„Čudnyj čelovek“ Miroslav Válek
Miroslav Válek
(17. júl 1927, Trnava – 27. január 1991, Bratislava)
Foto: Ivan Dubovský
Básnik Ján Buzássy si dnes takto zaspomínal na prvé stretnutie s Miroslavom Válkom: „On ma dostal na starosť, bol vtedy redaktorom v Mladých letách. Ešte kým som mu dal prečítať nejaké básničky, hovorím, že mám také priezvisko, no, či si nemám dať pseudonym... A on mi na to: Zvyknú si.“ A ešte jedna pekná spomienka Jána Buzássyho, niesol nejaký darček Andrejovi Voznesenskému do Moskvy, nestretli sa, lebo ruský básnik bol kdesi vo Francúzsku, ale keď sa vrátil, telefonoval nášmu slovenskému básnikovi. „Čudnyj čelovek, vaš Miroslav Válek,“ povedal mi. „Odvtedy viem, ako sa povie po rusky zázračný.“
Aj ja mám spomienku na lakonickú vetu Miroslava Válka, bolo to krátko po prevrate, sedel pred kanceláriou Petra Weissa v kresielku, nohu cez nohu, cigaretka v ruke, pred sebou Pravdu. „Čítal som“ povedal mi. „K veci.“ Bol to komentár k môjmu komentáru! A potom v januári 1991, išli sme z týždňovky vo Federálnom zhromaždení, čakali sme na odlet z Prahy a Vlado Mináč mi hovorí: „Miro je strašne ťažko chorý, už iba pije“. Ja že: „Miroslav Válek? On pije?“ Ťapa, ako keby to bolo dôležité. Vlado Mináč sa rozosmial. „Miro? Ja som proti nemu len taký klenovský prdík.“
A potom zomrel. Mal by deväťdesiat rokov, a preto boli dnes až dve spomienky na neho. Na tej druhej Marek Maďarič: „Bol svoj medzi cudzími a cudzí medzi svojimi...“ Ale básnik milovaný všetkými, si myslím. Až na tých, čo na neho nikdy nedorástli.
(Statusy na FB, 5. júna 2017 z podujatí Národného osvetového centra
Šachová partia Miroslava Válka a Príťažlivosť poézie, obe 5. júna 2017)
MIROSLAV VÁLEK
Len tak
Len tak,
ako keby som ťa stretol náhodou,
ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,
ako keby som ťa mohol odviesť loďou,
len tak mimochodom
poviem: »Mám ťa rád!«
Povieš: »Ach! Ako každý!«
Také pokorenie!
Možno by to bolo práve v auguste.
Zahanbený až po korene
stromov,
krútil by som kľúčom na prste,
povedal by som ti: »Poďme domov!«
Len tak,
ako náhodou.
A mimochodom.
Bolo by to asi v stredu, o pol štvrtej pred obchodom,
pri vedľajšom vchode,
kde sa predávajú spomienkové predmety
a vzducholode.
Zašepkala by si:
»Ale? A kam?«
Spýtal by som sa ťa: »Čo je ti?
Preboha, vrav, tak čo je ti? «
»Ach, nič,« odvetila by si,
»iba, že si to povedal tak náhle
a mimochodom...«
Kde si?
Stále sa desím,
že ťa stretnem v noci,
v letnej horúčave,
keď mŕtva luna stojí za oknom
jak hypnotizovaný spáč
a keď sa ľakám,
že ma už zasa tuší
plač.
Keď pijem čaj
a meliem kávu,
keď sa bojím,
aj keď si kabát obliekam,
ustavične mám v hlave
to tvoje: »A kam?«
Ktoviekam!
Niekam, kde by som ti bol blízko
ako stromu strom,
kde by som sa ti prezradil,
ako prezrádza sa voda vode,
len tak,
ako náhodou.
Ako keď prší.
