Čo ešte musí prísť, aby sme prestali byť ľahostajní?

Počet zobrazení: 3044

„Život každého z nás je poskladaný prevažne zo všedných dní, ktoré vo forme kamienkov vkladáme do našej životnej mozaiky. Len tí, ktorí si vážia aj všedné dni a jednotlivé kamienky trpezlivo a správne vkladajú, vytvoria takú mozaiku života, na ktorú budú môcť byť vždy právom hrdí.“

Určite nemusím nikomu zdôrazňovať, že škola života je pre každého z nás rozhodujúcim faktorom nášho teoretického i praktického vzdelania. Je knihou nášho života, ktorej stránky si každý deň píšeme sami. Toto vzdelanie má určite väčšiu hodnotu ako všetky tituly pred menom i za ním, lebo sa nedajú ani kúpiť, ani opísať. Aj preto je potrebné, aby sme sa častejšie zaoberali jednotlivými stránkami nášho života a zamysleli sa nad svojím myslením, konaním i dobou, ktorú práve žijeme.

Môj netradičný úvod má svoj dôvod. Pred pár dňami som sedel pri tradičnom malom pive s priateľom. Po chvíli si k nám prisadol bývalý môj spolupracovník, ktorého sem tam v meste stretnem, ale ho nemusím. Bol totiž jeden z tých veľkých revolucionárov v roku 1989, ktorí sa doslova vyžívali vo vyjadrovaní dôvery vedúcim hospodárskym pracovníkom. Ak zacítili len trošku červenej farby, tak výsledok vyjadrenia dôvery bol jasný. Mňa osobne síce nechal na pokoji možno preto, lebo som nosil také isté montérky ako on. Tak takýto človek si po tridsiatich rokoch sadol ku mne so slovami, čo hovorím na dnešnú politiku, aký názor mám na dnešnú dobu a život na Slovensku. Nemal som veľkú chuť sa s ním baviť, tak som mu len odpovedal, že je to výsledok slobodných volieb i demokratického systému, za ktorý on dvíhal do V prsty. Odpovedal, že on si to takto nepredstavoval, že tu išlo len o to, odstaviť komunistov v riadiacich funkciách vo fabrike. To ma tak trošku vytočilo, tak som sa ho opýtal, či si to predstavoval tak, že dodnes budú ako samozvanci vyslovovať dôveru ľuďom a dosadzovať do funkcií ľudí nie podľa schopností a vedomostí, ale podľa toho, kto sa im tam hodí, kto ich bude slepo poslúchať. No a touto mojou vetou skončila akákoľvek ďalšia debata.

Možno čo som teraz napísal, nie je nič výnimočné a určite niečo podobné zažili aj mnohí čitatelia či pisatelia Slova. Tento pán prišiel na svoj omyl po tridsiatich rokoch. Mám však pocit, že väčšina našich občanov sa nesnaží ani dnes o sebareflexiu a je im všetko ukradnuté, čo sa, žiaľ, začína  vždy odrážať po slobodných a demokratických voľbách. Všetci síce vidia, v akom stave je zdravotníctvo, školstvo, kultúra... Je im je úplne jedno, aké je pozadie politiky, kto nás zastupuje v NR SR, kto skutočne riadi Slovensko. Zostávame ľahostajní, ak premiér krajiny verejne vyhlási, že je síce zlodej, lebo podvádzal pri písaní svoje diplomovej práce, no tým je pre neho celá vec uzavretá. Ako by to asi vyzeralo, keby sme sa takto správali a uzavreli svoje prešľapy či lapsusy všetci? Keby každý z nás povedal, podvádzal som, klamal som, kradol som, no a čo? Ideme ďalej, ako by sa nič nestalo. Naozaj žijeme zvláštnu dobu. Dobu neuveriteľného roztvorenia sociálnych nožníc, dobu znevažovania hodnoty práce, dobu farizejstva, neúprimnosti a podvodov, dobu brakovej kultúry, ktorú nám dennodenne ponúkajú naše televízie, len aby národ, predovšetkým mladú generáciu, nejako zabavili, či ohlúpli.

Áno žijeme v dobe politiky bez hodnôt, bohatstva bez práce, zásad bez morálky, obchodu bez etiky, vedomostí bez charakteru a viery bez presvedčenia.

Môj bývalý spolupracovník prišiel na svoj omyl po tridsiatich rokoch. Kedy na to prídu Slováci?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984