Definičné kritériá zločineckej skupiny

Ilustračné foto: Maxpixel.net

(Text vyšiel na webe Právnelisty.sk 19. februára 2022)

Definičné kritéria zločineckej skupiny

Tak, ako v iných oblastiach práva, je možné aj v trestnom práve a jeho aplikácii badať isté formy trendov, nanešťastie aj v rámci právnej kvalifikácie skutkov zo strany OČTK. Slovko „nanešťastie“ v predchádzajúcej vete sme použili z dôvodu, že právna kvalifikácia skutkov ako trestných činov by nemala podliehať trendom, či momentálnym náladám aplikantov práva, ale podliehať by mala výlučne zákonu. Tak, ako bolo pred 10 rokmi v trende z opatrnosti a možného ohrozenia poškodených vznášať obvinenia (a navrhovať väzobné stíhanie) pre prečin nebezpečného vyhrážania aj v situáciách, kedy išlo o priestupky, je podľa nášho názoru ostatné dva roky „v trende“ vznášať obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podlá § 296 Trestného zákona a to aj v situáciách, kedy podľa nášho názoru naplnenie znakov zločineckej skupiny nie je preukázané a to ani v miere (kvalite) nevyhnutnej na vznesenie obvinenia. Podľa nášho názoru, u mnohých takto kvalifikovaných skutkov by mohlo ísť o spolupáchateľstvo, prípadne o páchanie trestnej činnosti formou organizovanej skupiny, nie však o existenciu nebezpečného zoskupenia –  zločineckej skupiny.

Na úvod polemiky si dovoľujeme vnoriť sa okrajovo do teórie trestného práva. Trestnoprávna náuka, ako aj Trestný zákon riešia situáciu, kedy sa na páchaní trestnej činnosti podieľa viacej páchateľov. Spolupáchateľstvo a účastníctvo subsumujeme pod pojem trestná súčinnosť. Trestnú súčinnosť možno pritom definovať ako prípady, keď sa na trestnom čine zúčastňuje viac spolupáchateľov alebo vedľa páchateľa (spolupáchateľov) iné osoby najmä tým, že trestný čin páchateľa alebo spolupáchateľov úmyselne vyvolávajú, alebo taký trestný čin uľahčujú či podporujú, zužitkujú výnosy z trestného činu alebo páchateľom trestných činov alebo osobám na ňom zúčastneným uľahčujú uniknúť trestnému stíhaniu, alebo trestu[1j. Všetci spolupáchatelia sú posudzovaní trestnoprávne ekvivalentne. Účastníci na trestnom čine sú z hľadiska trestnej zodpovednosti posudzovaní rovnako ako páchateľ.

Vyššou formou páchania trestnej činnosti než spolupáchateľstvo je páchanie trestnej činnosti organizovanou skupinou.

Podľa § 129 ods. 2 Trestného zákona organizovanou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.

Páchanie trestnej činnosti v tejto forme predstavuje podľa §138 písm. i) Trestného zákona osobitný kvalifikačný moment, teda ak u konkrétneho trestného činu Trestný zákon v osobitnej časti predpokladá aj páchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania, má táto forma páchania trestnej činnosti za následok zmenu v právnej kvalifikácii zo základnej skutkovej podstaty na kvalifikovanú skutkovú podstatu toho - ktorého spáchaného trestného činu.

Vo vzťahu k zločineckej skupine možno pritom hovoriť o duálnom vplyve na posudzovanie trestnej činnosti páchateľov.

Podľa § 129 ods. 4 Trestného zákona zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody.

Páchanie iných trestných činov členmi zločineckej skupiny predstavuje jednak kvalifikačný moment prostredníctvom zastrešujúceho pojmu – nebezpečné zoskupenie podľa § 141 písm. a) Trestného zákona a teda v prípade, ak Trestný zákon v osobitnej časti u toho ktorého trestného činu predpokladá kvalifikovanie trestného činu aj ako páchaného formou nebezpečného zoskupenia, obdobne ako u členov organizovanej skupiny to má vplyv na zmenu zo základnej do kvalifikovanej skutkovej podstaty (a treba povedať, že vo výrazne sprísnenej trestnej sadzbe) toho ktorého trestného činu.

Ďalším dôsledkom členstva, činnosti pre, alebo podpory zločineckej skupiny, je však aj samostatná trestná zodpovednosť podľa § 296 Trestného zákona. Zákon teda nevyžaduje páchanie akejkoľvek inej trestnej činnosti zo strany páchateľa, ale na vyvodenie trestnej zodpovednosti postačuje, ak je niekto členom, činným pre, alebo podporovateľom zločineckej skupiny. Príkladom môže byť napr. účtovníčka, ktorá účtuje pre konkrétnu obchodnú spoločnosť presne podľa zákona, nedopúšťa sa žiadnych skresľovaní evidencie a aktívne nepácha žiadnu inú trestnú činnosť. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti bude postačovať výlučne jej vedomosť, že daná obchodná spoločnosť je v schéme spoločností, ovládaných zločineckou skupinou pre dosiahnutie jej cieľa. Skutková podstata podľa § 296 Trestného zákona je definovaná len vo forme základnej skutkovej podstaty so sankciou spočívajúcou v trestnej sadzbe v rozpätí 5-10 rokov trestu odňatia slobody, pričom veľmi vážnou sankciou tu je bezpochyby aj obligatórne uloženie trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona.

Celý vyššie uvedený prológ sme si dovolili prezentovať len z dôvodu, aby čitateľ poznal rozdiely, ktoré definuje práve Trestný zákon medzi spolupáchateľstvom, organizovanou skupinou a zločineckou skupinou.

Podľa nášho názoru však v súčasnosti zo strany OČTK dochádza k častému kvalifikovaniu skutkov, kedy sa tvrdí existencia zločineckej skupiny a to aj v prípadoch, keď podľa nášho názoru nie sú naplnené atribúty zločineckej skupiny. Nepriamym dôkazom toho, že na Slovensku neexistuje až toľko zločineckých skupín než tvrdia OČTK je napríklad to, že zločinecká skupina ako najvyššia a najzávažnejšia forma páchania trestnej činnosti (odhliadnuc od teroristickej skupiny) spravidla operuje na konkrétne určenom území. Kým v celom Taliansku, ako krajine, ktorá má najväčšie skúsenosti so zločineckými skupinami za 80 rokov histórie existujú 4 hlavné zločinecké skupiny (Cosa Nostra, Ndranghetta, Camorra, SacraCorona), OČTK na Slovensku svojou rozhodovacou činnosťou verejnosť presviedčajú, že len v menšom meste, akým je Sereď, mali pôsobiť až 3 samostatné zločinecké skupiny a ďalšie spolupracujúce podskupiny, ktoré sa zaoberali drogovou trestnou činnosťou. Dovoľujeme si prezentovať názor, podľa ktorého si už aj Špecializovaný trestný súd uvedomuje, že v právnej kvalifikácii niečo nie je v poriadku, keďže ostatnú obžalobu vo veci Seredských zločineckých skupín postúpil na prejednanie Okresnému súdu Trnava, keď skutkovú situáciu opísanú v obžalobe vyhodnotil tak, že oproti niekoľkým predchádzajúcim „seredským zločineckým skupinám“, išlo v tam prejednávanom prípade len o organizovanú skupinu (uznesenie ŠTS, sp. zn. 12T /9/2021).

Čo teda rozlišuje organizovanú skupinu od zločineckej skupiny? Presné zodpovedanie tejto otázky je esenciálne práve v záujme predídenia prekrývaniu, ba až zamieňaniu si týchto dvoch odlišných foriem páchania trestnej činnosti, tak aby mohli byť tieto nesporne veľmi významné legálne pojmy jasne a bezproblémovo právne zakvalifikovateľné. Ako je z vyššie uvedeného znenia hmotnoprávnych ustanovení zjavné, v oboch prípadoch ide o spoločné páchanie trestnej činnosti v rámci spolčenia sa minimálne (ale, a najmä pri zločineckej skupine, to bude už len s ohľadom na jej účel a povahu, viac osôb) troch osôb, kde je určitá deľba určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a je tu určitá plánovitosť a koordinovanosť za účelom lepšieho dosiahnutia účelu v podobe spáchania mienenej trestnej činnosti. Už len s ohľadom na povahu takéhoto spoločného páchania trestnej činnosti v rámci spolčenia sa viacerých osôb a rozdelenia si úloh pri určitej plánovitosti a koordinovanosti je zrejmé, že aj v prípade organizovanej skupiny v drvivej väčšine prípadov pôjde o spolčenie sa na účel spáchania zločinu, takže v rámci právnej dišputy z praktického hľadiska nie je potrebné sa bližšie venovať rozdeleniu spolčení v rámci organizovanej a zločineckej skupiny s ohľadom na charakter páchanej trestnej činnosti, ale je potrebné sa zamerať na nižšie uvedený podstatný znak odlišujúci tieto dve zoskupenia v rámci spoločného páchania kriminality.

Z uvedeného je teda zrejmé, že v prípade oboch druhov takýchto spolčení, teda v prípade tak organizovanej ako aj zločineckej skupiny, sú zákonom predpokladané znaky v podobe plánovitosti a koordinovanosti v rámci činnosti členov týchto skupín, a preto je nutné zamerať sa de facto na jeden podstatný aspekt pre ich odlíšenie, spočívajúci v zásade v jedinom pojme, ktorý zákon používa pre legálnu definíciu zločineckej skupiny navyše oproti legálnej definícii organizovanej skupiny. Týmto pojmovým znakom je „štruktúrovanosť¹ zločineckej skupiny.

Ohľadom praktického obsahového významu pojmu „štruktúrovaná skupina“ sa niekedy vedú diskusie, keď sa v rozpore s nižšie analyzovaným názorom poukazuje na to, že pojem „štruktúrovanosť“ je vymedzený v Dohovore Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu a v článku 2 písm. c) v ktorom sa uvádza, že štruktúrovanou skupinou sa rozumie skupina, ktorá nebola náhodne vytvorená na bezprostredné spáchanie trestného činu a v ktorej nemusia byť formálne rozdelené úlohy jej členov, nevyžaduje sa trvanie členstva v nej alebo rozvinutá štruktúra, a preto pre naplnenie znakov danosti organizovanej zločineckej skupiny postačuje len koordinovanosť, existencia skupiny počas určitého časového obdobia, a že činnosť skupiny bola zameraná na spáchanie zločinu alebo explicitne v Trestnom zákone stanovených trestných činov. (Len na okraj poznamenávame, že uvedený medzinárodný dokument definuje v článku 2 písm. a) tzv. organizovanú zločineckú skupinu, pričom v podmienkach Slovenskej republiky pôjde len o ťažko aplikovateľnú normu, keďže slovenský právny poriadok pozná samostatne organizovanú a aj zločineckú skupinu).

S takýmto chápaním „štruktúrovanosti“, ako podstatného odlišujúceho znaku zločineckej skupiny od organizovanej skupiny, sa však v prostredí slovenského právneho prostredia nie je možné stotožniť. Tu máme na mysli účel zákona v rámci legislatívneho vymedzenia organizovanej a zločineckej skupiny v tom zmysle, že Trestný zákon striktne oddeľuje tieto dve formy páchania trestnej činnosti, keď zločineckú skupinu spája s najzávažnejšou formou organizovanej kriminality. Z tohto pohľadu potom sa zdá byť nelogické a hlavne rozporné so zásadou nullum crimen, nulla poena sine lege certa, aby sa stierali rozdiely v rámci interpretácie týchto dvoch legálnych pojmov (nie je proste právne možné, aby prichádzalo do úvahy zamieňanie si tak zásadných legálnych pojmov a nebola medzi nimi ustálená jasná diferenciácia v rámci ich znakov!), pričom pri vyššie uvedenom výklade znaku „štruktúrovanosti“ by práve k tomuto dochádzalo, pretože znaky v podobe koordinovanosti, existencie skupiny počas určitého časového obdobia a páchanie zločinov, by boli aplikovateľné tak na jednu ako aj na druhú formu takéhoto organizovaného spolčenia.

V takýchto prípadoch je pri výklade pojmu „štruktúrovanosť“ plne namieste použitie logického výkladu, keďže aj ústavný súd judikoval, že prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom[2j.

Z tohto pohľadu, teda z pohľadu dosiahnutia účelu zákona, ktorý si žiada striktné odlíšenie definície legálnych pojmov, ako je organizovaná skupina a zločinecká skupina, je potom znak „štruktúrovanosti“ nutné vykladať ako niečo, čo najmarkantnejšie odlišuje zločineckú skupinu od organizovanej skupiny a práve cez prizmu takéhoto právneho výkladu interpretujú znak „štruktúrovanosti“ pri zločineckej skupine autori komentáru Trestného zákona Samaš, Stiffel a Toman, ktorí uvádzajú, že štruktúrovanosť skupiny znamená hierarchické rozdelenie jej členov z hľadiska postavenia a vplyvu v skupine[3j. To že práve štruktúrovanosť, je hlavným znakom odlišujúcim organizovanú skupinu od zločineckej judikoval Najvyšší súd SR (ďalej aj ako „najvyšší súd“) už v jednom zo svojich rozhodnutí už v roku 2007, v ktorom ďalej uviedol, že nemožno zamieňať pojem štruktúrovanosti s deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a ich plánovitosťou a koordinovanosťou, a že pod pojmom štruktúrovanosť treba rozumieť usporiadanie, hierarchiu, a práve tie je potrebné vykladať vždy vo vzťahu k definícii organizovanej skupiny. [4]

Práve k takémuto modelu interpretácie zločineckej skupiny sa prikláňa aj následná súdna prax najvyššieho súdu ustálená dokonca vo forme judikátu R 51/2013, ktorého právna veta znie: „Zločinecká skupina je relatívne časovo a organizačne stabilná skupina najmenej troch osôb, ktorej cieľom je páchať koordinovanú trestnú činnosť vo forme zločinov a v § 129 ods. 4 Tr. zák. vymedzených trestných činov. Na rozdiel od organizovanej skupiny je charakteristická aj vertikálnou organizačnou štruktúrou s formálnymi znakmi nadriadenosti a podriadenosti v jej rámci (resp. i jej časti) a so sofistikovaným riadením. Tieto znaky zločineckej skupiny musia byť predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom tzv. dôkazné bremeno ťaží prokurátora.[5] Najvyšší súd v tomto rozhodnutí explicitne dôvodí, to čo sme už uviedli vyššie, že z dikcie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že u zločineckej skupiny ide o oveľa závažnejšiu – najvyššiu formu organizovaného zločinu a že dosiahnutie cieľa takouto skupinou (oproti organizovanej skupine) je podmienené ďaleko sofistikovanejším riadením porovnateľným s riadením stabilných organizácii a podnikateľských subjektov. Taktiež sa v rozhodnutí uvádza, že práve štruktúra tejto skupiny (inak aj organizačná štruktúra) ako usporiadanie jej častí do celku tvorí kostru, ktorá spolu so sofistikovaným riadením umožňuje veľmi efektívne dosahovať cieľ. Pritom na rozdiel od organizovanej skupiny zločinecká skupina je organizačne členitejšia, hlavne vertikálne a ďaleko formálnejšia v zmysle vzťahov nadriadenosti a podriadenosti jej zložiek bez ohľadu na existenciu nejakých písomných noriem, ako je tomu u organizácii pôsobiacich v rámci zákona.

Najvyšší súd tu teda kladie dôraz a vyzdvihuje pri naplnení znakov zločineckej skupiny určitú prep­racovanú formu riadenia v rámci subordinačných vzťahov a to na viacerých úrovniach, vrátane kon­troly jednotlivých zložiek skupiny, keď konkrétne v tomto zmysle uvádza, že uvedená štruktúra teda spolu so sofistikovaným riadením, medzi ktoré patrí dôsledné plánovanie činnosti (na rozdiel od organizovanej skupiny hlavne dlhodobé a strategické), operatívne riadenie zložiek štruktúry pre dosiahnutie už konkrétnych cieľov (na rozdiel od organizovanej skupiny), kontrola zložiek skupiny a spätná väzba na vyvodenie dôsledkov a opatrení pre jej ďalšiu činnosť do budúcna (plánovanie a zvyšovanie jej úspešnosti) sú tie zásadné rozdiely, ktoré túto skupinu odlišujú z hľadiska ľormy a obsahu od riadenia organizovanej skupiny, t.j. nižšej formy organizovaného zločinu.

Potrebu vzťahov nadriadenosti a podriadenosti dokonca so strategickým a operatívnym riadením v rámci skupiny konštatoval najvyšší súd aj v inom svojom rozhodnutí.[6] Taktiež si v rámci analýzy tejto problematiky dovoľujeme odcitovať aj z ďalšieho rozhodnutia najvyššieho súdu: „Na rozdiel od organizovanej skupiny, ktorú charakterizuje určité rozdelenie úloh medzi jej členmi, pre zločineckú skupinu nestačí iba toto rozdelenie, ale sa vyžaduje aj určitá vnútorná organizačná štruktúra. Pre túto vnútornú organizačnú štruktúru sú charakteristické stabilne usporiadané vzťahy medzi jednotli­vými zložkami, ktoré uvedenú skupinu tvoria. Vzájomné vzťahy sú vymedzené najmä z toho hľadis­ka, ktorá zložka je nadriadená a predstavuje riadiace centrum, ktorá zložka je podriadená a pred­stavuje stredný článok zaisťujúci konanie ďalšieho výkonného článku. Zločineckú skupinu taktiež charakterizuje relatívna stálosť a prísne dodržiavanie pravidiel, podľa ktorých jednotlivé zložky me­dzi sebou kooperujú. Práve táto organizačná štruktúra spolu so sofistikovaným riadením majú za následok, že zločinecká skupina môže efektívnejšie dosahovať svoj cieľ.[7] K rozdielom medzi or­ganizovanou skupinou a zločineckou skupinou sa obdobne vyjadril najvyšší súd aj v ďalšom zo svo­jich rozhodnutí, citujeme: „Organizovaná skupina je spolčenie osôb na účel spáchania trestného činu – akéhokoľvek. Zločinecká skupina je štruktúrovaná skupina založená na páchanie najzávažnejších foriem trestnej činnosti. Kým pod spolčením možno rozumieť viac-menej náhodné alebo vývojom udalostí formované zoskupenie ľudí vhodných pre určitú činnosť, napr. preto, že zastávajú určité postavenie alebo majú určité pracovné zaradenie, štruktúrovanou skupinou je treba chápať ľudí vyberaných, pripravovaných, vopred určených na určité poslanie a postavenie, vedomých si svojho postavenia na určitom stupni a úloh v skupine. “[8]

Špecializovaný trestný súd vo svojej rozhodovacej praxi ohľadom jednej zo seredských „zločineckých“ skupín (vo veci BB-3T 36/2020) na obhajobou prezentovaný právny rozbor definície legálneho pojmu „zločinecká skupina“ v komparácii s „organizovanou skupinou“ v intenciách vykonaného dokazovania, použil výklad definície zločineckej skupiny, ktorý v minulosti v jednom judikatóme „ne-posvätenom“ prípade skonštruoval najvyšší súd, keď pripustil existenciu akýchsi dvoch druhov zločineckých skupín, a to „klasickú“ zločineckú skupinu (zjavne majúc na mysli zoskupenie vyznačujúce sa vyššie citovanými znakmi) a nejakú „voľnejšiu zločineckú skupinu“. Súd v tomto smere uviedol: „Zločinecká skupina pod názvom Dunčovci, či Valencinovci alebo Kolotočári však fungovala na úplne iných princípoch, než iné, známejšie zločinecké skupiny, najmä však nepotrebovala sa vymedziť voči iným skupinám a viesť „vojnu“ s inými zločineckými skupinami o svoj priestor, a preto logicky nedochádzalo k takému konkurenčnému boju s ostatnými skupinami, sprievodným javom ktorého boli vraždy členov konkurenčných skupín či vraždy vlastných členov skupiny. To vyplynulo aj z výpovede svedka Š., člena zločineckej skupiny pod názvom Piťovci....“ V prípade zločineckej skupiny Dunčovci „veci“ fungovali presne tak, ako fungovať mali, a práve preto nebolo potrebné v rámci skupiny postupovať všeobecne známym, pre pôvodné zločinecké skupiny zaužívaným spôsobom, teda vždy zadávať konkrétne úlohy, vždy dôsledne vynucovať ich plnenie ukladaním pokút alebo násilím na ľuďoch či ich majetku, teda metódami „práce“ charakteristickými pre „klasické“ zločinecké skupiny.

Súd poukázal na podľa jeho názoru „zásadné“ (nie je nám celkom zrejmé, prečo práve toto má byť „zásadné“ rozhodnutie, keď je daná problematika riešená aj judikátom, ktorý má v trestnom rozhodovacom procese v kontexte zachovania právnej istoty a legitímnych očakávaní v predvídateľnosť súdnych rozhodnutí podstatne väčší význam!) rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 5 To 9/2013 z 24. apríla 2014, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol o.i, citujeme „Ďalší legislatívny vývoj legálnej definície zločineckej skupiny ovplyvnila rekodifikácia trestného práva v roku 2005, v rámci ktorej sa v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z. v § 129 ods. 3 sformulovala nová definícia takejto skupiny, a to podľa vzoru dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, ktorý však bol ratifikovaný už v roku 2002. Uvedená definícia zločineckej skupiny napriek novelám Trestného zákona č. 257/2009 Z.z. a č. 576/2009 Z.z. plati dodnes ... Podľa citova­ného ustanovenia dohovoru sa štruktúrovanou skupinou rozumie „skupina, ktorá bola vytvorená nie náhodne na účel bezprostredného spáchania trestného činu a v ktorej nemusia byť formálne rozde­lené úlohy jej členov, pokračovania členstva alebo rozvinutá štruktúra. ... V týchto prípadoch je štruktúra skupiny jednoduchšia, subordinačné vzťahy sú menej zreteľné, podriadenosť funguje iba tam, kde je to nevyhnutné pre jej efektívnu činnosť. Z toho potom vyplýva „aj menšia súdržnosť a tr­vanlivosť zoskupenia ako aj menšia alebo žiadna konšpirácia vo vnútri skupiny pričom rovnako chý­bajú rituály a iracionálne prvky a rozhodujúcim integrujúcim faktorom je spoločný obchodný záujem - zisk, za dosiahnutím ktorého existuje schopnosť skupiny prispôsobovať sa novým legislatívnym podmienkam, v ktorých pôsobí, ako aj schopnosť flexibilne reagovať na nové črtajúce sa príležitosti na trhu.“

Poukaz na uvedené, podľa názoru súdu „zásadné“, rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa nášho názoru značne diskutabilný a za daných okolnosti (máme tým na mysli, za stavu existencie na danú problematiku tak bohatej judikatúry a súdnej praxe najvyššieho súdu opierajúcej sa o zjavne opač­ný právny výklad) v právnom štáte neakceptovateľný. Už hneď keď prihliadneme na Špecializova­ným trestným súdom poukazované rozhodnutie najvyššieho súdu, senátu 5T a na citované odôvod­nenie v časti, v ktorej sa uvádza že:

„Podľa autorov komentára Trestného zákona (Stiffel\ Toman, Samaš) štruktúrovanosť skupiny zna­mená hierarchické rozdelenie jej členov z hľadiska postavenia a vplyvu v skupine. Rovnako niektorí prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zastávajú po­dobný názor a za štruktúrovanú považujú takú skupinu, ktorá má určitú vnútornú organizačnú štruk­túru s rozdelením funkcií a deľbou činnosti, ktorá je charakterizovaná vzťahmi nadriadenosti a po­driadenosti, relatívnou stabilnosťou a prísnym dodržovaním pravidiel (tzv. kódex organizácie, napr. zákon mlčanlivosti) vrátane zásadného utajenia skupiny, jej štruktúry a jej akcií K vzťahom nadria­denosti a podriadenosti medzi jednotlivými členmi skupiny zastávajú názor, že skupina by mala byť „rozdelená minimálne do dvoch horizontálnych stupňov riadenia“. V takejto skupine jeden alebo nie­koľko páchateľov figurujú ako vedúci, ktorí organizujú činnosť ostatných páchateľov a určujú im konkrétne druhy vykonávaných činností, prípadne aj konkrétne úlohy, ktorým sa majú v rámci fun­govania zločineckej skupiny venovať'.

Tak tu nachádzame zjavnú spornosť akceptácie právneho výkladu pripúšťajúceho rozdelenie zloči­neckých skupín na akési „klasické“ a „voľnejšie“ zločinecké skupiny. Samotný senát najvyššieho sú­du 5T, odhliadnuc už od vyššie uvádzanej rozsiahlej súdnej praxe samotného najvyššieho súdu, ktorá jasne zadefinovala znaky v rámci definície legálneho pojmu zločinecká skupina, v spornom rozhodnutí citovaným odôvodnením pripúšťa na danú problematiku opačný výklad určitou význam­nou časťou odbornej verejnosti (autori významného komentáru k Trestnému zákonu a aj „niektorí prokurátori ÚŠP“).

Dovoľujeme si tiež polemizovať s právnym názorom senátu 5T aj ohľadom toho, keď tvrdí, že Do­hovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, ktorý definuje organizovanú zločineckú skupinu voľnejšie ako slovenský právny poriadok, by mal mať prednosť pred vnútroštátnym prá­vom.

Podľa či. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifiko­vané a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie Ústavy SR možno uviesť, že nakoľko:

– dohovoru OSN nemá prednosť pred zákonom, nakoľko nejde o zmluvu o ľudských právach a základných slobodách,

– na jej vykonanie bol potrebný zákon ( č.621/2003 Z.z., č.502/2006 Z.z., pričom v mene Slovenskej republiky bol dohovor podpísaný 14. decembra 2000 v Palerme. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas uznesením č. 582 z 28. októbra 2003 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 20. novembra 2003. Ratifikačná listina bola uložená u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, depozitára dohovoru, 3. decembra 2003Dohovor nadobudol platnosť 29. septembra 2003 v súlade s článkom 38 ods. 1 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 2. januára 2004 v súlade s článkom 38. ods. 2. j

– nejde o medzinárodnú zmluvu, ktorá priamo zakladá práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,

nemá definícia podľa dohovoru OSN prednosť pred zákonmi.

V tomto smere podotýkame, že trestné právo v súlade s plnohodnotným naplnením zásady nullum crimen, nulla poena sine lege certa musí byť založené na jasne znejúcich a predvídateľných „pravidlách hry“; nie je teda možné, aby subjekt, ktorému sú normy trestného práva určené, nepoznal, resp. vopred nemohol s istotou poznať, ich presný dosah na úpravu určitých spoločenských vzťahov. Inými slovami je absolútne neprípustné, aby sa na určitú právnu definíciu zakladajúcu trestnoprávnu zodpovednosť, ako je v tomto prípade na definíciu zločineckej skupiny, v kontexte s naplnením znakov zločinu podľa § 296 Trestného zákona, pripúšťal dvojaký výklad, podľa vôle orgánu aplikujúceho normy trestného práva, čo sa práve v intenciách odvolávania sa na .zásadné“ rozhodnutie senátu 5T (v porovnaní s inou relatívne bohatou súdnou praxou ako aj v porovnaní s rešpektovaným komentárom k Trestnému zákonu a pod.) udialo aj pri rozhodovaní Špecializovaného trestného súdu v konaní BB-3T 36/2020.

Slovami ústavného súdu povedané, trestné právo hmotné je nielen právnym odvetvím, ale priam špecifickou právnou „subkultúrou“ žijúcou na pôdoryse predpisu kódexového typu. Trestné právo hmotné, resp. Trestný zákon mali tradične solídny filozofický základ. Zmyslom týchto vysokých nárokov na právnu konzistenciu je maximalizácia právnej bezpečnosti obžalovaných vzhľadom na veľmi závažné dôsledky odsúdenia v trestnom konaní a z hľadiska ústavnoprávneho tak naplnenie požiadaviek hlavne čl. 49 ústavy a čl. 17 ústavy. Trestné právo je natoľko citlivé z hľadiska ľudsko-právneho, že pre neho nestačia všeobecnejšie ústavné požiadavky na legalitu, ale stanovuje ešte raz a osobitne v čl. 49 zásadu nullum crimen sine lege.[9]

V tomto smere si dovoľujeme odcitovať aj z doktrinálneho výkladu k Ústave SR: „Vo vzťahu k materiálnej podmienke čl. 49 z tejto zásady implikovanej ústavnej ochrane zaručenej na báze materiálneho právneho štátu v čl. 1 ods. 1 Ústavy možno vyvodiť, že orgány verejnej moci nemajú možnosť úvahy, akú metódu výkladu TZ uplatnia, či použijú doslovný, reštriktívny, alebo extenzívny výklad 10] Obdobne, že trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom (máme za to, že v porovnaní s vyššie rozoberanou súdnou praxou zhodnou s doktrinálnym výkladom v rámci komentára k v súčasnosti platnému Trestnému zákonu, ide v prípade uvádzaného rozhodnutia senátu najvyššieho súdu 5T o rozširujúci, teda extenzívny, výklad legálneho pojmu zločinecká skupina, keď podľa tohto výkladu sa už nevyžadujú určité podstatné znaky striktne oddeľujúce zločineckú skupinu od organizovanej skupiny) v neprospech obvineného, judikoval aj samotný Ústavný súd SR[11j.

V rámci analyzovania problematiky správne zvoleného výkladu noriem trestného práva, dávame do pozornosti aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pri výklade zákonného obsahu trestnoprávnej normy má osobitný význam súdna prax, ktorá musí byť dostupná a predvídateľná.[12] Vo vzťahu k rozoberanej problematike definície pojmu „zločinecká skupina“ sme vyššie poukázali na skutočne významne početné rozhodnutia, ktoré určitým spôsobom ustálili, aké majú byť znaky zločineckej skupiny (5 súdnych rozhodnutí z toho jedno zo silou judikátu!), keď práve z tejto súdnej praxe vyplýva, že pri danosti naplnenia legálneho pojmu .zločinecká skupina“ musia byť preukázateľné znaky prislúchajúce práve oným „klasickým“ zločineckým skupinám a teda tu nie je priestor pre preklenovanie už takto vzácne ustáleného súdneho (ako aj doktrinálneho) výkladu a menenia „pravidiel hry“ za pochodu vo vzťahu k trestnoprávnemu posúdeniu tak závažnej otázky, od ktorej závisí uznanie viny za zločin podľa § 296 Trestného zákona.

Na základe tejto analýzy si dovoľujeme tvrdiť, že v slovenskom právnom prostredí existuje bohatá rozhodovacia prax ohľadom definičných znakov zločineckej skupiny a jej rozdielom oproti organizovanej skupiny, ktorú nie je dôvod meniť. Naopak jej rešpektovaním budú orgány činné v trestnom konaní a súdy prehlbovať dôveru občanov v právny štát a celkovo sa bude posilňovať kvalita právneho prostredia a budovanie právneho štátu s ohľadom na dodržiavanie princípov právnej istoty a legitímnych očakávaní.

1. lavór, Polák, Záhora / Trestné právo hmotné, všeobecná časť, str. 276
2.  Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 341/07 zo dňa 01. júla 2008
3. SAMAŠ, O. - STIFFEL, H. - TOMAN, P.: Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: luraEdition, 2006, s.278
4.  Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.08.2007 sp. zn.: 1 Ndt 12/2007
5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2012 sp. zn.: 2 Tost 8/2012
6.  Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2015 sp. zn.: 6Tost/3/2015
7. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06. decembra 2012 sp. zn.: 5 Ndt 18/2012
8. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. januára 2016 sp. zn.: 2 Ndt 27/2015
9. citované z bodu 96 Nálezu ústavného súdu SR zo dňa 09. januára 2019 sp. zn. PL.ÚS 5/2017
10. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky, Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : C.H.Beck, 2019, 989 s.
11. Nález II. ÚS 476/2016 zo dňa 17. januára 2018
12. viď rozhodnutie ESĽP vo veci Witt proti Nemecku (z 8. januára 2007, č. 18397/03)