Deklasovali USA Európu na Ukrajine?

Na začiatku tohto tisícročia sa hovorilo o Európskej únii ako o „ekonomickom obrovi a politickom trpaslíkovi“. Tento výrok presne zodpovedal a stále zodpovedá európskej realite. Problém nízkeho politického a veľkého ekonomického významu EÚ je pre Európu oveľa vážnejší, než sa na prvý pohľad môže zdať. Ak si totiž EÚ nevytvorí vlastnú politiku, jej ekonomická budúcnosť bude príliš závisieť od politických krokov hegemóna z USA.

Podriadenosť EÚ voči USA?

V roku 2003 sa niektoré štáty EÚ o čosi také pokúsili pri agresii USA v Iraku. Niektorí politici si potrebu samostatnej európskej politiky uvedomovali, keď statočne odmietli účasť svojich štátov na americkej agresii. Práve tam sa však ukázalo, že EÚ je v skutočnosti až príliš v područí svojho amerického „spojenca“. Veľká časť štátov EÚ sa pri vojne v Iraku pridala na stranu USA. Obrovská väčšina obyvateľov tých členov „koalície dobrovoľníkov“ s agresiou v Iraku nesúhlasila, ale pre dotyčné vlády bol názor USA dôležitejší než názor vlastných občanov. Skupiny z USA totiž kontrolujú médiá a viaceré vplyvné mimovládne organizácie v mnohých, najmä tzv. nových členských štátoch EÚ. Netreba spomínať, že aj vláda SR vstúpila do „koalície dobrovoľníkov“, a to proti vôli vlastných občanov.

Od roku 2003 sa tak čoraz viac a viac ukazuje, že nezávislá európska politika fungovať nebude. EÚ nebola schopná ani len pohroziť sankciami za najhoršie americké zločiny z posledného desaťročia, od agresie v Iraku až po agresie bezpilotnými lietadlami. Každá z obrovského množstva agresií bezpilotnými lietadlami pritom prináša oveľa viac krvi než ruská agresia na Kryme. O státisícoch mŕtvych v Iraku netreba ani hovoriť... Žiaľ, EÚ nedokázala americkým zločinom odporovať a dokonca sa úplne blamovala pri prelete lietadla bolívijského prezidenta cez Európu. Vtedy významné štáty EÚ v snahe chytiť bojovníka za ľudské práva E. Snowdena dokonca porušili medzinárodné právo a prehľadali lietadlo bolívijského prezidenta... 

Napriek poslušnosti európskych politikov vo vzťahu k USA však postupne čoraz viac Európanov chápe i nevýhody takejto „podriadenosti“. Preto z pohľadu USA bolo najlepším spôsobom, ako dosiahnuť renesanciu amerického vplyvu v Európe, vyvolať konflikt Ruska a EÚ. Ak sa tieto dve entity budú medzi sebou sporiť, je zrejmé, že z toho budú profitovať hlavne USA. Možno aj preto zohrali USA takú zásadnú úlohu pri kríze na Ukrajine. Je zrejmé, že konflikt na Ukrajine mal mnoho príčin, ale zapojenie niektorých síl z USA do konfliktu bolo očividné.

Ekonomické záujmy EÚ a USA

EÚ a Rusko sa v mnohých otázkach komplementárne dopĺňajú a hoci to západné médiá nie sú ochotné pripustiť, Rusko je nielen hrozbou, ale aj kľúčom k energetickej bezpečnosti EÚ. USA totiž kontrolujú svetové moria, ktorými sa do Európy priváža väčšina surovinových, najmä ropných zdrojov. Medzi novými členskými štátmi je síce rozšírený dojem, že hrozbu pre ich energetickú bezpečnosť predstavuje iba Rusko, ale väčšia „stará“ EÚ dováža suroviny z iných oblastí sveta. Mnohé tieto regióny, najmä na Blízkom Východe, sú pritom pod kontrolou USA a morské dopravné tepny ovládajú rovnako. EÚ by preto mala udržovať rovnováhu medzi zdrojmi, ktoré závisia od Ruska a tými, ktoré závisia od dopravných trás ovládaných USA. Kríza na Ukrajine povedie určite k posilneniu pozície USA pri energetických dodávkach do EÚ. Patrí sem aj neslávne známa téma bridlicového plynu.

Európska závislosť od USA predstavuje výzvu aj pre spoločnú európsku menu euro. Vitálnym záujmom USA je, aby americký dolár zostal dominantnou menou sveta. Je to natoľko dôležitá priorita, že kvôli nej tvrdo vystupujú na medzinárodnej scéne. Kým budú bohaté ropné štáty obchodovať v dolároch, bude vo svete veľký dopyt po dolároch, najmä u spotrebiteľov ropy. Snaha obchodovať v inej mene preto povedie ku konfrontácii s USA. Presvedčili sa o tom mnohé štáty, napr. Irak a Irán. V minulosti niektorí predpokladali, že doláru by mohlo konkurovať euro, ale dnes sa ukazuje, že euro nepredstavuje alternatívu voči doláru pre štáty bohaté na ropu. EÚ totiž nemá voči týmto štátom nezávislú politickú alternatívu. Je očividné, že perspektívnou hlavnou konkurenciou pre dolár bude zrejme čínsky jüan. Jüan sa už stal druhou najpoužívanejšou menou v medzinárodnom obchode: http://www.ibtimes.com/yuan-overtakes-euro-second-most-used-currency-international-trade-settlement-swift-1492476 . Čína i v bilaterálnych obchodných vzťahoch obchádza americký dolár, zatiaľ čo EÚ konfliktom s Ruskom iba zhoršuje perspektívu eura.

EÚ do dnešných dní nedokázala odstrániť ani svoju závislosť od amerických ratingových agentúr, ktoré veľmi negatívne prispeli ku kríze eura. Tú sme nakoniec museli zaplatiť všetci. Euro by nemalo zostať vo vleku amerického dolára a malo by sa chopiť šancí, ktoré sa mu núkajú v Rusku. Ruský rubeľ ako taký nemôže konkurovať spomínaným trom veľkým menám, napriek tomu má však Rusko obrovské devízové rezervy a záujem nepodporovať americký dolár. Rusko zohrá dôležitú úlohu pri otázke, ktorá mena bude hlavným konkurentom pre dolár v budúcnosti.

Spomenúť treba i to, že pre USA je obchod s Ruskom neveľmi dôležitý, zatiaľ čo pre EÚ ide o zásadnú otázku. Preto európske „sankcie“ voči Rusku a komplikácie v obchode s Ruskom musia zvlášť tešiť politikov vo Washingtone. EÚ sa takto sama manévruje do väčšej závislosti od USA. To je zlá správa nielen pre euro, ale vlastne pre EÚ ako takú. Veľmi zaujímavou správou je aj to, ako kríza na Ukrajine napomáha rokovaniam o zmluve o Transatlantickom partnerstve pre investície a obchod (TTIP). Táto zmluva potrebuje, aby pozornosť Európy bola zameraná inam, napr. smerom na Ukrajinu, len tak sa podarí dosiahnuť cieľ, ktorým je obídenie európskych noriem. Z rokovaní o TTIP nie je dostatok informácií, avšak je zrejmé, že prostredníctvom TTIP sa vytvorí súdny orgán, na ktorý národné európske štáty nepreniesli ani zlomok svojej suverenity, ale bude rozhodovať o odškodňovaní investorov, ktorí prehrajú spory pred súdmi v EÚ. Čiže ak sa EÚ alebo členský štát pokúsi na investorov aplikovať vlastné právne normy, bude musieť investorov za aplikáciu svojich suverénnych predpisov odškodniť.     

Mýtus o garanciách NATO

Ekonomický vplyv USA v EÚ je zrejmý, ale hlavným nástrojom amerického vplyvu v Európe je pochopiteľne NATO. Ešte nedávno sa pritom mnohým zdalo, že Organizácia Severoatlantickej zmluvy nemá veľkú budúcnosť. NATO nevykázalo v poslednom čase žiadne veľké výsledky a často sa ukazovalo skôr ako problém než ako riešenie. Protiprávny postup NATO vo vojne v Kosove v roku 1999 sa skončil etnickou čistkou, ktorú po roku 1999 spáchali Albánci na miestnych Srboch a Rómoch a štvrť milióna ich vyhnali z Kosova. Kosovo sa navyše stalo nebezpečným precedensom aj pre udalosti v bývalom ZSSR. Ani v Afganistane NATO zjavne príliš neuspelo. Tieto fakty chápalo čoraz viac Európanov a ak by trend pokračoval, tak by v EÚ mohla prevážiť snaha o vlastnú stratégiu, nezávislú od USA. USA preto prišla vhod ukrajinská kríza, ktorá ukázala Európskej únii hranice jej vplyvu. Niektorí predstavitelia USA počas krízy na Ukrajine dokonca aj vyslovene povedali, čo si o EÚ myslia (napr. V. Nulandová).

NATO zjavne privítalo predstavu, že existuje ruská hrozba na Ukrajine, voči ktorej je potrebné zasahovať. Už od 90-tych rokov tlačia USA na rozširovanie NATO bez ohľadu na názor obyvateľov tamojších štátov. Obyvatelia niektorých štátov boli o potrebe vstupu skutočne presvedčení, zďaleka to však neplatilo univerzálne. Do NATO vstúpilo aj Slovensko, treba však dodať, že sa tak stalo prinajmenšom kontroverzným spôsobom. V roku 1997 sa na Slovenku uskutočnilo referendum o vstupe do NATO, ktoré bolo neplatné kvôli nízkej účasti voličov (aj z nich väčšina hlasovala proti). Táto nízka účasť bola z jednej strany ovplyvnená vnútropolitickými problémami SR, ale súčasne poukazovala na to, že NATO nie je na Slovensku veľmi populárne. Výsledok ďalšieho referenda by bol veľmi neistý a preto sa o tejto závažnej otázke rozhodlo bez ohľadu na názor občanov bez referenda a v roku 2004 vstúpila SR do NATO. Žiaľ, je skoro pravidlom, že o všetkých závažných otázkach po roku 1989, kde nebol jednoznačný názor, sa rozhodovalo bez ohľadu na názor občanov. Pri takomto postupe sa potom nie je možné diviť, že mnohí občania stratili dôveru v politický systém, najmä v to, že by mohli svojim postojom čosi zmeniť. 

Slováci zväčša chápali, že našim záujmom nebolo ani zvyšovanie napätia vo vzťahu k Rusku, lebo na rozdiel od niektorých iných nových členov NATO s Ruskom nemáme porovnateľné problémy. Protiruské zameranie NATO dnes oceňujú štáty, pre ktoré je Rusko tradičným nepriateľom. Platí to najmä v prípade pobaltských štátov. Lenže aj tu treba upozorniť, že v Estónsku a Lotyšsku po roku 1991 xenofóbnym spôsobom odňali štátne občianstvo a volebné právo väčšine etnických Rusov. Je zaujímavé, že v 90-tych rokoch počulo Slovensko dosť kritiky zo Západu aj za menšie prehrešky voči menšinám. Myslím, že len nemnohí Slováci by boli preto ochotní ísť v rámci NATO brániť diskriminačné zákony pobaltských štátov. Navyše, je možné, že keby v Estónsku a Lotyšsku mohli vo voľbách do parlamentov hlasovať aj Rusi, ktorým odňali občianstvo, politici týchto štátov by museli viac zohľadňovať ich názor a zrejme by zmiernili i svoju protiruskú rétoriku. A podpora pre NATO v Pobaltí by veľmi klesla.

Čo pre nás znamená členstvo v NATO dnes? Predovšetkým treba otvorene povedať, že na základe článku 5 Severoatlantickej zmluvy nemajú členské štáty NATO právnu povinnosť vojensky zasiahnuť v prípade napadnutia Slovenska iným štátom. Členské štáty by mali povinnosť vykonať len také akcie, ktoré by považovali za potrebné. Mohli by nám napr. poslať „humanitárnu pomoc“ a nebolo by to porušením Severoatlantickej zmluvy. Vzhľadom na zameranie NATO v prípade útoku zo strany Ruska by aliancia na ochranu Slovenska zrejme zasiahla, v prípade útoku zo strany Ukrajiny by to ale už samozrejmé nebolo. Voči ostatným susedom, ktorí sú tiež prevažne členmi NATO, by nám aliancia zrejme nepomohla a Slovensko by bolo odsúdené na porážku v konfrontácii so silnejšími susedmi. Podrobnejšie som o tejto téme písal tu: Ako je to s bezpečnostnými garanciami NATO? .

Čo sa deje na Ukrajine?

NATO využilo krízu na Ukrajine na svoju „renesanciu“ a deklarovalo jednostrannú podporu pre novú protiústavnú novú moc na Ukrajine. Ukázalo sa však, že záujmy NATO a Slovenska nie sú totožné. Slovensko má záujmy nielen na Ukrajine, ale aj v Rusku. Je zrejmé, že rusko-ukrajinské konflikty prinášajú Slovensku ekonomické škody, napr. v oblasti plynárenstva. Ukrajinské zneužívanie prepravného monopolu na plyn s cieľom vymáhať od Ruska preferenčné ceny už viedlo k odklonu prepravy plynu cez Ukrajinu, a teda aj cez Slovensko.   

Na Ukrajine na začiatku roku prišlo k protivládnemu povstaniu, zorganizovanému aj s pomocou mimovládnych organizácii a politikov zo Západu. Hoci v Kyjeve na začiatku prebehol i spontánny protest proti V. Janukovyčovi, dlhodobé protesty na Majdane boli veľmi dobre zorganizované a vyžadovali si prepracovanú logistiku. Pre EÚ však bolo závažné to, že počas akcií na Majdane bola povstalcami porušená aj dohoda s prezidentom V. Janukovyčom z 21. februára, ktorú podpísali predstavitelia protestujúcich a garantovali európski politici. Tu sa opäť ukázala slabosť európskych politikov. Veľmi neprotestovali, keď povstalecké sily porušili dohodu, ktorú politici EÚ garantovali. Politici EÚ mohli ako garanti dohody na Ukrajine zohrať významnú úlohu v mierovom procese, len to by sa museli separovať od povstaleckých síl a to bolo „nad ich sily“...

Žiaľ, po obsadení Kyjeva začali "majdanisti" konať ako na dobytom území. Pokúsili sa zrušiť práva menšín a len prudký odpor v regiónoch ich donútil ustúpiť. Po vypálení centrál nepohodlných strán a násilí voči nepohodlným poslancom, „majdanisti“ protiústavne „odvolali“ prezidenta a časť ústavných sudcov. Na akcie v Kyjeve reagovali rusko-jazyčné regióny. Na Kryme sa uskutočnili protesty, ktoré vyvrcholili referendom o pripojení k Rusku. Rusko nesie na pripojení Krymu značnú zodpovednosť, ale tejto akcii sa zrejme dalo vyhnúť, keby nová moc v Kyjeve bola ochotná na seriózne rokovania s regiónmi. Už po ovládnutí Kyjeva bolo vhodné ponúknuť federáciu ako kompromis medzi západom a východom. V takom prípade by zrejme ani protesty na východnej Ukrajine neprerástli do dnešných rozmerov. Ani tu nie je Rusko bez viny, keďže sa však nová moc v Kyjeve, opretá o extrémistické skupiny, nechcela o vládu deliť s východnými regiónmi, celá situácia dospela k ozbrojenej konfrontácii. A EÚ robí opäť veľmi málo, aby extrémistov v Kyjeve brzdila.

Smutnou kapitolou sú aj európske médiá a ich spravodajstvo. Médiá síce intenzívne obviňujú Rusko z toho, že podporuje nepokoje na Ukrajine, ale je zrejmé, že aj Západ intenzívne podporoval pučistov v Kyjeve a tento fakt sa v médiách zamlčiaval. Západní, najmä proamerickí politici chodili na Majdan osobne podporovať povstalcov a veľkoryso poskytovali finančnú pomoc „demokratizačnému“ tretiemu sektoru. Žiaľ, v súčasnej mediálnej vojne sa intenzívne zavádza. Západné, podobne ako aj ruské médiá fabulujú, vymýšľajú a kompilujú nezmyselné „dôkazy“. A to je smutné hlavne pre Západ, lebo on chcel byť učiteľom sveta v otázke slobody médií. Po ukrajinskej kríze však predstave o slobode médií na Západe uverí len málokto. Mediálna propagandistická vojna je v plnom prúde, je ale potrebné, aby neprerástla do skutočnej vojny. A práve tu možno vidieť i úlohu Slovenska!

Čo má robiť Slovensko?

Z internetových diskusií je zrejmé, že slovenskí občania ukázali v internetových diskusiách charakter a nepodľahli štvavej jednostrannej propagande. Aj preto boli v tzv. mienkotvorných médiách diskusie často zrušené. Iste, že aj na Slovensku sa našla skupina rusofóbnych politikov a novinárov. Je paradoxom, že najhlasnejšie proti ruským krokom na Ukrajine kričia tí, ktorí nedávno patrili medzi najaktívnejších podporovateľov všetkých agresívnych vojen USA po celom svete.

Samozrejme, dnes je situácia na Ukrajine zložitá i preto, lebo po kosovskej vojne v roku 1999 sa medzinárodné právo veľmi oslabilo a mnohé štáty sa zúčastnili agresií po celom svete. Dokonca aj Ukrajina pohrdla princípmi medzinárodného práva a participovala v „koalícii dobrovoľníkov“ vo vojne v Iraku. Tam prišlo k mnohostotisícovým stratám na životoch a z Iraku ušli milióny utečencov, čísla, aké sú na dnešnej Ukrajine nepredstaviteľné. Ani Slovensko nemá v otázke Iraku čisté svedomie a aj preto by dnes malo pozerať do zrkadla svojej minulosti pri akýchkoľvek pokusoch o kritiku iných. Imperatívom slovenskej politiky musí byť snaha vyvarovať sa slovenskej účasti na „rinčaní zbraňami“, ktoré presadzujú niektoré členské štáty NATO. Práve tie, ktoré boli prvé v línii agresívnych amerických vojen...

Slovensko by malo na rokovaniach európskych inštitúcií hlavne odporúčať vytvorenie novej rozumnej federálnej ústavy pre Ukrajinu, ktorá by znamenala aj inštitucionalizáciu zákazu majorizácie jednej polovice štátu v hlavných politických otázkach. Len tak sa vyhne Ukrajina novým konfliktom oboch svojich polovíc. Písal som o tom tu: Nová ústava ako riešenie krízy na Ukrajine. Z dlhodobého hľadiska má SR potom presadzovať takú politiku voči Rusku, ktorá by nebola len snahou o zatlačenie Moskvy do smutnej pozície, ktorú mala pred nástupom V. Putina.

Napokon by malo byť cieľom Slovenska aj trvanie na obnovení systému medzinárodného práva vo svete. Treba ho presadzovať rovnako proti všetkým jeho porušovateľom, tak voči Rusku, ako aj voči NATO a voči všetkým používať rovnaký meter!