Colette, dievča z Antverp

Počet zobrazení: 3394

colette.jpgŽidia si uchovali v pamäti a starých knihách legendu o prorokovi Eliášovi. Podľa nej vraj ešte stále chodí v rôznych podobách po svete a zapisuje do akejsi Veľkej knihy všetky tragické udalosti, ktoré postihli jeho národ. Zaznačuje do nej bolestivé výkriky a plač sirôt, umučených žien a mužov, slzy starcov, ktorí už nemali silu pomáhať svojim potomkom. Zapisuje to preto, aby sa  na nič nezabudlo, aby sa nič nestratilo – prorok Eliáš je totiž strážcom židovskej pamäti. Aspoň tak som to o ňom niekde počul alebo čítal. V jeho Veľkej knihe je vraj zachytené všetko utrpenie a pokorenie Židov. Podľa legendy bude táto kniha predložená ako dokument Stvoriteľovi, aby mu pripomenula pravdu o všetkom, čo si jeho vyvolený národ vytrpel. Aj budúci Mesiáš, ktorý ešte len príde, bude z nej vraj čítať a vyučovať svoj ľud v tomto duchu. Počul som však aj takú verziu, že duch tohto proroka bdie aj nad každým človekom, ktorý vyniká talentom a dokáže po celý život písať knihy, množstvo kníh, na tému  Židia a holocaust. Kedy by bola vhodnejšia príležitosť ako dnes, keď si svet pripomína 70 výročie oslobodenia Osvienčimu, pripomenúť si tvorbu Arnošta Lustiga a jeho príbehy aj z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tu sa odohrala aj dráma istej Colette Cohanovej, zaregistrovanej pod číslom C-324459-69. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladá Fronta v roku 2013. Podľa nej bol natočený aj film Colette, ktorý RTVS priniesla 23. januára. Na druhý deň ho odvysielala aj ČT1.

Kto to bol Arnošt Lustig, vari netreba nikomu pripomínať. Všetci zo staršej generácie si ho pamätáme ešte z čias, keď písaval do rozhlasu, periodík Lidové noviny, Host do domu, Rudé právo, Plamen, Mladá fronta... potom po šesťdesiatom ôsmom emigroval, no po osemdesiatom deviatom sa vrátil. Kto by nepoznal jeho romány a poviedky – Noc nádeje, Diamanty noci, Dita Saxová, Modlitba pre Katarínu Horovitzovú, Nemilovaná... No a teraz spomínaná Colette. Kto bola tá mladučká krásavica Collete Cohanová, ktorá zažila peklo koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau? Tábora, kvôli ktorému sa pred pár dňami pokúsil poľský minister zahraničia G. Schetyna vyvolať konflikt s Ruskom. Snažil sa presvedčiť svet o tom, že tábor oslobodili Ukrajinci. Akoby Prvý ukrajinský front nepodliehal veleniu Červenej armády a neboli v ňom aj Rusi, Ukrajinci, Gruzínci, Bielorusi... Ako málo dnes stačí, aby niekto zasa prilial oleja do už dosť veľkého napätia kvôli Ukrajine. Do tohto tábora nás zaviedol Arnošt Lustig, aby sme nás presvedčil, ako sa tam žilo, zomieralo, kšeftovalo i sexovalo. Denne sem privážali Židov z celej Európy a naspäť chodili vlaky napratané kožuchmi, šatstvom, topánkami, čižmami, šálmi, zlatom i peniazmi do Nemecka alebo priamo na front. Auschwitz-Birkenau bola továreň na smrť. Arnošt Lustig dokázal majstrovský popísať život v tomto tábore, pretože tam tiež nejaký čas pobudol, než ho premiestnili do Buchenwaldu. On vlastne ani nepotreboval, aby mu duch proroka Eliáša niečo našeptával. Všetko prežil na vlastnej koži a dobre vedel, ako má písať. Bol to dobrý spisovateľ. Na ktorej strane je vlastne Boh? spytoval sa často vo svojich knihách, ústami hrdinov, keď už nebolo konca ich utrpeniu.

Nikto nebude vedieť, čo je to Auschwitz-Birkenau, povedal raz Colette jeden esesák. Skús sa o päťdesiat rokov na to spýtať sedemnásťročného. Budú si myslieť, že si z nich robíš bláznov. Chvalabohu, nemal pravdu tento esesák so svojím proroctvom. Svet si pripomína Auschwitz-Birkenau aj po sedemdesiatich rokoch a pripomenie si ho aj po sto rokoch. Treba si však pripomínať aj to, že cez jeho komíny vyleteli do vzduchu aj desaťtisíce sovietskych zajatcov, Cigánov, homosexuálov, chromých, starých a slepých ľudí, duševne chorých i talentovaných z celej Európy. Židov bolo najviac. Esesáci však robili rozdiely aj medzi nimi. Najradšej mali transporty Židov z Francúzska, Belgicka, Holandska. Po nich vraj ostávalo najviac kvalitného šatstva, zlatých retiazok a príveskov, hodiniek švajčiarskych, nemeckých mariek i amerických dolárov. Mali z nich väčší úžitok ako zo Židov napr. z Poľska, ktorí sa živili vykupovaním, starého šatstva, kostí, peria a železa. Colette by o tom vedela rozprávať, veď pracovala v dielni, v ktorej sa tieto cennosti vyhľadávali všelikde v šatstve pozašívané, Nachádzala dokonca aj drahokamy mimoriadne veľkej ceny.

Nepochybujem, že médiá nás podrobne poinformujú o tom, ako prebehli oslavy 70. výročia oslobodenia Osvienčimu, teda aj tábora Auschwitz-Birkenau. Dozvieme sa o tom, koľko dôležitých mužov a žien sa osláv zúčastnilo, kto čo povedal. Je to tak v poriadku, vždy tomu tak bolo i bude, je to ich povinnosť pripomínať strašné udalosti z čias druhej svetovej vojny. Najdôležitejšie však je, aby sa nikto nepokúšal ich spolitizovať. Už teraz síce nevieme, kto čo povedal pri predchádzajúcich jubilejných výročiach, no treba to znova a znova opakovať, aby sa nič podobného už nestalo. Vytratia sa nám z pamäti slová i mená dnešných politikov, no trúfam si povedať, že oveľa dlhšie prežije v našej pamäti príbehy Colette Cohanovej z Antverp, Tangy z Hamburgu, Ley z Leeuwardenu. Dievčatám vdýchol život Atnošt Lustig a budeme si ich pamätať aj po rokoch, tak, ako si pamätáme Ditu Saxovú, Katarínu Horovitzovú...

Foto: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10348353482-colette/21151212067/6999-fotogalerie/

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984