Doba Jozefa II. a naša súčasnosť
(Ivona KOLLÁROVÁ: Slobodný vydavateľ, mysliaci čitateľ. Typografické médium v jozefínskej dobe. Budmerice: Rak, 2013, 296 strán, ilustrácie v texte, anglické resumé, poznámky, pramene a literatúra, menný register.)
Už na prvý pohľad a aj dotyk, či len pri zbežnom listovaní si vnímavý čitateľ uvedomí, že ide o výnimočnú knihu. Duchaplný titul, zaujímavá obálka, dobové ilustrácie a aj príjemný materiál je len akýmsi vonkajším – ale mnohosľubným – obalom, pod ktorým sa skrýva naozaj veľmi cenný, poučný a inšpirujúci obsah.
Meno autorky nie je odbornej komunite neznáme. Docentka Ivona Kollárová napísala z oblasti, ktorej výskumu sa venuje, množstvo štúdií a vydala aj dve úspešné monografie: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, 1999 a Vydavatelia v 18. storočí: Trilógia k dejinám typografického média, 2006. Okrem toho ju stretávame aj ako odbornú pracovníčku v oddelení Ústrednej knižnice SAV – v Študovni rukopisov a starých tlačí (Lyceálnej knižnici), ktorá je špecializovaným pracoviskom prednostne sa zameriavajúcim na rukopisy a staršie historické knižné fondy. Kollárová vedie aj doktorandov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Monografia o situácii na knižnom trhu v období osvieteného panovníka Jozefa II. je výsledkom jednak inšpirujúcich podnetov získaných počas bádania a písania predchádzajúcich štúdií a kníh a jednak aj úspešným pokusom o odpovede na ďalšie otázky, ktoré sa pri tejto práci vynorili. Tretia Kollárovej kniha tak organicky dopĺňa a aj syntetizuje pohľad na vydavateľské prostredie a knižný trh v druhej polovici 18. storočia.
Autorka približuje čitateľovi zámer, s ktorým ku svojej syntéze pristúpila – vniesť do skúmania problematiky interdisciplinárny rozmer, ktorý sa jej aj úspešne podarilo naplniť. Kniha prináša aj nové pohľady na osobu osvieteného cisára a na jeho politiku. Jozef II. odstránil nevoľníctvo a umožnil vydanie Tolerančného patentu, zavádzal nemčinu a stál aj pri ďalších radikálnych zmenách. Panovník oslobodil kníhtlač a knižný obchod od cenzúry, ale ako opakovane autorka zdôrazňuje, jeho snahou nebola vyššia miera slobody a úplné zrušenie cenzúry, ale „regulovaná sloboda“ a oživenie knižného trhu, ktorý považoval za súčasť ekonomiky a teda aj za zdroj príjmov štátnej pokladne. Mal v úmysle súčasne občana aj vzdelávať – prostredníctvom textov o svojich reformách ich hodlal informovať o svojich zámeroch, veď jeho reformy sledovali modernizáciu štátu a Jozefovi II. išlo predovšetkým o jeho posilnenie. Bola to doba osvietenstva, ale zároveň aj doba vrcholiaceho absolutizmu. V nasledujúcej reakcii na osvietenstvo dovedené do dôsledkov – revolučného výbuchu – sa aj Rakúsko vrátilo v tom, o čo sa s istými obmedzeniami snažil Jozef II. (ako na to poukazuje aj Kollárová v nadväznosti na Oszkára Sashegyiho; veď aj cisárovo uvoľnenie cenzúry bolo zmesou liberalizmu a kasárenskej disciplíny), späť o mnohé desaťročia.
Jozef II. patril k takým panovníkom, ktorí k vládnutiu, k správe štátu, pristupovali zodpovedne a preto sa sám na najvyššej priečke ako úradník do nej aj zapojil. Jeho „Základné pravidlá pre ustanovenie systému knižnej cenzúry“ boli vydané z jeho iniciatívy a sám sa na ich tézach významne podieľal. Veľmi moderne znie hneď prvé pravidlo týchto smerníc, týkajúce sa problému hraníc slobody. Napriek tomu, že je dávno známe, že nikde nemôže byť absolútna sloboda vo všetkom, vždy znova a znova sa objavujú tendencie, ktoré presadzujú tento nemožný koncept – pravda od samého začiatku obmedzený tým, že zvažujú takúto slobodu len pre seba, alebo pre svoj okruh a nie pre všetkých. Toto však nemôže fungovať, alebo môže fungovať len dočasne a skôr – alebo neskôr sa to zrúti, pretože každý človek bude podvedome usilovať o tú väčšiu mieru slobody a nebude tolerovať nerovnosť. Jozef II. argumentuje, že sloboda potrebuje medze a je veľmi dôležité ich správne vymedziť. Je veľmi poučné aj s takým odstupom čítať, že cenzúra je často kontraproduktívna: škodlivé jej uniká a prospešné sa zakazuje. Koľkokrát sa to však opakovalo odvtedy v rôznych spoločenských systémoch a pritom už Jozef II. na škodlivosť prísnej cenzúry veľmi jasne poukázal. Naozaj len za osvietený (alebo až pokrokový?) možno označiť panovníkov názor, že nie je potrebné zakázať celú knihu pre jeden či dva neprijateľné odseky, pretože ju aj tak väčšinou budú čítať takí percipienti, ktorí vedia rozlíšiť „prospešné“ od „škodlivého“ a tak tu nehrozí žiadne zneužitie. Jozef II. dokonca pripúšťal aj kritiku panovníka a úradníkov za predpokladu, že autor zverejní svoje meno. Ako poznamenáva Kollárová „toto vnímanie kritiky bolo v dejinách cenzúry niečo naozaj nevídané“ (s. 32). Avšak bol možný, samozrejme, aj úplný zákaz, ak už nešlo o kritiku, ale urážku panovníka, štátu, náboženstva alebo dobrých mravov. To ukazuje na zložitú úlohu cenzora, veď názory na to, čo je ešte kritika a čo je už urážka sa mohli z prípadu na prípad veľmi líšiť a to, čo jeden cenzor prepustil, mohol druhý rovnako opodstatnene zakázať, prípadne to, čo nižší stupeň nepovažoval za nebezpečnú tlačovinu, vyšší stupeň mohol posúdiť inak. Obdivuhodné je, že sa nemali cenzurovať publikácie nielen z odborov ako medicína, právo (s určitými výnimkami), vojenstvo, ale aj zo „všetkých vied a slobodných umení“, ak neboli prepojené s náboženstvom. Zato sa mali cenzurovať publikácie „alchymistov“ a „šarlatánov“, čo by sa veru hodilo aj dnes, keď vychádza rôzny balast vytláčajúci hodnotné a potrebnejšie publikácie. Je to pravdepodobne ďalšia oblasť, kde nemožno očakávať resp. pripustiť len reguláciu neviditeľnou rukou trhu... Ako súčasne znie úryvok z textu Dôkazy, že je Jozef II. protestant: „V záplave bezvýznamných spisov, ktorými je čítajúce publikum zasiahnuté už niekoľko rokov, možno predsa len spozorovať slušný počet takých, ktoré bez akýchkoľvek námietok vyšli v správnom čase; a svojím nápadným obsahom oživili zvedavosť národa...“
Ak si spomenieme na obdobie pred rokom 1989 priamo neuveriteľne znie nasledovná pasáž z Jozefovho memoranda o stave Rakúskej monarchie: „Čo sa týka cenzúry, myslím si, že je potrebné pristupovať veľmi pozorne ku všetkému, čo sa tlačí, alebo verejne predáva. Ale prehrabávať vrecká alebo batožinu nejakému cudzincovi, to je horlivosť dovedená do krajnosti a bolo by veľmi ľahké dokázať, že napriek zachovávanej prísnosti, neexistuje žiadna zakázaná kniha, ktorú by vo Viedni nemohli nájsť...“
Kollárová poukazuje aj na niektoré paralely jozefínskej a našej doby. Niektoré javy spred viac ako dvoch storočí umožňujú inak vnímať aj našu súčasnosť – vzťahy štátu a médií, fungovanie knižného trhu a aj problematiku cenzúry (!) – proste inšpiruje k úvahám o našej dobe a o slobode či „slobode“ prejavu a médií. Bolo to práve osvietenstvo, ktoré zrodilo slobodu, ale nie absolútnu, skôr oveľa viac fiktívnu. A ako ukázali viaceré aféry aj u nás po roku 1989 spojené či už s printovými alebo elektronickými médiami, príliš sme sa neposunuli vpred. Ak sa sily pri moci (alebo nimi manipulujúci finančníci v pozadí) cítia ohrozené vo svojich prerogatívach, neváhajú ani dnes siahnuť k nastoleniu kontroly a usmerňovania, neštítia sa ani skrytejších alebo otvorenejších foriem nátlaku či priamo k zákazom. Za všetky stačí spomenúť len informácie, alebo pokusy o informácie v súvise s vyšetrovaním prípadu „Gorila“, v rámci ktorého sme boli svedkami priam brutálneho ovplyvňovania verejnej mienky a aj prostredníctvom súdu vydaného zákazu publikovať nejakú polemickú „brožúru“ v štýle jozefínskych polemík.
Alebo či sa súčasné blogerstvo nepodobá jozefínskemu brožuranstvu, ktoré „vzniklo ako výsledok naplnenej potreby písať, zdieľať, komunikovať. Vzniklo vďaka ľuďom pociťujúcim potrebu vyjadrovať sa k verejným veciam, stavu štátu, hospodárstva, reforiem a cirkvi. Bolo prechodnou formou k politickému písaniu a politickej tlači, významnou fázou formovania verejnej mienky“ (s. 47)? Tak, ako vtedy boli brožúry so závažnými výpoveďami a iné publikovali len bezobsažné prázdne frázy podobné plevám, tak aj dnes sa mnohí blogeri vyslovujú veľmi kompetentne k závažným témam, pálčivým problémom našej súčasnosti, zatiaľ čo iní pripomínajú grafomanov, ktorých textami sa zaoberať znamená len nemilobohu márniť vzácny čas. (Len u jedného známeho denníka je údajne zaregistrovaných viac ako desaťtisíc blogerov!)
V 250-stránkovej knihe je toho podstatne viac, čo čitateľa zaujme, ale v krátkej úvahe, ktorá už aj tak prekročila vymedzený rozsah, aký sa obvykle venuje referátu o novej knihe, na všetko reagovať nemožno. Dúfam, však, že som aspoň na niektoré zaujímavé a podnetné partie Kollárovej monografie upozornil a knihu si so záujmom prečíta každý, kto sa chce dozvedieť nielen niečo o minulosti, ale má zmysel aj pre širšiu historický perspektívu a porovnanie súčasnosti s minulosťou. Tak ako u iných dejinných epoch aj jozefínska doba a naša súčasnosť má mnoho zarážajúcich paralel.
S názorom autorky, že desaťročie je v dejinách civilizácie príliš krátky čas na veľké zovšeobecnenia, ale na druhej strane sú významné zlomové obdobia, v ktorých je možné lepšie vnímať skryté a prehliadané javy a že jozefínska doba je práve takou zlomovou dobou, možno súhlasiť bez výhrad. Keďže Kollárovej viac ako päťročný výskum priniesol nielen hotové závery, ale aj podnety otvárajúce ďalšie témy, nastoľujúce ďalšie okruhy problémov a teda ukázal aj potrebu pokračovať vo výskume, možno očakávať v budúcnosti ďalšie zaujímavé objavy, podrobnosti a nové pohľady. A tak je to u každej dobrej knihy – niektoré témy možno lepšie vysvetľuje a prináša hlbšie poznanie ako predchodcovia, ale neuzatvára ich. Naopak inšpiruje k premýšľaniu a aj k ďalšej práci.
