Človek z horného Novohradu vo víre druhej svetovej vojny

V tomto práve sa končiacom roku sa najmä v jeho prvej polovici neustále zo všetkých možných uhlov pohľadu hovorilo, písalo o druhej svetovej vojne, keďže uplynulo už sedemdesiat  rokov od jej skončenia. Objavilo sa mnoho názorov, z ktorých viaceré hlavne v tzv. menstrímových médiách sa usilovali o „nové“ pohľady s cieľom minimalizovať, resp. aj doslova znehodnocovať podiel Červenej armády na ukončení vojny. K udalostiam sa vracali novinári, politici, historici a ďalší. V pluralite názorov ma osobne zaujalo viacero zaujímavých postrehov. Keďže pri tejto významnej udalosti som sa editorsky podieľal na spracovaní publikácie Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku (editori Július Lomenčík a Mišo Šesták. Vydal Miloš Hric a občianske združenie PreHradište, 2015. 574 s.), rozhodol som sa po dôkladnom preštudovaní postrehov vtedajších aktérov udalostí v málo známom slovenskom kraji – hornom Novohrade – napísať niekoľko svojich postrehov. Napokon uvedený kraj je mojím rodným krajom, kde som prežil tie „najväčšie zázračnosti života“ a kde som v detstve rád počúval rozprávanie starých rodičov, rodičov i iných ľudí o vojnových udalostiach.

Obálka knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku.

Sprievodné fotografie v článku sú z tejto publikácie.















SÚVISIACE: Pamäť vojny v kronikách...


Každý ľudský čin je prejavom kultúry ako bytostný základ ľudského spoločenstva, existujúceho na všeobecných princípoch kultúry, ktorá odkazuje na človeka a interpretáciu. Človek ako príslušník spoločenstva ľudí používajúci materinský jazyk celého kolektívu je kultúrno-evolučne naprogramovaný na prežitie v kultúrnej role interpreta.

V tomto prípade sú interpretmi udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1944 a 1945 v oblasti horného Novohradu kronikári jednotlivých obcí a pamätníci (priami účastníci udalostí v danom kraji v rôznej pozícii človeka prírodného – žena, muž, dieťa – a človeka sociálneho – povstalecký vojak, robotník, železničiar, partizán, vojenský prokurátor, katolícky kňaz, študent a i.). Svojou interpretáciou videnej a prežívanej udalosti určujú orientáciu, priestorové a časové vzťahy udalostí, ktoré na nich zapôsobili nielen rozumom, ale najmä emóciou. Aktéri sledovaných udalostí pri ich bezprostrednom zachytávaní, alebo s odstupom času, a tým aj nielen fyzickým, ale najmä emocionálnym zrením, sú osobnosťami, u ktorých sa prejavujú vlastnosti seba samého, stránky vlastnej osobnosti so všetkými atribútmi subjektívnych činiteľov (vek, vzdelanie, povahové vlastnosti, psychická zrelosť, sociálne zaradenie a ďalšie).

Pozícia autora (kronikára a pamätníka) sa prejavuje ako pozícia komunikanta rozprávajúceho o udalostiach v konkrétnom priestore (obec a okolie) a čase (obdobie od leta 1944 do februára 1945), čiže dní, v ktorých sa podľa autora odohrali kľúčové udalosti v živote obce (kronikár) a v osobnom živote (pamätník udalosti).

Zápisy kroník sa stávajú zaujímavým zdrojom informácií nielen pre historikov, ale aj laikov – najmä z obcí daného regiónu. V pamäti slova sú v nich autentickými očami zachytené nielen podmienky každodenného života ľudí v rôznych spoločenských sférach života obce, ale aj prežívanie a skúsenosti „jednoduchého, resp. bežného človeka“ vo víre zložitej doby z každého pohľadu „... pre slobodne mysliacich ľudí nebezpečnej, že ktorí sa vedeli v nej správne orientovať a k správnej orientácii pomáhať aj ďalším a navyše aj sami podľa toho správne konať, museli veľmi pozorne voliť cestu a bez výnimky sa aj dobre maskovať“ (s. 444).

V centre pozornosti pri kronikárovom zachytení udalostí je človek (prírodná bytosť: muž a žena, dieťa; sociálna bytosť: vládny komisár, predstaviteľ miestnej Hlinkovej gardy, partizán, vojak, dôstojník, robotník, roľník, predstaviteľ miestnej inteligencie – notár, lekár, učiteľ...) na základe objektívnych skutočností videných „vtedajšími očami“ (autor sa neopiera o archívne dokumenty, uplatňuje prepojenie vizuálneho videnia s vlastným osobnostným „videním“). V podstate je v pozícii akoby „človeka z okraja“, ktorý sa odrazu dostáva do „centra diania“ vírov druhej svetovej vojny a pritom „svojimi očami“ zaznamenáva osudy svojich spoluobčanov v konkrétnych situáciách.

Obecnú kroniku väčšinou písali predstavitelia miestnej inteligencie, najmä učitelia, ale i evanjelickí farári. Usilovali sa zapísať výber udalostí odohrávajúcich sa v priebehu kalendárneho roka podľa určitého tematického zamerania (napr. politický život,  letecké poplachy, utečenci na Slovensku, Národné povstanie, potlačenie Povstania, okupovanie obce, oslobodzovanie a i.) v rámci možností čo najobjektívnejšie, aby zostali zapísaným svedectvom o živote ľudí v danej obci v konkrétnom čase. Niektorí kronikári mimoriadne zaujímavo a pútavo písali obecnú kroniku. Takým bol napr. v obci Hradište kronikár Martin Žilák (1911 – 1973), ktorý napríklad vypätú situáciu (pondelok 6. novembra 1944 za svitania prepadlo obec Hradište nemecké komando SS) zaznamenal netradične aj prostredníctvom dialógu medzi dôstojníkom gestapa a miestnym občanom:

„V záhrade Jána Válkovca bol ťažký guľomet s obsluhou. Bol namierený na zatknutých našich občanov. Začali domové prehliadky, a to u vojakov, čo boli v SNP a priniesli si domov strelivo alebo zbraň. Potom každý povstalecký vojak musel ísť na vyšetrenie do Majkov k starostovi, kde vyšetrovali dôstojníci gestapa. Ako tlmočníci asistovali pán učiteľ Gejza Čižmarovič a Juraj Ozdinec Kušla. Tých, ktorých už gestapáci vypočuli, nevrátili sa na priedomie, ale boli vo dvore veľmi prísne strážení – každý osobitne, oddelene a nesmeli medzi sebou hovoriť. Vypočúvaní boli len tí, čo boli v SNP, a u každého povstalca prebehla domová prehliadka. Kým túto prehliadku doma robili, museli domáci pod strážou stáť na dvore. Medzičasom zahli aj do iných domácností, hľadali partizánov.

Na priedomí vyšetrovala jedna skupina s dôstojníkom SS a mali tlmočníka Nemca. Odpočúval som toto vyšetrovanie:
„Prečo ste nastúpili do povstania?“ „Zavolaľi ma tak, ako aj ve ňeska. Čó móže spraviťi obečajnej človek ako son jej? Ľen počúvnuťi rozkaz každeho. Počúvov son tak, ako aj vás. Čóže me móžemo? Či be ňebolo aj ván domá ľepšé, pekňe pri roďine, vén, že jí máťe, ako tu dupkaťi v stuďenon blaťe?“
Dôstojník vypočul odpoveď a dal mu druhú otázku:
„Načo ste doma skrývali dva ručné granáty. Istotne na nás, Nemcov.“ „Jej son ich našév včera večer bľízko pri ceste. Bov son na drevo.“
„Včera ste boli na drevo? Veď bola nedeľa.“ „Ňesväťin už neďeľe, pán veľiťeľ.“
Prečo ste ich neodovzdali?“ „Ešťe son bov v posťeľi, kot sťe sen prišľi.“
„Dobre sa viete vyhovárať! Ale odpovedzte mi na moju otázku: „Však ste granáty doma skrývali, aby ste ich potom použili na nás, na Nemcov.“ „Jej vás, pán veľiťeľ, a ňi ľen vás, aľe šetkych, čó sťe tu, viďin ňes prve raz – ňikdaj smo ňémaľi medzi sebó ňič planó. Začó be son ublížev ván a ve mňe? To je ňi dobre. Prečó smo a prečó mámo beťi ňeprejťeľi?“

Vyšetrujúci sa celkom umiernil a ešte mu dal niekoľko otázok. Náš povstalec mu na ne vedel odpovedať. Nakoniec ho Nemec rukou ťapol po pleci, potriasol ho a povedal: „Viete sa dobre brániť, ale predsa by ste dnu nemali ísť.“ A ten ani nešiel k vyšetrujúcemu gestapákovi do starostovej kuchyne.“ (s. 275)

+ + +

Autor – pamätník udalosti – určuje priestorové a časové vzťahy podľa vlastného (subjektívneho) precítenia udalostí zachytených, uložených v „pamäti – schopnosti spomienky“, ale už s navŕšením času (rokov odstupu od udalosti). Spomienky písané po veľkom časovom odstupe majú svoje výhody i nevýhody. Výhody v tom, že sú objektívnejšie, pretože subjektívne emócie z prežitých udalostí už z väčšej časti aj celkom vyprchali, a preto aj ich opis a hodnotenie je relatívne objektívnejšie zo širšieho nadhľadu. V tomto prípade zatrieďuje svoje vizuálne zážitky získané osobnou zainteresovanosťou s osobnostným vtedajším precítením do nových vzťahov a súvislostí (často nevedome) a vytvára obraz o pozitívnej, resp. negatívnej udalosti vlastným interpretačným hodnotením. Autentickosť spomienky potom nie je jednovýznamová, ale viacúrovňová, pretože na autentickosť pôvodného zážitku sa navrstvujú ďalšie momenty, ktoré priamo alebo nepriamo súviseli s prvotným zrakovým a intelektovým autentickým postrehom.

V obidvoch prípadoch ide o určité indikátory, ktoré nám umožňujú vnímať obraz doby a človeka v nej, zachytenej „očami autenticity“ priamych účastníkov, ich vlastným podaním, analyzovaním a interpretovaním videných reálnych skutočností cez všetky s tým spojené klady i zápory, miery subjektivity a objektivity. Takýto obraz niekedy stiera často ideologicky zamerané výpovedné hodnotenia historiografie. Pred sebou nemáme čierno-biely svet udalostí, ale pestrosť správania a konania človeka, často v existenciálne vyhrotenej situácii, a to v ohrození života. Človek ju vníma ako bytosť prírodná, sociálna a duchovná. Zápisy z obecných kroník sú dôkazom toho, že naši predchodcovia svoju dobu nielen prežili, ale aj precítili a vedeli o tom zanechať presvedčivú správu s miestami osobitou a tvorivo svojskou pridanou hodnotou. Stáva sa svedectvom doby človeka (kronikára a pamätníka udalostí) o človekovi (ako prírodnej, sociálnej a duchovnej bytosti daného kraja v čase pred Slovenským národným povstaním, ale najmä po jeho prechodnom potlačení, v čase príchodu Nemcov a potom oslobodzovacích bojov) pre človeka (napr. aj človeka súčasnosti, ktorý vojnové udalosti fyzicky neprežil, ale ako bytosť prírodná, sociálna a duchovná to môže „prežívať“ práve zo zachovaných zápisov obecných kronikárov a záznamov vtedajších priamych účastníkov).

Členovia Hlinkovej gardy v Utekáči. Podobných fotiek sa zachovalo veľmi málo.

V súčasnosti si obraz druhej svetovej vojny tak môžeme dotvárať nielen z prác historikov, ale aj zo zachovaných autentických spomienok, ktoré vnímame ako určité indikátory na dokreslenie a lepšie priblíženie vtedajších udalostí v hlbšom ponore do ich vnímania, prežívania človekom. Z daného kraja napokon sa ani nedá oprieť o prepracované závery historiografie, ale skôr o čiastočné výstupy vo vedeckých monografiách historikov Andreja Golemu (Oslobodzovanie južného a stredného Slovenska vojskami 2. ukrajinského frontu, 1965; Ľud Rimavskej doliny v národnooslobodzovacom boji, 1964) a Vladimíra Motošku (Protifašistický odboj v Novohrade, 1974), ktorých niektoré závery sú poznačené aj ideológiou danej doby obdobia tzv. socializmu. Zo súčasných historikov možno uviesť najmä Pavla Mičianika, ktorý však kraj východného Novohradu vo svojich prácach uvádza len okrajovo. O to vzácnejšie sú uvedené zápisy a spomienky, ktoré môžu viesť historikov k skúmaniu mnohých historických skutočností odohrávajúcich sa aj v kraji ležiacom akoby „pánu Bohu za chrbtom“.

Pri interpretovaní reakcií človeka vzdialeného od frontov, ktorý sa odrazu ocitne v centre diania, chcem naznačiť prieniky do „tajomstiev človeka“. Každý ľudský čin v akomkoľvek priestore a čase je nasmerovaný na iného človeka a zároveň na seba, pričom je v ňom niečo univerzálne a trvácne a zároveň niečo špecifické (napr. regionálne prírodné, ekonomické a kultúrne osobitosti). Naučiť sa čítať dejiny patrí do výbavy každého kultúrneho človeka, lebo všetky súčasné zmeny sú dôsledkom príčin, ktoré im predchádzali. Potreba hľadieť do minulosti – tragickej pre ľudstvo, národné spoločenstvo, ale i ľudí „z okraja“ – je neustály proces odkrývania, odhaľovania nových vzťahov, súvislostí, väzieb pri poznávaní človeka zakotveného v kultúre a v národe, a tým znamená pre súčasného interpreta bytostný duchovno-kultúrny rozmer. Nevyhnutné je pritom zbaviť sa, alebo aspoň potlačiť predpojatosť, ideologické schémy, ktoré bránia porozumeniu, a tým lepšiemu poznávaniu seba v prítomnosti. Preto kultúrnosť sprostredkovanej komunikácie vtedajších účastníkov udalostí na základe ich priamej bezprostrednej interpretácie sa pokúsim interpretovať motiváciou konania a správania človeka z kraja horného Novohradu.

+ + +

Región horného Novohradu tvorí relatívne samostatný, uzavretý, homogénny celok z pohľadu geografického (príroda), sociálneho (societa) a kultúrneho (duchovno).

PRÍRODA. Kraj sa rozprestiera od južných rovinatejších oblastí (na osi Veľká Ves – Kalinovo – Breznička – Poltár), ktoré smerujú severným smerom dvoma údoliami (dolinami): postupne sa zužujúcou Ipeľskou dolinou – s odbočením pri Rovňanoch k obciam Uhorské, Hradište a Krná do inej doliny – cez obce Ozdín, Turíčky, Cinobaňa a Málinec až k južným úpätiam veporskej časti Slovenského rudohoria (nadmorská výška 700 – 1000 m n. m.) – do osád Šoltýska, Ďubákovo – a druhou dolinou hraničiacou s Gemerom-Malohontom až do oblasti Kokavy nad Rimavicou a Utekáča.

SOCIETA. Prírodné podmienky tohto kraja ovplyvňovali ekonomickú základňu. Dôležitým pilierom bolo poľnohospodárstvo (rastlinná i živočíšna produkcia roľníckych usadlostí). Zo zachovaných prameňov a spomienok žijúcich svedkov možno konštatovať, že toto tradičné hospodárske odvetvie dokázalo aj napriek zložitým vnútorným a medzinárodným pomerom v uvedenom čase primerane zabezpečovať obyvateľstvo základnými potravinami. Z tradičných kultúr sa pestovali obilniny, strukoviny, okopaniny, zelenina, mak, ľan, konope a krmoviny. V domácnostiach sa chovali ťažné a úžitkové zvieratá (kravy, ošípané, ovce, kozy, zajace, hydina a i.). Ďalším zdrojom obživy bola remeselná výroba (napr. mlynárstvo, kováčstvo, ale aj špecializované ako obuvníctvo, krajčírstvo, alebo domácke spracovanie textilnej suroviny), ktorá súvisela aj s drevom ako základnou surovinou (napr. košikárstvo) aj pre iné hospodárske odvetvia. Od druhej polovice 19. storočia malo drevo (ale aj kremeň) nezastupiteľnú úlohu pri prevádzke sklárskych závodov (Málinec, Zlatno, Katarínska Huta a Utekáč). Prírodné danosti najmä poltárskeho regiónu – ložiská keramickej hliny s prítomnosťou kaolínu – viedli k tehliarskej remeselnej výrobe a k existencii tehelní v Poltári, Zelenom a Brezničke. V súvislosti so sklárskym priemyslom a tehliarstvom sa vybudovala železničná trať Lučenec – Poltár, čo pre niektorých ľudí bolo živobytím ako štátnych zamestnancov.

Skupina utekáčskych sklárov strážiacich železničný tunel v Zlatne, august 1944. Fotografia z archívu Novohradského múzea a galérie v Lučenci.

Využitie prírodných surovinových zdrojov určovalo ekonomiku, ktorá vytvárala sociálne rozvrstvenie spoločenstva daného kraja. Človek ako sociálna osobnosť sa totiž realizuje v spoločnosti, v ktorej zaujíma určité miesto. V sledovanom kraji spoločenstvo občanov vytvárali najmä roľníci, remeselníci a robotníci. K nim v každej obci patrili obchodníci (zväčša židovského pôvodu), miestna inteligencia tvorená notárom, učiteľmi, žandármi, ku ktorým patril starosta (v uvedenom čase vládny komisár, po vypuknutí SNP predseda miestneho RNV) a niekoľko podnikateľov miestnych sklární a tehliarskych závodov.

DUCHOVNO predstavovali duchovní evanjelickej, a. v. a rímskokatolíckej cirkvi, ktorí biologickému a sociálnemu človeku aj v tomto kraji prezentovali duchovné hodnoty založené na nádeji, ilúzii a láske k blížnemu na ceste predovšetkým k transcedentnu. Napomáhali zároveň kultúrny a morálne kultivovaný profil osobnosti človeka, ktorý si vedel primerane vážiť hodnoty prírodné (najväčšiu hodnotu ľudský život), hodnoty sociálne, ktoré ako spoločenská bytosť považoval za primárne. A na ich základe v prepojení s hodnotami duchovnými, ktoré sú korelátom časových i nadčasových motívov aktivity človeka ako duchovnej individuality, kontúrovali individuálny i obecným a krajovým spoločenstvom kolektívny hodnotový rebríček. Práve tieto hodnoty sa výrazným spôsobom (spolu)podieľali na správaní, konaní a motivácii rôznych aktivít človeka tohto kraja „z okraja“ v následnom „centre diania“ vypätých existenciálnych a existenčných situácií, keď tento človek na vlastnej koži pocítil vojnu aj v jej zázemí, potom pri povstaleckých akciách a „prechode frontu“, či už ako dieťa, alebo v dospievaní a, samozrejme, v rôznych obdobiach svojej fyzickej dospelosti. Svojou biologickou podstatou bol determinovaný rôznymi spôsobmi vlastnej vnútornej a vonkajšej motivácie k prichádzajúcim udalostiam, pri ktorých mal zároveň možnosť prejaviť sa aktívne alebo pasívne. Zároveň sa odhaľovali aj jeho charakterové vlastnosti. K formovaniu osobnosti výrazne napomáhali aj miestne ľudové školy, a to nielen poskytnutím elementárnej gramotnosti (čítanie a písanie), ale aj výchovnými opatreniami učitelia prispievali k budovaniu hodnotového rebríčka u dospievajúcich na základe kresťanských morálnych zásad.

+ + +

Uvedený kraj bol už od vzniku druhej svetovej vojny mimo hlavných udalostí. Tie „prichádzali“ len v podobe zvestí rádiových vĺn londýnskeho a moskovského rozhlasu (pritom nedostávali sa do uší rovnako všetkým). O vojnových frontoch sa dozvedali aj v kinách: „Ako chlapci vo veku pätnásť rokov a starší sme sa o druhej svetovej vojne dozvedeli v kine u Tóthovcov – konkrétne v žurnáloch, ktoré bývali premietané pred celovečernými filmami. Premietané boli úspechy nemeckých vojakov postupujúcich na východnom fronte. Bolo to hlavne v začiatkoch vojny roku 1941.“ (s. 544) Viacerí sa dozvedali správy len „šuškaním“, resp. žili si svoj každodenný život bez záujmu o dianie mimo vlastného osobného rodinného prostredia. V tomto kraji sa „len“ pociťovali dosahy novovzniknutej štátnej moci (po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939) na život jednotlivcov, občanov obcí. Napokon ani pred vypuknutím a po vypuknutí SNP sa nenachádzali v epicentre hlavných prípravných a potom vojenských udalostí. Prevažná väčšina ľudí v danom kraji napríklad vôbec nevedela o prípravách Povstania. Jednoducho nielen geograficky bol kraj na „okraji“, ale aj človek tu žijúci existoval na „okraji“. Nielen do vypuknutia Povstania, ale ani potom až do oslobodenia sa tu neudiali žiadne udalosti (napr. kľúčové boje pre priebeh Povstania alebo oslobodenia atď.), ktoré by mali nadregionálny význam. Aj napriek tomu aj človek tohto kraja pocítil všetko, čo súvisí s vojnou. Z pohľadu tých veľkých vojnových scén sa tu síce udiali len „malé“ vojnové príbehy, ale aj napriek tomu zostali vo vedomí človeka z horného Novohradu natrvalo zapísané v pamäti, ako to výstižne poznamenala kronikárka z Málinca pri hodnotení roka 1945:

„S rokom 1945 odišiel doteraz najpamätnejší rok v dejinách Málinca. Rok, ktorý na jednej strane uvalil na nás tie najväčšie starosti a ťažkosti a na druhej strane nám umožnil poznať radosť nie menšiu, ako bola veľkosť predošlých utrpení. (...) Tí, ktorí prežili veľké tohtoročné udalosti, budú so slzou dojatia sprevádzať spomienky na rok 1945. Veľkými obeťami sme platili za slobodu a prosby Všemohúcemu budú odteraz vrúcnejšie, úprimnejšie žiadať pokoj a mier. (s. 313)

+ + +

Nezaujímajú ma presné faktografické údaje, čiže spomínanú „oral history“ nekonfrontujem s archívnymi dokumentmi alebo vedecky spracovanými štúdiami historikov. Zaujíma ma práve na základe publikovaných zápisov, ako to všetko, najmä negatívne, prežíval človek, ako konal, čo ho motivovalo realizovať, resp. uskutočniť ten alebo onen krok. V uvedenom čase dochádzalo ku konfrontácii dobra (mám všeobecne na mysli život človeka v každodennej činnosti) a zla (mám na mysli morálne zlo páchané človekom). Najpodstatnejším prejavom zla páchaného v uvedených rokoch aj v kraji horného Novohradu, čiže v kraji „na okraji“, bola nehumánnosť človeka, ktorý do regiónu prichádza ako nevítaný votrelec a odhaľovanie ním páchaného zla (rabovanie, vraždenie...) naráža na inú predstavu o živote, ktorú predstavuje práve človek z „okraja“. Uvedený kontrast je výstižne zobrazený v už uvedenom rozhovore SS dôstojníka s mužom, ktorý to hodnotí „zdravým sedliackym rozumom“ na základe svojich hodnotových predstáv. V prejave tohto muža je samozrejme cítiť pacifizmus, ale založený na prirodzene ľudskom princípe. Na tomto príklade vidieť základné kritérium hodnotenia miery konania dobra a zla. To je jednoznačne založené na dôsledkoch, ktoré vyplývajú z konania a správania jednotlivca, a nie na emóciách týkajúcich sa sympatií alebo antipatií. Ak vychádzam z protikladu nacisti verzus obyčajný človek z „okraja“, potom nemeckí fašisti boli tí, ktorí boli príčinou zla a násilia, zo správania ktorých vyplývali katastrofálne dôsledky pre životy ľudí v mnohých krajinách. Na druhej strane ten obyčajný človek z tohto kraja ich však nevnímal v každom okamihu takto, ale v mnohých konkrétnych prípadoch vnímal nemeckého vojaka (aj dôstojníka) ako človeka, ktorý je synom ktorejsi ženy, prípadne manželom či otcom rodiny. Pokiaľ sa človek „z okraja“ bál, tak ten strach bol už dopredu vsugerovaný informáciami, ktoré aj ľudia tohto kraja získavali sprostredkovane najmä rozhlasovým vysielaním. Aj v čase vianočných sviatkov človek tohto kraja prijal nacistov vo svojich príbytkoch a pohostil ich. Napokon tu sa výrazne prejavil duchovný rozmer osobnosti človeka tohto kraja.

Partizán Andrej Krátky. Archív Milana Pupalu.

Na druhej strane tento človek v roli partizána, povstaleckého vojaka odporoval už použitím ozbrojeného násilia, lebo všeobecne vnímal konanie Nemca-fašistu za strojcu vojnového zla. Toto ozbrojené násilie zo strany partizánov bolo relatívne morálne ospravedlniteľné do tej miery, pokiaľ sa týkalo ich kontaktov s ozbrojenými nepriateľskými (nemeckými) jednotkami. Nie vždy to však bolo ospravedlniteľné, lebo podľa zachovaných svedectiev v správaní niektorých partizánov sa prejavovali nielen motívy konania pre revolučné kroky v záujme vyhnania nepriateľa. Niektorí to objektívne nevyhodnotili, a tak dochádzalo napríklad aj k nezmyselnej fyzickej likvidácii väčšinou nič netušiaceho nemeckého vojaka na stráži, ktorý svojím konaním napokon nikoho neohrozoval, ale si len plnil svoje vojenské povinnosti. Práve nesprávne vyhodnotené prenáhlené konanie doslova vohnalo niektorých nevinných civilistov do pozície ohrozenia zdravia a života. O takejto situácii napr. v Málinci sa dozvedáme z kroniky: „Keď v noci na 22. januára pri dome Jána Urdu horného bol na stráži ranený nemecký poddôstojník, bez veľkého vyšetrovania zatkli mužských obyvateľov najbližších domov a odvliekli ich do Hámra s tým, že sú to partizáni.“ (s. 306). O uvedenej udalosti sa dozvedáme aj z rozprávania priamych účastníkov (po rokoch ich spracoval Ing. Ján Gasper, vtedy desaťročný chlapec): „Keď Nemcom v stredu 24. januára 1945 za bieleho dňa zastrelili stráž na Rakovskom moste, bola ich trpezlivosť u konca. V zúfalej bezmocnosti nasledovalo odvetné opatrenie, ako ich poznáme z ostatných častí Slovenska. V tom momente obkolesili priľahlú časť obce a pochytali všetkých mužov, ktorých v blízkosti našli.“ (s. 502) Uvedenú udalosť podanú z dvoch pohľadov som uviedol aj na ilustráciu, že vtedajšie vyhrotenie situácie sa „očami autenticity“ zachovalo z hľadiska presného dátumu rozdielne, ale vzhľadom na závažnosť vzniknutej situácie zostala podstata tohto činu zapísaná v pamäti vtedajších účastníkov približne rovnako. Uvedená udalosť otestovala aj charaktery ľudí, a to nielen zaistených chlapov, ale aj ďalších, lebo „... bolo mnoho takých, čo partizánov podporovali, iní zase pracovali v odboji, iní prechovávali gestapom stíhané osoby a najhlavnejšie, boli i takí, čo ukrývali ruských vojakov. Nuž,  bolo by stačilo niekoľko slov, aby desiatky ľudí prišli o život a ani domyslieť nemožno, aká pomsta by nás bola stihla.“ (s. 307)

+ + +

Pri cítiacom približovaní frontu sa aj v tomto kraji človeka stále viac ako prírodnej bytosti zmocňoval úplne prirodzene strach, strach z niečoho neznámeho, pričom v podvedomí sa to spájalo hlavne s existenciálnymi otázkami. Napokon človek tohto kraja v podstate nepoznal vojnu:

„Vojna, o ktorej sme mali dosiaľ predstavy neurčité, nejasné, skombinované u mladšej generácie väčšinou podľa filmov, čítania alebo podľa rozprávania starých frontových vojakov z minulej vojny. A tak sme vojnu očakávali s najrozmanitejšími pocitmi: starí smutno, so strachom, ale odovzdane, mladší i keď s určitou dávkou strachu, predsa s akousi hrdinskosťou, napätosťou a zvedavosťou prýštiacou z túhy poznať a vidieť tú hrdinskú, víťaziacu ruskú armádu, o ktorej sme doteraz len počuli a hlavne od ktorej sme všetci, najmä však mládež, čakali oslobodenie a verili, že jej príchod k nám bude priehradou, za ktorou nás čaká lepší, krajší život. (s. 302)

Tesne pred príchodom nemeckých fašistov na jeseň 1944, najmä v priebehu mesiacov október a november, so strachom zmocnila sa človeka v každej obci kraja úplná panika. Útočisko nachádzal v blízkych horách, kam utekal. Myseľ stále trápilo, ako prejde front a či to človek prežije. Motivácia úkrytu bola u jednotlivcov z rôznych generácií rozdielna. Napríklad mladý človek utekal pred Nemcami zo strachu pred odvlečením do Nemecka. Človek pritom nemyslel len na seba, aby sa zachránil fyzicky, ale nezabudol ani na domáce zvieratá a veci (šatstvo, potraviny a iné cenné veci), ktoré starostlivo ukryl (pozakopával), prípadne zobral so sebou vo vreciach, batohoch:

„Od ranných hodín takmer do poludnia tiahol cestou nepretržitý rad vozov, pokrytých i nepokrytých, popri nich ľudia s batohmi hnali kravy, ošípané, ba dokonca i husi. Po horských chodníkoch z doliny nebolo vidieť natoľko ani ľudí, len ich batohy, až sa zdalo, akoby veľké množstvo bielych batohov samočinne utekalo z dediny na vrchy. V nedeľu poobede a predvečerom každá samota, každý domček našich lazov bol preplnený utečencami“ (s. 290). Aj vianočné sviatky prežíval človek v napätí a strachu: „Vianoce sú smutné, najsmutnejšie, aké kedy občania prežili. Dňom i nocou neutícha dunenie. Delá z frontu dunia bližšie, ako sa zdá. Vianoce nádeje“ (s. 328). V tom strachu z príchodu niečoho neznámeho s očakávaním pravdepodobne skôr tragického sa vo vedomí obyčajného človeka objavovala aj iskierka nádeje o oslobodení. Uvedené svojským spôsobom v zastrčenom kúte Slovenska zachytil perom ako vnímavý pozorovateľ už spomínaný kronikár s náznakom psychologického prieniku do duše človeka:

„Tesne pred Vianocami, v piatok ráno, boli na východe krásne zore. Niekde v blízkom okolí juhozápadným smerom sa strhla veľká bitka. Zem sa chvela. Ťažké detonácie bômb a delostreleckých mín hlušili jedna druhú. Bolo to pekné hrmenie. Všetci ľudia do jedného stáli na priedomí. Zvieralo nám srdcia, bola to hudba smrti. Boli sme však aj naradovaní, že sa to najhoršie, ktorého sme sa najviac obávali, už približuje, lebo na druhej strane to znamenalo naše oslobodenie. Strašná bitka ťažkých zbraní neprestávala, naopak sa iba stupňovala. Napokon dunenie predsa len utíchlo. My sme sa z priedomia rozišli s nádejou, že sa už dočkáme vytúženej chvíle, keď si budeme môcť povedať, že už je to za nami“ (s. 278).

Človek ako prírodná bytosť mal strach, ktorý sa potom s príchodom Nemcov vystupňoval a vonkajšími prejavmi sa prejavoval pasívnym správaním k nemeckým vojakom. Ľudia bez odporu pomáhali Nemcom budovaním zákopov a ďalšími prácami prikázanými nemeckými dôstojníkmi. Bolo to spôsobené aj obavami z perzekúcií, preto svojím správaním a konaním nedávali na ne zbytočné podnety, lebo aj v tomto kraji sa už vedelo o správaní Nemcov k aktivitám domáceho človeka v iných regiónoch (vypaľovanie obcí, streľba do civilného obyvateľstva a pod.).

Konfiguráciou terénu v tomto kraji, najmä kde sa striedajú pahorkatiny, vŕšky a vrchy vo výške od 300 do 1100 metrov, sa vytvárali možnosti na úkryt partizánov a na následné manévrovanie vojenských akcií. V oblasti horného Novohradu sa od jesene 1944 formovali skupiny partizánov a vojakov, medzi ktorými okrem Slovákov boli aj Rusi, Česi, Francúzi, Rumuni, Maďari a Nemci. V osadách a desiatkach obývaných samôt, roztrúsených v hornatejších oblastiach, sa po potlačení Povstania ukrývalo aj mnoho utečencov hlavne z centra Povstania, ale aj židov. Obyvatelia týchto osád, samôt im poskytovali ubytovanie a zároveň ich zásobovali potravinami. V obciach po vypuknutí SNP sa organizovali rôzne zbierky, napr. peňazí, šatstva, ale aj naturálií, zvlášť múky, masti a potravín. Mimoriadnu aktivitu v tomto smere vyvíjali najmä učiteľky, ktoré aj s inými ženami piekli zákusky, ktoré odnášali v kufroch raneným vojakom a partizánom do nemocníc vo Zvolene, Brezne a Banskej Bystrici. Z týchto dobročinných akcií sa dala vyčítať nielen oddanosť myšlienke oslobodenia, ale aj nesúhlas s vtedajším režimom a, samozrejme, intenzívnejší odpor proti nemeckému fašizmu.

Sovietski vojaci, ktorí oslobodili Utekáč ráno 28. januára 1945. Archív Milana Pupalu.

A tak obyčajný človek horného Novohradu v týchto súvislostiach na druhej strane pomoc partizánom nevnímal ako podnet k prípadných represáliám, lebo si to ani neuvedomoval. Pomáhal dodávaním potravín, obuvi, šatstva, prípadne aj ukrývaním skôr preto, lebo v jeho ľudskej výbave bola prirodzene zakódovaná snaha pomôcť na kresťanskom princípe. Človek sa v týchto nových situáciách správal aj pragmaticky. Došlo napríklad k situácii, keď partizáni viac-menej bezdôvodne zabili nemeckých dôstojníkov, ktorí si v spoločnosti riaditeľa firmy chceli pozrieť sklársku výrobu. Miestni robotníci sa zľakli a rozpŕchli sa po okolitých horách. Keďže zo strany Nemcov hrozili represálie, ľudia sa oprávnene hnevali na nezodpovedný prístup partizánov, lebo tí mali obyvateľov chrániť, a nie ich dohnať do nebezpečnej situácie. A tak na partizánov sa sťažovali aj na hlavnom štábe partizánskeho hnutia.

Úplne iné postoje zaujali funkcionári revolučného národného výboru stanovením si taktického postupu presviedčať Nemcov o svojej lojalite a oddanosti k Veľkonemeckej ríši a na druhej strane vytvárať partizánsky odboj a bezvýhradne pomáhať partizánom a ich činnosti. Súviselo to aj s „vlastnením“ informácií. Podľa sociálneho rozvrstvenia reagovali príslušníci jednotlivých sociálnych vrstiev rozdielne. Prevažná väčšina ľudí o prípravách Povstania nevedela na rozdiel od členov miestneho ilegálneho hnutia a iných. Niektorí podnikatelia zasa diplomaticky taktizovali a triezvo a s prehľadom vyhodnotili situáciu. Keďže na základe dostupných správ pochopili blížiace sa politické zmeny, podľa toho sa usilovali v konkrétnych situáciách správať dvojkoľajovo. Plnili si svoje povinnosti voči vtedajšiemu režimu, prípadne prejavovali lojálnosť k Nemcom, ale na druhej strane napr. majitelia tehliarskych fabrík podporili dobrovoľnú peňažnú zbierku pre povstaleckú vojenskú posádku.

V tých osudných dňoch si človek v tomto kraji na „okraji“ rovnako ako bytosť prírodná i sociálna uvedomoval, že prežiť politické a historické udalosti možno aj vzájomnou solidaritou a doslova tým, že medzi sebou sa nebudú zrádzať. V tomto sa na rozdiel od iných oblastí Slovenska prejavili ako osobnosti s vysokým morálnym kreditom. Vo vedomí ľudí však pracovalo aj pochybovanie, či sa medzi nimi nevyskytne nejaký zradca. Obavy sa napokon ukázali ako neopodstatnené, lebo počas pohybu nemeckej armády v tomto kraji sa nenašli zradcovia. Ani keď pri vypočúvaní počas vyšetrovania boli niektorí (najmä chlapi) v ohrození života, aj tak sa neznížili udávať:

„Aj na tomto mieste si títo ľudia zasluhujú uznanie, že hoci pri vyšetrovaní bol v ohrození ich život, aj tak nič neprezradili.“ (s. 307)

Nakoniec predstavitelia vládnej moci na miestnej úrovni (funkcionári HSĽS a velitelia HG) už v tom období si reálne uvedomovali, že ľudácky režim nemá žiadnu budúcnosť a vo vyhrotených situáciách, keď nemeckí dôstojníci obvinili viacerých mužov z podpory partizánov, prípadne pri represáliách sa práve títo funkcionári pridali na stranu svojich občanov. Vo viacerých prípadoch pri zatýkaní svojím zaručením u nemeckého veliteľstva zabránili ďalším osobným tragédiám: „Pán richtár vtedy osobnou zodpovednosťou ručil, že v obci sa nenachodí ani jeden partizán a keď bola obec prehliadnutá a zistený poriadok, rukojemníkov rozpustili domov.“ (s. 202) O vzájomnej solidarite, ale tiež odvahe predstaviteľa miestnej moci zachrániť svojich spoluobčanov svedčí aj záznam z málinskej kroniky: „Dôstojník sa vypytoval, kto z prítomných by potvrdil, že vyšetrovaní chlapi sú partizáni. No všetci tvrdili opak. Nakoniec predstúpil Jozef Vodrážka a povedal, že on, ako okresný predseda HSĽS svojou hlavou ručí za týchto ľudí, že partizánmi neboli, ani nie sú.“ (s. 306)

Charaktery ľudí sa odhaľovali aj medzi partizánmi konkrétnymi činmi niektorých pseudopartizánov, resp. falošných partizánov, ktorí využívali príležitosti k neprístojným a protizákonným činom:

„Tak napríklad v jedno odpoludnie bol daný rozkaz z Klenovca, aby bolo zadržané nákladné auto vezúce niekoľko mužov v uniforme i v civilnom obleku a aby boli všetci odzbrojení. To sa hneď nepodarilo, iba pri spiatočnej ceste z Poltára. Zistilo sa, že všetci boli spití a v Poltári od istého továrnika pod vyhrážkami vylákali 5 000 ks. (...) Po tomto prišli na nákladnom aute pseudopartizáni, ktorí okrem „dávaj – idi – charašó“ a ešte niekoľkých slov po rusky viac nevedeli. Zanglov (pozn.: vedúci mastekových baní v Kokave nad Rimavicou) byt prekutali, pričom peniaze, ryžu, cukor a iné cennosti naložili na auto. Zostatok vyhádzali lakomým ľuďom a odišli. Žandári a občania im v tomto zabrániť nemohli, lebo boli proti nim slabo ozbrojení a v prvú chvíľu nevedeli, že ide o banditov, ktorí sa za partizánov vydávali“ (s. 353).

Výrazne sa prejavovali rozdiely vo vnímaní politickej situácie daného obdobia na konfesionálnom základe. Vo vrchárskych oblastiach Málinca a Kokavy nad Rimavicou prevládali katolícki veriaci, ktorí v roku 1939 prijali slovenskú štátnosť, lebo okrem iného im imponovalo, že prezidentom je rímskokatolícky kňaz. Postupne sa však kompaktnosť ľudáckeho zmýšľania síce rozpadávala, ale aj napriek tomu niektorí jednotlivci ovplyvňovali politické ovzdušie v niektorých obciach. Oproti nim stáli luteráni, ktorí boli väčšinou roľníci, gazdovia, a v ich vedomí bola zakorenená idea spolužitia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte.

V robotníckych pozíciách sklární a tehliarskych firiem sa výrazne prejavoval odpor k ľudáckemu režimu. Najaktívnejší sa združovali v rámci komunistickej strany a snažili sa získať pri príprave Povstania zložky občianskeho odboja, ale napríklad aj evanjelikov, lebo si uvedomovali ich nevyhnutnú účasť v spoločnom boji proti fašizmu a za obnovenie Česko-Slovenskej republiky.

+ + +

Moje interpretácie človeka z horného Novohradu, čiže človeka z „okraja“, vychádzali z interpretácií priamych účastníkov udalostí vo víre druhej svetovej vojny a nenárokujú si na objektívny obraz. Napokon nijaká výpoveď o realite sveta nie je absolútne totožná so samotnou realitou. Vystihuje iba nejakú jej časť.

Prostredníctvom tohto príspevku zviditeľňujem zápisy obecných kronikárov a priamych účastníkov, ktorí  „očami autenticity“ zachytili síce viac-menej subjektívne človeka na vlnách vtedajšej rozporuplnej doby, ale aj napriek tomu ich posolstvo vytvára aj po rokoch možnosti rekonštruovať pohyblivú mozaiku niekdajších sociálnych podmienok a zároveň praktík a motívov svojich rozhodnutí u človeka rôznych sociálnych vrstiev. V nich sa prejavil zápas človeka v spoločnosti „ľadovcových stien“ o hodnoty prírodné (najväčšou hodnotou je život – človek chce žiť), hodnoty sociálne (človek a spoločnosť ich síce často považuje za primárne, ale sú skôr sekundárne – v mene čoho chce človek žiť) a hodnoty duchovné, ktoré sú korelátom časových i nadčasových motívov aktivity človeka. (Andrej Červeňák).