Reklama
Reklama

Cezhraničné peňazovody

Počet zobrazení: 1532

Som presvedčený, že médiá na Slovensku nepochopili správne Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Inak by sa nestali trápnym vestníkom trinástich mužov a dvoch žien podávajúcich si v žiari reflektorov a bleskov v posledných januárových dňoch kľučku parlamentnej podateľne. Informácie sú vraj tovarom a majú údajne svoju hodnotu. No keď som predavačke v Kauflande povedal hociktoré číslo, ktoré do nás (ako do kŕmnych husí) nadžgali v ostatných dňoch televízie s menami uchádzačov o prezidentský úrad, odmietla mi za ne vydať tovar.

– Ale veď posledný, čo ešte nebol prezidentom, nejaký Ivan Zuzula, nazbieral a včera odovzdal 16 542 podpisov od občanov – snažil som sa presvedčivo argumentovať a zhodnotiť tak i predať čerstvú informáciu z večerných Správ RTVS. Dúfajúc, že za ňu dostanem čerstvý chlieb alebo že to číslo vybártrujem za ovocie v slušnom pomere. Ušetril by som, povedzme, 16 a pol eura z dôchodku... Nič! Akoby som hrach o stenu hodil.

– A môj kandidát Edo Chmelár odovzdal 28. januára hárky až so 17 953 podpismi potrebnými na svoju prezidentskú kandidatúru! – skúšal som prebiť to horníkom z rukáva...

sasoprezident843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Verte, neverte, ani predavačku, rovnako tak člena strážnej služby pri vchode nezaujímali počty vyzbieraných podpisov od občanov či od poslancov na petičných hárkoch. Nulová hodnota takýchto čísiel, bezvýznamné informácie z médií vo verejnom priestore. Asi by mal parlament prijať zákon o ochrane občanov pred slobodným šírením zbytočných, hlúpych, bezobsažných a nepravdivých informácií médiami. Kúpil som si teda alternatívny farebný mesačník a v jeho februárovom vydaní ma zaujal článok René Pavlíka „Slováci bez hrdosti“. Aj s historickou čiernobielou fotografiou usmiatej a doslova žiariacej Ivety Radičovej s Vladimírom Ondrušom. Podpisovali hárky petičnej akcie z roku 1992 „Za spoločný štát“ pod sochou leva na dunajskom nábreží v Bratislave. Žiaľ, mnohí naši politici sa ľahko, rýchlo a lacno (?) zbavujú národnej hrdosti aj vlastenectva. Tieto pojmy majú nulovú hodnotu zase pre nich. Spolu s najatými aktivistami i novinármi preto aktívne bojujú dodnes proti našej štátnosti. V oblasti vzduchoplavby je zbavovanie sa čohokoľvek z koša vzducholode podmienkou smerovania k výšinám a do diaľav. Skoro všetci z tých spomenutých ich aj očividne dosahujú, hoci ani nemuseli ďaleko. Stačilo vo vhodnej chvíli a v správnom čase nakráčať za plot po pravici Hviezdoslavovej sochy... Možno preto, že za „mekku“ svetovej politiky považujú Biely dom, za centrum svetovej ekonomiky Wall Street, centrálnou dielňou kvalitného šoubiznisu je v ich očiach iba preslávený Hollywood. Rozhodne medzi nich patria aj najvplyvnejší slovenskí televízni manažéri s dramaturgmi. Výsledkom je programová skladba všetkých slovenských televízií. Rezignovanie na vlastnú tvorbu, s následným bezbrehým kupovaním prevažne amerických licencovaných formátov, je potrebné tiež považovať za stratu národnej hrdosti. Zdá sa, že mnohým divákom je to ľahostajné. Tretina zo všetkých ani len netuší, že program je prevzatý a oni ho len nevedomo považovali za slovenský. To vtedy, ak sa tunajšia produkčná agentúra snaží tvorivo ho aspoň „vylepšiť“, priblížiť slovenskej mentalite alebo prispôsobiť našim reáliám. Ako salónky na umelom stromčeku. Takými sú vo verejnoprávnej televízii relácie  „Milujem Slovensko“, „5 proti 5“, „Záhady tela“, talkshow Petra Marcina „Neskoro večer“.

Už v prvom roku po vzniku RTVS pod riaditeľskou taktovkou Miroslavy Zemkovej v roku 2011 unikla do médií informácia, že verejnoprávna inštitúcia zaplatí za licencované relácie súkromnej produkčnej spoločnosti Fremantle skoro dva milióny eur bez dane! A hneď v zapätí verejnosť vzrušil chýr, že známy kuchár Jaroslav Židek, ktorý v tej dobe varil v druhej sérii kuchárskej šou na TV Joj „Áno, šéfe!“, mení pôsobisko. Vedenie RTVS podpísalo zmluvu s neznámou spoločnosťou Movements na výrobu nového prime-timeového programu určeného na štvrtok večer na Jednotke. Zmluva bola na výrobu 60 častí relácie „Nebíčko“ spolu za 950-tisíc eur bez DPH. Cena jedného 30-minútového dielu tak bola 15-tisíc eur bez DPH. Ani Zemkovej nástupca, predtým dlhoročný generálny riaditeľ komerčnej televízie Markíza Václav Mika neodolal ponuke rozšíriť vysielaciu štruktúru verejnoprávnej televízie a do jej obojka licencovaných a teda draho zaplatených programov zapichnúť ďalšie cvočky.Strom života“ sa volala nová relácia, ktorú na jeseň v roku 2016 dotiahol manažment do hlavného vysielacieho času RTVS. Matej Sajfa Cifra v ňom v roli moderátora plnil deťom ich želania. Vôbec sa nehanbili, že len okato kopírovali už dlho „prefláknuté“ relácie komerčných televízii Markíza aj JOJ s ich nebeským nezmarom Vilom Rozborilom. „Strom želaní“ bol osemdielny licencovaný formát od holandskej spoločnosti Talpa. S hlboko podpriemernou sledovanosťou sa stal prepadákom, no verejnoprávna televízia doň investovala takmer 700 tisíc eur. Takže okrem nás koncesionárov, samozrejme splnil chamtivé túžby a želania zainteresovaným... Od tej istej agentúry z krajiny veterných mlynov, tulipánov a drevákov zakúpil Mika tiež licenciu aj na formát „Čo ja viem“. Ten sa s moderátorom Marcelom Merčiakom, obklopeným dvoma stovkami študentov a množstvom mladých divákov zapojených interaktívne cez mobily, teší zatiaľ obľube a dosahuje vysokú sledovanosť. Menej sa už vie o tom, že 11 tohtoročných častí tejto relácie pre RTVS vyrába produkčná spoločnosť Eibner Production za 499 tisíc eur. 

Aby som ale nepôsobil ako starý frfloš alebo závistlivec, nemôžem nespomenúť mimoriadne úspešný pôvodný a ozaj slovenský televízny program vychádzajúci z histórie, národných tradícií a postavený na kultúrnych klenotoch. Áno, mám na mysli folklórnu šou „Zem spieva“, ktorá bola dvojročným televíznym hitom a v popularite, mediálnej prezentácii aj v sledovanosti vytrela súkromným a komerčným televíziám nielen oči, no aj kocúra...

Tak, ako to urobili českí a slovenskí filmoví aj televízni tvorcovia v roku 1967 pri uvedení nového multimediálneho projektu Kinoautomat. S nápadom prišli ako prví na svete! Pri sledovaní filmu režiséra, producenta i scenáristu Radúza Činčeru, v ktorého tíme bol aj Slovák Ján Roháč: „Člověk a jeho dům“ mali diváci možnosť celkom osemkrát ovplyvniť dej. Kinoautomat premiérovo predstavili na svetovej výstave Expo ’67 v kanadskom Montreale. Uvádzali ho tam Miroslav Horníček so slovenskou herečkou Zuzanou Neubauerovou. Program sa stal hitom a vzbudil veľký záujem divákov aj odbornej verejnosti. O kúpu práv prejavili záujem najslávnejšie spoločnosti Paramount Pictures alebo Universal Studios. Potešiteľné je, že aj v dnešných časoch sa zjavil jeden jediný (alebo prvý?) osvietený tvorca i šíriteľ televíznej zábavy, ktorý si predsavzal predstaviť ducha i vôňu Slovenska svetu. V slovenských hlbokých dolinách to kedysi pred 220-timi rokmi robil národný buditeľ, zberateľ a propagátor slovenských kníh i kalendárov Matej Hrebenda. Režisér a producent Peter Núňez už nemusí kráčať pešo s krošňou na chrbte. Zatiaľ ako jediný rozopol železnú košeľu schém a obrátil filozofiu valiaceho sa peňazovodu  „z“ a „do“ ... Zrejme sa o tom ešte nevie alebo to médiá nezaujíma (?), no Núňez vytvoril vlastné, pôvodné slovenské formáty „Zem spieva“, ale aj „Folklorika“, ktoré dokázal (už ako hodnotný a osvedčený produkt s vysokým ratingom) ponúknuť aj v zahraničí. Získal dokonca globálny distribučný kontrakt so záujmom o kúpu licencie na dvoch veľkých televíznych trhoch v EÚ aj mimo starého kontinentu.

Pochopiteľne to nijako výrazne neovplyvní celkovú bilanciu nášho zahraničného obchodu. Za január až november 2018 sa v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roku zvýšil celkový vývoz tovaru o 6,9 % na 73 999,1 mil. eur a celkový dovoz o 7,9 % na 71 387,3 mil. eur. Saldo zahraničného obchodu Slovenskej republiky bolo aktívne v objeme 2 611,7 mil. eur. Bodaj by sme Slovákov s hrdosťou, vlastenectvom, obchodným talentom a schopnosťou presadzovať záujmy Slovenska vo svete mali viac. O to väčšie sú očakávania občanov SR pred marcovými prezidentskými voľbami. Krajinu pod Tatrami čaká veľká šou, možno aj zábavná. No určite kostýmová.

Ostáva veriť, že väčšina voličov rozhodnutá dostaviť sa k volebným urnám bude vedieť počas jarného víkendu odlíšiť úprimnú tvár čestného človeka od jarnej fašiangovej masky Kiskových klonov.

Priemer: 5 (1 hlas)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama