Čo s nepotrebnými ľuďmi?

Počet zobrazení: 4257


michelko_hlavicka_75.jpg

Priemyselná revolúcia, ale predovšetkým automatizácia výroby a maximálny tlak na efektívnosť spôsobili, že čoraz menej ľudí vytvára čoraz viac tovarov. Na prvý pohľad by sa zdalo, že tento trend je pozitívny. Futurológovia v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch predpokladali, že ľudia v budúcnosti budú mať viacej voľného času na svoje záľuby a koníčky, pracovná doba sa skráti – jednak počtom hodín strávených na pracovisku, jednak skrátením počtu pracovných dní.

Skutočnosť je však úplne iná. Futurológovia totiž predpokladali konvergenciu oboch systémov – kapitalizmu a socializmu – do akéhosi hybridného spoločensko-ekonomického systému. Ten mal inkorporovať najpozitívnejšie  prvky oboch systémov – ekonomickú efektívnosť kapitalizmu a sociálnu spravodlivosť alebo spravodlivú redistribúciu bohatstva vnútri spoločnosti, ktorou sa vyznačoval socializmus. Ako vieme, náhly krach takzvaného reálneho socializmu proces konvergencie zastavil a, naopak, začal dominovať extrémne liberálny, resp. neoliberálny ekonomický model spoločnosti. To viedlo k ešte väčšej efektívnosti pri tvorbe zisku – nielen nástupom nových technológií, ale aj delokalizáciou – teda presunom nízko kvalifikovanej a ekologický náročnej a výroby do nízkonákladových oblastí (Čína, Bangladéš, Vietnam, Afrika a pod.).

Dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Stredná trieda na Západe začala príjmovo stagnovať, stenčovať sa a prepadať na spoločenskom a ekonomickom rebríčku. Ťažisko zamestnanosti sa postupne presúvalo z výroby do služieb, ale aj tento transfer pracovných síl už narazil na svoje limity. Postupom času si totiž čoraz menej početná stredná vrstva nemohla dovoliť vo väčšom meradle konzumovať tieto služby, lebo na ne jednoducho nemala. Na druhej strane aj štát, ktorý bol v čase zenitu konceptu sociálneho štátu hlavným zadávateľom či konzumentom služieb, nástupom neoliberálnej ideológie stratil svoju váhu.

Vznikla tak paradoxná situácia. Na jednej strane ľudia (právom) očakávali od štátu, že zabezpečí svoje úlohy. V európskom kontexte to bol prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu, sociálnemu zabezpečeniu. Presadením idey minimálneho štátu  prišiel štát kvôli nižšiemu zdaneniu (zavádzaním rovnej dane  a podobnými opatreniami) o značnú časť svojich príjmov a začal sa masívne zadlžovať. Ľudia stále a oprávnene majú nárokovú kultúru, tá však nejde ruka v ruke so stále sa znižujúcimi príjmami, a tým aj výdavkami štátu.

Politici sa tak ocitli pod dvojakým tlakom. Na jednej strane sú to očakávania voličov, ktorí si zvykli na istý štandard služieb poskytovanými či zabezpečovanými štátom, na druhej strane neboli schopní odolať záujmom silných ekonomických skupín, ktoré tlačili na znižovanie daní a zmenšovanie vplyvu a významu štátu. Nastala klasická cesta ku dnu, ako to nazývajú viacerí politológovia.

Politici s krátkym štvorročným horizontom svojho pôsobenia  riešili dilemu jednoducho. Pochopili, že zadlžovanie sa je jednoduchšou a schodnejšou cestou ako zvyšovanie daní a zvádzanie ťažkých a nerovných bojov s ekonomickými elitami, ktoré zväčša kontrolujú aj najvplyvnejšie mienkotvorné média. Výsledok je jasný – masívne zadlženie európskych vlád, ale aj vlády USA. Grécka, španielska či talianska cesta do dlhovej špirály sú len logickými a nutnými symptómami takto nastaveného systému.   

A tu sa dostávame znova na začiatok našej témy. Extrémna efektívnosť oligarchického kapitalizmu a boj o čo najlepšie podmienky nie pre ľudí, ale pre kapitál spôsobila, že menej kvalifikovaná pracovná sila sa dostáva na okraj spoločnosti . Ani podnikateľské subjekty jej nevedia ponúknuť pracovné príležitosti, a tak sa dostávajú do kategórie nepotrebných  ľudí. Jedna z alternatív, ako riešiť ich životnú situáciu, je zavedenie základného nepodmieneného príjmu. Diskusia o tomto riešení je jednou z top tém v akademických kruhoch, prináša však množstvo nových problémov. Výška najnižších príjmov plnohodnotne zamestnaných (takzvaných chudobných zamestnaných) by bola v podstate na úrovní  nepodmieneného príjmu. Zavedenie tohto inštitútu by logicky muselo viesť k zásadnému nárastu príjmu štandardne zamestnaných, čo by však podľa podnikateľov viedlo k prudkému poklesu ich konkurencieschopnosti.

Je tu však aj iný spôsob, ako riešiť problémy dlhodobo nezamestnaných, teda akoby nepotrebných ľudí. Nie je totiž vôbec pravda, že ich práce je nepotrebná alebo nahraditeľná. Obrovský priestor pre využitie takejto pracovnej sily je v striebornej ekonomike, teda v starostlivosti o seniorov. Starnutím  európskej populácia sa bude vytvárať množstvo miest  na opateru seniorov. Možnosť zamestnať takýchto ľudí sa vytvára aj pri zmysluplnom využívaní voľnočasových aktivít  pre deti, menšiny, pri resocializácii istých okrajových skupín spoločnosti či pri integrácii imigrantov, ktorých bude postupom času, aj vďaka veľmi zlej demografii, čoraz viac pribúdať.

Tu sa však dostávame k ťažkému oriešku. Pri koncepcii minimálneho štátu s veľmi obmedzenými príjmami je spustenie takýchto potrebných programov nereálne. V spoločnosti skrátka musí zvíťaziť myšlienková paradigma, ktorá nahradí tú súčasnú, totiž, že všetko konanie musí byť produktívne – musí mať zmysel vyjadriteľný v materiálnych hodnotách.

Sú aj iné dôležitejšie veci než ekonomický rast a súdržná a stabilná spoločnosť je práve takýmito ideami fatálne ohrozovaná. Je teda najvyšší čas začať diskusiu o postavení, dôležitosti, ale aj úlohách štátu v našej spoločnosti a o navrátení  postavenie, v akom sa nachádzal pred masívnym nástupom procesu globalizácie. Len silný a akcieschopný štát dokáže vytvoriť spoločnosť, ktorá nie je tehotná krízami, kolapsami a nestabilitou, a len takýto štát dokáže v strednodobom horizonte riešiť aj problém „nepotrebných“ ľudí.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 29 - 30/2. 9. 2014

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Jozef Gazarek
#1
Jozef Gazarek
02. september 2014, 22:14

~~       Pán Roman Michelko, stále lepšie komentáre, ale prečo štát, veď štát má zanikať a ľudia na jeho úkor nadobúdať ľudskú spoločnosť. Takže tá hnusná štátna byrokracia, ktorá sa chová brutálne voči nám, tej chcete zveriť dáky majetok, veď oni sú  vražda ľudskosti.
        Recipročne, vlastní štát majetok triedy buržoázie? Nevlastní! Kapitál je triedny majetok triedy buržoázie a štát SR je demokratická republika, a neskôr  sa ukáže,  čí ňou je.  Majetok chudoby nemôže vlastniť štát ale iba trieda, ktorá s ním pracuje, a tým subjektom vlastníctva s pohľadu spoločenskej vedy budú celoštátne odbory národa slovenského / máme šťastie, že v SR /.
       Aký mám spoločenský dôkaz, že to tak bude, až bude mať politická strana tento program, je to softvér, ktorý tvorí potenciu  pre stroj zvládnuť spoločenské vedy.  To je prelom, ako parný stroj zvládol vo výrobe prírodné vedy. Samozrejme, vlastníci kapitálu budú viesť masy k štátu vlastníka, aby mohli privatizovať ak už kradnutie daní nebude stačiť a nikdy neurobia so softvéru spoločenský činiteľ.  Kapitál je výrobný činiteľ a nikdy z neho iné nebude a preto ho nahradí softvér spoločenský činiteľ.  Teda kapitalizmus má činitele prácu, pôdu a kapitál, socializmus bude mať činitele prácu, pôdu a softvér spoločenský činiteľ.  
         A určite vo feudalizme, kde už vznikol prvý stupeň kapitalistickej výroby „jednoduchá kooperácia: ba ja druhý „manufaktúra“ , málokto okrem utopistov tušil, že žijú kapitalizmus, a tak podobne dnes, málokto tuší, že už vo výrobných vzťahoch žijeme socializmus, pretože produktivita práce rastie programovaním výrobného stroja.  

Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
03. september 2014, 23:02

V mnohých príspevkoch, ako i v tomto je predkladaná predstava bez akceptácií skutočností s dôsledkami historického vývoja. Inak nemôže ani vzniknúť futurologická predstava o akejsi fúzii kapitalizmu a socializmu. Nie len preto, že ide o dva zásadne rozdielne spoločenské systémy, ale aj preto, že pokiaľ by aj niekto takúto predstavu mal, mocní kapitalistického sveta hneď po 2. svet. vojne určili cestu, na ktorej socializmus – socialistické štáty na čele so ZSSR boli označené za nepriateľa. Chce to trochu sa oboznámiť so vznikom a cieľmi CIA a zamyslieť sa aj na výrokmi predstaviteľov víťazných štátov vojny.

Ona paradoxná situácia, aspoň určite pre tých čo počúvali Slobodnú európu, ako tu jeden pán vo svojom príspevku píše, mohla vzniknúť, nakoľko uverili počutému a ich predstava, a zdá sa že u mnohých ešte stále pretrváva, o štáte je, že úlohou štátu je zabespečenie sociálnych potrieb obyvateľstva. Lenin formuloval úlohu štátu ako nástroj potlačovania jednej triedy druhou. Keď pozrieme na osoby predstaviteľov štátov, na ich majetkové postavenie a sociálne väzby je naprosto jasné, ktorá z funkcií dominuje.

Za všetkým týmto stojí postavenie pracujúceho človeka s jeho námeznou pracovnou silou. Už toto zásadné postavenie pracovnej sily ako predmetu trhu vytvára pre pracujúceho občana handicap, nakoľko zamestnávateľ má záujem o čo najlacnejšiu pracovnú silu, v čom mu štát asistuje, no a tá bude na základe tržného mechanizmu tým lacnejšia čím bude väčší jej prebytok.

Riešenie nezamestnanosti starostlivosťou o seniórov, je to myslené vážne ? Pre súkromný sektor mi pripadá toto podnikanie za neatraktívne a možno i rizikové. Staroba – choroba, úroveň dôchodkového zabezpečenia... No a štát by menším výdajom prostriedkov na seniórov vylepšil svoje HDP.

Súhlasím, že sú aj dôležitejšie veci ako ekonomický rast. Hovoriť však o súdržnej stabilnej spoločnosti v systéme, ktorý vytvára prostredie, že človek človeku je súperom, firma súperí s inými firmami, aj záujmy štátu sú uplatňované bezohľadne, aj za cenu ľudských životov...  

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984