Desať dní, ktoré otriasli Afganistanom...

Ešte v piatok si afganský prezident Ašraf Ghání myslel, že má predsa len šancu. Síce možno už iba poslednú, no nie najhoršiu. Svoj úrad a tým aj kábulskú vládu odišiel letecky zachraňovať do nádherného mesta na severe krajiny, Mazáre Šarífu s krásnou Modrou mešitou, jedným zo skvostov islamskej architektúry.

Kábul 13. augusta 2021. Na snímke dym stúpa vedľa veľvyslanectva USA. Foto: TASR/AP

Ale Ghání tam neodletel kvôli umeleckým pamiatkam, predsa nie je žiadnym turistom. Vedel veľmi dobre, že ak ho môže ešte niekto zachrániť, a teda uchovať aspoň ostatky jeho Američanmi schválenej vlády, môžu to byť iba dvaja mocní muži. Dokonca jedni z najmocnejších v celej krajine. Boli to dve politické a aj vojenské esá: Atta Mohammad Núr, guvernér severnej provincie Balkh, ktorej hlavným mestom je práve Mazáre Šaríf, ktorý mal k tomu mal ešte aj priliehavú funkciu veliteľa ozbrojených milícií. V Afganistane to tak zvyčajne chodilo. Nestačilo mať iba politický post, k nemu sa akosi automaticky priraďoval aj post vojenského veliteľa. Treba uznať, že išlo o veľmi zaujímavé riešenie: ak už máte vysokú politickú funkciu, prečo k nej nepriradiť aj funkciu vojenskú. Jedno nevylučuje druhé a naopak. Ak máte pocit, že ktosi ohrozuje vaše politické postavenie, tak na neho pošlete zopár dobre vyzbrojených milicionárov a vec je vybavená.

Druhým mužom, na ktorého sa Ašraf Gháni spoliehal, bol muž s pyšným menom, veď napokon o pôvodom etnického Uzbeka.

Volá sa Abdul Rašíd Dostum!

Pri jeho mene je výkričník, čím som jasne naznačil, že tento chlapík nie je nejakým bežným mužom. Má už 67 rokov a je teda veteránom afganskej politiky a afganskej vojenskej sily. A pozor, ktosi ho už dávnejšie povýšil do funkcie maršala. Vieme z histórie, že poniektorí muži sa dokázali z času na čas aj sami povyšovať do najvyšších možných, no najmä vojenských funkcií. Ale tento Abdul Rašíd Dostum bol aj na afganské pomery veľmi vzácnou výnimkou. Ešte raz som si prezrel svoje fotografie z vojenskej prehliadky v Kábule v roku 1979, lebo som mal nejasný pocit, že tohto muža som v tom čase tiež odfotil. Ale možno sa mýlim, teraz už, pravdaže, vyzerá inak, aj keď jeho statná postava by nemala klamať. Ale dobre, aj tak viem, že vtedy bol majorom afganskej armády, teda armády, ktorej najvyšším veliteľom bol prezident Babrak Karmal. Marxista a absolvent vojenskej školy v Sovietskom zväze. Muž, ktorý sa krátky čas ukrýval v Prahe a neskôr aj na Slovensku a mal za manželku jednu pani z Trenčianskych Teplíc. /Babrak Karmal umrel neskôr na rakovinu a liečil sa v Moskve/

No, ale to už dosť odbočujem.

Slovom, to vtedy mladý major Abdul Dostum pomáhal budovať a novú afganskú spoločnosť už za masívnej prítomnosti sovietskej armády. Lenže po desiatich rokoch, keď podobne ako dávno pred Sovietmi nezvládli Afganistan ani Briti, a to je už čo povedať, sa pomery začali obracať. Ale Dostum sa zatiaľ držal a aj po sovietskej prehre a odchode sovietskej armády zostal ešte verný aj poslednému sovietmi vyškolenému prezidentovi Muhammadovi Nadžíbulláhovi. Vyslúžil si celkom slušné ostrohy a rýchlo postupoval aj v zbieraní vojenských hodností. Stal sa podplukovníkom, potom plukovníkom a na dosah bola hodnosť generála. Treba dodať, že Nadžíbulláh sa dokázal po odchode sovietskych vojsk na rozdiel od súčasného prezidenta Ašrafa Gháního udržať v úrade plné dva roky, a to aj za pomoci Dostuma a jeho slušného bojového umenia Až tak dobre bránil vtedajší sovietmi ešte stále podporovaný režim, že dostal od Nadžibulláha ocenenie Hrdina Afganistanu. Medzitým sa v moskovskom  Kremli vystriedali dvaja muži. Odišiel Gorbačov ako posledný sovietsky prezident a na jeho miesto sa v rozpadajúcom sojuze dostal Boris Jeľcin. No a ten už odstrihol Kábul aj od finančnej pomoci, čo znamenalo pre Nadžibulláhovu vládu rozsudok smrti. Ale generála Dostuma táto správa priveľmi nevyrušila. S titulom Hrdina Afganistanu, čo dostal za urputný zápas proti vtedajším mudžahedínom, z ktorých sa neskôr zrodilo už známe hnutie Taliban /talib tak v paštúnčine ako aj v arabčine znamená študent a taliban je množné číslo/ začal s hnutím spolupracovať a aj keď sa nedá povedať, že bol nadšený násilnou smrťou Nadžibulláha /talibanci ho obesili na stĺpe elektrického vedenia/, bral to ako realitu. No a keď v októbri 2001 Američania zaútočili vojensky na Afganistan ako odplatu za útok Al Káida /tá mala základňu práve v Afganistane a jej šéfom bol a známy Usáma bin Ládin/ na newyorské dvojičky a Pentagón, vycítil, kde je jeho nové miesto. Američania pripravili Taliban o moc a ich vodca mulla Omar Muhammad utiekol do Kandaháru. Tam neskôr aj zomrel a jeho syn Jakob je teraz jedným z popredných vodcov súčasného Talibanu.

Generál Dostum neváhal a svoje znalosti a vplyv odovzdal Američanom. Stal sa nielen maršalom, ale aj warlordom, vojenským veliteľom či skôr až vojenským pánom v provincii Balkh so sídlom v Mazáre Šarífe. Bol mimoriadne vplyvným mužom a nie tak dávno dokonca afganským viceprezidentom . No neskôr dal prednosť predsa len domovskému severnému regiónu a za hlavné zásluhy si pripísal osobný odpor proti už novému hnutiu Taliban.

Práve na neho a na guvernéra Attu Mohammada Núra sa ešte v piatok trinásteho tak veľmi spoliehal prezident Ašraf Ghání. Lenže ani títo dvaja, a zdá sa, že poslední, ktorí mohli Ghániho akože zachrániť a s ním aj afganskú vládu, to tentoraz nezvládli. Talibanu sa podarilo v neuveriteľnom pochode zaberať jednu provinciu za druhou a často takmer bez boja. Čo sa dalo prirovnať iba k chaotickému úteku amerických a ďalších natovských vojakov z krajiny na príkaz prezidenta Joe Bidena. Ten, ale pred ním už Donald Trump, ktorý s Talibanom podpísal dohodu o odchode US Army z krajiny, konečne pochopil, že ani o ďalších dvadsať rokov by v krajine pod Hindukúšom americká demokracia nezakvitla, a tak aj títo dvaja muži z bojiska ušli. Podľa všetkého sú už obaja v Uzbekistane, kam uprchli po autostráde, no nie je známe, či na čele vládnych vojsk alebo Núrových milícií, ale už bývalý guvernér napísal na „fasabuku“, že je v poriadku /to aby sme sa nebáli o jeho osud / a že vinu /a to je podstatné/ za pád Mazáre Šarífu má vraj na svedomí široká konšpirácia, teda sprisahanie. Doslova napísal: „Bohužiaľ, ide o výsledok veľkej organizovanej a zradcovskej konšpirácie. Všetky vládne úrady a vládne sily prešli k Talibanu.“ A dodal: „Chceli chytiť aj môjho priateľa Abdula Rašída Dostuma, ale to sa im nepodarilo.“

No a ďalší vývoj sa už pohyboval takmer priamočiaro. Už pred pádom Mazáre Šarífu padli také veľké mestá ako Kandahár či Herát a v nedeľu aj Džalalabád na východe štátu, čo je cesta k Pakistanu. Talibanu sa v priebehu najmä posledných desiatich dní podarilo niečo, nad čím si budú odteraz lámať dlhé mesiace ba roky hlavy amerických, britských a natovských stratégov a analytikov. V prvom rade by však mali začať tým, kto vlastne pomáhal v krajine vytvoriť Taliban. Možno si spomenú, že v roku 1986 privítal veľkú delegáciu hnutia Taliban priamo v Bielom dome prezident Ronald Reagan a vtedajších talibanských vodcov označil za otcov budovateľov a prirovnal ich k americkým zakladateľom takých mien ako Madison, Jefferson, ba dokonca k samotnému Georgeovi Washingtonovi... To boli časy, že: hnutie bojovalo proti sovietskej vojenskej prítomnosti a v tom čase sa v pakistanskom Péšávari pohyboval aj zvlášť schopný agent CIA, spomínaný Usáma bin Ládin.

Teda, len na dokreslenie: Taliban pomohli stvoriť Američania a teraz po dlhých rokoch si pred vlastným výplodom kľakli na kolená...

No a po páde už vyššie menovaných miest sa Talibanu otvorila cesta na Kábul . A zdá sa, že hlavné mesto sa vzdalo bez boja...

A Ašraf Gháni?

Je už bývalým prezidentom a na poslednú chvíľu sa mu podľa všetkého podarilo utiecť do Tadžikistanu...