Budíček na Dunaji
Aby sme nepomýlili čitateľa, nový a najvyšší most na modrom Dunaji sa oficiálne volá úplne inak. Názov uvedený v nadpise článku možno predsa len výstižnejšie reflektuje obraz – nie obsah – vzťahov s našim južným susedom.
(Pozri aj Budíček spoza Dunaja zo 17. 9. t. r.)
Zhrňme si najprv základné fakty a súvislosti. Tieto boli potvrdené aj počas debaty k téme slovensko-maďarských vzťahov v spravodajskej televízii, ktorej názov končí číslom 3. Debata bola veľmi dobre načasovaná – v priebehu ceremónie otvorenia mosta dňa 17. septembra t. r. K téme sa vyjadrovali „povolané ústa“ predstaviteľa maďarskej menšiny. O kvalifikovaný názor slovenskej strany zrejme nebol záujem a tak sa diváci dozvedeli o jednostrannej interpretácii udalosti. Inými slovami, ak by redaktor zatelefonoval do Budapešti, dozvedel by sa presne tie isté stanoviská. 1 : 0 pre Maďarsko.
Most postavila maďarská firma. „Povolané ústa“ nás informovali, že cena mosta nebola rozhodujúca. Nie veru, podstatná bola skutočnosť, že majiteľom stavebnej firmy je človek blízky maďarskému predsedovi vlády. Z prostriedkov EÚ bolo financovaných 85 % nákladov projektu, pravdepodobne na žiadosť oboch krajín. Zvyšok nákladov „spoločného projektu“ si zrejme oba štáty rozdelili medzi seba. Maďarská firma bola pri obstarávaní dosť veľkorysá a prizvala dodávateľov z mnohých štátov, napokon veď EÚ to utiahne. Pylón z Česka, mostné závery z Talianska, závesné laná z Francúzska, baranidlá z Anglicka, žula na čelá pilierov dokonca až z Číny, nosná konštrukcia je česko-maďarsko-slovenského pôvodu a niektoré prvky mostovky sú z Fínska. Nikoho asi neprekvapí, že bezpečnostný systém je, samozrejme, v kompetencii správcu mosta so sídlom v Maďarsku. Výraznejší vklad do projektu zo slovenskej strany teda absentuje. Ak nezarátame polovicu vodného toku, ktorý tečie popod nový most. 2 : 0 pre Maďarsko.
Záujmy – slovenskej strany, resp. maďarskej strany – na tom, v ktorých miestach má most spojiť oba brehy, boli rôzne. „Povolané ústa“ nás informovali, že sa prijal kompromis. Preložené do slovenčiny - vyhovelo sa maďarskej strane. Pre slovenskú stranu most skôr skomplikuje problém dopravy v mieste, budú teda potrebné dodatočné náklady a práce k napojeniu nového mosta na slovenskú infraštruktúru. 3 : 0 pre Maďarsko.
Ak sa však na nový most pozrieme z pohľadu veľkolepého projektu integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline, poľahky dôjdeme k nasledujúcemu záveru. Cieľom mosta možno nebolo ani tak prepojiť dva štáty, ako skôr pripojiť slovenské Komárno k metropole – Maďarsku. Komárno je pritom na počet obyvateľov dvakrát väčšie ako mesto na druhej strane rieky. Treba si tiež spomenúť, kto bol slovenským(?) ministrom dopravy v predchádzajúcej slovenskej vláde a všetko do seba zapadne lepšie ako lego. 4 : 0 pre Maďarsko.
Názov mosta – tu to bolo veľmi jednoduché. „Spoločná“ komisia rozhodla, že ponesie meno pevnosti Monoštor, ktorá leží na maďarskej strane a nemá so Slovenskom žiadnu súvislosť. Zrejme nebola ani snaha nájsť aspoň symbolicky taký názov, ktorý by oba štáty a národy spájal. Kultúrne, historicky, zemepisne a pod. Zhodou okolností, presne pred dvesto rokmi – v súvislosti s ukončením tureckej okupácie nášho regiónu – slávny kardinál Alexander Rudnay vo funkcii ostrihomského arcibiskupa presťahoval sídlo svojej diecézy z územia dnešného Slovenska (Trnava) na územie dnešného Maďarska (Ostrihom). Na oboch stranách Dunaja ide o vysoko rešpektovanú historickú osobnosť, ktorá v tých časoch plnila mimoriadne delikátnu (nielen z cirkevného pohľadu) diplomatickú misiu. Rudnay sa narodil na dnešnom Slovensku a je pochovaný v ostrihomskej bazilike. Maďarské elity deklarujú silný vzťah ku kresťanským hodnotám a radi pripomínajú účasť svojich predkov na obrane kresťanskej Európy pred Osmanmi. Dozaista by akceptovali názov mosta po kardinálovi so slovenským pôvodom, ktorého ostatky dnes spočívajú na druhej strane spoločnej rieky. Uznávam, že časť slovenskej verejnosti (v Maďarsku to nehrozí) by možno ťažko trávila, že ide o cirkevného hodnostára. Treba však jedným dychom zdôrazniť, že je to osobnosť s výrazným pozitívnym prínosom pre oba národy z dávnejšej, spoločne prežitej histórie. Škoda nevyužitej príležitosti. 5 : 0 pre Maďarsko.
Foto: TASR
Slávnostnej ceremónie otvorenia mosta sa okrem maďarského premiéra na veľké počudovanie zúčastnili za Slovensko dvaja ústavní činitelia. Mimo hlavného mesta je takýto formát stretnutia mimoriadne neobvyklý. Ak by dvaja ústavní činitelia odišli súčasne z hlavného mesta, aby na periférii svojho štátu pozdravili osobnosť mimoriadneho významu – napr. anglickú kráľovnú, hlavu svetovej mocnosti alebo pápeža, toto by protokol ešte „uniesol“. Avšak „trojstretnutie“ na moste v takomto prevedení nevyzdvihlo ani tak význam nového mosta, ale skôr osobnosť predsedu vlády susedného štátu. A propos, možno V. Orbána potom menej mrzelo neuskutočnenie omnoho významnejšej návštevy, ktorú v tom čase očakával. V septembri mal pricestovať do Maďarska svätý otec František. Hlava katolíckej cirkvi však kvôli COVID-u musela tento program zrušiť. Nuž, cesty pána sú nevyspytateľné a scenár pripomínania stého výročia Trianonu u našich susedov tak utrpel na dokonalosti. Takže z nominálneho hľadiska (rozumej počtu politikov) po stretnutí na moste 2 : 1 pre Slovensko. Z hľadiska politického je však celkový súčet 6 : 0 pre Maďarsko.
V. Orbán musí byť s takýmto skóre veľmi spokojný. Podobne spokojný ako pred časom, keď vlajková loď slovenského priemyslu Slovnaft odplávala na druhú stranu Dunaja už ako súčasť flotily Mol. Samozrejme, pod maďarskou zástavou. „Slovenský“ majiteľ (bývalej) vlajkovej lode sa postupne stal integrálnou súčasťou maďarského politického systému – v Maďarsku pochopiteľne – a je teda veľmi nepravdepodobné predpokladať, žeby mimo územia Maďarska plnil iné úlohy ako tie, ktoré by boli v súlade s cieľmi Budapešti. Podľa medializovaných informácií prijíma nominácie maďarskej vlády do vnútroštátnych (rozumej maďarských) inštitúcií. Ak by sme chceli byť dôslední – v dnešnom svete predsa všetko súvisí so všetkým –, mohli by sme konštatovať, že klienti najhustejšej siete čerpacích staníc v SR pri každom tankovaní prispievajú k rozvoju „chorej demokracie“ na druhej strane Dunaja. Aspoň podľa názoru šéfky Európskej komisie, ktorá takto diagnostikovala súčasný politický vývoj u našich južných susedov, čím plne podporila odborné stanovisko kompetentnej eurokomisárky. Je to predsa dáma a nebude na verejnosti fackovať najsilnejšieho maďarského politika v Karpatskej kotline, ako si to dovolil jej predchodca J. C. Juncker.
Na druhej strane, aby sme boli spravodliví, časť peňazí z Maďarska sa dostáva naspäť do „slovenského“ obehu. Budapešť masívne „investuje“ do maďarskej komunity na Slovensku. Maďarská nadácia G. Bethlena, určená na podporu vzdelávacích a kultúrnych cieľov zaslala rôznym subjektom na slovenskom území len v rokoch 2016 – 2019 prostriedky vo výške 63 miliónov eur. Dodajme, že počas mandátu predposlednej slovenskej vlády, teda v podstate v tom istom období, bola štvornásobne navýšená podpora na menšinovú (prevažne maďarskú) kultúru z dvoch na osem miliónov eur. Ľuďom, pôsobiacim v slovenskej kultúre sa môže o takomto štedrom financovaní len snívať!
Iná maďarská nadácia, G. Barossa, určená na „oživenie maďarského hospodárstva na Slovensku“, poskytla rôznym hospodárskym subjektom na našom území v rokoch 2018/2019 viac ako 20 miliónov eur. Už dlhší čas je pritom v SR podiel HDP na osobu výrazne vyšší ako v Maďarsku. Podstatné sú však nasledujúce súvislosti. Budapešť si ad 1) kupuje priazeň občanov SR maďarskej národnosti, ad 2) na etnicky zmiešanom území sú takouto politikou zvýhodňovaní príslušníci menšiny a súčasne sú diskriminovaní ostatní občania SR. Obe nadácie reprezentujú len časť celého maďarského systému podpôr. V konečnom dôsledku je nemálo organizácii alebo súkromných osôb na juhu Slovenska, ktoré čerpajú de facto z dvoch štátnych rozpočtov – slovenského a maďarského. Ešte stále niekto uverí tvrdeniu, že maďarská menšina je na Slovensku utláčaná?
Nuž keď sa plnia všetky predstavy maďarskej strany, na jej spôsob a my jej k tomu účinne napomáhame, nečudujme sa, že Budapešť hovorí o dobrých vzťahoch. Ktoré – ak budú aj naďalej v takomto duchu – majú dozaista perspektívu. S ohľadom na úzke a strategické vzťahy Maďarska s Poľskom nás možno onedlho neprekvapí, že obaja susedia sa ponad našu hlavu dohodnú na spoločnej výstavbe železničnej trate európskeho významu. Jeden sused dodá vlakové súpravy, druhý postaví trať a zarobia obaja. Pochopiteľne za európske peniaze. Ani my neprídeme skrátka – veľkoryso poskytneme územie svojej rezervácie a výhybkárov. Samozrejme, dodáme tiež inojazyčné tabule na staniciach – v tom už máme predsa bohatú prax. Ak Budapešť s Varšavou dospejú k rozhodnutiu, stavil by som svoj jeden budúci dôchodok na to, že takáto železnica bude postavená skôr ako slovenská „Route 66“ z nášho hlavného mesta do Košíc.
Narastajúce skóre v prospech maďarskej strany ešte umocňovala spomínaná debata v televíznom štúdiu. „Povolané ústa“ nám zvestovali (v podstate tlmočili pozíciu Budapešti), že napätie v slovensko-maďarských vzťahoch vzniká vtedy, keď nie je riešená menšinová otázka a keď majú obe strany na ňu rôzny pohľad. Divák mal tomu porozumieť tak, že keď slovenská strana ustúpi, napätie zázrakom pominie. Pochopiteľne na chvíľu, lebo prídu ďalšie požiadavky. Ak mal ctený čitateľ čas a chuť oboznámiť sa so skoršími analýzami autora tohto článku, zaiste si položí otázku: dokedy? „Povolané ústa“ tiež uviedli, že dávnejší problém medzi oboma štátmi – vodné dielo Gabčíkovo na Dunaji bol ukončený súdnym vyrovnaním. Nuž, v akomkoľvek jazyku, vrátane esperanta, sa pozrieme na rozsudok MSD v Haagu zo septembra 1997, vždy vidíme, že tento súdny spor, vyvolaný Maďarskom – Budapešť jasne prehrala. Nespochybňujme teda rozhodnutie svetovej právnickej elity v Haagu! Možno mal autor výroku v štúdiu na mysli, že Maďarsko sa vyrovnalo s rozhodnutím súdu, avšak tak to určite nevyznelo. Škoda, že slovenskí novinári nepoznajú takúto základnú abecedu v slovensko-maďarských vzťahoch. Verejnosť potom len zavádzajú – v lepšom prípade.
Na otázku redaktora k Trianonskej mierovej zmluve „povolané ústa“ pripomenuli tézu Budapešti, že na túto zmluvu sú veru rôzne optiky. Tu sa dá súhlasiť. Áno, jeden pohľad je európsky, rešpektujúci usporiadanie nášho kontinentu na základe medzinárodného práva spred sto rokov, ktoré bolo potvrdené aj po druhej svetovej vojne. Nuž a ten druhý, revizionistický pohľad je len a len maďarský. Predseda vlády susednej krajiny chce silný maďarský národ v Karpatskej kotline, čo je podľa „povolaných úst“ predsa to isté, čo chce aj americký prezident. Aj ten chce len silný americký národ. Nuž a hneď je nám jasnejšie, prečo sa Maďarsko tak aktívne angažuje v americkej prezidentskej kampani v prospech súčasného nájomníka Bieleho domu.
Tiež sme sa dozvedeli, že vzťahy medzi susedmi cez Dunaj sú lepšie, keď sa nemedializujú. Opäť, preložené do slovenského jazyka – vtedy, keď slovenská strana čuší a nepovie, že sa jej kroky maďarskej strany nepozdávajú. Budapešť sa, pochopiteľne, môže ozvať, kedykoľvek uzná za vhodné. A ku všetkému, čo považuje za to, čo ona definuje ako jej záujem – zdôrazňujem – na území SR a voči občanom SR. Dlhodobým tréningom vycvičené „povolané ústa“ akúkoľvek otázku o vzťahoch medzi štátmi šikovne zredukovali na otázku maďarskej menšiny na Slovensku. To, že pracovníci slovenských médií nevedia obratnejšie klásť otázky predsa nie je chybou osoby, ktorá obhajuje záujmy Maďarska, pardon, maďarskej menšiny v SR.
Na nevinne znejúcu otázku redaktora (v podobnom duchu akou by bola otázka na včerajšie počasie pri Balatone?) na nový trianonský pamätník v centre Budapešti a prečo sú tam niektoré názvy slovenských miest a obcí v maďarskom jazyku, sa „povolané ústa“ neunúvali ani reagovať. Ak by si pán redaktor pri príprave relácie dal viac námahy s jej prípravou, poľahky by zistil, že na pamätníku sú všetky slovenské mestá a obce uvedené v maďarskom jazyku. A nie len niektoré! Pamätník je bezkonkurenčne najsilnejším „výtvarným“ prejavom maďarského revizionizmu a má potenciál stať sa posvätným miestom všetkých „vlastnou históriou poškodených pútnikov...“ Súčasne je tento pamätník najväčšou urážkou susedných národov, ktoré mali „česť“ zdieľať spoločnú strechu Uhorského kráľovstva s maďarským národom. Neúčasť veľvyslancov väčšiny susedných štátov na odhalení ústredného pomníka maďarského revizionizmu bolo politické minimum, čo mohli tieto štáty urobiť. Je veľkým otáznikom, ako politické elity v Budapešti vyhodnotia toto jasné diplomatické gesto susedov. Ako sa hovorí, nádej umiera posledná. Treba dúfať, že sa v Maďarsku ešte stále nájdu zodpovední ľudia, ktorí rozumejú diplomatickému jazyku ..
Bude slovenská strana pokračovať vo vzťahu k Maďarsku v „pieskovej politike“ alebo bude brať viac zreteľ na zvrchovanosť vlastného štátu?
Neobviňujme zo všetkého súčasnú slovenskú vládu. V nastolenej téme slovensko-maďarských vzťahov jej zatiaľ len prichádzajú faktúry, ktoré podpisovali predchádzajúce vlády. V prenesenom slova zmysle. Máme tu v skutočnosti na mysli strategické chyby slovenských elít, spáchané v naivnej viere, že nimi vyriešia vzťahy s južným susedom. A nechápajúc pritom, že Maďarsko za celé uplynulé storočie, bez ohľadu na politický režim na oboch stranách Dunaja a na širší medzinárodný kontext – vždy pristupovalo k menšinovej otázke z pozície svojich mocenských záujmov.
Na prelome storočí slovenská demokratická pravicová vláda na „striebornom podnose“ odovzdala menšinovú agendu a v jej kontexte aj podstatnú časť zodpovednosti za vzťahy s Maďarskom – politickej reprezentácii maďarskej menšiny. Táto gazduje zo zverenou „agendou“ podľa inštrukcií z Budapešti. O desať rokov neskôr, slovenská demokratická ľavicová vláda uchopila otázku dobrých vzťahov s južným susedom ako fetiš bez toho, aby hlbšie popracovala na ich obsahu. Kombináciu oboch pochybení zdedila súčasná vláda. Podľa rešpektovaného profesora diplomacie H. Kissingera „keď zahraničná politika prestane brať do úvahy skutočné mocenské vzťahy a spolieha sa na odhady zámerov druhej strany, začne stavať na piesku“ (pozri jeho knihu „Umenie diplomacie“). V slovenských podmienkach to znamená, že v prístupoch k politike Maďarska by sme sa mali opierať o naše dlhoročné skúsenosti na základe faktov v relevantných súvislostiach. A nie na základe osobných, nanajvýš subjektívnych a (neraz) krátkodobých vzťahov, v horšom prípade podliehajúc šarmu veľmi obratných pánov politikov z Pešti!
Pri svojej minulotýždňovej návšteve Bratislavy (konferencia GLOBSEC-u) zavítal maďarský minister zahraničných vecí do sídla menšinovej strany SMK, certifikovanej svojím mimoriadne blízkym vzťahom s FIDESZ-om. Pán minister teda nebol pozdraviť žiakov menšinovej školy, nepoctil svojou prítomnosťou menšinové kultúrne podujatie alebo náboženský obrad v maďarskom jazyku. Neprejavil zrejme ani záujem stretnúť sa so slovenským ministrom – svojím partnerom. Nie. Riešil výsostne politickú spoluprácu so „slovenským“ politickým subjektom, v ktorom sa naplno premietajú politické záujmy Budapešti (možno im tiež doniesol výplatné pásky). Inými slovami, bol to ostatný dôkaz mocenského prístupu maďarskej strany k menšinovej téme. Čím skôr pochopí nová slovenská vláda, ktorej vládnutie je závažným spôsobom testované COVID-om, že Budapešť rieši popisované otázky z mocenských pozícií a jej jasným cieľom je hegemónia integrovaného maďarského národa v Karpatskej kotline, tým skôr sa môže aspoň pokúsiť o nastavenie takých parametrov, ktoré by viedli ku štandardným vzťahom medzi oboma štátmi.
NR SR, ktorá vzišla z ostatných parlamentných volieb a najmä vláda, ktorá disponuje ústavnou väčšinou, má jedinečnú možnosť narovnať „chrbticu“ slovenskej politike voči Budapešti. Prvýkrát počas existencie samostatného Slovenska nie sú „politickí Maďari“ ani vo vláde ani v NR SR. Ako je to možné, keď boli po celé tri desaťročia štedro „napájaní“ z dvoch paralelných zdrojov – slovenského a maďarského rozpočtu? Odpoveď na túto otázku nie je možno až taká komplikovaná. Slovenská spoločnosť, vrátane národnostných menšín svojou voľbou jednoznačne posilnila občiansky rozmer v našom spoločnom štáte a dala prednosť „chlebovým témam“. Inými slovami priblížila nás – z pohľadu „politického“ spolužitia väčšinového a menšinového obyvateľstva – smerom k štandardnej európskej spoločnosti. Volila tak aj preto, lebo už bola unavená z etnických prístupov k mnohým otázkam celospoločenského významu.
Záver: je nanajvýš logické, že jednotlivec môže upozorniť na chybu v systéme, prípadne tiež na jeho absenciu. Nemôže však systém nahradiť. Napriek tomu, pokúsme sa uplatniť systémový pohľad na to, čo sa to deje aj na „našom dvore“. Zdá sa, že i bez sofistikovaného GPS môžeme dôjsť k nasledujúcemu záveru. Maďarsko už od začiatku tohto storočia tvorí v priestore, zasahujúcom tiež do suverenity SR akýsi hybridný quasi-štátny útvar. Tento útvar je politicky, právne, inštitucionálne, rozpočtovo-finančne, osobne a inými formami priamo napojený na maďarský štát. Časť politickej elity maďarskej menšiny, podobne ako zrejme aj v iných susediacich štátoch s Maďarskom – je integrálnou súčasťou tohto systému.
Je preto na čase, aby si slovenské politické elity jasne uvedomili skutočné mocenské ciele Maďarska voči nášmu štátu a regiónu. Ak tieto ciele niekto nepochopil ani po ostatných dvoch zásadných prejavoch V. Orbána (čitateľ NS sa mal možnosť s nimi zoznámiť pred mesiacom) v kontexte dlhodobej maďarskej politiky (pozri predchádzajúce autorove analýzy) zrejme ich nepochopí nikdy. V horšom prípade, keď už bude neskoro.
Tomáš Bednár:
Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline I. časť
Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline II. časť
Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline III. časť
Tomáš Bednár:
Sto rokov Trianonu I. časť
Sto rokov Trianonu II. časť
Sto rokov Trianonu III. časť
Sto rokov Trianonu IV. časť
