Reklama
Reklama

Čudo medzi ZOO a cintorínom (2)

Kniha s podtitulom Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak..., z ktorej uverejňujeme ukážky, osvetľuje i nasvecuje aj tmavé kúty Mlynskej doliny.
Počet zobrazení: 1964

Pár dní pred Vianocami vyšla vlani  rozsiahla kniha Štefana Nižňanského Čudo medzi ZOO a cintorínom (Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak...). Jej autor, známy televízny moderátor, redaktor, scenárista a režisér, pôsobil v rokoch 2008 – 2011 vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej televízie.

niznansky_cudo_.jpgKniha sa člení na tri časti. Prvá –Televízna abeceda –predstavuje 65 televíznych tvorcov. Druhá – Riaditelia (či skôr mediálne biele kone?) predstavuje 17 ponovembrových riaditeľov STV (vrátane poverených vedením televízie či štatutárov). O obsahu tretej časti – Tajný denník nevďačníka... – hovorí už jej názov: autor v nich zaznamenáva niekedy až neuveriteľné epizódy zo svojho pôsobenia v kresle generálneho riaditeľa STV. Práve z tejto časti prinášame pre čitateľov Slova na pokračovanie niekoľko ukážok.

Namiesto recenzie. Každá z týchto častí by mohla byť samostatnou publikáciou. Navyše, štvrtá by mohla byť zostavená z „drobností majstrov“. Od druhej časti je kniha popretkávaná zväčša úsmevnými príhodami z televízneho života a práce pod hlavičkami „čriepky“, „škriatkovia“, „žartíky“. Aj z tých niektoré uverejníme.

Štefan Nižňanský: Čudo medzi ZOO a cintorínom (Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak...), STEFANY Film, r. r. o., Bratislava 2018, 550 strán.

Čudo medzi ZOO a cintorínom (1)


96.
VÝPALNÍK NA DEVÍNE


Vykročil som z parkoviska pod starobylým hradom Devín smerom k cestičke vedúcej hore – na strmé bralo. Cezeň kráčali a kráčajú naše dejiny. Bolo krátko po 16. hodine a slnko ešte vysoko. Aj keď už na druhom brehu Dunaja. Nepotrebovalo vízum ani výjazdnú doložku. Našťastie, po roku 1989 už ani my ostatní... Parkovisko sa zapĺňalo, čulý ruch vládol všade vôkol a kľukatiaci sa chodník rozkvitol množstvom vlajok vo farbách trikolóry. Najviac bolo tuším vlajok SNS a zástav Matice slovenskej aj s miestnym označením. Prenos z oficiálnych Cyrilometodských slávností, za účasti najvyšších predstaviteľov štátu a významných hostí, sme mali začať až od sedemnástej. Mohol som si teda vykračovať pomaly s uvoľneným uzlom od kravaty a sakom prehodeným ležérne cez ruku a pozorne sledovať všetky zmeny po opravách i úpravách hradiska. No tiež v okolí. Zadýchanosť z výstupu som kamufloval krátkymi prestávkami aj s pohľadom na rozťahujúcu sa obec v podhradí. Všetci kráčali smerom hore, no jeden chlapík sa oddelil od stromu, vystúpil z jeho tieňa a zamieril smerom ku mne. Podľa ryšavých vlasov a postavy som v ňom spoznal bývalého kolegu Jana. Málek bol dlhoročným vedúcim zvukovýroby Československej televízie Bratislava. Pamätal som si ho ako slušného, skromného a skôr utiahnutého človeka.

– Pozdravujem, pán generálny riaditeľ! Môžem s tebou prehodiť pár slov?

Ráčkujúci ľudia ma mimovoľne rozčuľujú. Neviem pochopiť ich ľahostajnosť k svojmu verejnému hlasovému prejavu. Pritom sa porucha z detstva dá pomerne ľahko odstrániť cvičeniami u logopéda. Potlačil som nevôľu a držal som na tvári prívetivý výraz.

– Jasné, Janko, ako sa máte?

Postrehol malý rozdiel v oslovení, tak sa prispôsobil aj on.

– No nič moc! Preto sa chcem s vami pozhovárať. Môžete mi povedať, kedy vyrazíte z televízie Dobiša?

– ...

Hoci bolo horúco, oblial ma studený pot. Toto som nečakal a výraz jeho tváre naznačoval, že je nielen odhodlaný, pripravený, no aj dostatočne „naštartovaný“... Mimovoľne som švenkol pohľadom z jeho pehavého ksichtu na protiľahlý zelený svah, kde medzi záhradami starousadlíkov postavil nový dom práve Ďuro Dobiš. „Žeby náhoda? Tomu neverím!“– pomyslel som si, spozornel som a v tele sa mi napli všetky šľachy. Pátravo som preskúmal najbližšie okolie, no okrem nadšených tvárí slávnostných výletníkov som nezachytil nič podozrivé. Cítil som to ako obťažovanie, ale nijako sa mi nedarilo priradiť tohto dlhoročného televízaka k „protidobišovskej koalícii“.
– A o čo vám konkrétne ide, pán Málek? – prešiel som do formálnej roviny komunikácie aj s príslušným výrazom.

– O to isté, čo vám opakujeme dookola! Vyhoďte Dobiša a budete mať svätý pokoj, všetko bude v poriadku, televízia dostane peniaze a vy budete riaditeľom aj ďalšie funkčné obdobie...

Postrehol som niekoľko dôležitých vecí aj súvislostí. Hovorí „my“ – teda nejaká väčšia skupina. „Budete mať pokoj“ – dusno začal predsa  robiť predseda  rady Bobocký. „Televízia dostane peniaze“ – previazanosť s ministerstvami. „Budete aj ďalej riaditeľom“ – kto by mohol niečo také sľubovať či garantovať? – to ukazuje priamo na vládu a parlament...

– No nejako vám rastú ramená, môžete mi povedať, kto ste to „my“?

– Nebuďte smiešny, však dobre viete a isto si to aj poriadne zrátate! Stojí vám to za to?

– Podobné reči a nabádania som počul už počas konkurzu. Vtedy som Martinovi Kolíkovi jasne povedal svoje stanovisko. Nič na tom sa nezmenilo...

– Tak potom bude zle, ako chcete.

– A čo sa teda stane, ak Dobiša nevyhodím?

– Máme už všetko pripravené. Dáme do médií kompromitujúce materiály, vieme, že ste s Dobišom dlhoroční kamaráti ešte zo socializmu...

– Nemáte nič! – skočil som mu do reči – nikdy som neporušil zákon, žijem usporiadaným rodinným životom. Aké už by ste mohli na mňa vytiahnuť kompromitujúce materiály?

Málek sa usmial, no postrehol som že zbledol a znervóznel.

– Pozrite, takýchto fotomontáží sa dá vyrobiť množstvo a noviny si na vás zgustnú..., to viete veľmi dobre. – Otrčil mi pred tvár nejaké fotky s nahotinkami, ktoré mi nič nehovorili, aj to prostredie bolo pre mňa úplne neznáme.

– Blufujete a správate sa ako sprostý vydierač, pán Málek. Možno ste si tento rozhovor nahrali, veď ste profesionálni zvukári... No mám ho nahratý aj ja. – Siahol som do vrecka a povytiahol mobil. Blufoval som, samozrejme, a keď ozelenel, prihodil som do ohňa ešte polienko navyše: – Idem hore k ochranke ústavných činiteľov a požiadam ich o ochranu pred vami a tou vašou zvukárskou mafiou. A do TASR dám hneď vyhlásenie, takže až pošlete vaše priblblé fotomontáže do redakcií, prokurátor bude vedieť, koľká bije!
Nechal som ho tam stáť a vykročil som medzi hustý zástup občanov Slovenska kráčajúcich osláviť pekný sviatok v nádeji, že žijú v pokojnom, demokratickom a usporiadanom štáte. Až vtedy sa mi vynorili súvislosti a prepojenia...


97.
TROJKA ŠTARTOVALA PRESNE
 

Podarilo sa! Pred piatimi mesiacmi som určil termín spustenia vysielania úplne nového programového okruhu STV. Keďže Trojka je športový monotematický okruh, najvhodnejší sa mi zdal úvodný deň Letných olympijských hier v Pekingu s magickým dátumom 8. 8. 2008.

Málokto tomu veril, mnohí ma varovali aj odrádzali. Niečo také sa v Európe ešte nepodarilo nikde. Frajerina? Možno. No viac dôkaz toho, že ak začnete tvrdo pracovať na myšlienke, obklopíte sa k tomu správnymi ľuďmi a získate aj nejaké podporné financovania na začiatok, sen sa môže stať skutočnosťou. No na Slovensku sa úspech neodpúšťa...

Samozrejme, na verejnosť sa nikdy nedostanú podstatné zaujímavosti alebo okolnosti veľkých činov. Ľudí v pozadí bolo množstvo, no ťahúňmi vnútri televízie boli v technike Ing. Jozef Mračna a zvonku Ing. Martin Kolík ako odborný poradca, garant i dodávateľ najmodernejšej digitálnej vysielacej techniky úplne nového, plne digitálneho pracoviska. Po odhalení, že Andrej Miklánek vlastne za tri roky ako projektový manažér budúceho športového kanála nič neurobil, celá redakčná a personálna príprava vrátane konkurzu ležala na pleciach šéfa Trojky Gabriela Kollára, výrobného riaditeľa Juraja Dobiša, vedúceho športovej redakcie Reného Sterna s oporami, akými boli skúsení Ivan Niňaj, Marcel Merčiak, a režisérov Emila Preisacha a Františka Trutza.

Televízia získala nové štúdio, strižne, dátové úložisko, réžiu, jednoducho ucelený kompletný HD reťazec a tri desiatky nových a perspektívnych športových novinárov.

Skoro nikto však nevedel o tom, že ešte hodinu pred mojím výstrelom z pištole bol štart Trojky fatálne ohrozený. Ktosi v areáli STV presekol komunikačný kábel a s dejiskom olympiády v Pekingu sme nemali obrazové ani dátové spojenie. Kým sa v zákulisí a potichu, no nesmierne intenzívne pátralo, kto, kedy a kde presekol ten „prekliaty“ kábel, s tímom zabezpečujúci vysielanie v Číne sa z réžie v Mlynskej doline komunikovalo iba cez internet. Minúty leteli, nervy nám – niekoľkým „zasväteným – tiekli, takže tá silná štartovná rana z môjho koltu iba prehlušila hlučný rachot balvanu, ktorý mi padol zo srdca iba pár sekúnd predtým. Ing. Daniel Podhradský z techniky mi prišiel zvestovať, že problém odstránili.


98.
KRESLO PRE JARIABKU
 

Viacerí moji predchodcovia prepúšťali bežne zamestnancov hlava-nehlava, netrápiac sa dôsledkami svojich unáhlených alebo protizákonných rozhodnutí. Pri mojom nástupe v apríli 2008 mala Slovenská televízia neuveriteľne nepriaznivú bilanciu prehratých súdnych sporov. Aj 35 pracovnoprávnych. Najviac si spomínam na absurdný návrat...

Médiá vtedy zrejme zámerne zamlčali dôležitý fakt, že Jariabka bol polovicou mozgového trustu, ktorý za riaditeľovania Milana Materáka „vymyslel“ ten hanebný koncentrák na 28. poschodí výškovej budovy BTP. A tento chlapík, s ktorým sa Rybníček nebavil ani netrápil..., sa odrazu vracia do televízie mne. A ja, ktorý som sa za Slovenskú televíziu ako inštitúciu – verejne ospravedlnil všetkým nespravodlivo a neprávom prepusteným zamestnancom STV v období po Novembri ʽ89, som povinný dokonca ho zamestnať.

A keby bol aspoň ticho ako voš pod chrastím.

Na druhý deň po jeho nástupe sa znenazdajky už pred deviatou ráno dožadoval prijatia vedúci Odboru správy majetku STV Ing. Jozef Vavrík. Nedlho predtým som s ním, s JUDr. Lukášom Machalom, JUDr. Františkom Kutlíkom a Tinou Brychtovou z odboru komunikácie absolvoval prehliadku opustených a nevyužívaných priestorov výškovej budovy nad 8. poschodím. Myslel som, že prichádza s nejakým dobrým nápadom, ako zužitkovať to množstvo dávno odpísaného nábytku, haraburdia a nepotrebného zariadenia.

– Pán generálny, treba kúpiť Jariabkovi kreslo! Dali sme mu stoličku, no urobil cirkus a vykrikuje, že ak nedostane nové kožené a polohovateľné s opierkami, ani nenastúpi...

Pozeral som nechápavo na neschopáka, ktorý nedokáže v rámci svojej kompetencie vyriešiť takú triviálnu záležitosť.

– A v čom je vlastne problém, pán inžinier? Veď tu v budove máme stoličiek a kresiel habadej. Tam hore som videl stoličky aj kresielka pevné, na kolieskach, s opierkami aj bez opierok, otáčavé i polohovateľné.

– On chce aby sme mu kúpili nové, moderné, s kolieskami, s posunom hore-dolu, s bedrovou opierkou aj s opierkami na ruky.

– A to kreslo má mať farbu tmavofialovú alebo bielu, ako má prezident? – spustil som ironicky. – Nájdite nejaké normálne, na ktorom sa dá sedieť, stačí, ak nebude rozhegané a dajte mu odkaz odo mňa, že iné nedostane.

– Chcel som dať jedno kúpiť v IKEA, no pani inžinierka Baranová zakázala uvoľniť peniaze na kúpu.

– Dobre urobila, – odvrkol som Vavríkovi – to si myslíte, že v tejto zadlženej televízii budeme stále vyhadzovať peniaze von oknom zbytočne? Nájdite mu stoličku alebo kreslo v tomto areáli a už mi dajte s takými hlúposťami pokoj! Ste si istý, že tieto vaše povinnosti a úlohy má osobne riešiť generálny riaditeľ?
Vavrík stál ako tĺk a nezmohol sa vôbec na nič. Po chvíli vykročil k dverám, no keď ich otvoril, medzi zárubňami sa otočil a ako detektív Colombo na mňa hlúpo pozrel.

– Môžem sa ešte niečo opýtať, pán generálny?

– Čo ešte?!
– To naozaj je Slovenská televízia taká chudobná, že si nemôže dovoliť kúpiť jedno kreslo?

– Bohužiaľ, pán Vavrík, je to tak, aj vďaka vám a podobným „hospodárom“...
 

Beľmo na očiach...

(režisér Jozef Chudík)

skriatkovia.jpgV Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež robila v roku 1977 režisérka Lucia Šebová milý 13-dielny detský seriál Rachotilkovia. Bola tam kľúčovačka, dvojexpozícia i kombinácia reálnych záberov s animovanými, no aj nevšedná mixáž zvukov, ruchov. Matej Landl hral hlavnú postavu chlapca, ktorý tých Rachotilkov videl. Roly jeho otca – policajta – sa ujal Juraj Sarvaš.

V jednej scéne prišiel chlapec domov a rozprával sa so svojím otcom, ktorý v kuchyni pri stole čítal noviny. Nakrúcanie sa skončilo, schvaľovačka prebehla v poriadku, potom bola úspešná premiéra. A až počas druhej premiéry si niekto všimol tie noviny, ktoré čítal chlapcov otec. Bol to denník Hlas ľudu. Jasné, že sa ozval aj ten príslovečný, vždy pozorný a večne nespokojný divák. Napísal kritický, až rozhorčený list, že „ako to, že príslušník Verejnej bezpečnosti číta taký plátok, veď on by mal predsa čítať iba Pravdu“.

A tak režisérka s dramaturgom dostali dodatočne, až po druhej premiére, symbolickú pokutu za „ideologickú nepozornosť“

* * *

Raz, keď som už aj ja samostatne režíroval, robil som na sedemdielnom rozprávkovom seriáli O troch tulákoch. Dramaturgom bol Vladimír Predmerský a ja som si vymyslel režijnú požiadavku, aby boli titulky ilustrované. Vtedy sa ešte nevyrábali elektronicky. Zadali sme výtvarníkovi úlohu, keď boli hotové, schválili sme ich a išlo sa do výroby. Tie pekné ilustrované titulky videlo veľa očí, veď ich najskôr schválil dramaturg, redaktor, režisér, videl ich kameraman, strihačka i ďalší ľudia v štúdiu aj v réžii, keď sme ich snímali. Titulky sme nakrútili, vstrihli, celá relácia bola hotová a po schvaľovacej projekcii išla do vysielania. A až tam, kde sa vzala – tu sa vzala, odrazu chyba. V krstnom mene dramaturga bolo krátke „i“: Vladimír...

Výtvarník bol totiž pôvodom Poliak a on, samozrejme, napísal krstné meno tak, ako bol naučený. A my všetci ostatní sme mali „profesionálnu slepotu“... Odvtedy viem, že nemožno prehliadnuť nijaký detail, že pri televíznej výrobe nemožno nič podceniť. Ale pochopil som aj neuveriteľnú schopnosť, vtipnosť i zlomyseľnosť televíznych škriatkov...

Priemer: 5 (1 hlas)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama