Čo občanov trápi v slovenskej politike?
streda 26. september 2018Nazdávam sa, že po prvé sú to javy nekontrolovaného prerastania politiky a biznisu, ktoré, žiaľ, sú globálnym problémom a netýkajú sa len Slovenskej republiky a nerobia dobré meno politike ako takej. Nie je náhodné, že občania dávajú politike rozličné nepekné prívlastky. Svoje rozhorčenie z politiky a politikov vyjadrujú nízkou účasťou na referendách, vo voľbách, zakladaním nových politických strán alebo rozličnými formami protestov.
Ak politici neurobia zásadnú sebareflexiu svojej činnosti, ak nezreformujú pravidlá parlamentného politického systému, neozdravia stranícku prácu a nevzdajú sa egoisticko-mocenských ambícií, slovenskú politiku čaká, podľa mňa, očistný kúpeľ. Mravný, hodnotový, vzťahový, personálny a generačný.
Súhlasím s názorom, že fenomén refeudalizácie je naozaj celosvetový a jeho podstatou je práve spájanie politickej a ekonomickej moci. Tie boli prepojené a vzájomne podmienené vždy, ale v posledných rokoch sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že nositeľom týchto mocí už prestáva záležať na tom, aby sa aspoň navonok tvárili, že politická a ekonomická moc sú oddelené, a že politická moc má demokratickú legitimitu práve na to, aby kontrolovala moc ekonomickú, ktorá takúto legitimitu nemá. Čo je, aspoň v teoretickej rovine, jeden zo základných postulátov systému ústavnej demokracie, ako vznikol v dôsledku procesu demokratizácie, ktorý odštartovala Francúzska revolúcia. Dnes sme celosvetovo svedkami faktického zvrátenia výsledkov tejto revolúcie.
Po druhé, veľkým problémom je absencia príťažlivej vízie. Vízia je však čisto odborná záležitosť, ktorá v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nadobudla základné kontúry v Holandsku, vo Francúzsku, v USA a potom aj v Nórsku, v Kanade, na Novom Zélande. Ak je niečo definované, ľahšie sa vládne. Stačí to prevziať do vlastných programov a ak je už niečo aj odskúšané, tak dochádza ku kontinuite a nijaké zásadné zvraty nevzniknú. Okrem personálnych, čo je pochopiteľné, veď každá strana si chce svojich ľudí odmeniť. Ale existuje nejaký ťah, línia.
No vízia nie je inštitucionálna otázka. To musí vzniknúť tím ľudí, ktorí nie sú ničím viazaní a môžu fantazírovať. Vážim si ľudí, ktorí sa snažia úprimnosťou vždy dokázať, že sa všetko dá robiť slušne a poctivo. Tu a tam sa úprimnosť nevypláca. Som zástancom zdravého rozumu a žime tak, aby sme všetci mali bohatý život, a nie vrecká.