Čo sa nám v roku 2018 nepodarilo vyriešiť?

Počet zobrazení: 3109

Rok 2018 sa skončil. Možno povedať, že to bol taký normálny rok bez veľkých politicko-hospodárskych otrasov; nič prevratné sa nestalo. Zdá sa, že rok 2018 sa nebude mať ani čím zapísať do učebníc dejepisu. Nie že by nebolo čo riešiť, ale často chýbala odvaha politikov a inokedy veci neboli ešte zrelé k zásadným zmenám.

Pri pohľade späť je však užitočné si pripomenúť, čo sa nám nepodarilo urobiť a s čím sa teda určite stretneme v tomto roku.

Zachovanie mieru, likvidácia vojnových konfliktov a vyhýbanie sa politickému chaosu sú asi trvalé úlohy pre dnešné dni.

No musíme povedať, že napätie vo svete sa nezmenšilo, ba naopak, skôr rastie.

Za jediný pozitívny krok v posilnení či udržaní mieru by sme mohli považovať ukončenie vojenského konfliktu v Sýrii. Napriek tomu sú snahy niektorých krajín interpretovať úsilie o mier v Sýrii ako prehru USA a ako zradu jej spojencov. Dvaja z hlavných aktérov vzniku tohto konfliktu, Francúzsko a Veľká Británia, tam zostali osamotené ako „koly v plote“. Predstavovali si, že USA sa budú dôraznejšie angažovať v tejto krajine a očakávali, že za americké peniaze budú vládnuť v tejto oblasti.

rok_2019_841.jpg
Foto: Pixabay

Nás však musí znepokojovať v prvom rade vývoj v Európskej únii. Brexit, situácia v Maďarsku, Poľsku, Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku... a nakoniec i zmena postavenia a sily pani Merkelovej ukazujú, že život existujúcich politických elít v dvadsaťsedmičke visí na vlásku.

Nakoniec, ani napätá politická situácia v Česku ako i na Slovensku sa veľmi neodlišuje od problémov a neistoty ostatných krajín dvadsaťsedmičky. Nárast pozícií netradičných či protestných strán je nielen hľadaním zmyslu EÚ, ale aj hľadaním významu a miesta národných vlád v tomto projekte. EÚ prežíva vážne vnútorné pnutia, z ktorých každé môže vyvolať katastrofu tohto skvelého projektu.

Zdá sa, že odpovede na tieto problémy sa budú hľadať v nastávajúcom roku a ich riešenie bude závisieť od výsledkov volieb nového Európskeho parlamentu.

Je však vylúčené, že by sme mohli čakať až do ďalšieho osmičkového roka 2028. S novými odpoveďami a riešeniami budú musieť prísť noví lídri EÚ už v nadchádzajúcom roku.

Jedno je ale isté! EÚ potrebuje zmeny, aby sa nálady v jej krajinách utíšili a aby sa zastavil proces ďalších exitov.

Myslíme si, že EÚ nestojí pred rozpadom. Útek z nej by iba zvýšil chaos v Európe a vo svete.

EÚ potrebuje iba opravu a urobiť si jasno v jej poslaní!!!

Má to byť vzorový projekt pre celý svet, ktorý nám budú všetci ľudia planéty závidieť, alebo má EÚ vykonávať štandardné, profesionálne služby pre svojich občanov v globálnom svete?

Pre budúcnosť EÚ je tiež nevyhnutné vyjasniť si, do akej miery sa chce podieľať na americkej politike „USA first“ a čo všetko by únia mala urobiť, aby sa americkí občania mali ešte lepšie.

Boj konzervatívcov s bruselskými pokrokármi, z ktorých mnohí v mladosti patrili k morálnym, ľavicovým radikálom sa však môže skončiť iba ich diskreditáciou. Tak, ako to zažil nedávno aj prezident Macron v konflikte so „žltými vestami“.

Zvýšenie spotrebnej dane na benzín je síce racionálny nápad, ale nemožno tento bohumilý, ekologický návrh dať zaplatiť iba obyčajným ľuďom... Podobne je to aj s migračnou politikou, s fanatickou podporou minorít a popritom úplne zabudnúť na potreby a názory majorít.

EÚ chvalabohu nie je pupkom sveta a tieto pokrokárske nápady si musí vyžrať sama. Jej moralizujúce hodnotenia sveta môžu byť pre mnohých sympatické, ale pre väčšinu sveta sú skôr na smiech. Základným problémom týchto nápadov je, kto to má všetko zaplatiť a na čie bedrá možno posunúť účty za vytvorenie nového európskeho človeka za hľadanie identít rôznych minoritných skupín, za šírenie ľudských práv a solidarity..., na ktoré, a to treba zdôrazniť, v dnešnom globalizovanom svete, EÚ nemá dostatok finančných prostriedkov.

Po páde Sovietskeho zväzu a jeho satelitných socialistických krajín sa bez jediného výstrelu z bipolárneho sveta stal unilaterálny svet a USA sa veľmi iniciatívne chopili líderstva sveta.

Že takéto postavenie je vysiľujúca práca a že stojí strašnú sumu peňazí, ukazuje súčasná obchodná vojna USA s Čínou.

Zákaz používania mobilov značky HUAWEI akoby názorne potvrdzoval, že aj táto technologická mocnosť, akou bezosporu USA sú, môže stratiť dych i krok s čínskymi firmami.

Reakcia americkej strany je nešťastná a iba ukazuje, ako politické špičky USA ťažko prežívajú stratu konkurencieschopnosti. Snaha vyrovnať sa s HUAWEI politickými či administratívnymi spôsobmi však skôr poškodzuje ich prestíž.

Domnienky, že táto čínska spoločnosť by mohla v budúcnosti odovzdávať informácie o ich klientoch čínskej vláde, je zvláštny argument. To, že to asi nebude ten hlavný dôvod, svedčí aj aféra okolo odpočúvanie mobilu pani Merkelovej. Je takmer isté, že na to USA nepoužívali žiadny mobil z HUAWEI, ale najskôr asi americkej výroby...

Strata konkurencieschopnosti v takejto citlivej a vážnej oblasti musí USA hrozne bolieť, a nemožno sa preto čudovať, že to berú ako ohrozenie svojej krajiny.

Vo štvrtok 27.decembra české Hospodárske noviny opublikovali nenápadný krátky oznam, ktorý môže viesť k ešte väčšiemu pokoreniu USA, s ktorým sa však vecne nebudú môcť vyrovnať administratívnou cestou, ako to urobili v prípade HUAWEI.

Rusko vyskoušelo novou superzbraň

Rusko včera úspěšne vyzkoušelo raketu Avangard, jejíž okřídlená bojová část dosahuje hyperzvukové rychlosti. Zkoušce přihlížel osobně prezident Vladimir Putin jako vrchní velitel ruských ozbrojených sil. Manévrující střela nakonec zasáhla cíl na Kamčatce, uvedla agentura Tass s odvoláním na vyjádření Kremlu. Raketa Avangard má podle Putina mezikontinentální dosah a může letet v atmosféře dvacetinásobně rychleji než zvuk.

Pre mňa, ako laika nevojaka, ktorý nemá žiadne znalosti a skúsenosti so zbraňami a už vôbec nie so zbraňami hromadného ničenia je táto nikým nekomentovaná správa nielen veľmi tajuplná, ale má aj vysoko výbušný charakter.

Podľa môjho názoru tieto štyri vety hovoria o niečom vážnom, čo môže mať katastrofálne následky pre celý svet.

Čo je to za superzbraň a aké to môže mať následky pre obranu či útok jednej alebo druhej krajiny, keď letí 20-krát rýchlejšie ako zvuk? Je vôbec možná takáto zbraň, alebo je to iba taký ruský feik a prázdna propaganda, ktorej sa môže smiať celý svet?

Skutočnosť, že sa tejto skúšky zúčastnil i prezident Putin a že bola úspešná, ukazuje, že táto informácia nemá viesť k smiechu a je určená najvyššiemu lídrovi sveta, pánovi Trumpovi.

Zdá sa, že Avangard by mohol obchodníkovi Trumpovi pripomenúť, že o politickej podobe sveta nerozhodujú vždy iba obchodné triky a množstvo natlačených dolárov, ale často to býva reálna vojensko-politická sila.

Akoby Putin chcel teraz povedať prestaňte démonizovať Rusko! Chceli ste sankcie, dali ste! Chcete odstúpiť od zmlúv o počte jadrových zbraní, odstúpte! Chcete dať na zbrojenie 2 %, 3 %, alebo 4 % z vašich rozpočtov, ak vám to vaši občania schvália, urobte to!

Rusko akoby sa chcelo opýtať, prečo vystavujete svet existenčnej katastrofe? Kvôli Pussy Riot, Skripaľovi, za potláčanie ľudských práv, za zvýšenie veku odchodu mužov do dôchodku, za Majdan, za Krym, za vysoké ceny plynu...?

Vyzerá to skôr ako výzva Putina americkému prezidentovi Trumpovi, aby zvážil zrušenie zmlúv o jadrových zbraniach s Ruskom a prestal s budovaním vojenských základní na hraniciach s Ruskom.

Aj Chruščov v kubánskej kríze uznal pod tlakom prezidenta Kennedyho, že to nie je dobrý nápad, posúvať jadrové zbrane na hranice USA.

Aký je národný záujem USA vo vzťahu k Rusku?

Máme si myslieť, že strata hospodárskej konkurencieschopnosti Západu v niektorých oblastiach a významné zníženie podpory občanov pre liberálnu demokraciu by malo byť tými argumentmi, aby sme položili prsty na tlačidlá od avantgardov či peršingov...?

Na zníženie záujmu občanov EÚ a ich ochoty bojovať za zásady liberálnej demokracie potvrdzujú nielen volebné výsledky v krajinách EÚ, ale na tento trend ukazujú aj mienkotvorné médiá.

Spor USA – Čína a USA a Rusko akoby potvrdzoval „Thukydidovu pascu“, ktorá vysvetľuje príčiny vzniku vojenských konfliktov. Na analýze 16 najväčších konfliktov za posledných 500 rokov sa zistilo, že 12 bolo takých, ktoré boli vyvolané obavou či strachom hegemóna zo strany zmáhajúceho sa konkurenta, ktorý ohrozuje jeho dominanciu.

Myslím si, že by bolo šialené pripustiť či ospravedlniť vojnový konflikt na základe strachu hegemóna z rastu a posilňovania jeho konkurenta.

Jediný spôsob ako tomu predísť, je potrebné z oboch strán zbaviť sa ilúzií o monopole či exkluzivite na pravdu. Bude si to vyžadovať väčšiu a hlbšiu diskusiu, a to i so svojimi občanmi aj so svojimi rivalmi. Nakoniec, veď toto by mala byť aj podstata každej demokracie.

(Autor, PhDr. Eduard Šebo, je konzervatívny socialista)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984