Divadelné Dosky s duchom doby

Už takmer dve desaťročia (od roku 1996) odborná porota divadelníkov udeľuje najlepším divadelným umelcom minulej sezóny cenu DOSKY (za najlepšiu inscenáciu, réžiu, herecké výkony, scénu, kostýmy, objav roka a pod.). Tento rok sa prvý raz slávnostné odovzdávanie cien uskutočnilo v spolupráci s SND, ktoré najmä vďaka Ballekovej inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše získalo najviac ocenení. Z trojíc nominovaných vybralo víťazov hlasovaním 36 kritikov. Dávanie umeleckých diel do poradia je vždy záležitosť objektívno-subjektívna, lebo umelecké hodnoty nie sú exaktne merateľné. Vôbec tým nechcem spochybňovať rozhodnutia porotcov. Predsa mám však k slávnostnému aktu (prenášanému STV2) zopár pripomienok.

Pokiaľ ide o operu, už v nej dnes neplatí Mozartovo prima la musica a poi le parole (najprv hudba a potom slová), o čo sa pričinili skôr divadelníci (režiséri, teatrológovia) než operné publikum. Aj v recenziách operných predstavení sa dnes venuje významný priestor divadelnej zložke inscenácie (réžia, scénografia) na úkor zložky hudobnej. Hoci toto začína platiť už aj na Slovensku, okrem Michaely Mojžišovej o „doskách“ u nás naďalej rozhodujú len odborníci na činohru. Takže je opera divadlom alebo hudobnou záležitosťou? Dlh voči opere sa splatil aspoň tým, že do odovzdávania dosiek sa včlenil ak odovzdania novej ceny – Ceny Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (AICT), ktorej prvým nositeľom sa stal teatrológ (vzdelaním, veď jeho diplomová práca bola venovaná avantgardnému činohernému režisérovi Ferdinandovi Hoffmanovi) a operný historik a propagátor opery (a tiež zakladateľ a duša zaniknutého operného festivalu Zvolenské hry zámocké) PhDr. Jaroslav Blaho.

Iným problémom sa mi javila vizuálna resp. scenáristická podoba celého slávnostného večera. Organizátori sa zrejme chceli vyhnúť priveľmi akademickému (suchopárnemu) poňatiu celého aktu, no vo svojom zámere sa dostali do opačného extrému. Či azda preto, že všetky ocenenia s výnimkou ceny za kostýmy v bábkovom predstavení dostali hry, ktoré sú „ťažké“, skôr pochmúrne, alebo riešiace závažné ľudské problémy (čo by malo naozaj byť hlavným poslaním divadla), a preto aspoň odovzdávanie cien chcelo byť „zábavné?“ Zábavnosť, ktorú vtlačili dianiu obe moderátorky však od vtipu prešla postupne k recesii, sarkazmu až cynizmu, čo v konečnom dôsledku celé podujatie „zhadzovalo“ (s výnimkou pár kvázi intelektuálskych sentencií) na úroveň šou pre ľudí s poklesnutým vkusom. Použitie traktora malo byť azda narážkou na časy združstevňovania alebo folklorizovania Slovenska a zmysel umiestnenia portrétov Štúra a Hurbana na javisku si takisto bolo treba domyslieť. Bola to azda bodka za poslednou činohernou „slovenskou“ sezónou, alebo náročky akcentované „povinné“ uctenie si Roku nášho národovca? V duchu zamerikanizovaných trendov bolo aj rozdelenie cien (Mojmír II. získal päť z ôsmich Dosiek). Aj pri udeľovaní Oscarov je módou udeliť čo najviac sošiek jedinému dielu, lebo v spoločnosti úspešných sa cení len ten najúspešnejší. Hoci ceny sa udeľovali slovenským divadelníkom, medzery medzi ich odovzdávaním nemohli vyplniť piesne Žbirku, Gombitovej, Müllera či ďalších slovenských spevákov. Takže tak ako po celý deň aj tu sme museli počúvať spievanú angličtinu. Vari podujatie bolo určené divákom a poslucháčom do tridsiatky, ktorým naša „stará garda pop music“ už nič nehovorí? Jedinou akceptovateľnou zložkou ceremoniálu boli vstupy zboru Pressburg Singers, ktorých texty (bohužiaľ, nie vždy zrozumiteľné) boli šité na telo jednotlivým oceneným.

Fotozdroj: rtvs.sk