Chcem sa o to na Slovensku pokúsiť

Veľa sa v poslednej dobe zamýšľam nad niektorými politickými stranami. Vidí sa mi, že niektoré nemali žiadne ideály, vystupovali živelne. Nevidel som nijaký systém uvažovania, okrem osobného prospechu a poškodzovania protivníka. Na odborné témy potom nebolo príliš veľa času.

Lovím v minulosti, ale pri všetkej úcte, na predsedovi máloktorej strany bolo vidieť, že má na zreteli záujmy svojich členov. Prevažne sa prezentovali (asi) podľa svojho najlepšieho svedomia a ľudia sa k nim pridávali podľa náhodných či aktuálnych sympatií. Niektorí dokonca dali svoje meno do názvu strany.

Také sú dnes pravidlá hry, ktoré všetci akceptujú. Ale podľa mňa to nie je pravá demokracia, politické strany nie sú často dostatočne demokratické vo svojom vnútri. Vidieť to aj na tom, že vari žiadna strana v poprevratových dejinách Slovenska politicky neprežila svojich zakladateľov. Preto sa mi zdá, že mnohé politické strany nie sú schopné, alebo zjavne nechcú vybudovať skutočne demokratickú spoločnosť.

Mnohé poprevratové strany, aj tie prvé ako VPN, vznikali ako projekty úzkej skupiny. Tí si rozdelili vrcholové posty na dlhé roky a neprejavovali záujem pustiť medzi seba úplne neznámych, nových členov „zdola“. Nemali záujem nechať si od členstva diktovať zásady svojej politiky. Mnohé strany ani nemali ideály, resp. tie v lepšom prípade často slúžili len na marketingové účely. Ak sa v takej strane predsa len niekto presadil, čo mal iné zámery ako úzke vedenie, obvykle sa taká strana rozpadla. Úzke vedenie malo často dosť síl, aby sa obhájilo, ale ambiciózny politik – vychádzajúca hviezda – potom odišiel zo strany a založil si novú. Z takéhoto politického prostredia vyrastajú často vodcovia, nie demokrati.

Ľudia sa mnohokrát nechajú pomýliť tým, že vodcovia sú často schopní ľudia a v praktickej politike majú veľa dobrých výsledkov. Ale demokracia je úplne iná téma. Skutoční rodení vodcovia sa okrem vedenia iných v istom zmysle dokážu sami nechať viesť, ale deštrukčné neovládateľné živly iných viesť nedokážu.

Asi sme mali zorganizovať ústavodarné zhromaždenie, ktoré mohlo mať hoci 5 rokov na moderovanie verejnej diskusie o politickom systéme a texte ústavy. A text, ktorý by také ústavodarné zhromaždenie zostavilo, malo ratifikovať referendum a žiadna ďalšia politická reprezentácia nemala mať možnosť meniť ústavu. Jedine novým referendom. Takto mohla naša spoločnosť vykročiť k demokracii a stále ešte môže, ale už stratila 30 rokov a viaceré sľubné generácie ľudí.

Nové trendy si vyžadujú novú politiku, spoločenstvo v 21. storočí nemôžeme spravovať metódami z 19. a 20. storočia. Chce to tiež ľudí, čo sa tomu chcú tie dve-tri volebné obdobia venovať. Musia mať vôľu, chcieť a vedieť, že to nebude ľahké a bude to mať dopad na ich osobný život. Preto potrebujeme ľudí, čo povedia „Chcem sa o to na Slovensku pokúsiť“.