Dobré, poctivé a úprimné umenie majstra Pelikána

Uplynulú sobotu, 14. februára, bolo v Lietavskej Lúčke pri Žiline veselo. V tamojšom Dome kultúry zorganizovali pestrý slávnostný koncert a vernisáž výstavy. Okrem miestnych prišlo mnoho ľudí z celého Slovenska, umelci a priatelia krásneho umenia. S jediným cieľom, popriať lúčanskému rodákovi pevné zdravie a ešte mnoho tvorivých rokov. Akademický sochár Štefan Pelikán sa totiž dožíva krásnej osemdesiatky.

S budúcim mladým umelcom vo svojom ateliéri.
Foto Miroslav Bellan




















Majster Štefan Pelikán.
Foto Miroslav Bellan 

Krásnej osemdesiatky najmä preto, lebo ani nepomyslí na to, že by mal definitívne odložiť dláto a paletu na policu. Veď aj vystavovaná kolekcia sôch a obrazov pod názvom Tvary a farby života (kurátori Jozef Leikert a Fedor Mikovič) nie je dajakou rekapituláciou celoživotnej tvorby, ale prináša jeho najnovšie umelecké diela.

Pokora pracovitého umelca

„Štefan Pelikán je umelcom, u ktorého všetci priatelia, ale aj výtvarní kritici zvyknú vyzdvihovať tri vzácne vlastnosti: skromnosť, pracovitosť a pokoru,“ zdôrazňuje jeho dlhoročný kamarát, spisovateľ a publicista Fedor Mikovič. „Pokora je vari najdominantnejšou črtou jeho letory, celej jeho ľudskej podstaty. Pokora pred kumštom, pokora pred ľuďmi, pred prírodou, pred slovenskou krajinou s jej neopakovateľnými výtvarníckymi motívmi a zátišiami, pokora pred odkazom jednoduchého robotného človeka.“

                    Majster pri tvorbe busty. Foto Miroslav Bellan
 
Majster Pelikán je verný Lietavskej Lúčke, kde sa 16. februára 1935 narodil ako druhý syn Petra Pelikána a Anny, rodenej Chodelkovej. Prežil tu detstvo a prakticky s výnimkou stredoškolského a vysokoškolského štúdia  či vojenčiny (1950 – 1957) býval a tvoril – až do súčasnosti – v rodičovskom dome. Tam si zriadil malý ateliér, v ktorom však často býva živo, najmä keď ho navštívia vnučky, priatelia či milovníci výtvarného umenia.

Už na meštianskej škole v Žiline-Závodí učiteľ objavil jeho nadanie a presvedčil otca (matka mu zomrela, keď chodil do ľudovej školy v rodnej obci), aby ho poslal do severných Čiech na Strednú keramickú školu v Tepliciach-Šanove. Pokračoval v štúdiu na pražskej Akadémii výtvarných umení, kde jeho talent rozvíjali takí vynikajúci pedagógovia a umelci, akými boli profesori Jan Lauda (o. i. autor náhrobného pamätníka Jana Amosa Komenského v holandskom Naardene) a svetoznámy medailér Otakar Španiel.

V roku 1956 začal pracovať v Krajskom zväze spotrebných družstiev na reklamnom úseku ako grafik návrhár, od roku 1970 je ako umelec „na voľnej nohe“.

Maliar a najmä sochár portrétista

Štefan Pelikán sa venoval a venuje najmä sochárstvu, ale aj maliarstvo mu je vlastné. Maľuje krajinu, portréty i zátišia, cudzia mu nie je ani grafika. V jeho krajinomaľbách prevládajú motívy ľudového prostredia, architektúry, vrátane témy tzv. odchádzajúceho Slovenska. Vďačné námety nachádza v rodnej Rajeckej doline, na pomedzí Oravy a Liptova s jeho krásnymi zákutiami, ale i v horskej osade nad Ružomberkom – vo Vlkolínci, zapísanom do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Zima v Malom Borovom na rozhraní Oravy a Liptova. 
Foto Zuzana Marčeková

Dominantou je u majstra sochárska práca. A to od drobnej plastiky, pamätných medailí a plakiet až po monumentálne diela svetského i sakrálneho charakteru. Doménou jeho sochárskej tvorby je portrét.

„Ide o jedinečný a špecifický záznam ľudskej podoby,“ píše dôverný znalec Pelikánovho diela Fedor Mikovič, „v ktorom je zreteľný a neodškriepiteľný nielen rukopis jeho renomovaných, aj vo svete uznávaných učiteľov z čias pražských štúdií, lež aj úporné úsilie o dosiahnutie čo najplastickejšieho a najvernejšieho výsledného tvaru, hoci miestami poznačeného nemalou mierou štylizácie a výtvarnej skratky.“

Pelikánovým materiálom je hlina, drevo, kameň, bronz, mosadz, meď či betón, ktoré však tvárni tak, aby výsledná štúdia bola odrazom hlbokej autorovej sondy do psychiky spodobňovaného modelu. Či už ide o jednoduchého vidiečana, významného vedca, kultúrneho dejateľa, účastníka protifašistického odboja alebo historickú osobnosť.

Návraty k našim Francúzom

Osobitnou kapitolou Pelikánovej tvorby sú návraty k „mojim Francúzom“, predovšetkým tých, čo sa zúčastnili na sklonku leta 1944 v bojoch o obranu Strečnianskej úžiny a potom na Hornej Nitre a pod Poľanou. Na základe rozprávania svojho otca a historických fotografií vytvoril monumentálny portrét kapitána Georga Barazera de Lannuriena a jeho bojových druhov.

V roku 1995 odhalili v Paríži-Meudone jeho pamätník kapitána de Lannuriena z tepanej medi a žuly, v roku 2001 medený reliéf venovaný generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi v burgundskom mestečku Saint Marcel. Ešte v roku 1955 založil v Žiline Klub priateľov Francúzska a Slovenska, dodnes je jeho predsedom. Vo Francúzsku, najmä v Bretónsku, mal dosiaľ deväť výstav, v Česku tri, vlani aj v Maďarsku. Na Slovensku samostatne vystavoval takmer 50-krát.

Majstrove busty v ateliéri. Foto Fedor Mikovič

Majster je okrem iných ocenení držiteľom prestížnej Ceny Európskej únie umenia – Zlatej Europey (2009) a ceny Madame Humaniste (2012) za podporu vzdelávacích programov pre deti a mládeže.

„Štefan Pelikán je rovnaký ako jeho umelecké posolstvo: bezprostredný, úprimný a na nič sa nehrá, pretože to nemusí robiť, ani sa nemusí štylizovať, robiť lepším či horším,“ povedal na nedávnej vernisáži jeho výstavy v Galérii na schodoch Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre profesor, spisovateľ Jozef Leikert. „Na Štefanovi Pelikánovi a jeho tvorbe sa mi páči aj to,“ pokračoval, „že mu nie je okolitý život ľahostajný, aj keď sa ho možno týka viac a bytostnejšie ako mnohých z nás. Raz darmo, umelec s dušou na dlani trpí väčšmi ako druhí. Intenzívnejšie prežíva radosť, väčšmi sa bojí sklamania, podrazov a závisti. Nakoniec, o tom je aj celé umenie Štefana Pelikána. Je to dobré umenie, lebo je poctivé a úprimné. Preto mu možno uveriť, preto ho možno prijať za svoje.“