Cestovanie (nielen) za Manon

Počet zobrazení: 3019

plagat_web.jpgHoci Pucciniho operná verzia slávneho príbehu lásky Manon Lescaut a jej rytiera Des Grieuxa sa premiérovala v SND len pred pár rokmi, dielo, ktoré som po prvý raz videl v SND v roku 1958 ako pätnásťročný chlapec, ma stále priťahuje. Popri Nezvalovej poetickej hre, ktorej verše si pamätám dodnes a ktorú kedysi v šesťdesiatych rokoch inscenovali v československej televízii (s Blankou Bohdanovou), som v posledných desiatich rokoch navštívil operné inscenácie Massenetovej opernej verzie príbehu (napísanej o desaťročie pred Puccinim) v Miláne i Paríži a za Pucciniho operou som vycestoval do Ríma a rakúskeho Grazu. Teraz som sa za týmto krásnym príbehom lásky s pôsobivou talianskou melodikou vybral do Košíc, kde po roku 1992 znova Pucciniho operu zaradili do repertoáru. Každá z doterajších inscenácií tejto opery ma čímsi oslovila a čímsi celkom neuspokojila. V Ríme skvelé hudobné naštudovanie velikána Riccarda Mutiho príliš kontrastovalo až s priveľmi konzervatívnou réžiou jeho dcéry, kým v Grazi zasa režisér odsunul príbeh lásky na druhú koľaj, aby prezentoval svoje ťažko zrozumiteľné zámery nekorešpondujúce s emotívnou hudbou. V Košiciach teraz, bohužiaľ, inscenácia neuspela ani v hudobnej ani v divadelnej zložke. Puccini ako skladateľ blízky verizmu neznáša iné javiskové predvedenie ako realistické tak v scénografii ako v réžii, kým Jaroslav Válek predostrel len opäť jedno z minimalistických scénických riešení, ktoré sú teraz v móde. Režisér Peter Gábor zasa priveľmi akcentoval všadeprítomnosť smrti pomocou rôznych, nie vždy jasných symbolov. Hudobné naštudovanie nenašlo dvoch ideálnych predstaviteľov pre milenecký pár. No kým manko v lyrickom speváckom výkone sopranistky Janette Zsigovej bolo zjavné len pre tých, čo majú operu dobre „v uchu“, taliansky tenorista Marco de Carolis irritoval neschopnosťou zvládnuť náročnú vysokú polohu a ani herecky nijako nekorešpondoval s predstavou mladého zaľúbenca. Domáce publikum však vyzeralo celkom spokojné, čo by umeleckých pracovníkov divadla nemalo nijako učičíkať.

carnogursky_400.jpgCestu za košickou Manon som absolvoval konkurenčnou vlakovou spoločnosťou Regioget ponúkajúcou v smiešne nízkej cene lístka aj občerstvenie a päťhodinovú cestu tam som vyplnil čítaním. V novinách N (ktoré zrejme len rozšírili nepluralitný model našej tlače) som našiel myšlienku, ktorú („Fakty selektujeme a čo nie je v súlade s našimi názormi, ignorujeme“) , by si mali osvojiť predovšetkým redaktori a ich chlebodarcovia. Aj za článkom, v ktorom sa zodpovednosť za zastavenie stíhania pomáhačov fašizmu pripisuje Jánovi Čarnogurskému, vidím načasovaný zámer zdiskretizovať ho práve teraz, keď sa zapojil do kampane proti základniam NATO. Divadelník Silvester Lavrík zasa žiada ruského prezidenta, aby sa nám ospravedlnil (akoby tu už neboli ospravedlnenia Gorbačova a Jeľcina) za všetky príkoria, ktoré nám spôsobilo ZSSR. Hovorí o nemožnosti prikyvovania mýtu o osloboditeľskej misii Červenej armády, ktorej najmä povojnová misia bola konaním lúpežníka, ktorý len premohol iného lúpežníka. Akoby o pričleneniu ČSR k východnému bloku nerozhodla Jalta (s účasťou demokratických štátnikov Churchilla a Roosevelta), ďalej demokratické voľby v roku 1946 a napokon februárový Majdan (pravicou taký ospevovaný, hoci oveľa menej demokratický v kyjevskej verzii) v Prahe. Autorovi by zrejme nevadilo, keby náš prezident šiel na oslavy do Moskvy k  „demokratovi“ Jeľcinovi, ktorému nikto z vyznávačov slobody a demokracie nevyčítal, že dal rozstrieľať ruský parlament. Ja zasa ako (pôvodne) hispanista viem, že krajina, ktorá je pre naivných a neinformovaných ľudí ešte stále symbolom demokracie, pomohla ľudu Strednej a Južnej Ameriky zbaviť sa koloniálnej nadvlády, aby nahradila kolonizátorov ešte v obludnejších rozmeroch (napríklad v prípade Kuby na ďalších šesťdesiat rokov). A tiež aby rozhodovala o tom (ako teraz v prípade Kyjeva), kto by mal byť prezidentom a predsedom vlády týchto štátov, zmocnila sa ich prírodného bohatstva a aby (ako sa dočítame Márquezových románoch, ktoré nie sú len magické, ale aj realistické) cez svoje korporácie masakrovala tamojších štrajkujúcich robotníkov. Aby som si po jednostranných informáciách trocha vylepšil náladu, siahol som po jednej z Mc Bainových detektívok. V texte som okrem obete, vraha a detektíva Carellu narazil aj na nasledovné myšlienky o krajine slobody: „Namiesto ľúbostných piesní sa skladajú piesne o nenávisti“, alebo „pravdepodobne už zažil bitku v tej či onej vojne, ktoré Spojené štáty neprestajne viedli“. Knihu som musel odložiť. Oproti súčasnej neradostnej geopolitickej situácii aj málo vydarená operná premiéra pôsobila ako balzam na dušu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984