Bratislava odbojná aj zábudlivá

Určite by som nechcel znižovať význam stredného Slovenska v protifašistickom hnutí, osobitne strategického trojuholníka Banská Bystrica – Zvolen – Brezno, v čase jeho vyvrcholenia Slovenským národným povstaním. Ale mimoriadne veci sa udiali aj v Bratislave, kde sa vlastne SNP pripravovalo po ideovej, politickej, materiálnej a do istej miery aj vojenskej stránke. Napriek tomu, že hlavné mesto bolo vtedy doslova na dostrel z územia nacistickej tretej ríše, ktorá po mníchovskom diktáte okupovala Petržalku a Devín.  

Pohľad na Bratislavu z Petržalky, ktorá na základe mníchovského diktátu pripadla na jeseň 1938 nacistickému Nemecku.

Nastolenie fašistického režimu zmenilo etnické zloženie vtedy 124-tisícovej Bratislavy. Odišlo z nej alebo bolo priamo vyhnaných zo 15-tisíc Čechov, približne toľko Židov odšifrovali ľudáci do nacistických koncentračných táborov. Naopak, prisťahovalo sa sem veľa Slovákov z území po Viedenskej arbitráži obsadených Maďarskom aj z ostatných oblastí Slovenska. Privilegované postavenie získalo nemecké obyvateľstvo (cca 32-tisíc). Napriek perzekúciám demokratických síl represívnymi orgánmi, osobitne Ústredím štátnej bezpečnosti (ÚŠB), sa mesto na Dunaji stalo prirodzeným centrom viacerých zložiek protifašistického hnutia.

S ľudáckou vládou prišli aj perzekúcie

Autonómna vláda Jozefa Tisu nečakala na vyhlásenie samostatného slovenského štátu, ale už na štvrtý deň po svojom ustanovení – 9. októbra 1938 ministerstvo vnútra vydalo nariadenie o zákaze činnosti komunistickej strany na Slovensku. Prezídium Krajinského úradu v Bratislave nariadilo 15. októbra zrušenie odborových, spoločenských, športových a iných inštitúcií, ktoré pracovali pod vplyvom KSČ (Červené odbory, Zväz priateľov ZSSR a pod.). Neskôr sa mimo zákona dostala i sociálnodemokratická strana či dokonca Slovenská národná strana. Ostatné strany pod tlakom politických udalostí súhlasili so zlúčením s hlinkovcami pod oficiálnym názvom HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty.

Uznesením vlády z 23. januára 1939 došlo k definitívnemu rozpusteniu KSČ na Slovensku, čím komunisti stratili všetky svoje mandáty a pozície v obecných zastupiteľstvách, ako aj povolenie na vydávanie a distribúciu tlače. V máji sa z KSČ vyčlenila jej tzv. krajinská organizácia ako Komunistická strana Slovenska. Jej ilegálne vedenie, presnejšie postupne päť ilegálnych vedení, sídlilo (v konšpirácii) v Bratislave. Ústrednou osobnosťou v prvých troch bol Ján Osoha.

Najaktívnejšia bola KSS

Napriek opakovaným vlnám policajných razií a väznenia komunistických aktivistov bola KSS od začiatku najorganizovanejšou súčasťou protifašistického odboja, ktorá v ňom priniesla i najväčšie obete. To sa ani po novembri 1989 nepodarilo nikomu spochybniť, skôr sa o tom mlčí. 

Hviezdoslavovo námestie s budovou divadla počas slovenského štátu. Pôvodné Mestské divadlo sa v roku 1920 stalo sídlom SND, ale na štíte ostal aj po dvadsiatich rokoch starý názov.

 

V prvých rokoch odbojová činnosť komunistov pozostávala z budovania organizačnej siete (počet členov sa odhadoval na 2 500 až 3 500), z agitácie proti ľudáckemu režimu a nacistickému Nemecku, z rozširovania ilegálnej tlače a letákov, materiálnej a finančnej podpory zatknutým odbojárom a ich rodinám. Hlavným tlačovým orgánom bol časopis Hlas ľudu, potom Kladivo, jeho nemecká verzia Der Hammer, Správy KTK, Prehľad politických udalostí.

Oporou práce KSS sa stali ilegálne bunky v priemyselných závodoch (Dynamitka, Apollo, Kablo, Gumon, Siemens, Danubius, Cvernovka). V roku 1941 si komunisti svojpomocne vybudovali v Ružinove-Pálenisku domček pre technický aparát, kde sa konali ilegálne schôdze a porady. V rokoch 1940 a 1941 sa vo viacerých podnikoch uskutočnili mzdové štrajky a pre neporiadky v zásobovaní demonštrácie. V protestných akciách spolupracovali slovenskí, nemeckí a maďarskí robotníci.

V tejto súvislosti možno spomenúť Štefana Szabóa, krajčírskeho pomocníka v bratislavskej firme Nehera, ktorý za prvej ČSR pôsobil v ľavicovom mládežníckom hnutí a v robotníckej telovýchovnej jednote. V roku 1940 ako vedúci ilegálneho oblastného vedenia KSS pre západné Slovensko prešiel do ilegality. V noci na 21. augusta 1941 ho však ÚŠB zatklo, vo väzení ho mučili a odsúdili na desať rokov straty slobody.

Ferdinand Zimbauer bol zase čalúnnickým pomocníkom nemeckej národnosti. Ako člen ilegálneho oblastného vedenia KSS v Bratislave sa podieľal (spolu s profesorom Alexandrom Markušom) na organizovaní Jánošíkovej družiny Janko Kráľ a na vydávaní ilegálnej tlače, napríklad časopisu Der Hammer. Tajná polícia ho zaistila v októbri 1942, v nasledujúcom roku dostal desať rokov za mrežami.

Po 22. júni 1941, keď hitlerovské Nemecko napadlo Sovietsky zväz, sa protifašistický odboj na Slovensku, najmä komunistický, zaktivizoval. V rokoch 1942 a 1943 sa pristúpilo k účinnejším formám zápasu, vrátane diverzií, sabotáží a zakladania partizánskeho hnutia. Medzi prvými bojovými družinami na Slovensku  bola spomínaná skupina Janko Kráľ, ktorá pôsobila v Malých Karpatoch. Mala priame napojenie na Bratislavu, no už v roku 1942 ju rozprášili policajné jednotky.

Pod vedením KSS sa rozvinula práca združení Revolučná mládež Slovenska a Slobodymilovná mládež. Ilegálne mládežnícke hnutie v hlavnom meste a jeho okolí organizoval aj mladý úradník v Kablovke Eugen Guderna. V jeho byte sa tlačil časopis Mor ho! Po júni 1941 orientoval svoju ilegálnu činnosť na sabotáže, zhromažďovanie zbraní a zakladanie ozbrojených oddielov. V januári 1942 ho zatkli a v roku 1943 odsúdili na päť rokov väzenia.

Spolupráca s nekomunistickým odbojom

V tomto období sa z iniciatívy KSS objavili prvé pokusy o zjednotenie hlavných odbojových zložiek a o vytvorenie spoločného vrcholného orgánu. V marci 1942 vznikol v Bratislave Ústredný revolučný národný výbor, ktorého členmi boli komunisti Pavel Stahl, Miloš Hrušovský, spisovateľ Fraňo Kráľ a bývalý agrárnik Milan Polák. Čoskoro ich zatklo ÚŠB.

Jozef Tiso reční z balkóna Národného divadla, ktorý ľudáci radi používali ako tribúnu na verejných zhromaždeniach.









 

Na jeseň 1942 Ústredný revolučný národný výbor obnovil činnosť s novými členmi – Michalom Falťanom a Jánom Púllom za KSS, Františkom Komzalom za sociálnu demokraciu a Igorom Daxnerom za občiansky odboj. Vydali Ohlas k slovenskému národu a Smernice pre organizáciu národno-revolučných výborov, na základe čoho vznikli prvé revolučné národné výbory vo Zvolene, Bratislave, Žiline, Priekope, Čiernom Balogu, Liptovskej Porúbke atď. Sľubnú činnosť ÚRNV prerušilo zatknutie jeho členov v apríli 1943.

Prvú väčšiu odbojovú skupinu zloženú zo sociálnych demokratov založil v roku 1939 Moravan, major Stanislav Mareš v Bratislave, za čo ho neskôr ÚŠB zavrelo a v septembri 1940 v prvom veľkom politickom procese za slovenského štátu „Mareš a spol.“ ho odsúdili na sedem rokov a štyri mesiace. Počas ilegality činnosť sociálnych demokratov riadil Ústredný výkonný výbor SDS v Bratislave postupne na čele s Jánom Pociskom, Františkom Zimákom a Danielom Ertlom.

V ilegalite pôsobilo aj niekoľko desiatok odbojových skupín bývalej agrárnej, národnej a národnosocialistickej strany. K najväčším patrili zoskupenia okolo Jána Lichnera (kým neemigroval do Anglicka), Vavra Šrobára, Jána Ševčíka, Jána Ursínyho a Pavla Neckára. Osobitnú kapitolu protifašistickej rezistencie tvorili evanjelickí kňazi.

Najviac členov mali československy a všeslovansky orientované skupiny (aj spravodajské), v ktorých pracovali stovky ľudí. K najznámejším sa v Bratislave zaraďovala Flóra pod vedením Květoslavy Viestovej, Justícia (Karol Koch), Demec (Michal Zibrin a Vladimír Velecký), Obrana národa na Slovensku (Josef Dřímal) a Všeslovanská revolučná organizácia (J. Zelinka-Winter). Tlačovými orgánmi nekomunistického odboja boli celoslovenské ilegálne časopisy tlačené v hlavnom meste Hlas národa (SDS), Útok a Ohlas.

Antifašistickí vojaci a dôstojníci často pôsobili v ,,civilných“ odbojových skupinách, ale neskôr vznikli aj čisto vojenské, napríklad Victoire, či zoskupenia podplukovníkov Mirka Vesela, Františka Urbana a Jána Goliana.

Lettrich a stretnutia na Gajovej

Najvýraznejšou osobnosťou medzi predstaviteľmi občianskeho odboja sa stával mladý právnik Jozef Lettrich (narodil sa 17. júna 1905 v Diviakoch). V medzivojnovom období sa zapájal do činnosti Agrárnej strany, respektíve jej blízkych organizácií. Od roku 1939 postupne pracoval vo viacerých rezistentných skupinách, kde asistoval pri spravodajských činnostiach, zasielaní informácií do exilu, prípadne participoval pri organizovaní útekov perzekvovaných osôb do zahraničia. Pre aktivity pre skupinu Demec ho zadržalo ÚŠB a od 30. júla do 31. októbra 1941 sedel vo väzení.

Jozef Lettrich, vľavo, jeden z predstaviteľov občianskeho protifašistického odboja,
v rokoch 1945 až 1948 predseda SNR a Demokratickej strany. Gustáv Husák, člen
5. ilegálneho vedenia KSS a člen SNR, v druhej polovici 40. rokov predseda Zboru
povereníkov.

V bratislavskom konšpiratívnom byte Juraja Šoltésza sa prvý raz stretol s dovtedy menej známym členom komunistickej odbojovej zložky Gustávom Husákom. Na rokovaní boli prítomní aj Ján Beharka, Andrej Mika, Martin Kvetko a Anton Petruliak. Zo strany KSS išlo predovšetkým o sondáž, ktorá mala za cieľ zistiť, ako si občianske spektrum predstavuje ďalšiu formu boja a povojnovú budúcnosť Slovenska.

Lettrich a Husák si boli generačne blízki, obaja mali právnické vzdelanie aj odbojovú prax. Patrili síce k rozličným politickým platformám, ale neboli zaťažení predvojnovými straníckymi súbojmi či ideou československej národnej jednoty. Napriek tomu by si vtedy sotva mysleli, že o niekoľko rokov pôjdu spolu v jednom aute do centra národného povstania.

Od konca leta 1943 sa už stretávali pravidelne. V auguste priletel z Moskvy Karol Šmidke s novou smernicou Komunistickej internacionály zjednocovať domáci odboj bez ohľadu na politickú orientáciu jeho jednotlivých zložiek. S Husákom a básnikom, vtedy redaktorom časopisu Budovateľ, ktorý vydávala Slovenská dovozná a vývozná spoločnosť, Ladislavom Novomeským vytvoril trojčlenné piate ilegálne ústredné vedenie KSS.

Lettricha spájalo osobné priateľstvo s Jánom Ursínym, pôvodne poslancom za agrárnikov, ktorý tiež pochádzal z horného Turca a bol evanjelik. A práve v byte jeho švagra Mateja Josku (pred vojnou člen Československej strany národnosocialis­tickej) na Gajovej ulici 11, neďaleko Modrého kostolíka, odkiaľ bolo do sídla pronacistického predsedu vlády Vojtecha Tuku len na skok, sa začali pravidelné rokovania, ktoré vyvrcholili koncom roka úzkou koordináciou činnosti komunistickej a občianskej rezistencie.

Kde je originál Vianočnej dohody?

Šmidke sa na rokovaniach nezúčastňoval, lebo žil v hlbokej ilegalite a vystupoval inkognito ako pán Potocký. S Husákom sa stretával raz do týždňa v bratislavských parkoch, tichých uličkách, v Husákovom byte na Tajovskej ulici či v kancelárii Zväzu špeditérov, kde Husák pracoval. Dohodovali sa o ďalšom priebehu rozhovorov. V druhej polovici decembra 1943 Lettrich, Ursíny, Josko, Husák a Novomeský s vedomím Šmidkeho prijali (nepodpísali) programový dokument Vianočná dohoda, garantujúci vytvorenie spoločného orgánu odbojových zložiek – Slovenskej národnej rady – a vyslovil podporu zásady „rovný s rovným“ pre povojnové budovanie vzájomných česko-slovenských vzťahov na novom základe štátu smerujúceho k federatívnemu usporiadaniu.

Stretnutie členov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Klubu Nového slova pri príležitosti 71. výročia prijatia Vianočnej dohody na Gajovej ulici číslo 11, 22. december 2014. O význame Vianočnej dohody hovorili riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev a riaditeľ Ústavu politických vied SAV Miroslav Pekník.
Foto Emil Peterský

Hoci sa občiansky odboj dovtedy orientoval na prezidenta Edvarda Beneša a komunisti načúvali pokyny moskovského vedenia KSČ, londýnsky a moskovský exil už v tom čase našli spoločnú reč. Niekoľko dní pred uzavretím Vianočnej dohody sa totiž v Kremli uskutočnili rokovania Beneša s Josifom V. Stalinom, ktoré spečatili 12. decembra 1943 podpisy čs. veľvyslanca v Moskve Zdeňka Fierlingera a sovietskeho ľudového komisára zahraničia Viačeslava  M. Molotova pod Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR.

V Bratislave neskôr do ilegálnej SNR pribrali sociálneho demokrata, spisovateľa Ivana Horvátha a národohospodára Petra Zaťka. Od začiatku roka 1944 sa naplno rozprúdila spolupráca hlavných odbojových politických i nepolitických smerov na príprave celonárodného ozbrojeného vystúpenia proti ľudáckemu režimu a nemeckým nacistom. Koncom apríla 1944 predstavitelia SNR pozvali do Bratislavy na Gajovu náčelníka štábu veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Jána Goliana, ktorého poverilo, aby vytvoril Vojenské ústredie SNR, zodpovedné za vojenskú prípravu Povstania.

Dodnes sa nenašiel originál Vianočnej dohody, ani redakčná predloha textu, ktorú ako prvá zverejnila povstalecká Pravda 12. septembra 1944. Ale to už bola väčšina členov SNR v Banskej Bystrici. Národná rada vystúpila z ilegality, pribrala ďalších nových členov (posledným žijúcim bol Anton Rašla) a prijala mnoho zákonov a nariadení.

Mimochodom, podplukovníka Dezidera Kišša-Kalinu, od roku 1943 zástupca prednostu personálneho oddelenia ministerstva obrany, ktorý spolupracoval s Flórou i KSS, poverilo Vojenské ústredie vedením odboja v bratislavskej posádke. Krátko pred vypuknutím SNP túto úlohou uložili majorovi Štefanovi Murgašovi, ktorý však miestne pomery nepoznal a situáciu nezvládol. A tak odišiel do Bystrice bez vojska. Podľa plánu mala bratislavská posádka niekoľko dní udržať hlavné mesto, zajať prezidenta a ostatných predstaviteľov fašistického režimu a potom prejsť na stredné Slovensko.

Ale vráťme sa k Lettrichovi. Počas SNP zastával funkciu povereníka pre školstvo a osvetu, keď nekompromisne zoštátnil celé školstvo. Patril medzi zakladateľov Demokratickej strany, v rokoch 1945 až 1948 bol jej predsedom a súčasne predsedom SNR (Husák pre zmenu viedol zbor povereníkov). Po februári 1948 emigroval do Spojených štátov, kde pôsobil vo viacerých exilových organizáciách. Zomrel 29. novembra 1969 v New Yorku. Urnu s jeho telesnými pozostatkami v septembri 1990 uložili na Národnom cintoríne v Martine.

Mesto v rukách gestapa a POHG

Bratislava bola koncom augusta 1944 vydaná napospas nacistickým bezpečnostným orgánom a ich miestnym pomáhačom. Nastalo masívne zatýkanie antifašistov, tisíce odvliekli do koncentračných táborov najmä v Rakúsku. Pri zatýkaní príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy v ilegálnom byte zastrelili majora Michala Pavloviča, rodáka z Kapiniec pri Nitre, ktorý bol styčným dôstojníkom čs. vojenskej misie pri Vojenskom ústredí SNR.

Prvý raz Bratislavčania na vlastnej koži skúsili útrapy druhej svetovej vojny 16. júna 1944 pri bombardovaní Apollky. Pohľad na horiacu rafinériu od Šafárikovho námestia.

Klérofašistický režim do určitej miery nadbiehal vysokoškolákom. Nemuseli počas štúdií narukovať, tí z chudobnejších rodín mohli na základe rozličných štipendií študovať. Ale nedali sa skorumpovať, počas vojny v Bratislave intenzívne pôsobili aj komunistické bunky vysokoškolákov. Študenti vyvíjali protifašistickú činnosť i pod rúškom všelijakých samovzdelávacích spolkov.

Väčšinu cezpoľných zastihlo vypuknutie Povstania na konci letných prázdnin v ich domovoch, preto sa mnohí spontánne pridali k vojakom a partizánom vo svojich mestách. Alebo cestovali do srdca Povstania – Banskej Bystrice, kde založili Spolok bojujúcich vysokoškolákov. Známy bol aj vyše 200-členný Vysokoškolský strážny oddiel.

Poslucháča Slovenskej vysokej školy technickej, 20-ročného talentovaného básnika Borisa Kocúra z Malého Lipníka pri Starej Ľubovni videli partizáni posledný raz živého na konci októbra 1944 pod Veprom. Jeho rovesník a takisto poet, prvák na Právnickej fakulte Univerzity Komenského Ján Brocko počas SNP pôsobil ako redaktor denníka Naše správy v rodnej Revúcej. Dožil sa síce oslobodenia, ale na následky ochorenia z bojov so svojou partizánskou jednotkou v zimných mesiacoch zomrel v roku 1946.

Ako to ľudáci skutočne myslel so študentmi, ukázal krutý osud Mirka Nešpora, pôvodom zo Skalice. Hrdlorezi z POHG na to ani nepotrebovali pomoc gestapa, plne si vystačili sami. „Roduverní“ Slováci proti Slovákovi...

Hrob Mirka Nešpora v Slávičom údolí, 17. december 2014,  deň 70. výročia hrdinovej smrti.
Foto Emil Peterský

Túžbou Mirka Nešpora, poslucháča Vysokej škole technickej v Bratislave, bolo stať sa inžinierom a budovať mosty, ktoré budú spájať ľudí, mestá a krajiny. Ako presvedčený antifašista sa v lete 1944 počas prázdninovej praxe na stavbe Oravskej priehrady zapojil do ilegality. Podieľal sa na zakladaní revolučných národných výborov, odvážne agitoval medzi vojakmi, aby sa pripojili k ozbrojenému boju.

Po vypuknutí Povstania ešte nemal ani dvadsať. Prešiel do Banskej Bystrice, stal sa spojkou medzi ústredím SNP a protifašistickým hnutím na Orave. Niekoľkokrát nebojácne prechádzal cez územie obsadené Nemcami. Pritom prispieval správami do denníka Pravda.

Po prechode povstalcov do hôr Nízkych Tatier vážne ochorel a na odporúčanie velenia svojej partizánskej jednotky sa vrátil na Záhorie. Tam ho ktosi udal. Na železničnej stanici v Skalici ho 13. decembra 1944 zatkli príslušníci Hlinkovej gardy a po dvojdňovom výsluchu previezli na ÚŠB, ktoré premenilo vilu na Vlčkovej ulici v Bratislave na miesto pre vypočúvanie politických väzňov.

Keď aj po surovom mučení Mirko odmietal udať spolubojovníkov, v pivničnej cele ho 17. decembra popravili. Oficiálna verzia: spáchal samovraždu obesením. Zabudli však vysvetliť, ako to bol schopný urobiť s rukami pripútanými reťazou, prečo bolo jeho telo plné krvavých podliatin a rán po horiacich cigaretách, prečo mal na krku hlbokú ryhu od škrtidla.

Smrť prichádza aj z neba

Najhorší masaker Bratislavčanov však ešte len čakal. So súhlasom vtedajšieho predsedu vlády a ministra pravosúdia v jednej osobe Štefana Tisa (vzdialenejšieho bratranca prezidenta) odovzdali 250 významných politických väzňov zo žalárov v Bratislave, Nitry a Leopoldova gestapu, ktoré ich sústredilo vo väznici Krajského súdu (Justičný palác).

Zhromaždenie pri príležitosti 70. výročia tragédie politických antifašistických väzňov, Bártfayov pomník Zavraždení pri Melku, cintorín Slávičie údolie, 19. február 2015.
Foto Emil Peterský

Devätnásteho februára 1945 ich naládovali do piatich vojenských nákladných áut s tým, že ich odvezú do koncentračného tábora v Mauthausene. Za Melkom na neoznačenú kolónu zaútočili anglo-americké stíhačky typu Spitfire v domnienke, že ide o prevoz nemeckých vojakov. Spojenci ostreľovali transport palubnými guľometmi a malorážnymi rýchlopalnými delami. Už pri prvom nálete vyskákali esesmani z áut, skryli sa za stromy pri ceste a na väzňov kričali: „Kto vystúpi, bude ihneď zastrelený!“

Dve desiatky slovenských antifašistov bolo na mieste mŕtvych, ale aj tí, čo nemali smrteľné zranenia, zomierali, lebo nacisti im odmietli poskytnúť zdravotnú pomoc. Zvyšných väzňov odviezli do Mauthausenu, kde do oslobodenia tábora 5. mája z tohto transportu zomrelo ďalších 80 osôb. Z Bratislavy gestapáci vyslali ešte štyri takéto kolóny s väzňami. Poslednú 31. marca, teda štyri dni pred oslobodením mesta. Z nich nik neprežil, lebo všetkých hneď poslali do plynových komôr.

Pavel Branko, jeden z dvoch posledných žijúcich, druhým je Oto Wagner, svedkov masakru pri Melku so študentkami v Slávičom údolí, Bratislava-Karlova Ves, 19. február 2015. Foto Vladimír Dobrovič

V máji 1945 previezli v cínových truhlách z Mauthausenu telesné pozostatky 28 identifikovaných zavraždených. Pre nich našli miesto posledného odpočinku na cintoríne v Slávičom údolí. Medzi nimi sú aj osobnosti spomínané v tomto článku – Ján Osoha, Alexander Markuš, Štefan Szabó, Eugen Guderna, Stanislav Mareš, Ferdinand Zimbauer, ale i mladí partizáni zo skupiny Janko Kráľ Alojz Strachota a Gejza Ambos, Ladislav Sára, Ladislav Exnár či Karol Černocký. Väčšinu pamätných tabúľ, ktoré mali v bratislavských uliciach, po roku 1989 strhli alebo potichu zmizli.

Pomník obetiam z Melku a Mauthausenu od Tibora Bártfaya je umiestnený hneď vedľa domu smútku. Trocha povyše stojí hrob Mirka Nešpora s jeho bustou. Keď pôjdete okolo, pristavte sa na minútku. Zaslúžia si to. 

Autor je predseda Oblastného výboru SZPB v Bratislavskom kraji 
Historické fotografie archív autora

SÚVISIACE:
Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu I.
Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu II.