Reklama
Reklama

Dlh náš každodenný alebo morálne aspekty dlhu

Počet zobrazení: 4406

Úvaha o tom, ako naivná predstava o fungovaní peňazí a bankového systému vplýva na náš morálny úsudok. Patrí vôbec morálka do výbavy človeka ekonomického (Homo economicus)?

Čo je väčší hriech? Zadĺžiť sa a nesplácať? Alebo zadĺžiť a vymáhať splátky dlhu? Predtým ako vynesiete definitívny súd, zamyslite sa nad nasledujúcimi príkladmi:

Príklad č.1: pôžička od priateľa

Predstavte si, že si od priateľa požičiate tisíc eur na jeden rok. Nedarí sa vám a namiesto splácania ste nútený si zobrať ďalšie pôžičky. Tisíc eur nesplatíte. Váš priateľ konal v dobrej viere a chcel vám pomôcť. Či už to bola vaša chyba alebo nie, nesplatením dlhu ste vášho priateľa ochudobnili o jeho tisíc eur.

Pokiaľ váš priateľ priamo či nepriamo nemohol za vašu neschopnosť splácať dlh, je otázka morálky zrejmá. Neprávosť sa stala vášmu priateľovi a vy ste na vine.

Je možné túto logiku použiť aj v prípade, ak ste si požičali od banky?

Príklad č. 2: „pôžička“ od banky

Predpokladajme, že ide o bezúčelový „úver“ tisíc eur na jeden rok. Z vášho pohľadu ide o podobnú situáciu ako v príklade č. 1. Malá odlišnosť spočíva v tom, že banke na rozdiel od vášho priateľa nebolo trápne od vás pýtať úroky. Z hľadiska veriteľov je však situácia diametrálne odlišná.

Váš priateľ musel na získanie tisíc eur vynaložiť nemalé úsilie, pravdepodobne si ich zarobil. Banka si tisíc eur zarobiť nemusela. Pred poskytnutím „úveru“ konkrétnych tisíc eur dokonca vôbec nemala. Prostredníctvom poskytnutia „úveru“ banka jednoduchou účtovnou operáciou pripísala tisíc eur na váš účet. Nestálo ju to takmer žiadnu námahu – len pár úderov na klávesnici počítača. Banky totiž tvoria peniaze prostredníctvom poskytovania „úverov“. Poskytnutím „úveru“ vytvoria banky na účte klienta vklad. Z účtovného hľadiska predstierajú, akoby peniaze, ktoré bude ich klient následne čerpať, v skutočnosti na účet vložil sám. Banka nemusela prijať najprv vklady sporiteľov, aby následne z týchto prostriedkov mohla uspokojiť klientov, ktorí si chcú od banky „požičať“. Inými slovami, banka nepresunula tisíc eur z účtov sporiteľov na váš účet. K žiadnemu transferu peňazí nedošlo. Banky nie sú sprostredkovateľmi peňazí. Sú ich tvorcami. Splácaním istiny potom peniaze v bankách zanikajú.

Ak by sa bankový úradník pri poskytovaní „úveru“ pomýlil a omylom pridal na počítači jednu nulu navyše, máte k dispozícií miesto tisíc až desať tisíc eur. Vytvoriť tisíc, desať tisíc, sto tisíc, milión či desať miliónov eur z hľadiska banky predstavuje námahu v podobe pripísania jednej či niekoľkých núl k pôvodnej čiastke. Na to, aby vám váš priateľ mohol požičať sto tisíc eur, by musel pravdepodobne celý život tvrdo pracovať a šetriť.

Otázka morálky začína mať vo svetle znalostí o fungovaní bankovníctva iný rozmer. Je morálne tvoriť peniaze z ničoho – fingovať vklady a nazývať tento proces „úverovaním“? Ako je možné požičať niečo, čo nemáte a tvrdiť, že ide o „pôžičku“? Je potom nemorálne takýto „úver“ nesplatiť? Je morálne, že v prípade, ak úver nesplácate, banka získa zábezpeku, teda skutočnú hodnotu, bez poskytnutia akejkoľvek protihodnoty?

Poviete si, dlžník sa mal uskromniť, sústrediť sa na získanie vyššieho príjmu a nemal si od banky „požičiavať“. Napokon nik ho k tomu nenútil, konal dobrovoľne. Nie je to celkom tak.

Peniaze nevznikajú tým, že si ich zarobíme, ale „pôžičkou“ od banky. Ak máte na účte kladný zostatok napr. osem tisíc eur, potom táto čiastka predstavuje niekoho dlh vo výške osem tisíc eur. Bez toho, aby sa niekto najprv u banky zadĺžil, nemohlo vašich osem tisíc eur vôbec vzniknúť.

Banky nás teda nútia zadĺžiť sa. Za danej architektúry peňažného systému nemôžeme mať bez dlhu v obehu peniaze. Navyše banky takzvaným neproduktívnym úverovaním nútia k zadĺženiu nielen firmy, podniky a štáty, ale i domácnosti.

Japonský povojnový ekonomický zázrak, ktorý trval až do polovice 80-tych rokov, bol charakterizovaný tvorbou kreditu („úverovaním“) takmer výlučne pre potreby financovania produktívnej ekonomiky. Spotrebné úvery a úvery na bývanie sa poskytovali v minimálnej miere. Prúd nových peňazí, ktoré tiekli na výstavbu výrobných hál a liniek, pretiekol až k zamestnancom. Tí si zo svojich zárobkov mohli dovoliť nákup spotrebných tovarov bez čerpania spotrebných „úverov“. Postupne bola v Japonsku dosiahnutá vysoká životná úroveň pri minimálnom zadĺžení domácností. Takmer všetky „dlhy“ na svojich pleciach držal priemysel, ktorý s ich splácaním nemal žiaden problém.

Ak si banky zvolia úverovať neproduktívnu ekonomiku na úkor tej produktívnej, nastáva problém. Iba v produktívnej ekonomike (výroba tovarov a poskytovanie služieb) sa totiž tvoria nové hodnoty, ktoré vedia generovať príjem potrebný na splátku úverov. Neproduktívne „úverovanie“, spotrebné úvery, hypotéky alebo úvery na finančné transakcie nové hodnoty nevytvárajú – peniaze sú použité na sprostredkovanie nákupu a predaja už vyrobených produktov a aktív (bytov, domov, akcií a pod.). Takéto úverovanie teda negeneruje príjem potrebný na jeho splácanie. Ten sa musí odkrojiť z príjmov produktívnej ekonomiky.

Rozhodnutia bánk komu, koľko a na aký účel budú nové peniaze do obehu poskytnuté potom určujú, či budeme mať infláciu alebo defláciu, či a ako rýchlo budú narastať a kedy prasknú bubliny aktív, či budú zarábať špekulanti alebo zamestnanci, ako rýchlo a do akých rozmerov sa budú roztvárať príjmové nožnice, atď. Banky kolektívne rozhodujú o budúcom smerovaní celej ekonomiky a spoločnosti. Zároveň bez adekvátnej námahy tvoria peniaze z ničoho a inkasujú za to úroky. S matematickou istotou tak presúvajú hodnoty od tých, ktorí ich vytvárajú k tým, ktorí vlastnia, ale hlavne k tvorcom peňazí (k sebe).

Je morálne uzurpovať si privilégium tvorby peňazí vo svoj prospech na úkor ostatných? Je morálne vytvárať peniaze na „dlh“ a ten potom vydávať za legitímny?

Takmer každý z nás prirodzene vníma, čo je správne a čo nie. Náš zabudovaný morálny kompas funguje od útleho detstva, veľmi citlivo reaguje a rozoznáva krivdu či vinu. Otázky morálky, napriek utilitarizmu konvenčnej ekonomickej teórie, sú na mieste. Už ich stačí len správne formulovať.

Autor, Ing. Marek Schmögner, MSc., je absolventom Ekonomickej univerzity v Bratislave a London School of Economics

Kresba: ClipArt

Ďalšie príspevky autora:
Má vláda iné možnosti ako zlepšiť sociálno-ekonomickú situáciu?
Ako (ne)fungujú veľké peniaze?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
14. august 2015, 16:42

Chýba mi tu príklad 3 : Ja som požičal banke. Banka za to, že spočíta koľko som jej požičal zinkasuje poplatok. Ďaľší poplatok si zinkasuje, za keď chcem svoje peniaze použiť. Suma sumárom tieto poplatky za mesiac predstavujú niekoľko eur.

Banka pochopiteľne s mojími finančnými prostriedkami disponuje, má možnosť ich zhodnocovať, čo je mimo mojej kontroly. Zhodnotenie mojej finančnej hotovosti je odmenené kreditným úrokom vo výške niekoľko desatín eura.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama