Deň (slovenskej a nielen slovenskej) trianonskej radosti alebo Deň (maďarskej) národnej spolupatričnosti?

Počet zobrazení: 4518

4. jún. Dátum v kalendári. V ten deň v roku 1920 sa niekto narodil, niekto zomrel, svet sa stále spamätával z prvého globálneho konfliktu  – Veľkej vojny. Pre nás, obyvateľov Uhorska: Maďarov, Slovákov, uhorských Nemcov, Rumunov, Srbov a Chorvátov bol výnimočný. V tento deň pred 96. rokmi (1920) bola podpísaná azda posledná mierová dohoda „víťazných“ Spojencov s krajinami porazenými v prvej svetovej vojne. Končil sa maratón podpisovania „mierových diktátov“ (tak označujú tento akt naši južní susedia) po zámkoch a zámočkoch neďaleko francúzskej metropoly Paríž.

trianon_2.jpgV súčasnosti ako by sme sa za tento historický fakt a dátum v našej zvrchovanej Slovenskej republike hanbili, v lepšom prípade si ho príliš nevšímame. Pritom je to pre nás – Slovákov –jeden z najvýznamnejší dní. Trianonská zmluva znamenala po prvý raz v histórii medzinárodnoprávne uznanie Slovenska de jure (ako súčasti Česko-Slovenska) a stanovila hranice (garantované medzinárodnou legislatívou!) medzi štátmi (česko)-slovenského a maďarského národa. Štátne hranice sú jedným zo základných a nevyhnutných znakov národnej suverenity! Prešlo len niekoľko málo rokov od vyhlásení uhorsko-maďarského premiéra Š. Tisu a nielen jeho, že slovenského národa niet.

Na našu slovenskú (ale aj chorvátsku, srbskú a rumunskú) radosť nemajú spoločný náhľad Maďari a maďarský štát. (Do klávesnice počítača sa mi tlačilo dnes veľmi frekventované slovo „nezdieľajú“, o ktorom ma slovník správnych a nesprávnych výrazov presvedčil, že je neslovenské. Potvrdil to aj automatický korektor.) Maďari, naši tisícroční spolucestovatelia dejinami podtatranského priestoru (a tiež ich spolutvorcovia) vášnivo prežívajú „trianonskú traumu“ a iné trianonské diagnózy, utápajú sa vo velikášskej sebaľútosti. Už niekoľko rokov tento dátum povýšili na „národný až štátny smútok“. Ani takmer po sto rokoch sa s tým nedokázali vyrovnať. Napriek svojmu podpisu pod zmluvou a jej ratifikácii považujú ju za krivdu spáchanú na maďarskom národe. Neustále opakujú chybné činy (Viedenské arbitráže či otvorená agresia voči Juhoslávii v 1941), podobné tým, ktorých výsledkom bol aj Trianon.

trianon_1.jpgtrianon_odhalenie.jpg

Petržalský trianonský pamätník dnes, vedľa krátko po odhalení v roku 2010.

Prečo je tomu tak? Bohužiaľ, Maďari prehliadajú, že Trianonská mierová zmluva potvrdila neživotnosť a koniec maďarskej koncepcie Uhorska. Maďari majú odvtedy vo vedomí i podvedomí jeden jediný myšlienkový blok, hendikep: nechcú pochopiť, že Uhorsko nebol len štát Maďarov (ale aj iných národov, predovšetkým Slovákov). Tento štát zanikol bez náhrady! Na jeho troskách vznikli: Česko-Slovensko, Rakúsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, Rumunsko a, samozrejme, skutočne „maďarské“ Maďarsko, prvýkrát v histórii národný štát Maďarov. Uhorsko (nie Maďarsko) skončilo a na jeho bývalom území legitímne (nikomu nie na úkor a tobôž nie Maďarom) vznikli spomínané štáty. A nové trianonské hranice boli spravodlivé, alebo ak chcete nespravodlivé, ale také boli pre všetkých! Každý jeden národ (vyvolený či nevyvolený) niečo stratil. Problém je, že maďarská civilizačná myšlienka (maďarstvo) a jej nositelia, to nedokážu stráviť

Napriek tomu niektorí Maďari sa ani dnes nevedia zmieriť s mierom medzi bývalými uhorskými národmi. Tohto roku už po siedmy raz si 4. jún 1920 v Maďarsku pripomínajú ako Deň národnej spolupatričnosti. Spolupatričnosti maďarského národa. Nie ako výročie nastolenia rovnoprávnych vzťahov medzi štátmi a národmi „Karpatskej kotliny“, ale ako deň smútku za „Veľkým Maďarskom“. Dôvod? Maďarské stotožňovanie pojmov Uhorsko a Maďarsko, pretrvávajúci nacionalistický programový zámer vyjadrený slovom maďarstvo, stáročné zabetónovanie jediného chápania pojmu národ. Maďari z roku 896, za Tatárov, v stavovských povstaniach, meruôsmom a či v 20. storočí predstavujú (vraj) tú istú „národnú kvalitu“! Opakujem, práve 4. jún 1920 je deň zrodu skutočne maďarského štátu, štátu, v ktorom po prvý raz v histórii je maďarský národ oprávnene suverén. Tento deň si zaslúži radostnejšie pripomínanie aj na maďarskej strane.

Stanislav Jerzy Lec tvrdil: „Inak vonia seno koňom a inak zamilovaným.“ Platí to aj v dejinách!

Foto: Autor
Ďalšie články: JOZEF SCHWARZ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Dolina
#1
Peter Dolina
04. jún 2016, 20:54

Myslim, ze ta dilema je dost bezvyznamna.  Pre ludi v hladovych dolinach je jedno, ci hlavne mesto je Budapest, Bratislava, Praha alebo Vieden, ak vlada pre nich nedokaze nic podstatne urobit, preco by malo zalezat povedzme na tom, kolko je uradnych jazykov?

Ak slovenski farmari su valcovani zahranicnou konkurenciou neferovo podporovanou tamojsimi vladami, preco by sa mali vzrusovat nad tym, ci vlada, ktora ich opustila sidli tu ci tam?

Pokial budu pravidla hry urcovat nadnarodne korporacie, je skutocne jedno, ako vyzeraju hranice, ked vlastne tie hranice ziaden velky vyznam nemaju.

Vzrusene debaty pre a proti Madarsku prebiehali predsa na Slovensku aj v dobe, ked korejski manageri fackali slovenske zeny na formalne slovenskom uzemi, moja otazka je, co to je za slovenske uzemie, kde sa nieco take moze stat?

Prosto debatovat o trianonskych dohodach zakryva tu skutocnost, ze Europa je uz niekde uplne inde.  Ja si myslim, ze oddelovat matku od dietata nie je dobra myslienka, som toho nazoru, ze nielen Uhorsko, ale aj cele Rakusko-Uhorso malo zostat ako jeden statny celok, podobne ako svet naprosto nic neziskal rozpadom Sovietskeho Zvazu neziskal ani rozpadom Rakuska.

A hla "krajina slobody" lepsie povedane jej mocenska elita vyvolala najkrvavejsiu vojnu v historii USA len preto, ze Konfederacia, ktora mala toto pravo zarucenene ustavou sa rozhodla odist od Unie.  Uplne nezakonna vojna, ale USA zostali ako jeden celok.  Vysledok?  Nemame v USA ziadne lokalne vojny: Oregon je svojou podstatou, mentalitou a obyvatelstvom uplne iny nez Utah ale nikoho nenapadne meditovat o tankovom utoku na Utah, ako to napadlo pred rokmi "genia" Slotu. smerom na Budapest.  Napadlo by ho to, ak by Uhorsko zostalo cele?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
04. jún 2016, 23:47

Peter, že v USA nie su žiadne lokálne vojny  je o niečom inom. Celá história USA je o niečom inom ako história Európy. Vyvraždenie pôvodného obyvateľstva v Utahu či v Oregone, alebo ďaľších štátoch Únie a osídlenie tohto územia z rôznych častí pôvodného obyvateľstva z Európy a aj ich potomkov narodených už v Amerike sú základnou črtou histórie USA. Myslím, že toto je príčina prečo nie je ani dôvod k nejakej konfliktnej nevraživosti. Inak povedané, Mormoni z Utahu určite nenútili násilne prijať ich náboženstvo obyvateľom Oregonu.

Mentalita obyvateľstva nie je predsa príčinou pre vojenský konflikt ani medzi Maďarmi a Slovákmi. Svojou povahou v mentalite nie su až také rozdiely, rozdielnosť je vytváraná, zjednodušene, prostredím. Z obyvateľov Maďarska len veľmi malé percento je tých u ktorých by sa dalo povedať, že dominujú geny pôvodných kočovných Maďarov. U väčšiny Maďarov dominujú geny slovenské, potom z menšej miere ostatných okolných národov.

Mapriek tomuto všetkému, historicky po tsícročie Slováci žili pod maďarským útlakom s násilnou asimiláciou, bez možnosti používania vlastného materského jazyka. Však, paradoxne, boli to pôvodom slovenské slová, ktoré obohatili maďarský jazyk, i keď často veľmi skomolené.

V čom je však problém - Maďari ešte stále snívajú o Veľkom Maďarsku ( Uhorsku ).

Poznámka :

Zdá sa to byť môdne - Turci snívajú o Veľkom Turecku, obnovení Osmanskej ríše, a aj Albánci by radi mali Veľké Albánsko. A problém prenikania emigrantov do Európy môže priniesť situácie, že z Nemecka, či iného štátu Európy, bude tiež nejaký iný štát.

Život pre národ nie je len otázkou sa najesť, národ aby prežil potrebuje aj svoju kultúru, zachovať si svoju identitu.

Pre obyvateľa USA je charakteristická "národná" hrdosť, hraničiaca so šovinizmom. Nie je to tá väzba na jazyk a kultúru ako u Európana, čo je, napriek času, že kazdý je "od inam" a aj farebne odlíšený. Krásnym príkladom je samotný prezident USA - je vlastne z Hawaia, či Kenye, je však hrdý občan USA. 

Obrázok používateľa Peter Dolina
#3
Peter Dolina
05. jún 2016, 06:08

Moment, ved ale ta obcianska vojna lokalnou vojnou bola.

Ano, vyvrazdenie povodneho obyvatelstva, zial aj to je historia USA.

Ono mne sa zda, ze v Europe ide proti-zjednocovaci trend: Taliansko, Spanielsko, Anglicko, Holandsko: uz su tam separatisticke skupiny.

My v USA sme blbci, pozrite sa na volebnu kampan prezidenta.  Bernie Sanders by uplne jednoznacne bol najlepsi pre vacsinu obyvatelstva, Hillary je hrozna, no a Trump dost infantilny, Sanders je od nich ovela ovela lepsi, samozrejme ludia ani nebudu mat moznost zan volit.  A ziadna vzbura sa nekona.

Ale hej, vazba na jazyk u nas je, cast Trumpovho uspechu je v tom, ze ludia veria (podla mna zbytocne) ze dokaze Ameriku trocha "ocistit".  Rasa, nie to sa tu nenosi, ale jazyk nas este spaja: ten odpor voci Mexicanom je odporom proti ludom, co nerozpravaju, ako "my".  Proti cernochom nik nic nema.

Problem je v tom, ze vacsina obyvatelstva ako USA tak Europy je nedostatocne vzdelana na situaciu, ktora existuje no a tak potom prepadne roznym skratkovym rieseniam a idiotskym sloganom.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984