Človečina na odstrel

Vo veľkej knihe sa píše, že posledný útok bude na rodinu. Daný celosvetový front sa pred časom otvoril a mohutná ofenzíva, aj keď bez podpory delostrelectva, sa začala. Bývalý minister zahraničných vecí Spojených štátov, stále dosť vplyvná šedá eminencia Henry Kissinger sa raz nechal počuť, že v politike sa nestane nič náhodne. Som presvedčený, že neostalo len pri nej a pole pôsobnosti sa medzičasom ešte rozšírilo.

Z detstva si pamätám frázu, že základnou bunkou spoločnosti je práve rodina. Spoločnosť je v rozklade zvnútra. Nie, nie je to len problém národnosti spod Tatier, žil som na troch kontinentoch a ten fenomén si všade našiel svoju cestu, líšil sa iba, podobne ako urán, svojím „polčasom rozpadu”. Spomenutá systémová chyba spochybňuje, ba zavrhuje generáciami vytvorené a rokmi overené zvyklosti. U mňa to má spoločného menovateľa, a tým je kríza charakterov i hodnôt. Žijeme v rýchlej, stresujúcej dobe, deti máme, lebo sa to patrí – aj keď si vôbec nie sme istí, či ich vlastne sami chceme. So psom alebo mačkou predsa len nie je až taká oštara. A tak si alibisticky prehadzujeme so školou zodpovednosť za výchovu vlastných potomkov. Čas na ich tvárnenie je neúprosne limitovaný pracovnými povinnosťami mimo rámca pracovnej doby, spoločenskými akciami, stretnutiami s rodinou a priateľmi, koníčkami detí a tiež našimi vlastnými. Spoločná večera, kde sa jeden rodinný člen vzrušene delil o zážitky z dňa, pokiaľ nebol vystriedaný ďalším a pri úplnej pozornosti zvyšku pri stole, bola nahradená bezduchým anonymným posedením. Nie však pri samovare, lež pri inteligentných telefónoch a tabletoch. Všetci sú spolu, no každý momentálne i mentálne niekde inde zároveň. Na pokus o konverzáciu sa reaguje zopakovaním otázky, ktorá bola zaregistrovaná len vďaka mimovoľnej  pozornosti. Takto si opýtaný „kupuje čas”, aby si ju vlastne ujasnil, keďže účasť je len predstieraná. Po povinne „odtrpenej” spoločnej anabáze v kuchyni či obývačke sa každý ako pavúk rozlezie do vlastného kúta spoločnej  domácnosti. Síce stále pod jednou strechou, no virtuálne jeden od druhého na míle vzdialený. Tak sa nevytvoria žiadne väzby a ak aj nejaké náznaky boli, definitívne sa popretŕhajú. Problémy a rôzne životné nástrahy sa riešia jednoducho – rozchodom a zabudnutím. Vyrastať v neúplnej rodine je v mnohých vyspelých spoločnostiach pomaličky väčšinový jav a znepokojujúci trend nikoho netrápi. Pritom si negatívny vplyv na komunitu a od nej sa odvíjajúce ďalšie stupne spoločnosti všímajú viacerí. 

Caesarovské „Divide et Impera !” sa teší neskutočnej nadčasovosti a funguje ako perpetum mobile. Boli sme „vohnaní” do veľkej voliéry, ktorá má hneď niekoľko oddelení. Marketingovo čertovsky premyslenou kombináciou podprahovej i neskrývanej masáže sme vytrvalo nútení uvedomovať si rozdiely, ktoré nám nikdy predtým nespôsobovali ani ten najmenší problém. Rozkoly a konflikty sú len pochopiteľným vyústením takéhoto úsilia. Ochraňovaní sú všetci. Tí s iným presvedčením i oní s inou orientáciou, skrátka všetky menšie skupiny, no nejako sa, a neviem si pomôcť, zámerne pozabudlo na rodinu. Mám pocit, že nie je ďaleko doba, keď sa rodičom budú odoberať deti hneď po pôrode a vychovávať sa výlučne inštitucionálne. Mnohým otcom i mamám to bude len vyhovovať a s nadšením ten „pokrok” ešte uvítajú...

Človečina je na odstrel. Prežijú len jedinci bez zbytočných emócii. A spolupatričnosť už čochvíľa nenájdete ani v slovníku cudzích slov.

Nielen v našich končinách sa legendárny Karel Gott žaloval v dávnej hitovke Hej, páni konšelé: „Jó bejval svět ... a já se ptal, proč nezůstal jen chvíli dál, pouze chvíli dál ...”

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)