Reklama
Reklama

Daniel Lipšic ako výsmech prokuratúry?

Počet zobrazení: 2024

Po sérii kontroverzných krokov novej moci na Slovensku počas pandémie koronavírusu sa na začiatku mesiaca máj začalo hovoriť o osobe nového generálneho prokurátora. Hoci nič zatiaľ nie je definitívne a generálneho prokurátora musí menovať v tomto prípade prezidentka, už teraz sa objavil návrh, ktorý vyvoláva veľké otázniky – Daniel Lipšic. Pre jeho blízke vzťahy k premiérovi I. Matovičovi to nie je až také neuveriteľné a zdá sa, že výhrady nemajú ani B. Kollár ani R. Sulík. Následky podobného kroku by však mohli byť veľmi vážne, a preto by sa mala vládna koalícia nad podobným krokom ešte raz zamyslieť. Idea „Vyhraj voľby a môžeš všetko!“ sa im nemusí vyplatiť a Slovensko tým môže stratiť veľmi veľa. V nasledujúcom texte uvediem dôvody, pre ktoré voľbu D. Lipšica za generálneho prokurátora považujem za nebezpečnú, dokonca za hrozby pre to, čo z právneho štátu na Slovensku zostalo:
 

Politizácia prokuratúry

V programovom vyhlásení vlády sa uvádza: „… transparentný a širšiemu okruhu kandidátov otvorený model navrhovania a voľby kandidátov na funkciu generálneho prokurátora…“ O širšom okruhu kandidátov by sa dalo diskutovať, ale absurditou je, že tým „širším okruhom“ vláda rozumie práve Matovičovho dlhoročného politického spolupútnika D. Lipšica. Ten veľmi dlho vykonával rôzne štátne funkcie a spôsobil aj viacero problematických káuz. Navyše, nespĺňa zákonom stanovené podmienky na generálneho prokurátora, čiže by sa kvôli jeho kandidatúre musel prijať „Lex Lipšic“. Nebudem spomínať, s akým dešpektom sa v našich médiách hovorí o krajinách, kde sa zákonné podmienky na výkon vysokej funkcie menia účelovo pre potrebu kandidáta, napr. tu. Pritom podobnú zmenu si netrúfli poslanci prijať ani pre R. Fica, ktorý sa chcel stať generálnym prokurátorom v roku 1999, ale nespĺňal vekové kritérium. Matovičovci teda už po dvoch mesiacoch pri moci konajú spôsobom, aký by si SDĽ ani Smer-SD nikdy nedovolili.

Značnú nedôveru vzbudzujú viaceré kroky vládnej moci v oblasti práva, napr. agresívna výmena niekoľkých členov Súdnej rady SR pred ukončením ich funkčného obdobia. Pri generálnom prokurátorovi by však mali matovičovci postupovať opatrnejšie. Na rozdiel od pluralitnejšie zloženej Súdnej rady je totiž prokuratúra monokratický orgán, v ktorom má jediný generálny prokurátor veľkú moc a môže ju zneužívať. Práve preto bolo dobré, že sa do tejto funkcie tradične dostávali prokurátori, nie politici. Samozrejme, existovali výhrady, že napr. J. Čižnár ako spolužiak R. Fica mal politické pozadie, ale po zvolení D. Lipšica by sa všetky výhrady voči nemu ukázali ako smiešne a banálne. Voľbou D. Lipšica by sa vytvoril aj nebezpečný precedens do budúcna: generálny prokurátor sa bude kreovať z vyslúžilých politikov. Mimochodom, skúsme si predstaviť, že by sa generálny prokurátor volil o pol roka skôr a Smer-SD by zmenil podmienky voľby, aby umožnil R. Ficovi dôstojný odchod z politiky do tejto funkcie. Alebo čo ak by sa Smer-SD v vrátil k moci a nabudúce zvolil za generálneho prokurátora R. Kaliňáka – s odvolávkou na Lipšicov precedens…

Za problém možno považovať aj pôsobenie D. Lipšica ako advokáta v určitých politicky háklivých kauzách. Nebudem spomínať prípady J. Naďa či A. Kisku, ale najmä pri vyšetrovaní únikov z Threemy by úkony prokuratúry pod novým generálnym prokurátorom mohli budiť podozrenia – práve tu sa ako o podozrivom hovorí o D. Lipšicovi. I. Matovič síce populisticky tvrdí, že D. Lipšic je nepohodlný pre mafiu, je však zrejmé, že ide o účelovú rétoriku: politické ovládnutie prokuratúry a súdnictva sa obvykle robí pod zámienkou očisty inštitúcie a boja proti mafii a korupcii. Realita je však taká, že niektorí mafiáni by Lipšicovu voľbu možno i privítali. Napr. taký M. Kočner by po voľbe D. Lipšica získal silný argument o zaujatosti prokuratúry a mohol by ho využiť na ESĽP v Štrasburgu, i vzhľadom na doterajšie tvrdé výroky Lipšica ako advokáta v celej kauze. Celkovo, D. Lipšic už povedal v politickom boji priveľa nepodložených ostrých výrokov, aké by si prokurátor nemal dovoliť a ktoré sa voči nemu budú dať v budúcnosti použiť. Napr. pri stíhaní nejakých „mafia-friendly“ politikov…
 

Generálny prokurátor v podmienke?

Najväčšou absurditou v prípade voľby D. Lipšica za generálneho prokurátora by však bol fakt, že ide o osobu, ktorá je stále v podmienečnom výkone trestu odňatia slobody. Netreba opakovať, že D. Lipšic usmrtil na priechode človeka, za čo dostal tri roky podmienečne na päť rokov a do roku 2023 ho teda bude kontrolovať probačný úradník. To celé sa môže do roku 2023 ešte viac skomplikovať, napr. keby sa dopustil konania, pre ktoré by musel natvrdo do väzenia. Problémom pri tom celom však nie je len jeho trestný čin, ale i to, že dostal podmienečný trest. V minulosti totiž ako minister populisticky požadoval nepodmienečný trest pre celebrity, ktoré zrazili chodcov na priechode a dostali za to podmienku. Známe kauzy (Skrúcaný, Labuda, Móric) sa pritom stali počas účinnosti starého trestného zákona a ten bol oveľa miernejší než nový TZ (300/2005 Z.z.), podľa ktorého mali trestať Lipšica. D. Lipšic sa v ňom zasadil o sprísnenie trestov pri usmrcovaní chodcov na priechodoch. Žiaľ, jeho vlastného prípadu sa to týkať nemalo…

Keby D. Lipšic požadoval pre seba to, čo pre iných, bolo by to z jeho strany čestné. Namiesto toho však počas celého prípadu používal prefíkané metódy, ktoré mali viesť k podmienečnému trestu. Podľa dostupných informácií sám nebol disciplinovaným vodičom, dopravné predpisy porušoval často. Tesne po zrazení chodca na priechode sa D. Lipšic snažil odpútať pozornosť tvrdením: „Bol v tmavom oblečení, bez reflexných prvkov. Mohol vychádzať z blízkej vinárne. Myslím si, že zrážka sa stala skôr za priechodom…“ Chodec bol pritom priamo na priechode a reflexnú vestu tam netreba. Veľmi prefíkané bolo aj Lipšicovo „uznanie viny“, ktoré ani uznaním viny nebolo. Následne ale prostredníctvom spriaznených médií vytváral nátlak na prokuratúru, vraj: „Čižnárova generálna prokuratúra pristupuje k nehode Daniela Lipšica viac politicky než právne".

Bolo by veľmi zaujímavé sledovať, ako by sa v prípade zvolenia D. Lipšica za generálneho prokurátora vyvíjali trestné konania osôb, pri ktorých by vodiči v budúcnosti zabili chodcov na priechode. Ako trápne by sa asi cítil prokurátor, ktorý by pre takého človeka požadoval nepodmienečný trest? Dokonca ak by aj vodiči neuspeli na slovenských súdoch, tak kvôli osobe D. Lipšica by mohli nájsť zaujímavé dôvody pre sťažnosť na ESĽP v Štrasburgu: mohli by tam poukazovať na „triednu justíciu“ v SR, ktorá chráni generálneho prokurátora či podobné celebrity a posiela do väzenia ľudí bez vplyvu a majetku.
 

Lipšicovo stádo a ďalšie kauzy

Okrem usmrtenia chodca na priechode však má D. Lipšic veľa ďalších káuz. Je zaujímavé, ako málo sa rozpráva o jeho údajnej komunikácii so ženami typu A. Zsuzsová. D. Lipšic sa tiež spomína v údajnej komunikácii medzi M. Kočnerom a J. Haščákom, kde o ňom J. Haščák hovorí: „Už je kúpený!“ Túto komunikáciu síce možno spochybniť, ale keď si človek uvedomí, ako vážne berú médiá Kočnerovu komunikáciu v prípade M. Mamojku… Navyše, u D. Lipšica existuje problém, že sa napriek známosti s A. Zsuzsovou a ďalším podozreniam vyjadruje ku Kočnerovým kauzám. Zabúdať nemožno ani na podozrenie, že D. Lipšic vynáša informácie z Kočnerovho spisu. Závažné otázky vznikajú aj o jeho úlohe v prípade zavraždeného advokáta E. Valku či o použití vodných diel v prípade demonštrantov proti kauze Gorila. Celkom zaujímavé bolo aj konanie proti D. Lipšicovi pre podozrenie zo zneužívanie právomoci verejného činiteľa, ktoré trvalo celých sedem rokov… Predstavme si nejakého iného kandidáta na generálneho prokurátora, u ktorého by takéto kauzy neboli prekážkou….

Za vážny problém D. Lipšica považujem jeho vzťah s médiami. Na popis tohto vzťahu sa ujal názov „Lipšicovo stádo“ podľa odhalenia skupiny novinárov, ktorá ho neprimerane protežovala. Každý, kto sleduje slovenské mainstreamové médiá, vidí, ako veľmi D. Lipšica podporujú. Kauza tzv. Lipšicovho stáda však odhalila niečo viac: išlo o podozrenie z korupcie konkrétnych slovenských novinárov, ktorí zneužívajú svoje postavenie, aby D. Lipšicovi pomohli v politickej súťaži. Aj po odznení kauzy protekčné praktiky v niektorých médiách pokračovali. Najhoršie excesy sa zrejme objavili v Postoji – počas trestného procesu voči D. Lipšicovi kvôli zrazeniu chodca sa toto médium pokúšalo vyvolať dojem, že ide o politický proces proti Lipšicovi. Pri potenciálnej kandidatúre D. Lipšica na generálneho prokurátora pred pár dňami zasa napísali nechutne podlízavý článok. Avšak dokonca aj tí mainstreamoví novinári, ktorí sa s voľbou D. Lipšica za generálneho prokurátora nestotožnili (F. Obradovič, P. Bárdy), boli voči nemu veľmi zhovievaví a pri kritike vynechali viaceré jeho kauzy.

Vzťah D. Lipšica k médiám je ovplyvnený jeho snahou o sebaprezentáciu a získavanie pozornosti, o ktorej svedčil i neslávne známy Lipšicov prieskum o svojej osobe, urobený na ministerstve za štátne peniaze. Kým bol D. Lipšic vo vysokej politike, tak si to zrejme užíval, po podmienečnom treste sa však mal stiahnuť z médií a správať sa trochu skromnejšie. Samozrejme, aj medializácia je súčasť jeho advokátskej taktiky: snaží sa využívať spriaznené médiá a vytvárať nátlak na úspech svojich klientov vo veci – takto rieši trestné kauzy členov súčasnej vládnej koalície. Z hľadiska advokáta ide o šikovnú taktiku, pre generálneho prokurátora by však bola krajne nevhodná. Generálny prokurátor musí vystupovať neutrálnejšie, zostávať viac nad vecou, a to by sa v prípade D. Lipšica dalo len ťažko očakávať. Takisto je otázne, či by sa D. Lipšic ako generálny prokurátor dokázal od mediálnych zlozvykov oslobodiť. Musel by sa menej ukazovať, vyjadrovať sa menej populisticky a neprispôsobovať právo svojím subjektívnym predstavám o dobre a zle.
 

Vojna v Iraku a chýbajúci zmysel pre spravodlivosť

To, čo na D. Lipšicovi prekáža ešte oveľa viac než jeho kauzy, je jeho účelová interpretácia právnych inštitútov, ktorou doslova decimuje hodnotu spravodlivosti. To sa stalo zjavné najneskôr od momentu, keď v Národnej rade SR ako minister spravodlivosti obhajoval agresiu do Iraku 2003.Nešlo tu však iba o jeho obhajobu agresie v rozpore s medzinárodným právom: keby mal D. Lipšic mylnú predstavu o americkom útoku na Iraku, dalo by sa to prepáčiť, on však zrejme vedel, že ide o zločin a na obhajobu tohto zločinu dezinterpretoval prirodzeno-právne princípy teórie spravodlivej vojny.

Vo svojom vystúpení v NR SR pri otázke Iraku vo februári 2003 uviedol: „Téma vojny a prirodzeného zákona je najlepšie spracovaná v takzvanej doktríne spravodlivej vojny, ktorej autormi sú najmä už citovaný svätý Augustín a potom svätý Tomáš Akvinský. Pripravovaný zásah v Iraku podľa mojej mienky spĺňa všetky podmienky spravodlivej vojny.“ To tvrdil napriek tomu, že pápež Ján Pavol II. vojnu v Iraku ostro odmietol a každý, kto poznal teóriu spravodlivej vojny, musel nad účelovosťou Lipšicových záverov doslova žasnúť.

D. Lipšic aplikoval sedem princípov spravodlivej vojny, citujem: „Po prvé, je tu existencia spravodlivej príčiny. Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, nedošlo k jeho odzbrojeniu, iba k ich ukrytiu… Irak spĺňa hneď dve podmienky spravodlivej príčiny – potrestanie zla a obrana pred pripravovaným či vedeným útokom.“
– Tvrdenie o zbraniach hromadného ničenia sa preukázalo ako lož a zo strany USA a spol. nešlo o „obranu“. A pokiaľ išlo o „zlo“, tým mohol byť tak Irak ako Saudská Arábia či hocikto iný – podľa potreby USA.

D. Lipšic: „Druhou podmienkou je právoplatná autorita, ktorá iniciuje použitie sily. Takou autoritou je slobodný režim garantujúci ľudské práva bez územných nárokov. Teda Spojené štáty, Británia a aj Slovensko.“
– Opäť hrubá dezinterpretácia. „Slobodný režim“ ako USA či SR nie je o nič legitímnejšia autorita na vedenie vojny než „neslobodný režim“ – určite nie podľa Tomáša Akvinského.

D. Lipšic: „Treťou podmienkou je správny zámer strany používajúcej silu. Tento zámer existuje, je ním snaha o zmenu režimu, liberalizáciu, prípadne demokratizáciu režimu, oslobodenie irackého ľudu a rovnaké úsilie pre región Blízkeho východu.“
– Demokratizácia? Liberalizácia? Oslobodenie irackého ľudu? Tieto frázy boli už od začiatku trápne. Skutočné zámery boli odlišné…

D. Lipšic: „Štvrtou podmienkou je vyvážené použitie sily, aby nespôsobovalo viac zla než dobra. Je zabezpečené.“
– Agresia v Iraku 2003 viedla k obrovskej tragédii, so státisícmi mŕtvych a miliónmi utečencov, rozpadu štátnych inštitúcií, vzniku ISIL, atď. Následkom agresie v Iraku bolo oveľa viac zla než dobra!

D. Lipšic: „Piatou podmienkou je, aby išlo o poslednú možnosť. Neexistuje preukázateľne viac splnená podmienka.“
– Opäť nepravda, vojna nebola posledná možnosť. To tvrdil aj šéf inšpektorov OSN H. Blix a väčšina členov OSN, vrátane Nemecka a Francúzska, odporcov agresie. Po odhalení amerického klamstva o zbraniach hromadného ničenia sa to celé stalo očividné.

D. Lipšic: „Šiestou podmienkou je, aby bola vojenská sila použitá za účelom mieru. Je to jasný cieľ útoku, navyše v ideálnom prípade prekračujúci hranice Iraku, keďže cieľom je zmena statusu quo a nastolenie nových predpokladov pre mier na celom Blízkom východe.“
– Ako to vyzeralo s mierom v iraku či na Blízkom východe po roku 2003, netreba ani komentovať…

D. Lipšic: „A siedmou, poslednou podmienkou je, aby vojenský zásah mal primeranú nádej na úspech.“
– Primeraná nádej na „úspech“ naozaj existovala, aj keď to, čo D. Lipšic označil za úspech, by väčšina sveta za úspech nepovažovala.

Vo svojom vystúpení v NR SR uviedol D. Lipšic množstvo ďalších dezinformácií, napr.: „Som presvedčený, že civilizovaný svet je ohrozený tým, že režim Saddáma Husajna vlastní zbrane hromadného ničenia… Myslím, že v tomto prípade, aj po včerajšom vystúpení ministra zahraničných vecí Spojených štátov Colina Powella je tento fakt len ťažko spochybniteľný.“ D. Lipšic oprel svoje závery o tie výroky C. Powella, ktorými sa tento úplne zosmiešnil.

Svoje vystúpenie v NR SR D. Lipšic zakončil slovami: „Som presvedčený, že potenciálna vojna… je teda vojnou spravodlivou. A tiež som presvedčený, že ak budete hlasovať štátnicky, to znamená s rozvahou v mysli a spravodlivosťou v srdci, podporíte účasť našich ozbrojených síl v zásahu proti režimu v Iraku…“ Možno teda konštatovať, že D. Lipšic zohral dôležitú úlohu pri propagácii agresie do Iraku 2003, pričom nechutne a účelovo zdeformoval teóriu spravodlivej vojny.

Veľmi sa obávam, že keby sa D. Lipšic stal generálnym prokurátorom, podobne účelovo by dezinterpretoval a deformoval aj inštitúty trestného práva. Preto prvou vecou, ktorú by mal urobiť, je ospravedlniť sa státisícom irackých obetí. Následne by si mal poriadne vstúpiť do svedomia a uvedomiť si, ako veľmi by Slovensku vo funkcii generálneho prokurátora škodil!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama