Reklama
Reklama

Dobrý pocit zo života

Počet zobrazení: 1692

Je ťažká,“ povedala Teruša a položila knihu na stôl. Dlaňou pohladila hladkú, farebnú obálku až k názvu: STANISLAV HARANGOZÓ. Suseda odnaproti, vo veku, ktorý najviac ohrozuje neviditeľný koronavírus, mi priniesla vajíčka. Tak ako každý pondelok, lebo po nijakej zime sa sliepky naplno pustili do práce. Nechce za ne peniaze, aj keď má menej ako málo. Stačí káva a dva kusy koláča, ktorý kupujem v miestnych potravinách v stanovenom čase pre dôchodcov. Tak sa tu, na dedine, bečelujeme. ,,Hovoríš, že je z Komjatíc tento Stanko? Kto by si pomyslel, že u nás máme takých šikovných ľudí,“ pokračovala v monológu. Palcom zachytila posledný list a pomedzi prsty sa mihotali farebné strany. ,,Takýto by mal byť aj náš život. Veselý, farebný… a keď zaprší, tak nech len pre dobro zeme a úrody.“ Potiahla rúško z nosa na bradu a chlipla si z kávy.

Keď zabuchla za sebou dvierka, zostala som s tou ťažkou knihou sama. Autor Peter Mikloš v úvode píše, že cieľom publikácie je obrazom a slovom priblížiť čitateľovi umeleckú osobnosť slovenského výtvarníka Stanislava Harangozóa. Vo mne však v tej chvíľke rezonovali Terušine slová: ,,Takýto by mal byť aj náš život…“ Takto jednoducho splnila výtvarníkovi želanie: ,,Aby človek pri pohľade na môj obraz mal aj dobrý pocit zo života.“

obalka_harangozo.jpgPeter Mikloš: Stanislav Harangozó,
Vydavateľstvo CCW, s. r. o.,
Bratislava 2020, 254 strán.

Pritiahla som si knihu k sebe a s ňou aj spomienky na časy, keď sme ešte neboli globalizovaní. Keď sme boli z určitej dediny a nie svetadiela. Keď sme potrebovali patriť k niekomu, koho korene sa do Bratislavy ťahali z jedného chotára. A pri každom stretnutí sme sa potešili, že sme svoji aj vo veľkom svete.

Na prvý rozhovor – po desiatkach povinných správičiek viac razy vrátených na prepracovanie – som vtedy konečne v redakcii Smeny dostala šancu a z elévky som postúpila na post plnohodnotného redaktora. A s tou dôverou som vyfasovala aj rezort. Voľné bolo len výtvarné umenie. V panike som si spomenula na mladého výtvarníka, o ktorom som vedela, že je „od nás“. Stanislav Harangozó. Viac som poznala Komjatice, odkiaľ pochádzal, ako jeho tvorbu, ale aspoň som mala záchytný bod na rozhovor. Úspechom dobrého rozhovoru je dobrá príprava, opakovala som si čo nás učili na fakulte. Listovala som v katalógoch, usilovala som sa porozumieť slovám teoretikov, kurátorov výstav…

S malou dušičkou som kráčala Štúrovou ulicou do ateliéru Stanislava Harangozóa. V duchu som si opakovala pripravené otázky. Budem sa vedieť pýtať? Nevdojak som si spomenula na stáž v okresných novinách a blamáž pri rozhovore so vzorným pracovníkom Elektrosvitu: Čo presne robíte? Mladý muž stál pri kope štrku. Hádžem! Vyškriabala som sa po schodoch k umeniu a za dverami ateliéru som pocit neistoty stratila. To, že sme z jedného kúta krajiny, bolo rozhodujúce. Pravda, viac som spoznala človeka ako výtvarníka, ale pri jeho rozprávaniach mi dávali jeho diela zmysel. Obsah a dej. Nehovorili sme o výtvarných technikách, skôr o farbách, ich rytme, kontrastoch, o pocitoch, ktoré možno vyjadriť aj ináč ako slovom.

Istejšia som si bola v otázkach pri kamenných mozaikách, ktorým sa v tom čase venoval veľmi intenzívne. S obrovskou vôľou a pracovitosťou. (Ešte aj dnes si myslím, že by prospelo – výtvarníkom aj spoločnosti – keby sa v rámci investičného procesu venovalo isté percento z rozpočtu stavby na výtvarné diela.) Kamienky rozličných tvarov, farby a veľkostí mi učarovali – aj ten výsledný zázrak, keď napriek rôznosti patrili k sebe a každý z nich bol pre celok dôležitý.

(Aj vďaka tejto skúsenosti kamienky odvtedy dlhé roky zbieram.)

Priznám sa, že dnes si už nepamätám hodnotenie rozhovoru s majstrom Harangozóom na ,,redakčnej plaňorke“, ale bol prvý z mnohých a odštartoval aj naše priateľstvo. Pred koncom (takmer) každého roka sa znovu štverám po schodoch do Stankovho ateliéru a spolu so mnou priatelia. Moji aj jeho. Kamienky rozmanitých tvarov, farieb, veľkostí – a predsa súrodý celok. Sme tam súčasťou desiatok obrazov – každý so silným príbehom – a pri pohľade na ne máme dobrý pocit zo života, ktorý sme prežili. Suseda Teruša mala pravdu. Kniha o tvorbe Stanislava Harangozóa je naozaj ťažká. Aj čítať ju budem veľmi, veľmi dlho. Pretože každý Stankov obraz je ako samostatný príbeh. A tých je v publikácii veľa.

(Autorka je novinárka, prozaička a publicistka.)

(Text vyšiel v Literárnom týždenníku 17 – 18 zo 6. mája 2020.)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama