Čo (si) uvaríme

Počet zobrazení: 3360

Moja priateľka má dcéru na vydaj. Skončila školu, našla si prácu aj chlapca, vyzeralo to na svadbu. Je to dobrá dcéra, ctí rodinu, preto chcela, aby sa rodičia budúcej nevesty a zaťa zoznámili. Tak im vymyslela spoločnú dovolenku. Že pôjdu jedným autom – jednak ušetria a jednak sa spoznajú.

Po prvých kilometroch prišla reč na politiku. Budúci svatovci začali chváliť Andreja Kisku. Vyzeralo to na dusno, preto priateľkin manžel hneď skraja povedal: „My sme volili Roberta Fica!“ V aute bolo chvíľku ticho, potom sa zmenila téma. Pani nádejná svatka začala nadávať na cigánov a všetkých nemakačenkov. Celkom to s ich voľbou prezidenta neladilo, ale veď voľba bola jasná – antifico, aj keby to bol Marťan.

„My máme iný názor, sme za práva slabších,“ povedala priateľka. A pomyslela si: to teda bude dovolenka! Lebo v aute zostalo opäť chvíľu ticho.

Našťastie, zmýlila sa. Začali variť. Virtuálne, samozrejme. Guláš maďarský, guláš segedínsky, guláš jelení, guláš poľovnícky, biftek tatársky, biftek na zelenom korení, biftek prepečený, biftek medium, biftek krvavý…

Po návrate z dovolenky sa k snúbeniciným rodičom dostavil na návštevu jej chlapec. S malou dušičkou.

„Perfektne sme navarili,“ oznámila moja priateľka. „Prebrali sme toľko receptov, že by sme mohli zostaviť kuchárku.“

„A ja som sa bál, že keď sa spoznáte, nikdy mi svoju dcéru nedáte!“ A bola svadba. Poučenie z tohto príbehu? Cudzincov, ktorí k nám prichádzajú učiť cudzí jazyk, doma vyzbroja radami. Prvá z nich: nikdy sa nerozprávajte o politike! Pridávam: ak chcete dobre vydať dcéru, naučte sa recepty. Lebo – čo ak vás vypraví na zoznamovaciu cestu? Ale možno tie recepty pomáhajú prežiť nám všetkým. Lebo koľko nás na svete je, toľko politických názorov vyznávame. No jedlo – to je iná káva! Že by preto sa všade varilo?

Často čítam, ako sa dnes meria životná úroveň: koľko toho zjeme, koľko nakúpime, koľko precestujeme. Koľko minieme. Aj sa to volá – spotrebný kôš. Čím väčší kôš, tým viac šťastia a slobody. Preto sa vraj treba naháňať za spotrebou.

Tak na začiatok roka jeden odkaz od Jana Masaryka: „Poviem vám, že som videl za tých pár rokov, čo žijem, pekný kúsok sveta medzi západom a východom, juhom a severom, medzi mužmi a ženami a deťmi. Všade je svet a všade sú ľudia. Môžeme sa prieť, môžeme sa naťahovať, ale musíme sa mať radi. Od chalupy k Černínskemu palácu. Ako my s Clementisom. Viete, vždy, keď sa vrátim z Ameriky alebo z iných čertov, opýtam sa ho, či je všetko v poriadku. A on mi vždy odpovie, všetko je v poriadku, šéfe!

A ja mu nato – ja viem, ty kujon jeden, už mám zas na ministerstve o niekoľko tvojich slovenských komunistov viac! A tak mu pošlem do nejakej echt komunistickej krajiny nejakého echt nekomunistického vyslanca. A ide to. Máme z toho obaja radosť. A ja by som chcel, aby budúci rok bolo takých radostných ľudí, ako sme my s Clementisom, viac. Aby sme sa naučili nielen smiať sa jeden druhému, ale hlavne jeden na druhého.“

Nanešťastie – nevyšlo to, preto memento!

(Glosa vyšla na Pravda.sk 4. 1. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984