Reklama
Reklama

Cielená deštrukcia „tejto krajiny“?

Počet zobrazení: 2150

Samozrejme, pod pojmom táto krajina máme na mysli Slovenskú republiku! To len, aby nevznikol dojem, že autor akceptuje kategoriálne neprijateľný prístup terajších dočasných politických elít, ktoré s obľubou o Slovensku takto hovoria.

Vráťme sa k téme. Na Slovensku sa konali – 29. februára 2020 – riadne parlamentné voľby. Samotný akt a volebné výsledky ukázali, v akom politickom štádiu, resp. v akej politickej kondícii sa aktuálne nachádza slovenská spoločnosť a kam sa (politicky a vo vnímaní demokracie) posunula od roku 1993.

olanovalec_843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Predvolebná kampaň, ktorá bola z pohľadu moderných dejín Slovenska jednou z najšpinavších a najklamlivejších, zjavne nemala parametre korektného a morálne normálneho súboja o hlas voliča. Ukázala, na akých krehkých a marketingových základoch stojí demokracia na Slovensku. No a demaskovala sa dilema: išlo a ide aktérom procesu v predvolebnej kampani (a povolebnej realite) o budovanie štátu, alebo o jeho povolebnú deštrukciu (ako korisť). Práve v predvolebnom a zhutnene v povolebnom období sa prejavili (kde sa vzali?) neduhy spoločnosti, ako: názorový radikalizmus, generačná nevraživosť, snaha o dekonštrukciu... Všetko hmatateľné prejavy celkovej a podstatnej krízy modernizmu a absencie demokratických kódov v časti slovenskej spoločnosti.

Inak, jeden americký pán – Orson Scott Card – už v roku 1951 (to ešte nemali v Spojených štátoch niektorí občania USA, vtedy negri, dnes Afroameričania, volebné právo) konštatoval: „... ak by prasatá mohli voliť, človek, ktorý im nosí pomyje, by bol vždy víťazom, bez ohľadu na to, koľko zakáľačiek robí za ich chrbtom...“ Len pre zaujímavosť, v podobnom duchu sa už dávnejšie vyjadroval vo svojich prácach aj Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský.
 

Démos je...

Finálnym akordom je, že súčasný stav po voľbách 2020 sa na Slovensku presunul do polohy, že demokratické posuny nie sú dokonané a démos je (podľa oligarchického klasika a jeho diskusného partnera z hotela v centre Bratislavy) h...o.

Politickí aktéri opäť de facto bojujú nie za dobro krajiny, ale o výlučné presadenie svojich bezprostredných ideologických, mocensko-ekonomických záujmov, ale aj o presadenie takých pravidiel a procedúr – tu sa majú na mysli napr. čistky v štátnej správe, kriminalizácia a personálny mediálny lynč osôb, ktoré boli (objektívne) v kontakte s predchádzajúcimi elitami, úprava volebných pravidiel na konkrétnu osobu, zahraničná politika, ktorá nie je zahraničnou politikou suverénneho štátu, alebo generačné spochybňovanie... –, ktoré by mali i do budúcnosti zaručiť dnešnému víťazovi (víťazom) volieb večnú stabilitu získaných mocenských pozícií.
 

Je o päť minút dvanásť

Skutočnosť, že demokratické posuny nie sú dokonané súbežne, znamená, že síce sme zatiaľ v štádiu ešte nie nezvratnej deštrukcie a dedemokratizácie, ale máme nakročené na etablovanie dajakej hybridnej formy autoritarizmu na Slovensku (v podaní tandemu OĽaNO a Sme rodina) je po voľbách 2020. Sme v štádiu o päť minút dvanásť.

Mnohí (na čele s F. Fukuyamom) si mysleli, že v roku 1989 sa skončili dejiny. Ako vidno na dennom príklade Slovenska vzor postfebruár2020, že všeličo môže vo voľbách zvíťaziť, ale mnohí títo aktéri z tejto krajiny si nevšimli, že žiadne dejiny sa neskončili a ani neskončia.

To len dejinná hlúposť dostala novú šancu. A to, žiaľ, a práve demokratickým inštitútom, ktorý poznáme ako – voľby. Spomenutý F. Fukuyama, by dnes, po návšteve Slovenska, asi nepísal svoj: Koniec dejín a posledný človek, ale možno by napísal niečo typu: Koniec zdravého rozumu a posledný Slovák. Text Veľký rozvrat už napísal! To len na okraj.

Tento súčasne bohato citovaný a aj bohato preklínaný autor vo svojej najnovšej a nedávno publikovanej stati v časopise Foreign Affairs s názvom The Pandemic and Political Order It Takes[1]  však hovorí o vznikajúcej depresii (ekonomickej a politickej), ktorá v minulosti stimulovala izolacionalizmus, nacionalizmus, fašizmus a v zásade svetovú vojnu. Takže si tie kategórie: izolacionalizmus, nacionalizmus, fašizmus a vojna skúsme preskenovať do schémy správania sa vraj vzdelaných a nepopulistických slovenských postfebruárových elít – od ústavného činiteľa č. 1, cez č. 2, až po č. 3 a ich verných pritakávačov.

Prezident Kazachstanu Kasym Žomart Tokajev sa nedávno vyjadril,  o čom sme sa na stránkach SLOVA zmienili[2], že demokraciu v Kazachstane (a nielen tam) ohrozuje populizmus a nevedomosť! [3]
 

Ohrozenie Slovenska: populizmus a nevzdelanie

Populizmus a nízka úroveň vzdelania elít je slovenskou postfebruárovou realitou. K riešeniu tohto už nie etického, morálneho, ale politického rozporu musia vzdelané elity (čo sa nie vždy voľbami dá garantovať) pristupovať s politickým citom a rozumom. Kde však elity vziať? Ako hovorí profesor R. Tóth (tiež na stránkach SLOVA) o slovenskej realite: „... pomerne skoro však rôzni špekulanti, karieristi či iní paraziti zistili, že práve strany môžu byť zdrojmi ich sebauspokojenia – buď nejakou štátnou funkciou či majetkom. Postupne zapĺňali politické strany svojimi drzými požiadavkami a tak osobnosti opúšťali strany. Dnešný stav straníckych ,lídrov je žalostný...“[4]

Aktuálne je Slovensko v situácií, ktorú americký sociológ Philip N. Cohen charakterizoval slovami: „... existuje svet, v ktorom darebáci a polovzdelaní fanatici chŕlia politologické a historické fantázie prestrojené za myšlienky..., sú chvíle, keď podsvetie vystúpi z hlbín a náhle fascinuje, opantáva a ovláda zástupy inak duševne zdravých a zodpovedných ľudí, ktorí sa následne zrieknu svojho zdravia a zodpovednosti. A občas sa stáva, že toto podsvetie sa stane politickou mocou...“ [5]  V  horenapísanom si všimnite slová: ... darebáci a polovzdelaní fanatici... Existuje teda (aj keď nechtiac) lepšia charakteristika súčasného pofebruárového politického establišmentu na Slovensku?

Erózia elít vedie vo svojej podstate aj k občianskej strate záujmu o demokraciu. Lenže na bitúnok predsa nemôže niekto, ani č. 1 až 3, len tak viesť celé Slovensko!  Francúzsky mysliteľ a liberálny politik Alexis de Tocqueville, ktorého môžeme vnímať ako génia demokratického veku, v roku 1848 odkázal francúzskym poslancom: „... páni, nikdy nevyvolávajte ducha revolúcie, pokiaľ nie ste silnejší než predchádzajúci režim...“ [6]

Dnes je jasné, že spolok č.1 až 3 (plus prílepky) sú síce morálne nesilnejší, mediálne hlasnejší, marketingovo prieraznejší, ale najmä – a to je najhlavnejšie – nechcú konštruovať  (budovať), ale pod pláštikom COVID-19, deštruovať túto krajinu. Lenže neviem ako pre vás, pre mňa je táto krajina – Slovensko!

Autor je vysokoškolský učiteľ
 


[1] FUKUYAMA, F. 2020. The Pandemic and Political Order - It Takes a State , In: Foreign Affairs; july/august 2020, https://www.foreignaffairs.com/articles/world/2020-06-09/pandemic-and-political-order

[5] COHEN P.N. 2018. Enduring BondsInequality, Marriage, Parenting, and Everything Else That Makes Families Great and Terrible, University of California Press 2018, ISBN 978-80-5202-9239-0

[6] ALEXIS DE TOCQUEVILLE. 2003. Starý režim a revoluce, Praha. Academia 2003, ISBN 80-200-0980-9.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama