Reklama
Reklama

Cesta Slovenska... alebo Quo vadis, dnešné Slovensko?

Nad knihou Miroslava Pekníka a kol: Cesta Slovenska k vzniku samostatného štátu
v roku 1993
Počet zobrazení: 1264

Pravidelne sa zastavím v jednom kníhkupectve v centre Bratislavy, kde je k dispozícii produkcia vydavateľstva VEDA Bratislava (ale aj iných slovenských vydavateľstiev). V  v jednej jej časti tam charakteristickým grafickým spracovaním upútava pozornosť produkcia Ústavu politických vied SAV, teda spoločenskovedného pracoviska s mimoriadnou dôležitosťou a zodpovednosťou za budúcnosť politických vied na Slovensku.

Tentoraz som narazil na ostatnú publikáciu z dielne tohto Ústavu,  ktorá má síce „rok výroby“ 2021, ale na pulty sa dostala začiatkom roku 2022.

peknik_cesta_obalka_2.jpgReč je o kolektívnom diele Miroslava Pekníka a kolektívu s názvom Cesta Slovenska k vzniku samostatného štátu v roku 1993 ( Veda, Bratislava 2021, ISBN 978-80-224-1920-8, 668 strán). Ide o výsledný a rozsiahly text – 668 strán – v ktorom spolu 18 autorov, vedeckých autorít s veľkým „V“ a „A“ – a tiež „ľudsko-vedeckých“ osobností, ktoré publikovali svoje názory aj na stránkach SLOVA a ktorí sa podieľali na riešení  vedeckého projektu Cesta slovenskej politiky k samostatnému štátu (1989 – 1993). Tento tím neúnavne viedol a sfinalizoval (spolu s kolektívom autorov a technických spolupracovníkov) bývalý riaditeľ Ústavu politických vied SAV a vynikajúci česko-slovenský exfutbalista PhDr. Miroslav Pekník, CSc., a uzrel svetlo sveta aj vďaka súčasnému vedeniu tohto ústavu.

Pre mnohých je Silvester 1992 len udalosťou. Ale pre tých, ktorí si uvedomovali, že úderom polnoci, keď nad Bratislavou, nad Bratislavským hradom (ktorý bol neskôr ponížený mnohými inými virtuálnymi vlajkami) zaviala slovanská vlajka nového štátu, nového subjektu medzinárodného práva, je predsa niečím osobným a neprekonateľným.

Na politickej mape sveta sa 1. januára 1993 plynulo a bez násilia objavila zvrchovaná a nezávislá Slovenská republika.

Pamätníci si určite spomínajú rozradostnené davy ľudí nielen v uliciach Bratislavy. Lenže hektický a turbulentný vznik a vývoj slovenskej spoločnosti a Slovenska po novembri 1989 priniesol nielen pocitové plusy zo „svojho Slovenska“, ale aj nové – doteraz neznáme –problémy.

Tak napríklad, generovali sa aj nové politické elity, ktoré vznik nového štátu, nového Slovenska buď negovali, odmietali, alebo, čakajúc na rok 2022, chcú mu, ako nevzdelanci a plagiátori hrubého zrna, zasadiť smrteľnú ranu.

Pohľady na minulosť sú vždy kĺzavé, najmä, ak treba hovoriť o filozofii minulosti, a keď sa v globalizovanom svete dostávajú do pohybu tradičné hodnoty. Keď 2+2 už nie je ani obligátnych 4, ale je to toľko, čo napovie dajaký vyhľadávač, či akýsi politik-nepolitik. Zdá sa, že nielen konštantná, ale aj kĺzavá pravda zmizla a mnohým sa dnes zdá zbytočná.

Stačí len pripomenúť, že už v prvých hodinách našu štátnosť oficiálne potvrdilo 93 krajín. Len 30 minút po polnoci tak ako prvé spravilo Nemecko. Ešte v januári sme sa stali členom OSN, Svetovej banky a iných významných svetových organizácií. No a dnes naša (teda slovenská diplomacia) nie je diplomaciou; naša NEdiplomacia patrí k hlavným vojnovým štváčom s programovou rusofóbiou. Bolo to v kolíske Slovenska? Určite nie! Dnešný minister by bol (ak by nebolo samostatné Slovensko) maximálne referentom v Černínskom paláci v Prahe a plagiátorský štátny tajomník by bol tam, kde treba a nie tam, kde ho najmä teraz netreba!

Súbor textov je nielen zrkadlom doby (klobúk dolu pred osobnosťami autorov i termínom vzniku textov), ale aj dôkazom toho, že Slovensko má ľudí mysliacich. Ide aj o súčasť istej generačnej výpovede autorov, ktorá sa už zjavne nebude opakovať.

Vzácna zhoda sa pri hodnotení rukopisu našla u všetkých troch oponentov textu. A tu nejde len o „dajakých oponentov“, ale o autority, ktoré v spoločenských vedách (tak ako osemnástka autorov) moderného Slovenska znamenali a znamenajú veľa.

Hovoríme o prof. PhDr. Jánovi Liďákovi, CSc., doc. PhDr. Vladimírovi Goněcovi, DrSc. a PhDr. Petrovi Zelenákovi, CSc., ktorí, ako je uvedené na prebale knihy, unisono hovoria, že sa autorom podarilo „...podať ucelený pohľad na vznik samostatnej slovenskej štátnosti v roku 1993...“, že publikácia má „...nielen vedecký, ale aj vzdelávaco-spoločenský dosah...“ a že „...prináša mnohotvárne podnety pre hľadanie východísk z dnešných problémov slovenskej politiky...!“

A že tých problémov je až nadbytok, to cítime denno-denne. Útoky na demokraciu a slobodné vyjadrovanie sú len špičkou neoliberálneho ľadovca, ktorý drví všetko demokratické, pretože sa bojí demokratickej kontroly.

Kapitalizmus sa neštíti ničoho, ani obetovania toho, čo sme si v roku 1993 vybojovali a vytvorili. Mali by sme pochopiť, že so súčasnými elitami cesta nikam nevedie! Ako píše na inom mieste Edo Chmelár, s touto politickou (ne)elitou nemá Slovensko ak nie žiadnu, tak aspoň nie príčetnú budúcnosť.

Ak ste si túto knihu (33 zväzok edície Monografie a štúdie) zohnali, nikdy neposuňte do antikvariátu. Šetrite ju pre seba, svoje deti, vnúčence, pravnúčence... Totiž aj napísané hodnoty (ako v tejto 668-stránkovej publikácii), pokiaľ ju novodobí slovenskí cenzori nespália – ostávajú, ale plagiátori, nedovzdelanci, kšeftári, štartéri, falošní advokáti, etc. odchádzajú.

Teraz je hlavné, aby sme si ochránili Slovensko, ktorého cesta bola kľukatá, napríklad aj pred ľuďmi, ktorí by spoločenské vedy radšej nevideli, než videli.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama