Reklama
Reklama

Československé légie v Rusku

Vzbura v Čeľabinsku – predvoj spojeneckej intervencie?
Počet zobrazení: 1976

V  dňoch 14. až 17. mája 2018 bolo sto rokov od vzbury či povstania časti československých légií v Čeľabinsku, najskôr na železničnej stanici, potom v celom meste (na východných svahoch Uralu). Vybavili si to metódou „sudca lynč“ s maďarským zajatcom, ktorý hodil kus železa z prechádzajúceho vlaku a smrteľne zranil legionára na susednej koľaji. Vo vojne je výkon spravodlivosti jednoduchý: platí nielen „oko za oko“, ale „život za život“. Maďari a Rakúšania, Nemci zajatí Rusmi v bojoch v rokoch 1914 – 1917, sa po Brestlitovskom mieri podľa jeho ustanovení vracali domov, a to zo zajateckých táborov na Sibíri smerom na západ, do Európy. Repatriovali ich aj preto, aby bojovali spolu s Nemcami proti Francúzom a Talianom, za dvoch cisárov nemeckého a rakúskeho a za jedného kráľa, a to uhorského.

Légie sa totiž v októbri 1917 zorganizovali ako „československý armádny zbor“. Názov légie sa zžil vo verejnosti akoby podľa starovekého Ríma. T. G. Masaryk v týchto súvislostiach dostal pomenovanie „diktátor“, ktorý bol namiesto volených magistrátov v čase vojny vymenovaný na obranu vlasti. Dekrétom prezidenta Francúzska zo 7. februára 1918 o autonómnej československej armáde, jej činnosti boli légie začlenené do francúzskeho vojska. Stalo sa tak po dohode s predsedom Československej národnej rady T. G. Masarykom, ktorý bol v tom čase v Kyjeve. V  armádnom zbore, ako súčasti francúzskej armády, pôsobili francúzski dôstojníci. Na svoje nové bojisko museli  však legionári cestovať približne z územia niekde na východ od Kyjeva (Bachmač) na trase „okolo celého sveta“. Mali sa tak dostať na západný front, niekde severne od Paríža, na ktorý šturmovali a vážne ho ohrozovali v letných mesiacoch 1918 vojská cisára Wilhelma. Po uzavretí prímeria medzi ústrednými mocnosťami a sovietskym Ruskom v novembri 1917 nemecký generálny štát stiahol z Ruska asi sedemdesiat divízií. S ich pomocou zahájil v roku 1918 známu jarnú ofenzívu na Marne, prelomil línie Spojencov a  Paríž sa ocitol napospas delostreleckému bombardovaniu.

hliadka_legionarov_v_rusku_volne_dielo.jpg
Hliadka legionárov v ruskom lese, 1918, voľné dielo. Zdroj: Internet

Legionári sa nachádzali na území cudzieho štátu, Ruskej sovietskej federácie, ktorého boľševická vláda uzavrela v marci 1918 v Breste mierovú zmluvu s ústrednými mocnosťami (Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom, Tureckom, Bulharskom) ako nimi porazený štát. Uložilo sa mu a zaviazalo sa rozpustiť vlastnú armádu, novú nevytvárať a netrpieť žiadnu cudziu vojenskú silu štátov Dohody na svojom území. Pri nedodržaní, porušení mierovej zmluvy mohli proti sovietskemu Rusku v danej dobe tieto víťazné štáty začať vojenské operácie aj s možnosťou obsadiť Petrohrad prípadne aj Moskvu. Mohla by sa tak dosiahnuť úplná debelácia Ruska (úplná a bezpodmienečná kapitulácia). Také bolo postavenie sovietskeho ruského štátu. Za týchto pomerov dňa 26. marca 1918 vtedajšia sovietska vláda uzatvorila dohovor s Odbočkou Československej národnej rady v Rusku. Podľa mierovej zmluvy z Brestu, nemali legionári cestovať ako bojový útvar, ale ako skupina „slobodných občanov“. Mali mať len určitý obmedzený počet zbraní a to len sebaobranu. Dodržanie týchto podmienok aj s hrozbami, že si vynúti ich úplne odzbrojenie, sledoval nemecký vyslanec v Moskve gróf Mirbach.

Ťažké zbrane (delá, guľomety) a pušky nad určený strop mali legionári odovzdávať v meste Penza (pri Volge, 700 kilometrov od Moskvy). Cez túto železničnú križovatku museli prejsť všetky ich vlakové súpravy, nazývané ešalóny. Odzbrojenie légií úplné (ako to žiadal Mirbach), resp. čiastočné (podmienka boľševikov), odmietanie odzbrojenia vôbec (podľa francúzskej vojenskej misie), a reálne, ale nelegálne uschovanie časti zbraní vo vagónoch, sa stalo jedným z kameňov sváru. Ďalšie komplikácie sa objavili a vyvolávali tenzie na dlhej, pomalej a tiež  komplikovanej a preťaženej železnici na trase Kursk, Penza potom na Ural cez nekonečnú Sibír do Vladivostoku. Sedemdesiatdva ešalónov sa na trati roztratilo. Dvanásť z nich v čase povstania bolo už vo Vladivostoku, ďalšie medzi Omskom a Irkutskom na Bajkale, ale väčšina z nich bola stále v európskej časti Ruska.

Problém ako použiť a využiť československý zbor sa riešil a zauzľoval od jesene 1917. Nápad, aby sa légie stali jadrom budúcej ruskej sovietskej armády, mal ešte pred ich transportom L. D. Trocký. Uvažoval vraj, že takto vytvorený útvar použije proti nemeckému vojsku, teda že obnoví východný front Dohody. Bývalí cárski generáli Kaledin a Denikin na južnom Done pozývali légie takisto k sebe, aby pomohli zachrániť samoderžavné a pravoslávne Rusko. T. G. Masaryk sa za pozvanie zdvorilo poďakoval. Pri odchode z Ruska do USA cez Vladivostok a Japonsko v marci 1918 nariadil, že pre légie platí zásadu neintervencie, nezasahovania do ruských vnútorných pomerov. V priebehu transportu agitovali medzi legionármi aj československí ľavicoví demokrati (od mája 1918 komunisti). Chceli ich získať najmä ako jednotlivcov pre vstup do internacionálnych červených gárd pre obranu nového ruského sovietskeho štátu. Hybridná vojna sa nezačala viesť až od používania internetu. Agresívne konanie legionárov v Čeľabinsku, založené na hneve, pocitoch krivdy bolo konštruované na chýroch, správach, informáciách kvality polopravdy, dezinformácií.

Šírila sa napríklad správa, že legionárov vraj chcela sovietska moc vydať ako vojakov dezertérov Rakúsko-Uhorsku. Hrozila by im ako vojenským zbehom a zradcom nemilosrdná poprava. Neistotu mali légie v otázke, či sovietska boľševická vláda nie je po mierovej zmluve z Brestu príliš pronemecká a potom by musela byť aj ich úhlavným nepriateľom. Aj pre univerzitného profesora  T. G. Masaryka bola politika boľševickej vlády „jezuitská“, menovite v otázke mieru s ústrednými mocnosťami za cenu straty polovice územia európskeho Ruska a platenia ťažkých kontribúcií. Ako ju mohli vnímať radoví vojaci? Mali byť ako organizované vojsko rozpustení a zaradení ako cudzinci vojaci–zajatci do pracovných táborov v Rusku. Podľa inej správy, cesta na východ bola nepriechodná. Na území za Bajkalom povstal proti boľševikom ataman Semionov. Okrem rozsiahleho územia obsadil aj časť Transsibírskej magistrály. A  v okolí Vladivostoku sa začiatkom apríla 1918 vylodili vojenské sily cisárskeho Japonska so záujmom o ruské územie a jeho prírodné bohatstvo. Predpokladalo sa, že Japoncov podporia Francúzi, Briti a Američania. Do tohto vojensky konfliktného územia neodporúčali boľševické, sovietske orgány transportovať československé légie. Aj z dôvodov ich bezpečnosti, aj ich integrity a neinfiltrovania militantným antiboľševizmom a prípadného či možné zapojenia do týchto akcií. Popritom aj Angličania chceli realizovať zmenu ich cieľa, destinácie, nie na východ, ale na sever do Archangeľska a Murmanska a odtiaľ loďami do Európy.

Najakútnejším chýrom bola správa o tom, že legionári by mali byť úplne odzbrojení, mali odovzdať všetky zbrane a Čechoslovák, ktorý by bol zadržaný so zbraňou, mal byť na mieste zastrelený. Nad touto správou kývol dodatočne rukou aj predstaviteľ francúzskej misie major Guinet. Šírenie strachu, vyvolávanie nenávisti, to je spoľahlivá metóda, ako dosiahnuť nezhody a zmeny v postojoch a konaniach, aj  ozbrojený konflikt. Podobné javy, udalosti sprevádzali aj výbuch emócií spravodlivosti na železničnej stanici v Čeľabinsku a potom v celom meste. Legionári už toho mali dosť. Naplnila sa ich miera pokojného sebaovládania, trpezlivosti, znášania príkorí, a prekročila sa aj miera ich rozoznávania pravdy od polopravdy, manipulatívne regulovanej a  nasmerovanej informácie.    

Z koľajníc a nádražia sa odplata legionárov rozšírila aj na (antikomunisticky povedané) boľševické inštitúcie v meste, teda orgány sovietskeho štátu v Čeľabinsku – železničných aj miestnych milicionárov, vojenskú posádku, poštu, sovietske úrady. Všetko to preto, že železničná polícia na stanica zadržala legionárov, ktorí sa zúčastnili „výkonu spravodlivosti“ na inkriminovanom maďarskom vojakovi a na tých, ktorí ho bránili. Legionári odmietali, aby o zabití vojakov rozhodoval miestny soviet, t.j. orgán štátu na území, ktorého sa nachádzali. Malo to patriť do právomoci légií. Znamenalo to, že neuznávali zvrchovanosť ruského sovietskeho štátu.  

A ich vízia – československý štát – bola momentálne ešte vzdialenejšia, ako bola pri Bachmači na Ukrajine v marci 1918, keď bojovali s jednotkami sovietskeho Ruska ako spolubojovníkmi, prvýkrát a naposledy, proti Nemcom. Z veľkej vízie sa mohla stať chiméra či fatamorgána. V reálnych dištanciách ich cieľ bol ešte dvakrát tak ďaleko, ako bol osemtisíc kilometrov od Čeľabinska vzdialený Vladivostok. Ďalšie tisíce kilometrov od neho bolo vzdialené bojisko vo Francúzsku, kam smerovali. Ak ho chceli dosiahnuť po ukončení putovania po Sibíri, boli tu dva oceány, Tichý a Atlantický, a medzi nimi ešte americký kontinent. Alebo oboplávanie nekonečne veľkej pevniny Ázie z juhu, Indickým oceánom k brehom Afriky a Suezom do Európy. Inou destináciou, ktorú im ponúkali ako predbežnú, bol ľadový Archangeľsk alebo Murmansk cez Perm, ktorý mohol byť aj východiskom možného a lákavého ťaženia na Moskvu či Petrohrad. V lete 1918 chýbala vo východných aj severných prístavoch Ruska potrebná tonáž pre prepravu 50-60-tisícového československého armádneho zboru (légií). Preto sa nie nahlas, ale diskrétne v príslušných, neveľkých ale kompetentných vojenských a politických kruhoch, nie československých, ale francúzskych a anglických, uvažovalo aj o možnosti ušetriť čas, veľké peniaze a obrovské vzdialenosti a použiť légie tam, kde práve boli, ešte prevažne v európskom Rusku, proti tým, ktorí ho momentálne ovládali.  

Po výbuchu povstania v Čeľabinsku, po ozbrojenom konflikte, nasledoval 16. až 20 mája vojenský zjazd, zjazd legionárov ako vojska dobrovoľníkov, riadeného demokraticky, nie podľa rozkazov veliteľov s vyššími vojenskými hodnosťami (zjazd československého vojenského zboru). Najdôležitejšie rozhodnutie bolo – vynútime si cestu na Ďaleký východ podľa „vlastného poriadku“ cestovného. Tento postup vyústil do otvorenej vojny. Celkove sedemdesiatdva vlakových súprav (ešalónov) každá so štyridsiatimi vagónmi s ozbrojenými legionármi, ktoré boli roztiahnuté na Transsibírskej magistrále od Penzy po Vladivostok sa pohlo. Začal sa boj, vojna so sovietmi (boľševikmi), koniec dodržiavania zásady neintervencie. Pre jej vedenie boli ešalóny rozdelené na tri skupiny: „sibírsku“ – s traťou na východ, od mesta Omsk po Irkutsk (veliteľ kapitán R. Gajda); „uralskú“ – v smere Čeľabinsk – Omsk (veliteľ plukovník Vojcechovský); „povolžskú“ (tiež zadný voj) – v smere Penza – Čeľabinsk, ktorej veliteľom bol poručík Čeček. Časť z dvanástich ešalónov, ktoré už v máji 1918 dorazili do Vladivostoku, sa pohla na západ, v ústrety sibírskej skupine k Irkutsku (Bajkalu).

Pôvodne prioritná úloha spojiť ešalóny roztrúsené po magistrále, sa splnila v dvoch etapách. Najskôr dobytím mesta Omsk, centra západnej Sibíri, útokom z východu a zo západu v dňoch 7. a 9. júna; a v druhej etape dobytím Krasnojarska (stredná Sibír) dňa 20. júna.  

Strategicky najväčšie úspechy s veľkým svetovým ohlasom získalo ťaženie pôvodne „zadného voja“ skupiny poručíka Čečka. Koncom mája obsadili s pomerne neveľkými stratami mesto Penza, kde pôvodne legionári podľa dohody so sovietskou vládou odovzdávali svoje zbrane, nad určený limit a ďalej obsadili mesto Lipiagy blízko Samary. Samaru, temer miliónové mesto na strednej Volge, dobyli, resp. oslobodili (podľa hodnotovej výbavy) v polovici júna 1918. 

Bolo to prekvapivé, vznikla z toho eufória, začala „ruská anabáza“ československého zboru, obdobná tej antickej anabáze Kýra Mladšieho, ktorú opísal historik Xenofón a podľa ktorej bola pomenovaná. Légie sa stali mocenským faktorom, vojenskou silou proti sovietskej boľševickej vláde, a to na západ od Uralu. Ako ich využiť? Podľa dohody Československej národnej rady, jej predsedu T. G. Masaryka a vlády francúzskej republiky, bol československý vojenský zbor nie samostatným telesom, ale súčasťou francúzskej armády. Bola to autonómna súčasť francúzskej armády. Pôsobila tu francúzska vojenská misia a podliehala rozkazom a vojenskému riadenie ministerstva obrany z Paríža a hlavného veliteľstva armád Dohody (Entanty), po vyjadrení Národnej rady v Paríži. Bolo to aj financované z francúzskych zdrojov. T. G. Masaryk – pred odchodom z Ruska (kde bol od polovice roku 1917, v Kyjeve, v Petrohrade) – vybral v Moskve príslušnú sumu a dohodol ich ďalšie financovanie v období transportu na Ďaleký východ. Výdavky na financovanie légie koncom marca tvorili dva a pol milióny rubľov. (s. 245, Fic, V. ).

Bohdan Pavlů, ktorý bol zvolený na zjazde légií za predsedu Dočasného výkonného výboru v Rusku, sa ukázal  mimoriadne zdatný politik. Na prvé rozpaky, čo to légie urobili, na istý krik, že porušili zásadu „neintervencie“, prikázanú T. G. Masarykom, ako aj na výčitky, že na obsadenie miest pri strednej Volge nemali príkaz Francúzska, povedal, že „naše vystúpenie zodpovedá záujmom spojencov“. Dodatočne ho schválila aj vojenská misia ako aj vyslanectvo Francúzska v Rusku, ktoré sa na protest proti „zrade boľševikov“ pri uzavretí separátneho mieru s Nemeckom, presťahovalo z hlavného mesta Ruska do historickej Vologdy (500 kilometrov na severovýchod od Moskvy). Výčitka splnomocnencov francúzskej vlády voči Výkonnému výboru légie zo dňa 21. 6. (mesiac po vojenskom zjazde légií a začatí ich operácií) sa týkala len času ich začatia: „Vystúpenie Čechoslovákov, ktoré bolo síce trochu predčasným, je dnes tiež výrazom politiky spojencov, takže československá armáda javí avantgardou spojeneckých vojsk, ktoré pribudnú na Sibíri k aktívnej účasti už koncom tohto mesiaca. Vašou úlohou teraz je udržiavať dobyté pozície a starať sa o obsadenie sibírskej dráhy a čakať príchod spojeneckých vojsk.“ Predstaviteľ francúzskej vlády priznal, že politika Výkonného výboru légií (B. Pavlů) bola predvídavejšia ako politika jej vojenskej misie pri légiách, aj vlády spojencov. Bola predvídavá, samostatná a iniciatívna. Ak to bola obrana proti boľševickému útoku, tak určite podľa pravidla, že najlepšom obranou je útok. Československé vojsko sa stalo „predvojom“ či „avantgardou“, spojencov Dohody (Najvyššia vojnová Rada Dohody na zasadaní vo Versailles dňa 2. júna 1918.)

Légie vytvorili a mali držať teritoriálnu bázu na magistrále, Urale a strednej Volge pre vojenskú intervenciu všetkých štátov mocností Dohody. Proti komu? Na prvom mieste sa rozhodnutí vojnovej Rady zdôrazňovala úloha „znovuotvorenia východného frontu“ proti Nemecku, ústredným mocnostiam. Ich vojská však neboli na Volge, ale na Ukrajine, zatiaľ nebola akútna ich expanzia na východ. Nemci viedli útok na Paríž, nie na Kazaň a Jekaterinburg. Mala sa viesť spojenecká vojenská intervencia proti podľa ich terminológie proti „boľševikom“. Bola to však politická strana, ktorá Rusko zorganizovala do sovietskeho štátneho útvaru a držala ho proti ústredným mocnostiam i proti Dohode (Entante). Tvrdili, že viedli boj proti strane boľševikov, ktorá mala v čase Októbra 1917 menej členov, ako mali légie vojakov? Nie! Rozhodli sa viesť spojeneckú intervenciu proti personálne a územne organizovanej politickej moci tvorenej „sovietmi“ – teda proti tomuto štátu, ktorý sa uchytil a upevnil v Rusku. Vyhlasovali ďalej, že chcú Rusko „regenerovať“ a „rekonštruovať“, stať sa centrom vytvorenia „nového Ruska“. Francúzsko a V. Británia vojenskou intervenciou a USA (prezident W. Wilson) intervenciou humanitárnou. Napriek ťažkej situácii na bojisku pred Parížom nástojil na intervencii, invázii aj najvyšší veliteľ vojsk Dohody maršal Foch. Považoval ju za oprávnenú s tým že vojská nemusia čakať na pozvanie nejakej novej ruskej vlády. Vojenská intervencia celej Dohody dohodnutá aj v štábe Hlavného veliteľstva v Albe, sa neuskutočnila ani v júni, ani v júli či auguste. Ďalším termínom bol 2. september 1918. Légie čakali, ale aj konali.

V mestách, ktoré obsadili československé légie a v ktorých likvidovali boľševickú sovietsku moc, pôsobili ako živá voda, na už temer s kolabovanú ruskú liberálnu demokraciu, ale i monarchistické sily. Organizovali sa a inštitucionalizovali do orgánov typu politickej moci. Vznikali nové ruské vlády, ako „sibírska“ (pôvodne v Novonikolajevsku, potom v Omsku), neskoršie „vladivostocká“ a  „jekaterinburská“ a tiež „samarská“. S výnimkou vlády v Samare, ktorá fungovala ako celoruská, s nárokom reprezentovať celé nesovietske Rusko, mali výlučne lokálny politický ohlas, rezonanciu. Pre spojencov Dohody, ktorý práve v období júna 1918 odvracali nemeckú ofenzívu, priamo ohrozujúcu hlavné mesto Francúzska, mali v prvom rade vojenský význam. Za svoj bezprostredný program si tieto vlády dávali obnovenie vojny proti Nemecku. A v júni 1918 takýto program bol pre nich vítaným. Obnovenie protinemeckého frontu ruskými demokratickými silami kdesi na strednej Volge ešte dupľoval program vytvorenia protiboľševického frontu na zlikvidovanie sovietskej štátnej moci aj za prispenia vojenskej intervencie dohodových mocností.

V júni 1918 po tom, ako boli spojeným úsilím mestských povstalcov a československého zboru v Samare zvrhnuté orgány boľševického sovietskeho štátu, politická moc tu prešla na štyri mesiace (jún – september, do 7. októbra 1918) na orgán, ktorý dostal pomenovanie KOMUČ – (Výbor členov Ústavodarného zhromaždenia Ruska. Komuč (komitet učrediteľnvo sobranija) odvodzoval svoju legitimitu od Ústavodarného zhromaždenia (Učredilka), členovia ktorého boli zvolení v celoruských voľbách v  novembri 1917. Keď odmietol prijať dekréty boľševickej sovietskej moci, bol sovietmi násilne rozpustený. Komuč v čase vyhlásenia mal iba 5 členov Ústavodarného zhromaždenia (eserov). Ich počet vzrástol na 96 do konca septembra. Členstvo vo výbore bolo otvorené pre všetkých bývalých delegátov Ústavodarného zhromaždenia okrem boľševikov a ľavých eserov. Celkove ho tvorilo 760 poslancov, zvolených na vyriešenie formy štátu a štátneho zriadenia Ruska s ústavnou relevanciou. Komuč sa v Samare vyhlásil za najvyšší štátny orgán Ruska pôsobiaci dočasne v mene rozpusteného Ústavodarného zhromaždenia až do doby, kedy sa obnoví jeho činnosť, t. j., ustanoví sa v plnom, resp. kvalifikovanom počte. 

Usilovali obnoviť v Rusku demokraciu, deklarovali občianske práva a slobody. Vyhlásili aj Ruskú republiku. Samara bola jej hlavným mestom. Za svoj cieľ vyhlasovali vytvorenie federatívnej demokratickej republiky. Potvrdili aj uskutočnenie socializácie pôdy, zakotvenej sovietskou mocou. Vytvorili tým predpoklady pre spojenie s roľníkmi.

Ich reálna právomoc sa vzťahovala na niekoľko gubernií, obsadených československými légiami. Tých niekoľko gubernií malo rozlohu 500 štvorcových kilometrov  z juhu na sever a rovnako aj z východu na západ, v júli získali aj predmostie Volgy na ľavom brehu. Plošne to bolo temer dvojnásobne rozsiahlejšie územie, ako malo Československo. Samarské orgány zorganizovali aj pomerne silné vojenské útvary, Povolžskú národnú armádu, podporovanú légiami, ktoré rozširovali jej teritórium. Pre identitu tohto výboru ústavodarného zhromaždenia aj pre jeho medzinárodnú orientáciu a postavenie bolo dôležité jeho vyhlásenie o svojom úmysle obnoviť protinemecký východný font prvej svetovej vojny.

Niektoré štáty Dohody urobili aj prvé kroky na jej diplomatické uznanie. Francúzsky konzul v Samare v dôverne oznámil légiám, ktoré mali v tomto meste základňu, že cieľom týchto ešalónov už nie je vydať sa na cestu do Francúzska cez Vladivostok, ale pripraviť východný front na Volge. A to len môže prispieť k osamostatneniu českého národa.

Bola to kontra vo veľkej politickej partii celosvetového významu. Proti sovietskej vláde v Moskve, ktorej predsedom bol boľševik V. I. Lenin, sa postavila vláda výboru Ústavodarného zhromaždenia, ktorej predsedom bol eser V. Aksentiev. Proti štátnej moci odvodzujúcej svoju legitimitu od Všeruského zjazdu sovietov robotníckych, roľníckych zástupcov, sa postavila politická moc odvodzujúca svoje oprávnenia, legitimitu od obyvateľstvom celej Rusi zvoleného Ústavodarného zhromaždenia (Konštituanty). Ďalším plusom bolo, že vytvorením vlády komuč v Samare, pokračovateľky predsovietskeho Ruska a jej medzinárodnej vojenskej politiky, získali politický, dokonca právny titul zasiahnuť do pomerov v Rusku, zmietajúcom sa v revolúcii. Nadobudli právny titul pre vojenskú pomoc pre demokratické Rusko. A na týchto premenách mali rozhodujúci podiel československé légie. Od tohto momentu vývoj v revolučnom Rusku nadobudol reálnu podobu: demokratické (buržoázne a aj statkárske) Rusko proti sovietskemu (boľševickému Rusku). Uzurpátori moci, boľševici, sa dostali do antagonizmu s tými, ktorí boli legitimovaní všeobecnými voľbami mať moc, ktorí však odmietali aj pozemkovú reformu aj ukončenie vojny. .  

Široký a dlhý pás územia na Povolží (v rozsahu po 500 kilometrov od severu na juh a od východu na západ) bol spojený s osemtisíc kilometrami Transsibírskej magistrály, údajne ako obnovený východný protinemecký front proti ústredným mocnostiam a proti boľševikom, teda mlčky ale fakticky proti sovietskej vláde; na rekonštrukciu ruských demokratických sílorganizovanie ich síl do regionálnych vlád s vlastnými ozbrojenými silami;

Československé vojsko, sa aj podľa hodnotenia vlastných politikov (menovite B. Pavlů) stalo kryštalizačným bodom nového Ruska. Oslobodením tejto časti Sibíri od sovietskeho vojska (z tohto zorného uhla), obsadením či okupáciou (z iného pohľadu) sa otvorila perspektíva reorganizácia Sibíri a perspektívne reorganizácia celého Ruska.

Beneš už ako minister zahraničných vecí ČSR pomenoval túto etapu slovami: „Tak sa začína skutočná protiboľševická akcia československá.“ Napísal ďalej, že „naši vojaci obracajú sa k útoku na Syzraň, Saratov a Kazaň, postupujúc od základne uralskej na západ“. Nesmerovali teda k Vladivostoku, ale do centrálneho, európskeho Ruska. Légie nielen držali a neopúšťali dobyté pozície, ale ich rozširovali. Pohyb vojakov „navagónovaných“ vo vlakových súpravách (ešalónoch), tentoraz aj s ťažkými zbraňami, nielen so zbraňami pre osobnú bezpečnosť, bol rýchlejší a efektívnejší ako pohyb jazdeckých eskadrón na koňoch. Poznamenať treba, že ešalóny nestáli na jednom mieste, ale útočili z rozličných pozícií, na Volge, na Urale, na Sibíri. Treba to zohľadniť pri ovládnutí miest pomerne vzdialených od seba.

Nový front boja, okrem udržiavaného na strednej Volge, bol vytvorený po velením poručíka Čečka. Na sever od Samary do polovice júla dobyli spolu s vojskami Povolžskej národnej armády najskôr Syzraň a Kuzneck a Simbirsk a 7. augusta aj vzdialenú Kazaň (zmocnili sa aj ruského zlatého pokladu, ktorý výbor Ústavodarného zhromaždenia previezol z Kazane do Samary, potom do Ufy a v októbri 1918 do Omska)

Vedľajšími frontami boli boje smerom o mestá Ufa, Nikolajevsk (dnes Novosibirsk). Od Volgy sa postúpilo na Ural, kde po zložitej operácii bolo dobyté mesto Jekaterinburg. V druhej polovici júla pokračovali boje s cieľom spojiť Jekaterinburg na Urale s Omskom (západná Sibír). V týchto dňoch padol aj Ťumeň a dosiahlo sa čoskoro jeho spojenie s dobytým Jekaterinburgom (krátko predtým, po príkaze príslušných sovietskych orgánov, bol tu fyzicky likvidovaný bývalý ruský cár s cárovnou, rodinou, aj z obavy, že prichádzajúce protisovietske sily by mohli využiť bývalého vladára ako prápor revolúcie. Prispeli k tomu nepriame a neúmyselne aj československé légie? Všetko so všetkým súvisí.    

Ako centrum severného Uralu sa toto mesto stalo aj strediskom československého politického vedenia (Odbočka ČSNR, Výkonný výbor). Československé vojsko, efektívne z mobilných ešalónov a v spojenectve s domácimi spriaznenými silami, ktorým légie pomohli k nadobudnutiu politickej moci v daných mestách, ovládalo – územie strednej Volgy (Samara), potom severného Povolžia (Simbirsk, Kazaň), severného Uralu (Jekaterinburg), ktoré spájala železničná trať s Omskom a tým sa spojila s Transibírskou magistrálou. A na magistrále sa taktiež v mesiacoch jún – júl diali premeny. 

Do Vladivostoku už v máji doputovali prvé ešalóny legionárov. Dňa 29. júna skupina s veliteľom generálom Diterichsom toto mesto obsadila a nastúpila na pochod na spojenie so skupinou R. Gajdu (najskôr poručíka, potom – 32-ročného generála). V polovici júla obsadili Irskutsk. Na rieke Usuri ich vystriedal v jeho ovládaní japonský vojenský kontingent. Ďalšie japonské vylodenie dňa 6. Augusta sa totiž zmenilo na okupáciu východnej časti Sibíri. Japonsko si však chcelo dať všetko dobre zaplatiť. Spojenci z toho boli roztrpčení. Mali tiež svoje plány a záujmy a nechceli aby sa Japonsko zmocnilo územia východnej Sibíri.

V priebehu ďalších šiestich týždňov dobyla táto vladivostocká skupina československých légií postupne bajkalskú dráhu. Ovládnutím magistrály pri Bajkale bol rozhodnutý aj osud Zabajkalska. Dňa 25. augusta padlo mesto Čita a o týždeň došlo na železničnej stanici v Olovjanné k spojeniu oboch skupín (Dieterichsa a Gajdu) a tým aj k spojeniu už celého armádneho zboru na osemtisíc kilometrov dlhej sibírskej magistrále. Dosiahlo sa tým prepojenie československého vojska v Rusku od Volgy cez Ural, po celej dĺžke Sibíri až na najvýchodnejší bod.

Už predtým a teraz opätovne sa všetky vlaky so súhlasom spojencov, teda mocností Dohody, obrátili na západ, na front k Volge a na Ural (s veliteľom generálom J. Syrovým). Splnili svoje poslanie, dohodnuté a tlmočené na schôdzi s predstaviteľmi francúzskej vlády, menovite majorom Guinetom, zo dňa 21. júna 1918. Ako československý armádny zbor boli skutočne predvojom, ďalej ovládali rozsiahle teritórium, ktoré sa mohlo a malo stať bázou všeobecnej vojenskej intervencie, vedenej v mene demokracie proti diktatúre.

Pomáhali úspechy vojenských operácií légií k regenerácii ruskej demokracie, k zmene tohto euroázijského giganta na „nové Rusko“? Tvrdili to tak! Ako možno vojenské úspechy légií pomenovať: dobytie, obsadenie, získanie či oslobodenie Ruska –, resp. agresia, invázia, okupácia, anexia, príslušného mesta a regiónu ? Závisí to od uhla pohľadu a od axiologickej výbavy každého hodnotiteľa. 

Strediskom československého politického vedenia sa stal Jekaterinburg. Svoje sídlo tu našla Odbočka Československej národnej rady. V polovici leta 1918 bola táto Odbočka premenená na „dočasnú československú vládu na Rusi“. Stalo sa tak rozhodnutím zjazdu vojenských zástupcov, ktorý sa konal v Omsku v dňoch 23. júla až 4. augusta 1918. Po zjazde zástupcov legionárov, ktorý sa konal po vzbure v Čeľabinsku v polovici mája 1918, preukázali legionári svoj demokratický život a organizáciu. Do čela zvolenej „dočasnej vlády na Rusi“ bol zvolený B. Pavlů. Vojenský odbor spravoval R. Medek.

Určite vzťahová a pravdepodobne aj príčinná súvislosť medzi vystúpením légií a protiboľševickou a protisovietskou vojenskou akciou a rozsiahlymi operáciami na východ od Volgy po Tichý oceán je zrejmá v závažných, diplomatických úkonoch štátov Dohody. Medzinárodnoprávne akty mocností Dohody vydané 29. júna Francúzskom, 8. augusta Veľkou Britániou,  2. septembra 1918 (USA) to boli kroky k československej samostatnosti. Mali niekoľko rozmerov. Československé légie boli vyhlásené za jednotnú, spojeneckú armádu. Československá národná rada v Paríži (doteraz emigračné združenie) bola uznaná za oprávnený orgán československého národa, za základ budúcej vlády, resp. za vládu de facto, a bola uznaná za vojnu vedúcu stranu. Československá armáda, skladajúca sa z troch častí umiestnených vo Francúzsku, Taliansku a v Rusku, sa vyhlásila za jednotnú armádu, za armádu spojeneckú, ktorá vedie regulárnu vojnu proti ústredným mocnostiam. Československý štát bol uznaný za štát v stave zrodu (in statu nascendi), resp. to bolo uznanie tohto štátu s podmienkou (sub conditione suspensiva). Sú to právne skutočnosti excelentného významu. Spojené sú už sto rokov do jednoty československého vojska v Rusku a vytvorenia československého štátu. Československá národná rada (ČSNR) bola uznaná za oprávnený orgán československého národa bojujúceho za slobodu, jeho sebaurčenie, za samostatný a nezávislý štát. Získali prvý stupeň právnej subjektivity a už nadobudli aj právo rozhodovať o osude habsburskej ríše, o jej zániku rozpadom a to tým, že mali právo rozhodovať o svojom postavení. Z doterajšej súčastí monarchie (bez práv) sa stali národnými štátmi (podľa ústavného práva) a subjektmi medzinárodného práva, resp. nachádzali sa tesne pred plným nadobudnutím týchto práv. Tým sa stali podľa slov prezidenta W. Wilsona „sudcami nad osudom Rakúsko-Uhorska“. Prezident USA, štátny department vyjadrili touto nótou uznanie a rešpektovanie práv týchto národov, a to rozhodovať o svojom osude. Príčinou, podnetom a predpokladom pre medzinárodne uznanie československého štátu v stave zrodu, resp. s odkladacou podmienkou, bola (aj keď sa o tomto uznaní už rokovalo v Paríži, aj v Londýne) ozbrojená protisovietska intervencia československých légií v Rusku, obsadenie rozsiahleho teritória, revitalizácia ruských bielych síl, politických a vojenských, podpora ich akcií, kreovania ich politických orgánov, vyhlasujúcich sa za legálne štátne a celoruské s predpokladom, aby sa kombináciou ich aktivít so spojeneckou intervenciou dosiahla úplná deboľševizácia a vytvorilo nové Rusko, liberálne, konštitučné.  

Zo sovietskeho hľadiska, z hľadiska boľševikov, resp. komunistov boli vojenské operácie v strednom Rusku, v Povolží, na Urale, v Sibíri – protištátnymi a kontrarevolučnými. Odpoveďou na ne zo strany sovietskej vlády bolo zavedenie tzv. vojnového komunizmu, vyhlásenie Ruska za „vojnový tábor“, zavedenie „zásobovacej diktatúry, uzákonenie „červeného teroru“ , ktorý realizovala Čeka s armádou a revolučnými tribunálmi. Bolo by sa Rusko, ak by ju nepostihla táto vojenská intervencia, v tejto etape svojej revolúcie a vývoja vyhlo týmto extrémnym opatreniam, prijatým až následne (v septembri 1918), teda v podstate ako opatreniam charakteru nutnej obrany a krajnej núdze? Takúto dilemu prežívala aj Veľká francúzska revolúcia v období intervencie proti nej, po svojej konštitučno-monarchistickej fáze, po zvrhnutí girondistov a nastolení moci jakobínov, s terorom hospodárskym i justičným (Výbor všeobecného blaha a gilotína). Aj ruskí eseri, priami spolupracovníci légií, museli uvoľniť (aj za cenu ich fyzickej likvidácie) moc – pre monarchistické vojenské sily (admirál Kolčak, generál Denikin).

Konali teda légie v Rusku na škodu tohto štátu, proti jeho záujmom, podľa vôle vtedajších mocností či veľmoci, a tým získali prospech pre seba – uznanie samostatného československého štátu? Taký bol spor vzájomne sa popierajúcich a vylučujúcich stanovísk o tom, či vznik ČSR bol výsledkom rozhodnutia západných dohodových spojencov (Francúzsko, USA, Anglicko, Taliansko), ktoré podporovali zahraničné československé emigračné orgány (Československú národnú radu), alebo bol vznik ČSR výsledkom pôsobenia politických, ideologických procesov, ktoré vyvolala Veľká ruská októbrová revolúcie (socialistická)? Namiesto tohto antagonizmu, vylučujúcich sa názorov a stanovísk je možné aj tretie stanovisko, hodnotenie, ktoré akoby konzistentne spája tieto faktory vzniku ČSR. Edvard Beneš, jeden z triumvirátu osobností československého zahraničného odboja povedal, že to bola tiež veľká politická a sociálna ruská revolúcia, ktorá rozhodne podtrhla princípy národného sebaurčenia a vynútila mu všeobecné uznanie v dobe vojny. Západná Európa, držiac v rukách prápor demokratických zásad, musela sa dôsledne chopiť aj práporu oslobodenia potlačených národov a stať sa nositeľom národnej myšlienky vôbec. Videli sme, ako sa západní Spojenci prepracovávali k tomuto poznaniu a k tejto celkovej koncepcii ťažko, pomaly a postupne“.( BENEŠ, E.: Světová válka a naše revoluce. II. Praha 1927., s. 541 – 542 ),  

Aj Československo, jeho vládnuca štátna myšlienka a potom štátna ideológia sa ťažko, zložito a dlho prepracovávala k tomuto tolerantnému a konzistentnému postoju. Pôvodne to boli legionári ako osloboditelia a hrdinovia. Po roku 1950 to boli kontrarevolučné a protisocialistické sily. Po roku 1990 sa z nich stali osobnosti, ktoré predvídali hrôzy komunizmu a usilovali sa zabrániť jeho uplatneniu u nás. Jednostrannosť, jednofarebnosť, dobrý a zlý, biely a červený, ktorý je tiež určite čierny. Lom svetla na spektrometri vytvára spektrum farieb. Transpozícia poznania historických udalostí v historiografii, ktorá nie je jednofarebná ,je tiež viacdeminziálna, viac aspektová – vyúsťuje do pluralizmu právd. Nie je iba jedna, jediná historická pravda, tzv. objektívna historická pravda. Historiografia nemá vo svojom inštrumentáriu – miery, váhy, nemeria historické udalosti, ani ich neváži na vyciachovaných meracích prístrojov.

Od začiatku septembra 1918 sa línie frontu a pomer vojenských síl zmenil. Légie a ich spojenci z ruských bielych síl sa museli stiahnuť z celého stredného Povolžia. Do konca decembra sa ešte udržali na niektorých miestach na Urale. Po príchode generála M. R. Štefánika v novembri 1918 sa stali vojskom už nie dobrovoľníckym, ale vojskom štátu. Na frontovom území ich nahradili vojská admirála A. V. Kolčaka. Pôsobenie légií sa sústredilo na stráženie sibírskej magistrály. A to až do roku 1920, kedy sa postupne evakuovali na lodiach smerom do vlasti,

Autor je vysokoškolský učiteľ

Priemer: 3.9 (18 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama