Reklama
Reklama

Dezinformácie a propaganda stránky antipropaganda.sk

Počet zobrazení: 1494

Ako som písal už v minulých článkoch, pojmy ako dezinformácia by sa mali používať s rozvahou a vecne, inak sa zmenia iba na prázdne osočovanie názorových oponentov. Typickým predstaviteľom zneužívania týchto pojmov je stránka antipropaganda.sk, blízka organizácii SSPI a ministrovi J. Naďovi. Stránka si síce do názvu vložila slovo „antipropaganda“, v podstate však šíri propagandu a nenávisť voči odlišným názorovým skupinám na Slovensku i v zahraničí. V článkoch na tejto stránke sa nachádza aj množstvo dezinformácií.


Hanobenie názorových odporcov

Príkladom zneužívania pojmu dezinformácia bol článok Š. Ižáka s názvom „Rusi sa boja vývoja v Bielorusku: strašia tvrdou propagandou“. Autor článku v podkapitole „Slovenskí dezinformátori v jednom šíku s tými ruskými“ poukázal aj na môj článok o Bielorusku. Vo svojom texte ma označil za dezinformátora, lebo porovnávam situáciu na Ukrajine a v Bielorusku, neuviedol však príklady konkrétnych dezinformácií a jediné čo dokázal uviesť, bolo že môj článok publikoval aj web hlavnespravy.sk. Článok pritom nebol písaný špeciálne pre Hlavné správy a vyšiel najprv na mojom blogu a ďalších stránkach. Navyše, autor si z článku selektívne vyberal len to, čo sa hodilo do jeho záverov a čo sa nehodilo, to vynechal. Opomenul uviesť, že v článku som poukázal na odlišnosti medzi situáciami na Ukrajine a v Bielorusku, najmä z hľadiska organizovanosti demonštrácií, ako aj fakt, že som skritizoval nespravodlivé voľby a násilie označil za slabosť režimu. Moje porovnania S. Tichanovskej so Z. Čaputovou kvôli novosti v politike odbil pojmom „rusofilná dezinformačná komunita“ a zbytočné je tiež opakovať, že vyjadrenia Z. Čaputovej a I. Korčoka, som označil za „nedôveryhodné“ kvôli rôznemu metru pri kritike násilia proti demonštrantom v jednotlivých krajinách.

Najzaujímavejšia však bola kritika tej časti môjho článku, kde som hovoril o extrémistoch v radoch bieloruskej opozície. Š. Ižák uviedol: „S Cichanovskou podľa dezinformátorov vraj spolupracujú pravicoví extrémisti. Tí sú síce v mnohých krajinách Európy, vrátane Slovenska, skôr rusofili, len v tom Bielorusku sú ako na potvoru protiruskí.“ V mojom článku je pritom konkrétny odkaz na video, v ktorom jeden z jej spolupracovníkov na verejnom zhromaždení povedal, že potrebujeme vodcov ako Hitler. Účasť extrémistov som však hodnotil vyvážene a uviedol: „Je zrejmé, že nacionalistické sily by v prípade víťazstva S. Tichanovskej nehrali hlavnú úlohu…“ Mimochodom, keby niekto na verejnom zhromaždení v SR volal po vodcoch ako Hitler, určite by sa začalo trestné konanie. Zdá sa však, že pokiaľ má ten niekto správne tričko a bojuje proti Lukašenkovi, môže podľa stránky antipropaganda.sk pokojne volať aj po novom Hitlerovi a každý, kto ho označí za extrémistu, bude „dezinformátor“…

Neznalosť problematiky extrémizmu v Bielorusku na stránke antipropaganda.sk sa dá vysvetliť tým, že ignorujú zdroje, ktoré im nevyhovujú. Bez plurality informácií sa o účasti extrémistov na protestoch v Bielorusku či na Ukrajine možno len ťažko dozvedieť. Zaujímavé v tejto súvislosti je porovnanie môjho a Ižákovho článku o Bielorusku práve z hľadiska zdrojov. Ja som sa odvolával na široké spektrum zdrojov, pričom som čerpal a citoval z viacerých opozičných bieloruských stránok, vrátane volebnej stránky S. Tichanovskej i youtubového kanála jej manžela. Naopak, Š. Ižák vo svojom článku nepoužil ani jeden bieloruský či ruský zdroj, dokonca ani opozičný. Okrem najčastejšie citovaného webu euvdisinfo.eu sa opieral len o jeden prozápadný ukrajinský web v angličtine a inak o slovenský a český mainstream. Samozrejme, pri kritike slovenských článkov, ktoré označil za „dezinformačné“ uviedol na ne i link.
 

Príklady dezinformácií a propagandy na stránke antipropaganda.sk

Ako som uviedol, stránka antipropaganda.sk označuje svojich oponentov za dezinformátorov i bez dôvodu, sama však veľmi často dezinformuje. V nasledujúcej časti článku uvediem príklady propagandy a dezinformácií v rôznych textoch na tejto stránke.
 

1. Popieranie protiruských extrémistov

Vo vyššie citovanom článku o Bielorusku stránka antipropaganda.sk tvrdí: „…pravicoví extrémisti. Tí sú síce v mnohých krajinách Európy, vrátane Slovenska, skôr rusofili, len v tom Bielorusku sú ako na potvoru protiruskí.“

Pojem „extrémista“ netreba používať excesívne a ja ho používam opatrne, pričom nepopieram existenciu mnohých proruských extrémistov. Je však zaujímavé, ako sa stránka antipropaganda.sk snaží popierať skupiny protiruských extrémistov v Európe. Tí totiž nepredstavujú problém „len v Bielorusku“, ale existujú i na Ukrajine či v Pobaltí. Dokonca aj jedným z troch lídrov Majdanu bol O. Ťahnybog, ktorého za extrémistu považovalo aj Centrum Simona Wiesenthala. Okrem toho medzi pravicových extrémistov v Európe treba započítať aj islamistov, medzi ktorými sa tiež objavujú protiruské postoje. Snaha o zamlčovanie existencie všetkých týchto skupín je účelovou dezinformáciou.


2. Ruské médiá o Bielorusku

Autor uvedeného článku neobjektívne popísal aj informácie v ruských médiách o bieloruských protestoch: „Samotné protesty v Bielorusku sú pre ruské média neprijateľnou farebnou revolúciou organizovanou zo Západu.“

Samozrejme, že existujú príklady článkov, ktoré vykresľovali protesty ako farebnú revolúciu, avšak zdroje, o ktoré sa autor opieral (napr. tu) si selektívne vybrali len niektoré texty a ignorovali fakt, že ruské médiá informujú o Bielorusku rôznorodejšie. Dokonca aj RT dala priestor názorom, ktoré výslovne odmietli analógiu s farebnou revolúciou. Príkladov vyvážených informácií o protestoch v Bielorusku je vo veľkých ruských médiách mnoho: tu, tu a mnohé ďalšie.
 

3. Vplyv ruských médií v Pobaltí

samostatnom článku s názvom „Chvália Kremeľ a zarábajú na tom“ stránka antipropaganda.sk písala o vplyve Kremľa v Pobaltí kvôli rusko-jazyčným médiám na Internete. Problém je však v tom, že zdroj, z ktorého autor čerpal, posudzoval len médiá v ruskom jazyku a vôbec nezohľadňoval veľké médiá v jazykoch titulárnych národov. Pritom nielen Litovci, Lotyši a Estónci, ale aj tamojší Rusi sledujú pobaltské mainstreamové médiá a tieto poskytujú dosť jednostranný pohľad na sporné otázky, od histórie až po jazykové práva. Nemožno sa teda diviť, že tamojší Rusi i iné etniká vyhľadávajú na internete odlišné pohľady. Keď sa však k rusko-jazyčným médiám na Internete priráta podiel informácií v pobaltských jazykoch z TV, tlače či Internetu, tak vznikne úplne iný obraz dominantných zdrojov informácií o situácii v Pobaltí. Najmä sa ukáže, že „kremeľská propaganda“ nie je zďaleka tak silná, ako to podsúva stránka antipropaganda.sk.
 

4. Údajní milovníci Kremľa

V zmienenom článku v podkapitole „Kremeľ majú radi aj neštátni nadšenci“ stránka antipropaganda.sk uvádza toto:

„Zaujímavé je, že sedem z desiatich najsledovanejších kanálov, ktoré nespadajú priamo pod krídla ruského štátneho mediálneho monopolu, preberajú správy z ruských štátnych médií. Šíria tak propagandu proti pobaltským štátom. Kanály ako napríklad Politika Segodnja: Rossija, SŠA, Ukrajina (Politika dnes: Rusko, USA, Ukrajina); Legenda 2020; Novosti non-stop. Rossija, Ukrajina, SŠA (Noviny non-stop. Rusko, Ukrajina, USA); Om TV sa nešpecializujú len na dianie v Pobaltí, ale informujú aj o Rusku, Bielorusku, Ukrajine, USA a v Európskej únii.“

Toto hodnotenie je dôkazom, že autor článku menované médiá nepozná. Obzvlášť prekvapujúce bolo zaradenie stránky Om TV medzi tých, čo „majú radi Kremeľ“ – Om TV je totiž ostro protiputinská. Stačí si pozrieť ich videá, napr. Propagandisti Kremľa alebo Prichádza koniec Ruska. Rozpad je nevyhnutný alebo Zhnitý sleď v službe Putinovej žurnalistiky.
 

5. Kritika pobaltských štátov ako „informačná vojna“

V tom istom článku sa uvádza: „Zvyšok z desiatich najaktívnejších prispievateľov tvoria opäť menšie médiá a youtuberi, u ktorých zatiaľ nie je dokázané žiadne prepojenie s Kremľom. Aj napriek tomu sa šírením obsahu proti pobaltským krajinám stávajú súčasťou informačnej vojny.“

Je zaujímavé, že autor použil obvinenie z „informačnej vojny“ aj tam, kde nedokázal vyšpekulovať vôbec žiadne prepojenie na Kremeľ. Stačí, aby médiá šírili „obsah proti pobaltským štátom“ a už vedú „informačnú vojnu“. V skutočnosti však má ruská menšina v Pobaltí veľmi veľa dôvodov na kritiku tamojších štátov a ak sa pritom zhoduje s názorom Kremľa, vôbec nemusí ísť o kremeľskú propagandu. Existuje široké spektrum tém, ktoré pobaltských Rusov oprávnene trápia, od dlhodobého problému neobčanov až po nedávny lotyšský zákaz výučby v ruskom jazyku na stredných školách (doteraz max. 40 % v ruštine). Toto porušovanie práv ruskej menšiny v Pobaltí kritizuje i Benátska komisia. A hoci sa pri svojej kritike v mnohom zhoduje s Kremľom, sotva ide o kremeľskú propagandu. Pre porovnanie, ako by asi reagovala maďarská menšina (bez ohľadu na Budapešť), keby sme jej na stredných školách zakázali výučbu v maďarčine? To isté platí i pre postoje k histórii, kde sa názory slovenského a maďarského etnika pochopiteľne líšia: v otázke Trianonu, Benešových dekrétov, obdobia po roku 1867, a mnohých iných tém.
 

6. Kauza Sputnik a autorské práva

Veľmi zaujímavý je tento výrok v zmienenom článku: „Na prokremeľskú propagandu na svojom území zareagovala v júli tohto roku Litva, keď zablokovala ruský Sputnik, pretože ten kopíroval stovky článkov z litovskej verejnoprávnej televízie bez uvádzania zdroja.“

Ide o veľmi závažnú vetu, nakoľko potvrdzuje politizáciu právnych postupov. Na prokremeľskú propagandu zareagovali v Litve tým, že zablokovali stránku Sputnik kvôli porušovaniu autorských práv. V právnom štáte by sa však prokremeľská propaganda a porušovanie autorských práv mali rozlišovať: ak chce niekto bojovať s propagandou, mal by sankcionovať propagandu, ale nie zneužiť na to otázku autorských práv.

Mimochodom, na porušovanie autorských práv by si mala dať pozor aj stránka antipropaganda.sk. Veľká časť článku „Chvália Kremeľ a zarábajú na tom“ je totiž doslovným prekladom časti článku N. Alexejevovej v anglickom jazyku. Napriek tomu, že autor na daný zdroj v článku odkázal, viaceré odseky doslovne preložil a odkaz neuviedol. Vytvoril tým dojem, že prezentuje vlastné myšlienky, čo bola dezinformácia. A teraz si predstavme, že by niekto, komu vadí propaganda stránky antipropaganda.sk, žiadal zákaz tejto stránky kvôli plagiátorstvu
 

7. O maršalovi Konevovi

Hrubé útoky sa na stránke antipropaganda.sk objavili aj voči maršalovi Konevovi. Naposledy v článku Spoveď súdruha Koneva uviedli: „Jeden z najlepších sovietskych veliteľov druhej svetovej vojny maršal A. M. Vasilevskyj vo svojich memoároch prezradil recept, vďaka ktorému aj nekompetentní velitelia ako I. S. Konev začali dosahovať úspechy.“

Problém spočíva v tom, že maršal Vasilevský nespomínal v memoároch výslovne maršala Koneva ako príklad nekompetentného veliteľa. Ide o účelovú konštrukciu s cieľom Koneva znevážiť, a to najmä kvôli verejnej diskusii o osude jeho sochy v Prahe. Niet pochýb, že Konev ako vojenský veliteľ urobil viaceré chyby, i keď nie je jasné, nakoľko mal možnosť sa pri daných operáciách odkloniť od plánu a príkazov. Vo svojom článku sa autori usilovali Koneva znevažovať aj tým, že o ňom hovorili ako o „súdruhovi Konevovi“, zatiaľ čo napr. pri Vasilevskom hovorili o maršalovi, nie o súdruhovi. Členmi strany boli pritom obaja… Vo svojom článku autori citovali najmä knihu Konevových spomienok z roku 1947. Lenže daná publikácia je produktom svojej doby a Konev sa tam snažil prezentovať nielen ako úspešný veliteľ, ale aj ako aktívny a presvedčený komunista. Časti, v ktorých Konev vyzdvihoval svoju prácu pre komunistickú stranu, autori článku nekriticky zdôraznili, naopak, tie časti, kde písal o svojich vojenských operáciách, autori spochybnili a kritizovali kvôli nedostatku objektivity.
 

8. O ruskom vplyve v Moldavsku

Za dezinformačný možno považovať i popis situácie v Moldavsku v inom článku, najmä tvrdenie: „Pomocou verných politikov, akým je napríklad prezident Igor Dodon a jeho Socialistická strana, či guvernérka autonómnej oblasti Gagauzsko Irina Vlahová si vie Kremeľ stále presadiť minimálne zastavenie akýchkoľvek prozápadných zmien.“

Lenže hoci má I. Dodon priateľské postoje k RF, Kremeľ si cez neho nevie presadiť „zastavenie akýchkoľvek prozápadných zmien“. Predstavu o tejto schopnosti Kremľa spochybňuje najmä moldavský zákaz vysielania pre neželané ruské televízie – formálne zákaz pre televízie zo štátov, ktoré nepodpísali Európsky dohovor o cezhraničnom vysielaní. I. Dodon tento zákon nedokázal zastaviť a podobne ani iné prozápadné projekty. Navyše, už v pravidlách legislatívneho procesu v Moldavsku existujú požiadavky na aproximáciu s právom EÚ a navrhovatelia zákonov sa nimi musia riadiť. Práve množstvo zákonov, ktoré harmonizujú moldavské právo s právom EÚ, v oblastiach od obchodného práva cez duševné vlastníctvo až po ochranu spotrebiteľa, potvrdzuje prozápadné zmeny a I. Dodon mnohé z daných zákonov dokonca podpísal.
 

9. Stracheho kauza a „ruské peniaze“

ďalšom nedávnom článku, tentokrát o spore M. Le Penovej s ruskou bankou stránka antipropaganda.sk uviedla (v časti s podnadpisom „Aj Salvini a Strache sú otvorení ruským peniazom“): „V roku 2019 vyšla aj nahrávka, ktorá zachytáva dnes už bývalého predsedu rakúskej krajne pravicovej Strany slobodných (FPÖ) Hansa-Christiana Stracheho na rokovaní o ruských peniazoch.“

Dezinformácia spočíva v tom, že autor uvádzal Stracheho kauzu ako príklad „otvorenosti ruským peniazom“. Lenže hovoriť v Stracheho kauze o „ruských peniazoch“ je zavádzajúce. Autor síce spomenul, že herečka, ktorá ho v nahrávke nachytala, nebola skutočnou dcérou ruského oligarchu, zabudol však uviesť, že išlo o konšpiráciu, s ktorou Rusko nemalo vôbec do činenia. Naopak, možno predpokladať, že jedným z cieľov akcie bolo poškodiť obraz Ruska. Celkovo, na vidinu veľkých peňazí sa dokáže chytiť mnoho politikov a keby pred Strachem nejaká herečka predstierala, že je dcérou oligarchu napr. z Brazílie, výsledok by bol zrejme úplne rovnaký. Lenže „ruské peniaze“ sa na diskreditáciu politika v EÚ hodia lepšie. Pre porovnanie: keby ruské tajné služby nahrali podobnú scénu s korumpovaním slovenského politika a najatí herci tam hrali „amerických investorov“, bol by to azda argument do článku o korumpovaní slovenských politikov Washingtonom?)
 

10. Nepoužiteľná ruská pomoc Taliansku

Dezinformácie na stránke antipropaganda.sk sa objavili i pri témach, súvisiacich s pandémiou. Napr. v článku s názvom „Rusko zachraňuje Taliansko propagandou a nepoužiteľným materiálom“  stránka antipropaganda.sk šírila dezinformáciu pôvodom z denníka La Stampa: „Podľa denníku La Stampa má byť až okolo 80 percent ruského materiálu nepoužiteľných, alebo len málo použiteľných. Väčšinu materiálu tvoria dezinfekčné prostriedky na plochy, poľné laboratórium na sterilizáciu a chemickú prevenciu a pod.“

Autor článku na stránke antipropaganda.sk už v názve vystúpil s tvrdením o „nepoužiteľnosti“ ruskej pomoci, pričom vychádzal zo škandalózneho textu J. Iacoboniho v La Stampa, ktorý sa opieral o anonymný „vysokopostavený zdroj“. V danom texte pritom cítiť tendenčnosť, keďže J. Iacoboni porovnával ruskú pomoc s inváziou do Afganistanu. Skúsme si predstaviť, ako by stránka antipropaganda.sk hodnotila anonymný zdroj v nejakom „dezinformačnom“ médiu, ktoré by nemeckú pomoc Taliansku označilo za bezcennú s odvolávkou na anonymný zdroj a prirovnalo ju k nacistickým praktikám… Pritom informácia o kvalite ruskej pomoci nebola utajenou informáciou a keby naozaj 80 % pomoci bolo takých biednych, určite by sa k tomu talianski politici alebo úradníci vyjadrili verejne. Vyjadril sa však A. Fontana, prezident Lombardska, ktoré dostalo väčšinu ruskej pomoci a mediálnych kritikov pomoci označil za „šakalov“
 

Problém pre ministerstvo obrany?

Keby šírenie dezinformácií a propagandy na stránke antipropaganda.sk bolo len jedným z názorov vo verejnej diskusii, nebolo by až také nebezpečné. Dôležité však je, aby sa podobné myslenie nestalo súčasťou vládnej politiky. Obavy tu vzbudzuje najmä fakt, že predstavitelia organizácie SSPI, ktorí stoja za stránkou antipropaganda.sk, sa už dostali do vysokých vládnych funkcií v Matovičovej vláde: minister J. Naď, štátny tajomník M. Majer, riaditeľka kancelárie ministra M. Masariková. Nechcem sa ani pýtať, ako by na stránke antipropaganda.sk reagovali, keby slovenské ministerstvo obrany podobným spôsobom ovládla nejaká proruská mimovládna organizácia…

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama