do tlače v júni 2012.

Málokto vie, že celkový majetok svetových bánk sa v rokoch 2003 až 2008 zdvojnásobil. Odkiaľ sa vzali peniaze? Z hypoték a vysokorizikových činností s rýchlou návratnosťou na kapitálových trhoch. Reálnej ekonomike sa veľa neušlo. Načo, keď systém umožňuje vysoké zisky inde. Farlow na strane 87 uvádza, že podiel finančného sektoru na celkovom svetovom HDP bol v roku 2004 4,5%, no v roku 2007 už 7,5%. Tesne pred krízou mali londýnske clearingové banky v krátkodobých likvidných nástrojoch približne 1% majetku, v roku 1970 30%.

Kríza a riešenia


Podrobne sa môžeme dočítať o bankrote Lehmann Brothers alebo AIG. Aj o aktivitách FEDu (centrálnej banky USA) a vlády USA na záchranu celého finančného systému. Hlavnými boli mechanizmus AMLF na zabezpečenie likvidity a CPFF (strana 167), prostredníctvom ktorého sa skupovali ABCP s úmyslom zvýšiť likviditu na trhoch krátkodobého financovania.

Dobre známa, globálne mocná a rešpektovaná spoločnosť Goldman Sachs vyhlasovala – ako píše Farlow –, že má dostatok peňazí. Podľa údajov FEDu sa však prostredníctvom spomínaných mechanizmov obrátila naň 84-krát so žiadosťou o podporou a bola šiestym najčastejším žiadateľom.

Farlow uvádza, že krízu na hypotekárnom trhu sa okrem iného podarilo vyriešiť aj sekuritizáciou a predajom hypoték pre investorov spoločností podporovaných priamo štátom, ako sú Fannie Mae, Freddie Mac a Ginnie Mae.

V knihe sa môžeme dočítať o dôsledkoch krízy na hospodárenie štátu, na nárast deficitov verejných financií a dlhov štátov, na ich riešení prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania (QE). Farlow sa podrobne venuje vývoju v eurozóne. Priebeh dlhovej krízy z eurozóny dobre poznáme z našich reálií a autor nič viac nepridáva.

Reformy bankovníctva
 

V kapitole o bankovníctve sa na strane 424 môžeme dozvedieť, aké odmeny si vyplácali riaditelia krachujúcich bánk. Farlow kritizuje zložité firemné štruktúry spôsobené preskupovaním ziskov a „optimalizáciou“ daňového zaťaženia. Napríklad banka Goldman Sachs mala vo svete 900 pobočiek – na Kajmanských ostrovoch, v Paname a iných daňových rajoch. Banka Citigroup mala pred krízou uložených v amerických pobočkách 300 mld. a v zahraničných až 500 mld. dolárov – pričom navzájom si poskytovali finančné poistenie rôznych riskantných operácií. Tieto firemné zložitosti viedli aj k problémom pri uplatňovaní zákona o bankrote. V každej krajine platí iný zákon, čo sťažovalo resp. neumožňovalo presadiť bankrot.

Likvidáciu mal umožniť Dodd-Frankov zákon z roku 2010. Lenže na celosvetovej úrovni žiadna inštitúcia na likvidáciu neexistuje. Problémom bola liberalizácia bankovníctva z roku 1999. Tá zrušila rozdiely medzi komerčnými bankami, investičnými bankami a poisťovacími spoločnosťami. Bola tak narušená druhová odlišnosť a ekonomické zameranie bánk. Výsledkom bolo, že sa všetky banky vrhli na trhy. Dodd–Frankov zákon o ochrane spotrebiteľa vracal čiastočne zameranie späť. Lenže zákon mal 2 300 strán a najdôležitejší bol dodatok tzv. Volckerovo pravidlo. Barack Obama na margo dodatku povedal: „Banky už nebudú môcť vlastniť hedžové fondy ani súkromné kapitálové a nebudú môcť do nich investovať či financovať obchody majetkového charakteru za účelom dosahovania zisku, pokiaľ táto činnosť nesúvisí s poskytovaním služieb pre klientov banky.“ Volckerovo pravidlo sa neustále upravovalo a komplikovalo až do tej miery, že sa zákonný dodatok dal pohodlne obísť.

Záver
 

Potenciálnym čitateľom a záujemcom o ekonomické otázky, o fungovanie finančného sektora odporúčam čítať knihu nie od prvej strany do poslednej, ale podľa jednotlivých kapitol a podkapitol. Kniha je veľmi podrobná a dôsledná pri vypočítavaní faktov a argumentov, čo by mohlo akéhokoľvek zanieteného záujemcu o nastolené otázky unaviť a následne odradiť od ďalšieho čítania. To by bola veľká škoda.

V krátenej verzii vyšlo v Literárnom týždenníku 21 –22/2015

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama