Čierna Hora – krok k destabilizácii Balkánu

Počet zobrazení: 4372

Balkán sa v posledných týždňoch zase dostal do popredia mediálno-politickej pozornosti. „Balkánske cesty“ v narastajúcom chaose na Blízkom východe a v Stredomorí „ponúkli“ nadnárodnému organizovanému zločinu novú lukratívnu možnosť ziskov z prevádzačstva. Nárast migračnej vlny slúži aj na manipuláciu politických nálad v európskej únii.

Pri rozširovaní EÚ sa umelo vytvoril politický pojem Západný Balkán. Štáty v regióne, medzi nimi aj Čierna hora, čelia sociálno-ekonomickým i bezpečnostným problémom, ktoré sa využívajú aj na to, aby sa na ne tlačilo pri integrácii do euroatlantických štruktúr. Možno ide o bezpečnostno-politickú náhodu, na v súvislosti s euroatlantickou integráciou to vyzerá väčšmi na skrytý zámer USA kontrolovať priestor bývalých socialistických štátov. Každý štát, ktorý bol prijatý do EÚ, sa najprv (dlhšie alebo kratšie predtým) stal členom NATO. Albánsko, ktorého prijatie do EÚ nie je v dohľadnom čase na programe, je už od roku 2009 v NATO. Bolo prijaté spolu s Chorvátskom, ktoré sa stalo členom EÚ v roku 2013.

Čo vedie k tomu, aby sa forsírovalo prijatie Čiernej Hory do NATO? Ide o najmenší štát na Balkáne s rozlohou o niečo viac ako 13 000 km2 a asi so 620 tisíc obyvateľmi, ktorý patrí  k najchudobnejším v Európe (spravidla piaty od konca). V štáte je vysoká nezamestnanosť a existujú problémy s korupciou a organizovaným zločinom. Potenciál rozvoja Čiernej Hory sa nachádza najmä v turistike – svoju príťažlivosť zvyšuje aj tým, že sa  vyhlásila za ekologický štát. Za raritu možno považovať, že oficiálnou menou v štáte je euro.

Malá Čierna Hora má bohatú a hrdú históriu. Aj v časoch tureckej nadvlády na Balkáne bola prevažne samostatná. Viedla vojnu s Osmanskou ríšou (1876 – 1878) a zapojila sa pritom aj do rusko –  tureckej vojny, v ktorej viazala na seba značné sily tureckého vojska. Odvtedy sa tradujú aj dobré vzťahy s Rusmi, spojené aj s blízkosťou k Srbom.

Čierna Hora bola po druhej svetovej vojne ako zväzová republika časťou obnovenej (ľudovej, neskôr socialistickej) Juhoslávie. Po jej rozpade vytvorila so Srbskom Juhoslovanskú zväzovú republiku, ktorá sa v roku 2003 premenovala na Srbsko a Čiernu Horu. V roku 2006 sa po referende Čierna Hora osamostatnila. Ak by ju v roku 1999 neboli bombardovali štáty NATO, neboli by sa jej priamo dotkli vojnové udalosti spojené s rozpadom veľkej Juhoslávie.

V októbri prepukli v Čiernej Hore nepokoje, ktoré trvali tri týždne a skončili sa až po tvrdých policajných zásahoch. Nepokoje v podmienkach sociálno-ekonomickej situácie neboli prekvapením. Vyvolala ich nespokojnosť obyvateľstva s vládou – a v duchu farbených revolúcií sa požadovalo jej odstúpenie a vypísanie predčasných volieb. Veľká časť obyvateľstva nesúhlasí však so vstupom do NATO (USA a jeho ďalšie členské štáty pripravené tento krok podporiť) a požadovala referendum o tejto otázke. Podobné nepokoje – nie až také intenzívne – boli aj v minulosti, ale z ich podnecovania sa neobviňovali Moskva a Belehrad. 

Za vážne zamyslenie stoja údaje zo správy o zahraničnej pomoci USA (U.S. State Governement 2013-2015 Foreign Assistance report), kde sa uvádza aj zahraničné vojenské financovanie. V jeho rámci sa na Slovensko, do Slovinska a Maďarska dostalo v roku 2014 po 450 000 USD, do ČR 3 mil. a Poľska 14 mil. USD. Na Západnom Balkáne prišlo do Čiernej Hory 1,2 mil., Albánska 2,6 mil., Macedónska 3,6 mil. a Kosova 4 mil. USD.

Vojensky ťažko vysvetliť, prečo je v Kosove druhá najväčšia vojenská základňa USA v Európe. Nie je vylúčené, že vytvára možnosť ovplyvňovať azda aj kontrolovať (elektronicky?) dianie na „balkánskych cestách“. Navyše dodnes sa primerane neobjasnilo, čo stálo za príchodom asi 60 tisíc kosovských Albáncov do Maďarska na začiatku tohto roka. Nešlo o nejaký „prieskum“ (či prípravu) toho, čo sa masívne spustilo od augusta?

Iste sa nájdu viaceré prvky záujmu Ruska o Čiernu Horu i kontaktov medzi nimi. USA však len v roku 2014 poskytli Čiernej Hore pomoc vo výške viac ako 4,3 mil. USD. Za roky 2013 – 2015 to bolo takmer 13,2 mil. USD (z toho vojenské financovanie viac ako 3,5 mil. USD). Nejde síce o 5 miliárd USD ako v prípade Ukrajiny, ale za necelých 10 rokov samostatnosti Čiernej Hory to môže byť už asi 40 mil. USD, čo už nie je zanedbateľná suma.

USA bytostne potrebujú dosiahnuť nejaký úspech v „aktuálnom“ súperení s Ruskou federáciou – riešenie sýrskej krízy to v žiadnom prípade nebude a ani vývoj na Ukrajine nejde v súlade s predstavami Washingtonu. Ak sa zámery USA v súvislosti s Čiernou Horou podaria, môže to byť aspoň malá ukážka, že ich slovo vo svetovej politike a bezpečnosti má ešte stále „veľkú“ váhu.

Problém má však širšie súvislosti. „Víťazstvá“ USA pri ich zasahovaní do vnútorného vývoja štátov v 21. storočí priniesli pre štáty i regióny, len komplikácie a neraz aj napätie a krízu. Vstup Čiernej Hory do NATO k stabilite na Balkáne, v Stredomorí, ale ani v Európe ničím neprispeje. EÚ musí konečne a čo najskôr zobrať svoju bezpečnosť do vlastných rúk. Migračná vlna je hrozbou, ale aj výzvou – a NATO aj teraz ukazuje už len svoju prežitosť.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
Vyšlo v Literárnom týždenníku 39 – 40/2015

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
21. november 2015, 20:26

Čo vedie k tomu, aby sa forsírovalo prijatie Čiernej Hory do NATO?

O to, o čo ide v bývalých socialistických štátoch  a štátoch v minulosti s výrazným vplyvom ZSSR a otatných socialistických štátoch (Lýbia, Sýria, Egypt ... ), o nahradenie dominancie týchto štátov dominanciou USA.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984