Dementi. Správa o stave republiky

Ukážka z novej knihy
Počet zobrazení: 10343

dementi_pozvanka_4.jpgV najbližších dňoch vyjde nová kniha Jozefa Banáša. Podáva v nej dementi o stave Slovenskej republiky. Pod svoj nekompromisný skalpel si zobral všetky oblasti nášho verejného života. Svojským štýlom a ostrým vtipom rozpitváva  typické vlastnosti Slovákov, ich problémy, komplexy, každodenný život aj politické kauzy v našej malebnej krajine. Text dopĺňajú nemenej vtipné a trefné fotografie. Dementi je určené všetkým ľuďom, ktorí sa dokážu na seba a svoje okolie pozrieť kriticky, ale zároveň s nadhľadom, pretože je viac než pravdepodobné,  že sa v knihe nájdu tiež. Ak ste si obľúbili knihu Idioti v politike, zapáči(a) sa vám aj Dementi.

Kniha, ktorá vychádza vo vydavateľstve Ikar, bude mať prezentáciu vo štvrtok 15. októbra 2015 o 17.00 v malej sále Strediska kultúry na Vajnorskej ul. 21 v Bratislave.

Z knihy prinášame úvodné pasáže.

 

       Prečo dementi?
 

Ak otvárate túto knihu v nádeji, že vám osočovaním iných posilním ego, radšej ju hneď zatvorte. Slávnostne vyhlasujem, že táto kniha nie je o dementoch, debiloch, idiotoch, odkundesoch, hlupákoch, bláznoch, tupcoch, chumajoch, sprostákoch, chmuľoch, dilinoch, prázdnych makoviciach, kreténoch, imbeciloch, trubirohoch, mamľasoch, trkvasoch, bibasoch, primitívoch, podliakoch, pokrytcoch, hotentotoch, chňupoch, magoroch, cvokoch, trúbach jerichových, somároch korunovaných, o hlavách zadebnených, slabomyseľných, pomätených, o tých, čo padli z jahody, z mesiaca, na hlavu či dokonca o mimozemšťanoch. Táto kniha nemôže byť v žiadnom prípade o dementoch, pretože slovo dement, a tobôž jeho množné číslo, vôbec nie je spisovné, takže som ho nemohol použiť, i keby som chcel. Ak by sa vám napriek môjmu nástojčivému varovaniu zdalo, že to tak trochu predsa len je o vyššie uvedených typoch, pre každý prípad všetko napísané v knihe dementujem, čo znamená – oficiálne popieram! Inšpiroval ma k tomu môj predvídavý kolega diplomat, ktorý za oných socialistických čias po výzve do diskusie nečakane zdvihol hlavu a preventívne varoval celé osadenstvo schôdze: „Súdruhovia, poviem svoj názor, ale už vopred hovorím, že v prípade nesúhlasu väčšiny s ním nesúhlasím ani ja.“

       Prečo správa o stave republiky?
 

Správy o stave čohokoľvek, tobôž o stave republiky, nepodávam rád. Vonkoncom si neberiem príklad z takých, čo by takéto správy najradšej predkladali aspoň raz ročne. Okrem Správy zo študijného pobytu v politike, ktorú som podal po skončení môjho pobytu v parlamente pod názvom Idioti v politike, nebol dôvod na podávanie správ. Nerobievali to ani naši prezidenti, prečo by som sa mal od nich odlišovať. K podávaniu správ mám negatívny vzťah už od vojenského cvičenia v priestore Valaškoviec, keď sme v roku 1973 tankami T 34, ktoré zničili Nemcov pri Stalingrade, odrovnali značnú časť Vihorlatských lesov. Len čo sme dorazili na konečné stanovisko, dali sme sa po dobre vykonanej práci do jedla. Vyprázdnil som konzervu a zahodil ju za chrbát. Všimol si to veliaci major Gola, hľadajúci obeť, a zrúkol na mňa: „Čatár Banáš, nerobte mi tu bordel!“ Vzápätí zrúkol ešte mocnejšie: „Pozor! Podajte správu o výsledkoch cvičeňá!“ Postavil som sa do pozoru a podal som správu o výsledkoch cvičenia, ktoré som odhadom zhodnotil asi hektárom zničeného lesa. Major vyskočil a zareval: „Ty vaše voloviny ma nezajímajú, ja scem správu o výsledkoch!“ Keďže rukolapnejší výsledok cvičenia som narýchlo nevedel artikulovať, major ma pokarhal pred nastúpenou jednotkou. Od tej chvíle som cítil jeho averziu, ktorá neskôr vyústila až do mojej degradácie. Iste chápete, že ak som sa po takom traumatickom zážitku predsa len rozhodol napísať správu o stave republiky, musel som mať na to, ako hovorieval môj otec, sakramentský dôvod. Tým dôvodom bola Správa o stave republiky prednesená prezidentom republiky Andrejom Kiskom v júni 2015. K predloženiu vlastnej správy ma popchli najmä jeho slová: „Uvedomujem si tiež, že pred vami vystupujem v čase, kedy budú už zakrátko vznikať mnohé ,správy o stave republiky‘. Správy a hodnotenia našej krajiny, ktoré si vytvoria ľudia, niekedy skryte vo svojej mysli alebo pri diskusiách v rodine alebo so svojimi známymi. Všetky tieto ,správy o stave republiky‘ budú mať už onedlho úplne rovnakú silu a budú si rovnocenné, pretože v marci budúceho roka v parlamentných voľbách každý sám, svojím volebným hlasom alebo svojou neúčasťou vo voľbách vydá svoju vlastnú správu o stave republiky.“ Prezident v zásade vyslovil oprávnenú obavu, že, ak by ho so svojimi správami predbehli iní, tú jeho by už sotvakto počúval. Keď ma už teda prezident vyzval – teda nie priamo a nie práve mňa, ale nás mnohých a nepriamo –, aby som ako občan tejto krajiny bez akýchkoľvek škrupúľ sformuloval svoje postoje, prečo by som ho aspoň raz neposlúchol a prečo by som to nespravil? Nebudem prvý, a ak ma nebudú čítať, tak preto, že prvý bol prezident. A možno sa na mňa ani nebudú toľkí hnevať, keď sa nehnevali na prezidenta. Navyše, ako uvediem v ďalšom, patrím v tejto krajine k drvivej menšine spôsobilej, ochotnej a vôbec – pracovať.

Správy môžu byť dobré a zlé. Správa o stave republiky prednesená prezidentom môže byť len dobrá. Prezident musí občanov motivovať, a preto niektoré veci radšej nepovie, alebo ich povie metaforicky. Napríklad pozoruhodnú myšlienku o tom, že dnes je Slovensko krajinou, o ktorej nerozhodujú iní. Na rozdiel od prezidenta si musím správu písať sám a možno budem jediný, kto si ju aj prečíta. V každom prípade úlohou mojej správy je, na rozdiel od prezidentovej, demotivovať. Najjednoduchšie ľudí demotivuje pravda. Človeka sa v slabých chvíľkach zavše naozaj zmocňuje pocit, že doterajšie ušľachtilé pravdy ľudí zväčša motivovali k malovernosti, k mrzkostiam a k slepému kuracinovstvu. Preto moja pravda chce predovšetkým demotivovať. Ktohovie, možno aj vyprovokuje k nevídaným činom, ale čo už. Ak by k tomu predsa len došlo, dúfam, že nebude musieť zasahovať polícia. Najväčším nebezpečenstvom dnešného sveta nie je povážlivý úbytok zásob nafty, uhlia, zlata, kyslíka či železa, ale ubúdanie zmyslu pre humor, toho úžasného pocitu, keď sa nám natriasajú bránice a liečivo nás oslobodzujú. Možno sa na mojej správe budete smiať menej ako na prezidentovej, ale nenahnevám sa ani vtedy, keď sa na nej budete smiať viac.

       Prečo demotivačná kniha?
 

Všade, kam prídem, počúvam, aké máme my Slovenky a Slováci nízke sebavedomie. Akí sme zakríknutí, ustráchaní, ba dokonca vyplašení. A to i napriek skutočnosti, že sa u nás vydávajú a hojne čítajú motivačné knihy o tom, ako sa odkríknuť, zodvážniť, zúspešniť, ozdraviť, scieľavedomiť, posilniť, spružniť, zosebavedomieť, zoštíhliť či dokonca ako spotentnieť. Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod masou návodov, ako lepšie hovoriť, ako si získať priateľov, ako vychádzať so šéfom, ako milovať, ako si nájsť prácu, ako sa zbaviť starostí, ako uskutočniť svoje sny, ako nájsť zmysel života a smrti. A výsledok? Slovenský občan naďalej chudobnie, priberá, stále menej si rozumie so šéfom, prichádza o prácu, chorľavie, má čoraz viac starostí, menej si verí, viac sa bojí, potí, šedivie, častejšie mu vypadávajú vlasy i zuby a stráca nielen priateľov, ale neraz i životný zmysel a šmrnc. Hovoriac teda rázne nie tejto motivačnej pliage, pokúšam sa zrozumiteľne ukázať, ako byť lepším. Je to jednoduchšie, ako si myslíte. Stačí, ak sa na začiatok opäť naučíme smiať. Netvrdím, že nie sú v našej krajine ľudia, ktorí sa nesmejú, ale je nás čoraz menej a trend je alarmujúci. Zaostávame dokonca aj za smejúcim sa zahraničím. Skvelý zmysel pre humor prejavil napríklad Nór Stoltenberg, šéf inak prevažne vážnej organizácie NATO, keď vyhlásil, že NATO sa nedá vtiahnuť do pretekov v zbrojení s Ruskom, pretože NATO vyrába dvadsaťpäkrát viac zbraní ako Rusko. Našťastie naše zaostávanie v smiechu nedáva pokojne spať ani vláde. Možno mám na tom skromnú zásluhu i ja. Svojho času som istému členovi vlády povedal, že keby som mal zmysel pre humor ako on, šiel by som sa živiť pohrebníctvom. Dotyčný člen vlády sa totiž preslávil svojím zanieteným rozprávaním anekdoty o kine, ktorým sústavne predlžoval zasadania nášho ústavného orgánu. Keď zaznela jeho otázka: „A tento poznáš?“, vyťahovali členovia vlády noviny a daktorí sa dokonca pustili i do mienkotvorného denníka.

Humorofilný minister sa však nedal:
„Stretne jeden druhého a pýta sa ho: „Kam ideš?“
„Do kina“
„Čo dávajú?“
„Quo vadis?“
„Čo to znamená?“
„Kam ideš?“
„Do kina.“
„Čo dávajú?“
„Quo vadis?“
„Čo to znamená?“

Keď minister zistil, že kolegovia sa nesmejú, dal sa do vysvetľovania: „Nerozumiete? Pointa je v tom, že quo vadis? po latinsky znamená kam ideš? Takže keď sa ten jeden pýtal, čo hrajú, a ten druhý odpovedal quo vadis?, vlastne povedal: kam ideš? Rozumiete už?“ Až toto bol zvyčajne okamih, keď členov vlády pochytil záchvat smiechu. Škoda, že tento muž už z politiky odišiel. S vďakou si naňho spomínam aj pre jeho príznačnú korektnosť. Raz sme diskutovali v hlúčiku poslancov cez prestávku rokovania Národnej rady, keď k nám z pánskeho záchodu pribehol s ohromujúcou zvesťou kolega, vychýrený vtipkár: „Páni, na pánskom záchode je kolegyňa Iksová.“ Dotyčný pán minister ju obhajoval: „Vystupuje po prestávke ako prvá, možno si v strese zmýlila dvere, dámske toalety sú hneď vedľa.“ Kolega vtipkár sa však nedal: „Lenže ona je na pisoári.“ Schytil nás záchvat smiechu, ale korektný člen vlády si šiel informáciu preveriť. Dodnes vtipkárskemu kolegovi neodpustil, že ho nachytal.

Možno i na základe tejto skúsenosti vypracovala vláda návrh zákona o povinnosti smiať sa, ktorý Národná rada schválila v zrýchlenom konaní. Slovensku tak svitá na lepšie časy. Podľa oxfordského slovníka znamená zmysel pre humor (sense of humor) schopnosť nachádzať alebo vytvárať zábavné situácie. Iste uznáte, že v zmysle tejto definície patrí Slovensko k najhumornejším krajinám. Mám však predsa len pocit, že naša schopnosť vytvárať humorné situácie vysoko prevyšuje schopnosť takéto situácie nachádzať a najmä zvládať.

Moja kysucká babičenka sa napriek ťažkému životu schuti a rada smiala. Večne namosúrené susedky jej ustavične predhadzovali, že keď sa smeje, panenka Mária plače. Toto tvrdenie pesimistických Kysučaniek asi nemá logiku, lebo ak je Panna Mária spravidla vždy uplakaná, prinajlepšom vážna, my by sme sa museli v kuse rehotať. Myslím, že náš smiech nemá s Máriinými slzami nič spoločné, pretože ich roní rovnako v Izraeli (dokonca olejové), v Malajzii i na Srí Lanke. Ak plače v týchto krajinách preto, že sa tam ľudia smejú, prečo potom plače i v našej Banskej Štiavnici? Iste uznáte, že by bolo hlúpe, keby Sedembolestná Bohorodička plakala bez dôvodu. Podľa návodu Kysučaniek by sme jej mali s nejakým dôvodom pomôcť. Tak sa, prosím, smejte. Ako vravieval náš major Gola: „A bude tu veselo, boha vašeho!“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa ľavičiar
#1
Ladislav Hvižďák
09. október 2015, 02:26

Prídem. A už sa teším.

 

Obrázok používateľa PeterPeter
#2
Peter Krumpál
21. október 2015, 10:15

Čítam po kapitolách.

Každý deň jednu, aby som sa neurehotal.

Výborné čítanie.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984