Reklama
Reklama

Desaťročie od veľkej krízy

Počet zobrazení: 994

V polovici septembra sme si pripomenuli desať rokov od pádu gigantickej americkej banky Lehman Brothers. Jej pád sa pokladá za začiatok najväčšej ekonomickej krízy od roku 1929. Dnes, po desiatich rokoch, už dokonale poznáme jej príčiny. Vzniklo množstvo štúdií, monografií a odborných článkov, ktoré do najmenších podrobností opísali, čo kríze predchádzalo, aký bol jej priebeh a aké prostriedky sa použili na jej elimináciu. Banky v úsilí maximalizovať svoje zisky stratili akékoľvek zábrany, a aby ich podnikanie bolo aspoň ako-tak prijateľné aj pre veľmi mierne regulačné orgány bankového dohľadu, vytvorili sofistikované finančné deriváty, ktoré  neprehľadne rozsekali, naporciovali a premiešali rozličné úvery do investičných balíčkov, čím podľa matematických expertov  rozložili riziko. Vďaka tomu vytvorili inovatívne finančné produkty, ktoré boli tak komplikované, že im v podstate nikto nerozumel. Odštartovalo to masívny morálny hazard, ktorý skôr či neskôr musel viesť ku krachu.  

lehman_brothers_2006_.jpg
Foto: Johannes Geiger, 2006 / Flickr

Krach takej veľkej banky ako Lehman Brothers viedol k nepredstaviteľnej panike. Objem obchodovania medzi bankami klesol o neuveriteľných deväťdesiat percent a celý vyspelý finančný svet sa ocitol pred kolapsom. Dôsledky boli strašné. V USA v zime roku 2008 – 2009 každý mesiac stratilo prácu v priemere osemstotisíc ľudí. Ekonomická depresia sa veľmi rýchlo rozšírila do celého vyspelého sveta, pričom najviac postihnutá bola južná časť eurozóny. Nezamestnanosť mladých ľudí do dvadsaťpäť rokov atakovala päťdesiatpercentnú hranicu.

No a aká bola liečba? Kríza, ktorá vznikla kvôli chamtivosti a nekompetentnosti investičných bankárov, sa napokon sanovala z verejných zdrojov. Vlády, uvedomujúc si obrovskú silu finančného sektora, kapitulovali a prijali ako nespochybniteľný princíp, že najväčšie banky sú priveľké na to, aby mohli skrachovať. Tento princíp sa  však už vôbec nevzťahoval na dvadsať miliónov domácností, ktoré nezvládali splácanie hypoték a ktoré o svoje nehnuteľnosti prišli.  

Ako sme už spomenuli, obrovské zadlženie sa riešilo z verejných zdrojov – na jednej strane masívnymi škrtmi predovšetkým v sociálnych výdajoch a na druhej strane zvýšeným zdanením. Lenže pomer rozpočtových škrtov k zvyšovaniu daní sa napríklad v Británii, keď bol ministrom financií toryovec George Osborne, uskutočnil v pomere štyri ku jednej. Inak povedané, náklady za morálny hazard investičných bankárov dopadli štvornásobne viac na bežných občanov, ktorí v tom boli nevinne, a len zlomok nákladov išiel na vrub tých, ktorí to spôsobili. Nie všade bol pomer zodpovednosti za sanáciu systému rovnaký. Napríklad vo Francúzsku prudko narastajúci verejný dlh bol z dvoch tretín vykrytý zvýšením daní pre najvyššie príjmové vrstvy a len tretina sa realizovala rozpočtovými škrtmi.  

Po desiatich rokoch od pádu Lehman Brothers sme sa ocitli na križovatke. Všetci sú radi, že ekonomickú krízu či dokonca depresiu sa nateraz podarilo zažehnať. Ostala však veľmi zlá pachuť zo spôsobu, akým sa to riešilo. Ukázalo sa, že existuje jediný model solidarity – a to najchudobnejších s najbohatšími. Nikde vo vyspelom svete, s  výnimkou Islandu, totiž bankárov, ktorí krízu spôsobili, trestne nestíhali. Práve naopak. Keď sa pomocou masívnych finančných injekcií podarilo bankový sektor zachrániť, jeho zisky sa veľmi rýchlo vrátili na predkrízovú úroveň.

Morálny hazard sa stal normou, ktorá sa všeobecne toleruje, ba je priam nedotknuteľná. Spoločnosť však na tento model riešenia krízy predsa len reagovala. Zdá sa však, že na atmosféru doby najlepšie reagovali radikálne pravicové strany s jednoduchým sľubom obnovenia bezpečnosti a základných istôt. V USA vedomie, že ekonomické a politické elity sú napriek všetkému nedotknuteľné, viedlo k radikálnej voličskej vzbure, ktorej prejavom bol najprv nárast popularity extrémnej pravice, ktorú reprezentovalo hnutie Tea Party, a nakoniec to „vynieslo“ antisystémového kandidáta Donalda Trumpa do prezidentského úradu. Podobne symptómom voličskej vzbury je úspešný brexit vo Veľkej Británii či obrovský nárast popularity Marine Le Penovej vo Francúzsku.

Spôsob riešenia krízy totiž nebol ani trocha férový, spravodlivý a v nijakom prípade neznamenal rovnomernú či aspoň pomernú participáciu na súčasnej prosperite. Ekonomicky možno bola kríza zvládnutá úspešne, ale politické náklady na jej riešenia sa ešte len rysujú a môžu byť veľmi nebezpečné.

(Text vyšiel v Literárnom týždenníku 35 - 36/2018)

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama