Brexit sem, brexit tam

Tak nám skončili voľby – aspoň tie v Británii. Ukázali opäť vôľu Britov – väčšina nechce, aby ich krajina stratila suverenitu a určité mocenské postavenie vo svete. Navyše ani nechcú platiť za bruselské chyby. Čo sa vlastne stalo a čo sa bude diať?

V prvom rade si treba všimnúť dve britské občianske priority súčasnosti: nedôvera k Európskej únii a aj k labouristom. Výsledkom je veľké víťazstvo konzervatívcov.

Pokiaľ ide o prvú nedôveru, k EÚ, tak vyplýva z niekoľkých skutočností. Po prvé ide o nedocenenie Veľkej Británie a spájanie sa Nemcov a Francúzov proti nim. Pritom Veľká Británia je skutočne veľká – v rámci únie má najsilnejšiu ekonomiku (piata najväčšia vo svete), platí najviac do spoločného fondu, má najsilnejšiu armádu počtom aj výzbrojou v tomto spoločenstve a tiež veľmi dobré vzťahy s USA. Predstava, že Nemci s Francúzmi budú určovať politiku Británie, je spôsob, ako vystrnadiť túto krajinu von z EÚ. Myslím si, že to bol cieľ nemeckej vlády – podarilo sa.

Po druhé ide o skúsenosti s migráciou. Veľká Británia ju donedávna brilantne zvládala – asi štvrť milióna ľudí ročne prichádzalo do Británie a asi rovnaký počet z nej odchádzal. Prisťahovalci sa v podstate zaradili niekde do britskej komunity. No nezvládnutie pokusov o prienik do Británie cez Lamanšský tunel bolo veľkým úderom spojenia medzi kontinentom a ostrovom. Narušovalo to nákladnú, aj osobnú dopravu. Smiešne a teda nepodarené pokusy zastaviť túto inváziu mohli ostrovanov akurát tak nasrdiť.


Ilustračné foto: Pixabay

No a nejasné vzťahy k Spojeným štátom dodali tomu významný akcent – USA sú hlavným garantom postavenia Veľkej Británie vo svete – ekonomicky, politicky aj vojensky. Angela Merkelová pri naštartovaní rýchlej integrácie Európy vyhlásila, že EÚ má byť konkurentom USA – to je síce nezmysel, ale zároveň aj vyhlásenie akejsi podivnej vojny.

Tento trend sa ukazuje v ostrom svetle pri úvahách o „ideovej smrti NATO“ a o vytvorení európskej armády. Menovú integráciu (vznik eura) Briti zvládli, no spoločná armáda je pre nich neprijateľná z viacerých dôvodov: majú najsilnejšiu armádu a jadrové zbrane – budú sa o tento arzenál deliť s Nemcami? Budú participovať na deštrukcii NATO? Stanú sa čistými dodávateľmi prostriedkov aj v tejto oblasti? Vyzerá to, akoby sa mali stať „starou mamou“ Európskej únie – v rozhodovaní je na okraji, ale keď treba pomôcť finančne či materiálne, alebo obsluhou, tak si k nej Brusel zájde a skasíruje ju. Integrácia v mysliach Bruselu je skôr o nadvláde a poslušnosti, ako partnerstve – a to je chyba.

Brexit úplne odhalil vzťah európskych politikov k demokracii, a to nielen tých bruselských. Všetci nemohli uveriť, že niekde môže parlament dirigovať vládu. Tak si zvykli na kabinetnú (skrytú) politiku, že im táto otvorená spôsobila husiu kožu na mozgu. No a keď sa politici dohodli, že budú predčasné voľby, namiesto trvalého opakovania referend, kým nedopadnú tak, ako chcú mocní, to už bolo priveľa. Takže po voľbách všetci gratulovali víťazovi. Úprimne?

Mimochodom, potrebné je trvale si všimnúť parlamentný proces, ktorý bol prenášaný aj k nám – premiér (aj premiérka) boli prítomní v parlamente, ak si to tento inštitút demokracie želal – a znášali všetky otázky aj drzosti poslancov. Nevyvyšovali sa (nesedeli) nad poslancami, ale medzi nimi. Reagovať museli okamžite a vecne. Myslím si, že toto by ani jeden slovenský politik nedokázal.

Takže nastal čas na „vyjednávania“ a špekulácie. No asi Brusel neuvidí taký štedrý finančný dar, ako sľubovala T. Mayová. Johnson sa vyciciavať nedá. No a zastavme sa trochu pri T. Mayovej. Politička, ktorá bojovala proti brexitu, ho mala ako nová premiérka organizovať – hlúpe, že? Jej aktivity vyzerali, akoby mali brexit znemožniť. To je logická politika, keďže brexit nechcela, aspoň mu nasype do súkolia piesok. Bola ochotná zo seba urobiť totálne neschopnú premiérku, nechať sa ponižovať, len aby dosiahla cieľ – asi bola takto poslaná do špičkovej politiky. Našťastie predsa len odišla a vody sa vyčistili. Nie je dôležité, kto vyhral, ale že sa tvorba politiky stala zreteľnou a nakoniec dostal esá do rúk demos – voliči. To tiež nie je kontinentálnou zvyklosťou, aspoň nie všade.

Ľudia sú strašení brexitom, akoby tento znamenal vznik studenej vojny, tentoraz medzi spojencami. Clá, víza, dane a pod. – to má byť trest pre občanov. Uvedomme si však, že tieto prekážky nastali v plnom rozsahu tak, ako ich dnes poznáme, až po druhej svetovej vojne. Obchodníci brázdili Európu od „nepamäti“, poplatky platili pri vstupe do miest. Jednotlivci (ak neboli poddaní), sa tiež presúšali do kontinente, pasy neexistovali. Ak sa niekto dostal až na panovnícky dvor a tam spôsobil neplechu, tak ho panovník vykázal zo svojho kráľovstva (ak ho nedal popraviť). Keď nastala veľká hospodárska kríza, Európania masovo utekali, aj zo Slovenska. Čo na to potrebovali? Peniaze na lístok na loď. Po príchode Hitlera k moci sa niečo podobné opakovalo a zase bez zbytočných problémov. Studená vojna nastolila iné pomery medzi štátmi, ich ekonomikami, aj občanmi. Skončením studenej vojny si niektoré maniery osvojil Brusel.

Prečo má byť vízový styk? Načo je dobrá colná vojna? Navyše, ak sa dá dostať do Európskej únie aj bez dokumentov o identifikácii človeka? Mám na mysli milióny migrantov z Afriky a Ázie a pašerácke siete z rovnakých destinácií.

Európska civilizácia je vážne ohrozená a jej rozšírenie na tzv. euroatlantickú civilizáciu jej pomohlo iba na chvíľu. Iné civilizácie sa nenápadne ženú vpred a okolo nás. Vo viacerých oblastiach nás už predbehli. Takže načo čakať? Civilizácie vznikajú aj zanikajú. Obyčajne si za zánik môžu samé. Rozdiely medzi národmi aj v ich vnútri sú prirodzené, ale netreba ich vyostrovať. Európski politici by sa mali naučiť demokracii a prestať vládnuť nad ľuďmi. No ale keď si to demos nechá, prečo nie? V Európe sú bohaté tradície rôznych autokracií – počas mnohých storočí tu nebolo nič iné. Alebo sa ľudia spamätajú a prestanú si nechať skákať po hlavách? Nemám na mysli organizované deštrukčné aktivity, ale jasný hlas ľudu, bez strachu z pomsty oligarchov a ich politikov.

Brexit odhalil niektoré zákulisia kontinentálnej politiky. Prizrime sa na to, kto a s kým tvorí zákulisné politické rozhodnutia. Politika nemá byť zlomyseľná, ale ľudská, teda humánna. Súčasťou humanizmu je aj demokracia, ako vláda ľudu nad politikmi, právo občanov usmerňovať vlastný osud. To urobili Briti – nič viac. V Bruseli je za rokovania s Britániou zodpovedný jeden človek – Michel Barnier; v Británii o rokovaniach rozhodoval parlament a dokonca zaviazal vládu uzavrieť písomnú dohodu o odchode.

Brexitom určite začína nová etapa existencie Európskej únie. Uvidíme, čo s tým politici urobia.