Reklama
Reklama

Divné voľby s divnou chuťou

Počet zobrazení: 1239

Nazdávam sa, že o zostavovateľovi vlády po voľbách nerozhodne Kočnerova komunikácia či citová explózia pri druhom výročí zavraždenia novinára a jeho snúbenice, a už vôbec nie súťaž volebných programov, ale to, čo sa od Slovenska očakáva. Bojovníci o vládnu moc majú dva čerstvé príklady, ako pohotovo a nebojácne prečítať odkazy v očiach mocných. Nový bratislavský primátor Matúš Vallo sa ešte neohrial v Primaciálnom paláci, a americká ambasáda zajasala, že môže ostať na Hviezdoslavovom námestí, dokedy sa jej uráči. Aj s bezpečnostnou opachou pred vchodom. A prezidentka Zuzana Čaputová na Valnom zhromaždení OSN upozornila nemenovaného Putina, že „mier sa nedosahuje anektovaním cudzieho územia“, čím narážala na nemenovaný Krym. Na Kosovo si mamičkina bojovníčka za spravodlivosť nespomenula, tak dúfam, že nás ani nevyzve na jeho uznanie. Že by táto úloha čakala na predpokladaného víťaza volieb? Ako ratifikácia Istanbulského dohovoru čaká na predpokladanú parlamentnú väčšinu?

Možno maľujem čerta na stenu, ale ak výsledky prezidentských volieb v USA mohol ovplyvniť Kremeľ a jeho záujmy, ako môže cudzím vplyvom a záujmom odolať Slovensko? Navyše v období stmeľovania Európskej únie, aby ju pod pätou pri večných tančekoch na migračnú alebo sankčnú nôtu neomínala akási V-4 postihnutá tým, čo v New Yorku pani prezidentka označila za „národný egoizmus“. Jednako však verím, že odkáže väčším európskym hráčom, čo si myslí o ich poslednom kúsku, o ktorom informovala europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová. „Výbor pre právne veci Európskeho parlamentu spochybňuje právo Slovenska na sídlo Európskej agentúry práce.“ (Pravda, TASR, SITA, 27. 9. 2019). Napriek tomu, že sídlo spomenutej agentúry pridelila Slovenskej republike Rada Európskej únie.

Parafrázu názvu knihy nebohého priateľa Vlada Bednára Divné hrušky s divnou chuťou dostala do titulku pochybnosť, či je náhoda, že sa niektoré strany otriasajú ako pri zemetrasení. Akoby mediálna demolačná čata pripravovala cestu Pánovi...

Hrmotná búracia technika pri múroch Smeru je jasná: lebofico! Prednedávnom ju naštartovala ohrdnutá bývalá europoslankyňa za Smer Monika Smolková, keď jej kritický list vedeniu strany akože náhodou presiakol do médií. Akože náhodou presiakol do médií aj list sasistky Natálie Blahovej predsedovi Richardovi Sulíkovi. A ako nás denne ohlušovali správy o konflikte medzi Ficom a Pellegrinim, tak nás v týchto dňoch ohlušujú správy o súboji v SaS-e medzi Sulíkovými „boľševikmi“ a Galkovými „menševikmi“. No s príčinou sporu je to ako s manželkou inšpektora Columba: hovorí sa o nej, ale nik ju dosiaľ nevidel. Nebude tou príčinou Sulíkov pevný protimigračný postoj, čiže „národný egoizmus“, ktorý podľa nových politikov a všemocných médií prestáva byť in? A teda strach niektorých členov, že  volebné ruže SaS-u nepokvitnú? Alebo nám chcú nahovoriť, že zvolanie mimoriadneho snemu so spečatením Sulíkovho vodcovstva ich vzalo až natoľko, že sa museli okamžite vyžalovať do kamier a mikrofónov? Ešteže podozrenie, ku komu sa chystajú prebehnúť, vyvrátila Veronika Remišová (Za ľudí). „O tom, či oslovia odídencov zo SaS-u, sa v strane ešte nerozprávali.“ (Pravda.sk, 29. 9. 2019) Hoci na Kiskove ani iné dvere odídenci zatiaľ nezaklopali, potvrdzuje sa, že slovenským politikom zatiaľ nehrozí zásadový, rázny a definitívny odchod z politiky po hlbokom sklamaní v strane... Na vôňu volebných ruží sa nemôžu tešiť ani Obyčajní ľudia. Aj keď sa Igor Matovič ani o chlp nezmenil a váha jeho argumentov nestúpa a neklesá podľa toho, či búši do koalície alebo do sulíkovcov, kollárovcov, trubanovcov, kiskovcov a hlinovcov, až záhadne odpadol médiám od srdca. Možno ho v čase potreby stvrdenia našej jednoznačnej transatlantickej orientácie dobehli slová zo začiatku marca. „OĽaNO sa dosiaľ tvárilo jednoznačne pronatovsky a proamericky. Ešte nedávno Matovič tvrdil, že USA sú garanciou mieru a bezpečnosti na svete. Včera však vyhlásil, že rozvracajú svet vojnami a šíria demokraciu dynamitom.“ (https://www.hlavnespravy.sk) Borisovi Kollárovi, ktorý sa zamazal s Marine Le Penovou a Mateom Salvinim, médiá dávajú pokoj. Nateraz. No keď sa nabažia Kočnerových esemesiek, neprídu znovu na pretras fotografie z exotických dovoleniek s mafiánmi? V mene Trubanovho a Beblavého „skutočne európskeho Slovenska“?

Pripravte cestu Pánovi! Jeho preferencie neoslňujú, ale uvzato ide za svojím cieľom. Ako dosluhujúci prezident odmietol byť jednotkou na kandidátke SaS-u a ďalšiemu spolubojovníkovi – Progresívnemu Slovensku/Spolu – ustavične pripomína: tri kroky od tela! Nečudo, že „podoba jeho politického bytia už kdekomu lezie na nervy. Napríklad Miroslav Beblavý nevydržal a na ustanovujúcom sneme (strany Za ľudí, pozn. aut.) Kiskovi verejne odkázal, že to celé zakladal zbytočne, lebo by sa aj tak mal pridať ku koalícii PS/Spolu.“ (https://komentare.sme.sk, 29. 9. 2019) Andrej Kiska dokonca riskuje, že ho „onálepkujú za pošuka, s ktorým sa fakt nedá dohodnúť a ktorý všetko furt kazí.“ (https://www.postoj.sk, 30. 9. 2019) Čo je za jeho sebavedomím? Čím bývalý úžerník s daňovou a pozemkovou kauzou odpudzuje i priťahuje bojovníkov za slušnejšie a spravodlivejšie Slovensko? Tušia, že on zmenu v roku 2020 – na rozdiel od tej v roku 1998, keď sa protimečiarovská opozícia potrebovala ukazovať s profesorom Jurajom Sternom a americkým veľvyslancom v SR Ralfom Johnsonom – dosiahne aj bez zverejnenia garde? Náš najbystrejší čítač z očí mocných sa ani netají, že ak sa mu to nepodarí, vytiahne ľudí do ulíc. A médiá nás potešia, že už nemusíme Venezuelčanom závidieť, lebo máme svojho Juana Guaidóa. Na premiérskom kresle. Isteže, o premiérskom kresle v tomto čase rozhodne aj to, kto dojímavejšie zareční o záchrankyni planéty Grétke. Hoci ľudstvo ešte nedávno väčšmi desili rozďavené nožnice medzi bohatými a chudobnými.

Grétku-proletárku však mimovládky nehľadali. Veď lákať mládež na piatkové námestia v mene Dievčatka so zápalkami, Olivera Twista či Čenkovej detí by bolo prinajmenšom nezodpovedné, keď sa môže vybúriť inakšie. Riešenie chudoby na planéte sa totiž nedá posúvať do roku 2050 ako uhlíková neutralita. Však, majitelia planéty?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama