Cielená deštrukcia „tejto krajiny“?
streda 30. september 2020Samozrejme, pod pojmom táto krajina máme na mysli Slovenskú republiku! To len, aby nevznikol dojem, že autor akceptuje kategoriálne neprijateľný prístup terajších dočasných politických elít, ktoré s obľubou o Slovensku takto hovoria.
Vráťme sa k téme. Na Slovensku sa konali – 29. februára 2020 – riadne parlamentné voľby. Samotný akt a volebné výsledky ukázali, v akom politickom štádiu, resp. v akej politickej kondícii sa aktuálne nachádza slovenská spoločnosť a kam sa (politicky a vo vnímaní demokracie) posunula od roku 1993.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Predvolebná kampaň, ktorá bola z pohľadu moderných dejín Slovenska jednou z najšpinavších a najklamlivejších, zjavne nemala parametre korektného a morálne normálneho súboja o hlas voliča. Ukázala, na akých krehkých a marketingových základoch stojí demokracia na Slovensku. No a demaskovala sa dilema: išlo a ide aktérom procesu v predvolebnej kampani (a povolebnej realite) o budovanie štátu, alebo o jeho povolebnú deštrukciu (ako korisť). Práve v predvolebnom a zhutnene v povolebnom období sa prejavili (kde sa vzali?) neduhy spoločnosti, ako: názorový radikalizmus, generačná nevraživosť, snaha o dekonštrukciu... Všetko hmatateľné prejavy celkovej a podstatnej krízy modernizmu a absencie demokratických kódov v časti slovenskej spoločnosti.
Inak, jeden americký pán – Orson Scott Card – už v roku 1951 (to ešte nemali v Spojených štátoch niektorí občania USA, vtedy negri, dnes Afroameričania, volebné právo) konštatoval: „... ak by prasatá mohli voliť, človek, ktorý im nosí pomyje, by bol vždy víťazom, bez ohľadu na to, koľko zakáľačiek robí za ich chrbtom...“ Len pre zaujímavosť, v podobnom duchu sa už dávnejšie vyjadroval vo svojich prácach aj Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský.
Démos je...
Finálnym akordom je, že súčasný stav po voľbách 2020 sa na Slovensku presunul do polohy, že demokratické posuny nie sú dokonané a démos je (podľa oligarchického klasika a jeho diskusného partnera z hotela v centre Bratislavy) h...o.
Politickí aktéri opäť de facto bojujú nie za dobro krajiny, ale o výlučné presadenie svojich bezprostredných ideologických, mocensko-ekonomických záujmov, ale aj o presadenie takých pravidiel a procedúr – tu sa majú na mysli napr. čistky v štátnej správe, kriminalizácia a personálny mediálny lynč osôb, ktoré boli (objektívne) v kontakte s predchádzajúcimi elitami, úprava volebných pravidiel na konkrétnu osobu, zahraničná politika, ktorá nie je zahraničnou politikou suverénneho štátu, alebo generačné spochybňovanie... –, ktoré by mali i do budúcnosti zaručiť dnešnému víťazovi (víťazom) volieb večnú stabilitu získaných mocenských pozícií.
Je o päť minút dvanásť
Skutočnosť, že demokratické posuny nie sú dokonané súbežne, znamená, že síce sme zatiaľ v štádiu ešte nie nezvratnej deštrukcie a dedemokratizácie, ale máme nakročené na etablovanie dajakej hybridnej formy autoritarizmu na Slovensku (v podaní tandemu OĽaNO a Sme rodina) je po voľbách 2020. Sme v štádiu o päť minút dvanásť.
Mnohí (na čele s F. Fukuyamom) si mysleli, že v roku 1989 sa skončili dejiny. Ako vidno na dennom príklade Slovenska vzor postfebruár2020, že všeličo môže vo voľbách zvíťaziť, ale mnohí títo aktéri z tejto krajiny si nevšimli, že žiadne dejiny sa neskončili a ani neskončia.
To len dejinná hlúposť dostala novú šancu. A to, žiaľ, a práve demokratickým inštitútom, ktorý poznáme ako – voľby. Spomenutý F. Fukuyama, by dnes, po návšteve Slovenska, asi nepísal svoj: Koniec dejín a posledný človek, ale možno by napísal niečo typu: Koniec zdravého rozumu a posledný Slovák. Text Veľký rozvrat už napísal! To len na okraj.
Tento súčasne bohato citovaný a aj bohato preklínaný autor vo svojej najnovšej a nedávno publikovanej stati v časopise Foreign Affairs s názvom The Pandemic and Political Order – It Takes[1] však hovorí o vznikajúcej depresii (ekonomickej a politickej), ktorá v minulosti stimulovala izolacionalizmus, nacionalizmus, fašizmus a v zásade svetovú vojnu. Takže si tie kategórie: izolacionalizmus, nacionalizmus, fašizmus a vojna skúsme preskenovať do schémy správania sa vraj vzdelaných a nepopulistických slovenských postfebruárových elít – od ústavného činiteľa č. 1, cez č. 2, až po č. 3 a ich verných pritakávačov.
Prezident Kazachstanu Kasym Žomart Tokajev sa nedávno vyjadril, o čom sme sa na stránkach SLOVA zmienili[2], že demokraciu v Kazachstane (a nielen tam) ohrozuje populizmus a nevedomosť! [3]
Ohrozenie Slovenska: populizmus a nevzdelanie
Populizmus a nízka úroveň vzdelania elít je slovenskou postfebruárovou realitou. K riešeniu tohto už nie etického, morálneho, ale politického rozporu musia vzdelané elity (čo sa nie vždy voľbami dá garantovať) pristupovať s politickým citom a rozumom. Kde však elity vziať? Ako hovorí profesor R. Tóth (tiež na stránkach SLOVA) o slovenskej realite: „... pomerne skoro však rôzni špekulanti, karieristi či iní paraziti zistili, že práve strany môžu byť zdrojmi ich sebauspokojenia – buď nejakou štátnou funkciou či majetkom. Postupne zapĺňali politické strany svojimi drzými požiadavkami a tak osobnosti opúšťali strany. Dnešný stav straníckych ,lídrov je žalostný...“[4]
Aktuálne je Slovensko v situácií, ktorú americký sociológ Philip N. Cohen charakterizoval slovami: „... existuje svet, v ktorom darebáci a polovzdelaní fanatici chŕlia politologické a historické fantázie prestrojené za myšlienky..., sú chvíle, keď podsvetie vystúpi z hlbín a náhle fascinuje, opantáva a ovláda zástupy inak duševne zdravých a zodpovedných ľudí, ktorí sa následne zrieknu svojho zdravia a zodpovednosti. A občas sa stáva, že toto podsvetie sa stane politickou mocou...“ [5] V horenapísanom si všimnite slová: ... darebáci a polovzdelaní fanatici... Existuje teda (aj keď nechtiac) lepšia charakteristika súčasného pofebruárového politického establišmentu na Slovensku?
Erózia elít vedie vo svojej podstate aj k občianskej strate záujmu o demokraciu. Lenže na bitúnok predsa nemôže niekto, ani č. 1 až 3, len tak viesť celé Slovensko! Francúzsky mysliteľ a liberálny politik Alexis de Tocqueville, ktorého môžeme vnímať ako génia demokratického veku, v roku 1848 odkázal francúzskym poslancom: „... páni, nikdy nevyvolávajte ducha revolúcie, pokiaľ nie ste silnejší než predchádzajúci režim...“ [6]
Dnes je jasné, že spolok č.1 až 3 (plus prílepky) sú síce morálne nesilnejší, mediálne hlasnejší, marketingovo prieraznejší, ale najmä – a to je najhlavnejšie – nechcú konštruovať (budovať), ale pod pláštikom COVID-19, deštruovať túto krajinu. Lenže neviem ako pre vás, pre mňa je táto krajina – Slovensko!
Autor je vysokoškolský učiteľ
[1] FUKUYAMA, F. 2020. The Pandemic and Political Order - It Takes a State , In: Foreign Affairs; july/august 2020, https://www.foreignaffairs.com/articles/world/2020-06-09/pandemic-and-political-order
[2] Pozri: https://www.noveslovo.sk/c/Ohrozenie_demokracie_populizmus_a_nevzdelanie_aj_v_Kazachstane
[3] Pozri: https://mail.kz/ru/news/kz-news/prezident-populizm-i-neobrazovannost-glavnyi-vrag-demokratii
[5] COHEN P.N. 2018. Enduring BondsInequality, Marriage, Parenting, and Everything Else That Makes Families Great and Terrible, University of California Press 2018, ISBN 978-80-5202-9239-0
[6] ALEXIS DE TOCQUEVILLE. 2003. Starý režim a revoluce, Praha. Academia 2003, ISBN 80-200-0980-9.