Bratislava v Taškente

Počet zobrazení: 3268

Bratislavský Večerník, denník všetkých Bratislavčanov, ako sa vtedy charakterizoval, priniesol 7. novembra 2001, informáciu o vzniku „kultového“ miesta pre Slovákov v hlavnom meste Uzbekistanu, v Taškente.

vecernik.jpg

Aj keď nejde o žiadne okrúhle výročie, k napísaniu tejto spomienkovej poznámky ma inšpiroval americký historik tureckého pôvodu Mehmet Volkam Kaşikçi zo štátnej Univerzity v Arizone svojím článkom The Soviet and the Post-Soviet: Street Names and National Discourse in Almaty, ktorý vyšiel vo vedeckom časopise Europe-Asia Studies.[1]

Autor sa zamýšľa nad dôvodmi a smerovaním premenovávacej mánie miest, ulíc a námestí v postsovietskom priestore na príklade bývalej Alma-Aty, ktorá má dnes oficiálny názov Almaty (tak ako Astana je Nur-Sultan, Semiplatinsk je Semey..., alebo z Leningradu sa stal opäť – a historicky správne – Sankt Peterburg).

Inak téma je aj pre Slovensko, vzhľadom na až antihistoricko-protislovensko-odpudzujúce (nezabúdajme, že Bratislava je hlavným mestom, nie je majetkom len „Blavákov“, ale je majetkom – ako hlavné mesto – celého zatiaľ Slovenska, ktorého demontáž je snom kaviarenských elít) vyčíňanie bratislavských konšelov, viac ako aktuálna.

Americký vedec pripomína, že premenovávanie ulíc vo veľkých, ale aj menších mestách je v zásade stále neukončený proces, nakoľko názvy sú ideologickým zrkadlom aktuálnej moci zafixované na tele toho ktorého mesta. Názvy ulíc a námestí sú de facto oficiálnou verziou práve vyznávanej historickej interpretácie udalostí, ktoré režim (v orwellovskom vnímaní) považuje za nosné.

Nebolo (a nie je) tomu inak ani v prípade postsovietskeho Uzbekistanu a jeho hlavného mesta Taškent. Prvá informácia o ňom, resp. o osídlení v priestore dnešného Taškentu bola zaznamenaná perzským kráľom Šapurom I. v roku 262 pred. n. l. (pravda, vtedy nieslo osídlené územie názov Šaš). Po roku 1991 začali z mapy mesta, tak ako ukončil svoju existenciu Sovietsky zväz,  miznúť názvy námestí a ulíc, ktoré akosi nemali nič spoločné s jeho históriou (ani sovietskou), čo miestni dosť ťažko znášali.

Ako vieme, Taškent 26. apríla 1966 postihlo (o 05,23 MČ) fatálne zemetrasenie. Obnovenie, vďaka pomoci ostatných sovietskych zväzových republík, zničeného mesta trvalo 3,5 roka, no a keď sa začali meniť názvy ulíc pomenované práve na počesť tých, ktorí postavili nový Taškent, tak bol na svete problém. Mesto (mestské elity) si ukradlo časť krajiny a nastavilo svoje zrkadlo (hovoríme o hlavnom meste, ktoré musí zniesť názory celej krajiny, ináč nemôže byť hlavným mestom), pričom je jasné aj v Strednej Ázii, že ide v zásade o dočasný a dlhodobo neudržateľný stav!
 

Ako vznikala myšlienka
 

Priznám sa, že keď som sa pripravoval na svoje pracovné pôsobenie v Uzbekistane, tak som akosi podcenil historicko-kultúrnu dimenziu našich vzťahov. Zaujímali ma len technikálie: objemy, obchodné vzťahy a pod.

Po príchode do Taškentu a úvodných „povinnostiach“ som sa začal zoznamovať s „terénom“. V prvom rade som sa začal kopať v histórii mesta a hľadal som „styčné body“.

Mal som informáciu, že v Bratislave je Uzbecká ulica. Dostal som nápad – asi by bolo dobré, aby mala aj v Taškente, v komplexe premenovávania – niektorá ulica názov, ktorý by bol spojený so slovanským a kresťanským (čo je v moslimskom Uzbekistane dôležité) Slovenskom. Najskôr mi zišla na um Slovenská ulica, potom Ulica M. R. Štefánika (či Štefánikova ulica), pretože už som pracoval s dobovými dokumentmi a najmä s fotografiou M. R Štefánika zo Samarkandu. Nakoniec sa v zozname objavila, ako vnútorne favorizovaná, aj Bratislavská ulica.

bratislava_kochasi.jpg
Foto: archív autora

Každý z návrhov mal svoje rácio... aj keď Bratislavská ulica bola (z rôznych dôvodov, ale predovšetkým tým, že stotožňovala hlavné mesto, ktoré by malo patriť a reprezentovať celé slovansko-kresťanské Slovensko) favoritom. 

Sám nie som z Bratislavy, takže je jasné, že navrhovanie názvu z mojej strany (aj keď bolo široko konzultované) malo výlučne profesionálny a patriotický charakter. S Bratislavou som však denne, už päťdesiat rokov, spojený. Najskôr ako žiak, ako stredoškolák, robotník v jednej z najväčších chemických fabrík (ktorá bol úspešne rozkradnutá po novembri 1989), potom ako vysokoškolák a neskôr ako zamestnanec (doteraz) v centre Bratislavy. Napriek päťdesiaťročnej dennej prítomnosti v meste nemám v zásade nárok na nič. Ani na parkovanie, ani na zľavu v MHD a ani hovoriť do toho, či je dokonca odkaz SNP v centre hlavného mesta (mesta všetkých Slovákov) potrebný.

Čo už dodať. Divní konšeli, divní politici, divné prieskumy verejnej mienky, divné voľby, divné osadenstvo v Pionierskom paláci, to všetko spolu = divná doba ktorú žijeme. Len našťastie divná doba nikdy netrvá večne a kopa hlúpostí tu už bola!

Ešte pripomeniem, že všetko spojené s Bratislava ko´chasi, to bolo na jar, resp. v lete roku 2001 a potom prišiel 11. september 2001a udalosti v, s Uzbekistanom priamo susediacom Afganistane, takže bezpečnostné parametre a politický chaos zohrávali svoju rolu vo všetkom.

Spojil som sa s vtedajším primátorom Bratislavy (exministrom zahraničných vecí a exPV SR) Jozefom Moravčíkom a preveril som, či skutočne ešte existuje Uzbecká ulica, či nie je v pláne jej premenovanie – čo sa mi zdalo dôležité! Ďalej, či nemá hlavné mesto nič proti tomu, aby v Taškente bola Bratislavská ulica.

Bratislavská radnica – ústami primátora na osobnom stretnutí v Primaciálnom paláci – odpovedala kladne (čo bolo následne potvrdené listom).

Pravda, potom sa nový primátor Andrej Ďurkovský za KDH vyjadril (a správal) tak, ako sa vyjadril (a správal), ale bolo to už našťastie pre Bratislava ko´chasi ex post. To potvrdzuje tézu, že škodiť Bratislave (a Slovensku) sa dá rôzne a z rôznych pozícií.
 

Kultové miesto
 

Faktom bolo (a je), že v Taškente nie je zvykom dávať názvy po hlavných mestách iných, ani susedných štátov (výnimku tvorila len Moskovská ulica).

Ako sme už uviedli, v novodobej histórii, z pochopiteľných príčin (hľadanie národnej identity) boli ulice – po vyhlásení samostatnosti – masovo premenovávané zo sovietskych názvov (Leninova, Leningradská, Volgogradská....) na názvy spojené s bohatou históriou priestoru Turkestanu (teda aj Uzbekistanu).

Staré – ideologicky neškodné – názvy ulíc (Lermontovova, Glinku, Puškinova...) ostali nezmenené.

Po tom, ako som získal optimistickú odpoveď z Bratislavy, som sa osobným listom obrátil na vtedajšieho chokima (po uzbecky v latinke: hokim, v cyrilike: ҳоким -–čo je miestny ekvivalent primátora, resp. hlava výkonnej moci v regióne) mesta Taškent Kozima Nosiroviča Tuljaganova (Козим Носирович Туляганов), ktorý riadil mesto v rokoch 1997 – 2002 (neskôr bol krátku dobu aj podpredsedom vlády Uzbekistanu).

Informoval som ho (s bohatou fotodokumentáciou) o existencii Uzbeckej ulice v Bratislave a požiadal som o možnosť (v snahe dosadiť do uzbeckého nacionalizmu riediaci slovensko-kresťansko-slovanský element – teda meno mesta na Dunaji), pri najbližšej vlne premenovávaní ulíc v Taškente, jednu z nich nazvať Bratislavskou ulicou.
 

Bratislavská ulica de jure
 

Potom nasledovala séria osobných rokovaní na úrovni administrácie hlavného mesta Uzbekistanu Taškentu, ktoré vyústili do pozitívneho rozhodnutia a vydania záväzného dokumentu „Príkazu chokima mesta Taškent k premenovaniu časti ulice Glinku na Bratislavskú ulicu (uzbecky Bratislava ko´chasi)“.

Ak by sme to chceli dať, do akejsi časovej osi, tak potom:

  • 26. apríla 2001 – bol odoslaný list primátorovi Bratislavy;
  • 10. júla 2001 – prišla optimistická odpoveď z Bratislavy;
  • 18. júla 2001 – bol písomne zaslaný návrhom chokimovi mesta Taškent so žiadosťou o nazvanie niektorej z ulíc mesta Bratislavskou ulicou;
  • 19. septembra 2001 – podpísal chokim Taškentu Príkaz chokima mesta Taškent k premenovaniu časti ulice Glinku na Bratislavskú ulicu;
  • 21. septembra 2001 – publikovali mestské denníky Вечерний Ташкент - Тошкент окшоми (začali vychádzať v r. 1966 – po zemetrasení) plné znenie Príkazu... a sprievodnú informáciu o premenovaní ulice;
  • 31. októbra 2001–- sa konal, za prísnych bezpečnostných a protiteroristických opatrení oficiálny a slávnostný krst Bratislavskej ulice. Krstnou mamou bola námestníčka ministra vonkajších ekonomických vzťahov Uzbekistanu a predsedníčka uzbeckej časti spoločnej medzivládnej komisie Š. A. Abdullaeva, s ktorou sa neskôr politický osud v postkarimovskom vetraní nemaznal;
  • 7. novembra 2001 – o tomto obyvateľov hlavného mesta SR informuje bratislavský Večerník.
  •  

Bratislavská ulica de facto
 

Nové kultové miesto Slovákov v Uzbekistane – Bratislava ko´chasi – sa stalo realitou, čo sa vtedy neveľmi páčilo Dmitrijovi Borisovičovi Riurikovovi (Дмитрий Борисович Рюриков), exporadcovi prezidenta B. Jeľcina a mimoriadnemu a splnomocnenému veľvyslancovi Ruskej federácie v Uzbekistane, nakoľko mesto rozhodlo, že to bude na úkor časti pôvodnej Glinka ko´chasi.

premenovanie.jpg
Krstná mama Bratislava ko´chasi Š. A. Abdullaeva. Foto: archív autora

Počas svojej oficiálnej návštevy v Uzbekistane (6. – 7. marec 2003) Bratislavskú ulicu navštívil prezident SR Rudolf Schuster (pár dní predtým tam bol aj prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev, nakoľko naša ulica sa končí, resp. vyúsťuje na námestie, ktorého názov je spojený s kultúrnymi dejinami prikaspického Azerbajdžanu). Bol to symbolický vrchol návštevy, keď predtým prezident SR rokoval so svojím vtedajším partnerom Islamom Abduganievičom Karimovom (predovšetkým o ekonomických otázkach) a na pôde Akadémie budovania štátu a sociálneho rozvoja Uzbekistanu v Taškente si prebral čestný titul Dr. h.c..

Vo svojej prednáške na akademickej pôde slovenský prezident zanietene hovoril o mimoriadnom význame Bratislavskej ulice pre rozvoj bilaterálnych vzťahov a usadenia sa slovenského elementu v regióne a v dušiach Uzbekov a Uzbekistancov. Tiež spomenul aj slovenského politického dejateľa M. R. Štefánika. Tento vojak, vedec a politik bol na prelome rokov 1906 – 1907 v priestore dnešného Uzbekistanu a Tadžikistanu.
 

S M. R. Štefánikom to nevyšlo – zatiaľ
 

Považoval som to za pokyn prezidenta a osobnú výzvu, tak som – súkromne – v máji 2003 vyrazil cestou, ktorú absolvoval M.R . Štefánik a jeho vedecká expedícia v roku 1906 a 1907.

Zastavil som sa v Džizaku, odkiaľ sa expedícia pod jeho vedením vybrala do Ura Tjuby (dnešný Tadžikistan), kde si zriadila dočasné observatórium.

Prezrel som si „Timurove vráta“, kadiaľ prechádzala jeho karavána a niekoľko dní som bol v Samarkande, kde sa M. R. Štefánik zastavil na spiatočnej ceste po neúspešnom pokuse sledovať a skúmať zatmenie slnka.

Napriek snahe ani v Džizaku, ani v Samarkande a ani v Ústrednom archíve v Taškente (v spolupráci s Historickým ústavom AV Uzbekistanu) sa nepodarilo nájsť žiadne nové dokumenty. Neviem prečo (ale rozumiem), všetci ma odkazovali na archív v Pulkove neďaleko Sankt Peterburgu.

Plán bol získať niečo informačne „nové“ a presadiť postavenie sochy či busty M. R. Štefánika v Samarkande. Žiaľ, nevyšlo to! Viete si, predstaviť koľko turistov z celého sveta navštívi túto perlu Strednej Ázie? A viete si predstaviť, že by sa v meste, ktoré je v zozname UNESCO, o. i. pristavili aj pri (soche-buste) pamiatke M. R. Štefánika?

Nepodarilo sa! Trochu ma vtedy aj zamrzelo, že roky, ktoré som pracovne prežil v Sankt Peterburgu, som nevenoval M. R. Štefánikovi, resp. jeho spojeniu s observatóriom v Pulkove. Ale nech mi história odpustí, vtedy (počas práce v Sankt Peterburgu) som sa sústredil na iného veľkého Slováka – prvého rektora obnovenej Sanktpeterburgskej univerzity Michaila Andrejeviča Baluďanského, ktorý sa narodil 26. septembra (7. októbra) 1769 v obci Vyšná Olšava neďaleko Tokajíka, o ktorom sme na stránkach SLOVA písali[2]. Tohto roku si pripomíname 250. výročie jeho narodenia.

Pamätnú tabuľu venovanú M. Baluďanskému si môžete kedykoľvek pozrieť prakticky v strede Nevského prospektu v centre Sankt Peterburgu. (Podarilo sa!)
 

Na záver
 

Ak navštívite Uzbekistan a budete v jeho dynamicky sa rozvíjajúcom hlavnom meste, určite nevynechajte Bratislava ko´chasi.

Nielen preto, že to je kúsok od absolútneho centra Taškentu, ale aj preto, aby ste videli ako aj po rokoch dodnes funguje tento bezplatný kúsok Slovenska, ktorý formuje genius loci stredoázijského veľkomesta, ktorému tempu rozvoja Bratislava dýchavične, ale hrdo, nestačí! To už nehovoríme o tom, kde sú, na rozdiel od Bratislavy, také megapolisy, ako napr. Nur-Sultan, Almaty alebo Baku, či Tbilisi, ktoré dali sovietskej minulosti a vidieckemu prístupu dávno zbohom!

Celkom na záver treba ešte pripomenúť, že na premenovaní, resp. na tom, že v Taškente je Bratislava ko´chasi sa výrazne podpísal aj bývalý rektor TUAD v Trenčíne doc. Ing. Miroslav Mečár, CSc., ktorý tam v tom čase pracoval. Mal veľmi dobré ľudské vzťahy s K. N. Tuljaganovom, čo nielen doplnilo, ale skôr podmienilo výsledky vyjednávacieho majstrovstva vedúceho k Bratislava ko´chasi.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984