Čriepky z histórie Smeny

Za posledných tridsať rokov došlo k takým výrazným zmenám a pohybom vo vývoji spoločnosti, aké dejiny predtým nepoznali. Vznikla nová koncepcia sveta. Zmenil sa spôsob myslenia ľudí. Nastala éra rýchlej a pohodlnej komunikácie medzi ľuďmi. A s ňou, žiaľ, aj bulvarizácia médií, postavená na hypertrofii senzácií a škandálov. Jednou z možností, ako sa zbaviť terajšieho chaosu a zabrániť hroziacej katastrofe zo šírenia klamlivých informácií, je aj obzrieť sa do minulosti. Hľadať kontinuitu s tvorivým procesom a tradíciami slovenskej žurnalistiky, s trvácnosťou jej nepopierateľných hodnôt. Jedným zo spoľahlivých prameňov je aj história Smeny.

Pred sedemdesiatimi dvoma rokmi, v nedeľu 23. mája 1948, vyšlo prvé číslo celoslovenského mládežníckeho časopisu, ktorý na návrh mladého literárneho vedca PhDr. Miloša Tomčíka dostal názov SMENA. V tiráži nového mládežníckeho časopisu sa uvádza: „Smena“ týždenník Zväzu slovenskej mládeže – Majiteľ a vydavateľ Zväz slovenskej mládeže – Zodpovedný redaktor: J. Riečan – Rediguje redakčný kruh – Redakcia: Bratislava, Masarykovo nám. č. 2, tel. 34-01 – Administrácia: Bratislava Mariánska ul. č. 7, tel. 48-16 – Tlačí kníhtlačiareň Práca.

V prvom čísle Smeny redakčný kolektív v článku Na cestu... ohlasoval svojim budúcim čitateľom: „Náš časopis je predovšetkým časopisom mladých a ako taký musí sa predovšetkým zaoberať otázkami a problémami mladých.“ Za prioritné označil kultúru, jej rozširovanie predovšetkým na vidieku, ktorý bol v minulosti vedome zanedbávaný. Redakcia osvedčila svoj záujem propagovať mladých umelcov: „... chceme dať možnosť talentovanej mládeži, aby sa na stránkach nášho časopisu mohla zapojiť do slovenského kultúrneho života“. Aj z dnešného hľadiska to bol sympatický zámer. V úvodníku „Slovenská mládež na nových cestách“ predseda Zväzu slovenskej mládeže Ernest Sýkora hovoril o aktuálnych úlohách mládežníckej organizácie. Z hľadiska novinárskeho žánru išlo o netypickú formu rozhovoru, akýsi antirozhovor. Bezmenný redaktor, odpovede respondenta na otázky, ktoré kládol, neuvádzal v priamej reči, ale ich po svojom voľne interpretoval. V redakčnej praxi sa zase zvyčajne uplatňovalo, že pod článkami sa neuvádzali mená autorov. Boli však aj výnimky. Mladý, začínajúci novinár Gavril G. Gryzlov (vtedy 20-ročný), už od prvého čísla časopisu (Národné divadlo na Trati mládeže) vždy svoje meno uvádzal. Väčšina autorov dlho zostávala v anonymite. Na začiatku sa v časopise vyskytli aj mnohé nepresnosti v publikovaných údajoch. Kým v prvom čísle sa uvádza: „Zodpovedný redaktor: J. Riečan – Rediguje redakčný kruh“, v druhom čísle sa píše: „Zodpovedný zástupca časopisu redaktor Ján Riečan“, bez redakčného kruhu. V treťom čísle tiráž chýba. V piatom čísle sa už uvádza: „Šéfredaktor Vraťko Šrobár“. Pravdou je, že prvým šéfredaktorom bol skutočne Vraťko Šrobár, vlastným menom Vratislav Šrubař. Či už bol vo funkcii od prvého čísla, sa mi nepodarilo z tiráže zistiť. Z funkcie šéfredaktora, ktorú zastával 17 mesiacov, ho odvolali k 31. októbru 1949.

Prvé číslo Smeny vyšlo na dvanástich novinových stranách, v náklade 12-tisíc výtlačkov. Rozsah časopisu sa spočiatku menil, striedavo z 12  na 14 novinových strán. V prvom roku vydávania (1948) vyšlo 31 čísiel v priemernom ročnom náklade 12. 980 výtlačkov. V polovici roka 1948 Smena zmenila grafickú podobu hlavičky a začala vychádzať dvojfarebne. Predajná cena časopisu vo vtedy platnej mene bola 4 Kčs. Časopis pôvodne financovala Ústredná rada Zväzu slovenskej mládeže. Po vzniku nakladateľstva Smena (1. II. 1949) časopis sa stal jeho súčasťou.
 

Smena zadarmo

Odberateľmi Smeny zo začiatku boli prevažne brigádnici Trate mládeže. Za účasť na stavbe dostávali počas jedného roka Smenu zadarmo. Platilo to Povereníctvo dopravy až do polovice roka 1950. Po tom sa vydavateľstvo dostalo do zložitej finančnej situácie. Pre zaujímavosť možno uviesť, že sa to prejavilo aj na odmeňovaní jeho pracovníkov a novinárov. Priemerný plat predstavoval iba 1 189 Kčs, čo v prepočte na dnešnú menu by bolo cca 40 eur.

Dvadsiatym číslom druhého ročníka, 4. októbra 1949, časopis zmenil periodicitu vydávania, z týždenníka na vychádzanie dvakrát do týždňa. V poradí druhým šéfredaktorom sa stal Július Strinka. V novej periodicite časopisu nastal veľký cenový chaos. Cena jednotlivých čísiel sa neustále menila. Prvé číslo stálo 1.50 Kčs, druhé a tretie 2 Kčs, štvrté 3, piate 1,50, šieste 2,50, siedme 1,50, ôsme 1 Kčs. O dva roky neskôr, 2. októbra 1951 Smena začala vychádzať tri razy do týždňa. Distribúciu časopisu zabezpečovalo vydavateľstvo prostredníctvom vlastnej administrácie. Až neskoršie túto činnosť prevzala Poštová novinová služba, ktorá bola zriadená v októbri 1953.

Na jar 1953 predsedníctvo SÚV ČSM prijalo uznesenie vydávať od 4. apríla Smenu ako denník. Keď sa Smena z hybridného obdenníka stala denníkom, bola to historická udalosť. Denník začal vychádzať týždenne na 28 stranách, v náklade 31-tisíc výtlačkov. Prvým šéfredaktorom denníka sa stal Leopold Podstupka. Spolu s kolektívom mladých novinárov, napriek nepriazni doby, dokázal vytvoriť modernú koncepciu mládežníckych novín, ktorú spolu doviedli do želateľnej profesionálnej úrovne. Smena sa postupne vyprofilovala na jeden z významných politických denníkov ako špecifický, politický denník mladého pokolenia, mladých myšlienok, mladého Slovenska, mladej inteligencie, mladej vedy, mladej publicistiky. Smena bola osobitná aj tým, že jej redaktori mali ustavičnú, emotívnu väzbu so svojimi čitateľmi, prostredníctvom novín, ale aj osobne. Čitatelia ju pociťovali ako potrebu k svojmu životu. Dôverovali jej a zostali jej verní aj po dovŕšení mládežníckeho veku.
 

Novinárska elita Smeny

V Smene vyrástla unikátna novinárska generácia, ktorá priniesla do slovenskej žurnalistiky mnohé zlomové veci. Obzvlášť vynikali Bohuš Ujček, Gavril Gryzlov, Vlado Ferko, Slavo Kalný, Ján Čomaj, Milan Vároš a mnohí ďalší. Bola to novinárska elita, ktorá obohatila žurnalistickú tvorbu o nové formáty, či rehabilitovala aj mnohé žánre. Ankety, ktoré ovplyvňovali politiku, verejnú mienku. Interview, v ktorom nešlo len o fakty, ale aj o zážitok, v ktorom sa respondent prejavoval ako človek. Dokonalé príbehové reportáže, ktorých kvalita sa dala merať literárnymi kritériami. Glosy a fejtóny ako postrehy k najaktuálnejším udalostiam dňa. Dokonca aj na inzerciu sa hľadelo s rovnakou náročnosťou ako na iné útvary, a nie ako na fádnu reklamu. Veľkej popularite sa tešili formáty ako: Včera v redakcii, Dnes v pracovni, Stretnutie o piatej a i. Bolo to pútavé čítanie, živé dialógy so spisovateľmi, vedcami, politikmi, hercami, populárnymi osobnosťami, ale aj vzácnymi ľuďmi práce.

Leopold Podstupka vyše štyri roky viedol redakčný kolektív mladých novinárov. Odvaha, čestnosť a profesionalita v jeho šéfovaní boli nerozlučne spojené. Smena sa pod jeho vedením stala popri Pravde a Práci najčítanejším denníkom a mimoriadne obľúbeným medzi mladými ľuďmi. V roku 1956 dosiahla priemerný náklad 67 075 výtlačkov.

V novembri 1957 sa šéfredaktorom Smeny stal Bohuš Trávniček, neskorší šéfredaktor Pravdy. Od 1. júla 1959 takmer šesť rokov bol šéfredaktorom Anton Kurina. Z funkcie ho odvolali z politických dôvodov za uverejnenie svedectiev o tragédii V. Clementisa. Od júna 1965 do mája 1968 bol šéfredaktorom Smeny Slavo Kalný, ktorý už počas štúdií žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pracoval v Smene ako elév. Denník začal od 1. januára 1966 suplovať aj populárny časopis pre mládež vydávaním Smeny na nedeľu. Jej prvým vedúcim redaktorom bol Ján Čomaj. Už od prvého čísla sa SNN tešila veľkému čitateľskému záujmu. Okrem iného sa o to zaslúžila aj rubrika Listy pre Alenu, v ktorej sa riešili intímne problémy mladých ľudí. Zvýšil sa aj náklad novín. V  roku 1966  dosiahol v priemere 140 722 výtlačkov.

Najpopulárnejším hnutím v histórii Smeny bol Alweg

K výrazným zmenám vo vývoji Smeny došlo v roku 1968. Historické januárové plénum ÚV KSČ signalizovalo zásadné zmeny v riadení spoločnosti v demokratickom duchu a reformy v politickom systéme. Pre nedostatok informácii stranícka tlač a ostatné médiá, vrátane Smeny, o jeho výsledkoch dlho mlčali. Historici to nazvali obdobím „januárového ticha“.  Smena v roku 1968 si pripomínala aj svoje jubilejné, dvadsiate výročie vzniku.

Veľa sa v tom čase hovorilo aj písalo o príprave majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní, ktoré sa mali uskutočniť vo Vysokých Tatrách. Bolo treba zmodernizovať dopravný systém, ktorý bol nevyhovujúci. Zrodil sa nápad vybudovať v Tatrách jednokoľajovú nadzemnú rýchlodráhu ALWEG. Myšlienku podporovali najmä mladí ľudia. Vďaka publicite v Smene, predovšetkým zásluhou redaktora  Jána Čomaja, sa z Alwegu zrodilo jedno z najvýraznejších mládežníckych hnutí na samom začiatku demokratizačného procesu. Stalo sa doslova celonárodným hnutím a v celej histórii Smeny najpopulárnejším. Nešlo v ňom už iba o budovanie exkluzívneho dopravného systému, ale postupne nadobudlo výrazný politický charakter. Bol to aj verejný protest proti pražskému centralizmu a prejav odhodlania presadiť slovenské národné záujmy. Historik PhDr. Ján Bobák, CSc. o ňom napísal: „Na Slovensku rezonovali v roku 1968 dve významné občianske hnutia: hnutie za federalizáciu republiky a hnutie za výstavbu Alwegu.“

Smena sa vehementne angažovala v obrodnom procese. Po zrušení cenzúry (február 1968) odvážne zasahovala do diania a pohybu v spoločnosti a osobitne do diania v mládežníckom hnutí .Čoraz viac priestoru venovala aktuálnym politickým témam, ako aj predtým tabuizovaným otázkam. Výrazne ovplyvňovala verejnú mienku. Od 1. júna 1968 do funkcie šéfredaktora opäť nastúpil už rehabilitovaný Anton Kurina.

Ohrozená existencia Smeny

Mimoriadna situácia v redakcii nastala po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Okupačné vojská obsadili redakciu aj tlačiareň, v ktorej sa Smena tlačila. Existencia novín bola ohrozená. Takmer dva týždne redaktori pracovali v konšpiračných podmienkach, aby zabezpečili vychádzanie novín. Všetci zostali na svojich miestach. Ďalšie vychádzanie novín bolo podmienené dodržiavaním požiadaviek okupačných vojsk. Práca redakčného kolektívu sa podstatne sťažila. Nehoráznym spôsobom bola obmedzená sloboda prejavu novinárov.

Nastalo obdobie normalizácie. Z funkcie šéfredaktora bol po druhýkrát odvolaný Anton Kurina. Istý čas zostal ešte v pracovnom pomere v Smene a  vypracoval Štúdiu o politickej angažovanosti denníka Smena za nedeformovanú ľudskú a demokratickú tvár socializmu, ktorá sa uchovala v archíve. Jeho nástupcom sa stal Gavril Gryzlov. Funkciu šéfredaktora vykonával iba osem mesiacov. Koncom októbra 1969 na nátlak ÚV KSS, tajomníka Ľudovíta Pezlára, abdikoval z funkcie šéfredaktora. Tlač sa opäť dostala pod kontrolu strany. Bola obnovená cenzúra. Na obsah novín dohliadal na tento účel zriadený Slovenský úrad pre tlač a informácie. Strana rozhodovala aj o kádrovom obsadení redakcií. Predsedníctvo ÚR ZDMOS, ako vydavateľ, prijalo abdikáciu G. Gryzlova a vyslovilo mu „... poďakovanie za doterajšiu prácu vo funkcii šéfredaktora Smeny“. Vydavateľ aj redakčný kolektív rátali s tým, že zostane v redakcii a bude zástupcom šéfredaktora. „V tejto situácii je nereálne, aby Gavril Gryzlov bol preradený na funkciu zástupcu šéfredaktora,“ stroho poznamenal tajomník Pezlár. Spolu s G. Gryzlovom boli nútení redakciu opustiť aj Ján Smolec, Ján Čomaj a Milan Vároš, ktorí patrili k pilierom redakcie. Odchádzajúci redaktori vedeli, že impulz na ich nútený odchod z redakcie nevychádzal z prostredia vydavateľa. Vedením redakcie bol poverený Vladimír Ferko.

Ideologické oddelenie ÚV KSS odporučilo za nového šéfredaktora Smeny Jána Ištvančina, ktorý počas augustových udalostí a krátko aj po nich pôsobil v sovietskej tlačovej agentúre Novosti. Keďže funkcia šéfredaktora bola v nomenklatúre najvyšších straníckych orgánov, návrh na jeho menovanie schválilo Predsedníctvo ÚV KSS a Sekretariát ÚV KSČ v Prahe a formálne aj Predsedníctvo ÚR ZDMOS. V dôsledku všeobecného uplatňovania normalizačných opatrení v masovokomunikačných prostriedkoch boli redakciu Smeny nútení opustiť aj ďalší novinári.

V čase pokračujúcej normalizácie obsah novín strážila obnovená cenzúra. Vypozorovať, aké sú možnosti vo vtedajšej situácii, a pritom nadväzovať na pozitíva pojanuárovej politiky, si vyžadovalo od novinárov veľké majstrovstvo. Bola to skúška charakterov. Nie všetci obstáli. Život išiel ďalej. Aj v období normalizácie sa podarilo v denníku Smena sformovať tvorivý kolektív mladých talentovaných a ambicióznych novinárov. No v profesionálnom živote to nemali ľahké. Cenzori dozerali na to, či publikované články, hoci skryto, neohrozujú zámery oficiálnej politiky. Syndróm roku 1968 strašil normalizátorov v Bratislave i v Prahe. No Smene sa postupne začalo dariť a jej popularita opäť narastala.

Na pozíciách šéfredaktorov Smeny sa vystriedali Štefan Daško, Michal Záleta, Ľubomír Chorvatovič, Helmut Vácha, Karol Ježík, Gaba Baranovičová a ako posledný Ľubomír Stanček. V roku 1989 zanikol vydavateľ Smeny −  Socialistický zväz mládeže. Noviny sa dostali pod správu Ministerstva školstva SR. Keď ministerstvo odvolalo z funkcie šéfredaktora Karola Ježíka, väčšina redaktorov na protest, začiatkom roka 1993, z redakcie odišla a prešli do novozaloženého súkromného denníka SME. To je už iná kapitola histórie, ktorá s pôvodnou Smenou nemá nič spoločného. Denník Smena 31. augusta 1995 definitívne zanikol.

Smena sa formovala do profesionálnej dokonalosti v priebehu takmer troch štvrťstoročí svojej existencie. O veľké meno a dobrú povesť Smeny sa zaslúžili mnohí jej redaktori a spolupracovníci. Aj po rokoch si zaslúžia úctu. Mali by sme mať vždy na pamäti, že úcta sama o sebe implikuje aj uznanie hodnôt, ktoré vytvorili.   

(Rudolf Belan, bývalý riaditeľ vydavateľstva Smena)