Boľševici zachránili ruskú civilizáciu

Každoročne 7. novembra sa v Rusku pripomína pamätný deň – Deň októbrovej revolúcie v roku 1917. Do roku 1991 bol 7. november hlavným sviatkom ZSSR a nazýval sa Dňom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Počas celej existencie Sovietskeho zväzu (slávil sa od roku 1918) bol 7. november „červeným dňom“ v kalendári – t. j. štátnym sviatkom. V tento deň boli na Červenom námestí v Moskve ako aj v ďalších centrách ZSSR manifestácie pracujúcich a vojenské prehliadky. Posledná vojenská prehliadka na Červenom námestí na počesť Októbrovej revolúcie sa uskutočnila v roku 1990. Oslavy 7. novembra ako jedného z najvýznamnejších sviatkov v Rusku sa udržali do roku 2004, pričom od roku 1992 bol sviatočný deň už len jeden – 7. november (v ZSSR bol sviatočným dňom aj 8. november).  

V roku 1995 bol zavedený Deň vojenskej slávy – Deň vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve na počesť dvadsiateho štvrtého výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (v roku 1941). V roku 1996 sa výnosom Prezidenta RF „s cieľom zmiernenia protikladnosti a zmierenia rozličných vrstiev ruskej spoločnosti“ premenoval na Deň súhlasu a zmierenia. Od roku 2005 v súvislosti so zavedením nového štátneho sviatku – Dňa národnej jednoty – 7. november prestal byť dňom pracovného pokoja.

Siedmy november prestal byť sviatkom a stal sa pamätným dňom. Skutočne, tento deň nemožno vyškrtnúť z dejín Ruska, lebo povstanie v Petrohrade 25. – 26. októbra (podľa nového kalendára 7. – 8. novembra) viedlo nielen k zvrhnutiu buržoáznej Dočasnej vlády, ale podmienilo nasledujúci vývoj Ruska ako aj celého ľudstva.

Treba si pamätať, že na jeseň v roku 1917 liberálno-buržoázna Dočasná vláda – „februalisti“, ktorí zničili Ruskú ríšu (hoci z toho sa, ktovie prečo, s obľubou obviňujú boľševici) –  priviedla ruskú civilizáciu i štátnosť na pokraj katastrofy. Ruskej ríše sa zriekali nielen národy na jej okrajoch, ale aj oblasti vnútri samotného Ruska – ako kozácke autonómie. Mizivé množstvá nacionalistov si nárokovali na moc v Kyjeve a v Malorusku. Objavila sa autonómna vláda na Sibíri. Ozbrojené sily sa rozložili už dávno pred boľševickým prevratom a nemohli pokračovať v bojových činnostiach. Armáda a námorníctvo sa z pilierov poriadku stali zdrojmi nepokoja a anarchie. Vojaci v tisíckach dezertovali a odnášali si so sebou zbrane (aj guľomety a delá!). Front sa rozpadol a nemeckú armádu už nemal kto zastaviť. Rusko nemohlo plniť ani svoje povinnosti k spojencom v Dohode. Financie a ekonomika boli dezorganizované, jednotný hospodársky priestor sa rozpadal. Začali ťažkosti so zásobovaním miest – predzvesť hladu. Vláda ešte v časoch Ruského impéria pristúpila k prídelu potravín (z čoho potom tiež obvinili boľševikov).

Roľníci videli, že moc neexistuje.  Pre roľníkov bola mocou Božia milosť Cár a jeho opora – armáda. A začali sami obsadzovať zem a „pomstili sa“ – statkárske usadlosti horeli po stovkách. Vonkajší otvorení nepriatelia a bývalí „partneri“ si začali deliť ruské územie a obsadzovať ho. Pritom Anglicko, Francúzsko i USA si robili nárok na najchutnejšie kúsky. Predovšetkým Američania s pomocou česko-slovenských bodákov plánovali vykolíkovať prakticky celú Sibír a Ďaleký východ. Dočasná vláda namiesto toho, aby predložila nejaký cieľ a program a aktívne sa pokúsila rozhodnými akciami zachrániť mocnosť, odložila riešenie kľúčových otázok do zvolania  Ústavodarného zhromaždenia.

Bola to katastrofa. Rusko priam pred očami prestávalo existovať, prevracalo sa na etnografické územie, ktoré sa pripravovalo na „ovládnutie“ a konečné riešenie „ruskej otázky“.

Krajinu zaplavovali vlny chaosu, ako riadeného tak aj živelného. Absolutizmus, ktorý bol jadrom ríše, ničila vnútorná „piata kolóna“ – „februalisti“ – veľkokniežatá, zdegenerovaná aristokracia, generáli, slobodomurári, predstavitelia Dumy, liberáli, bankári, priemyselníci. Výmenou za to obyvatelia ríše získali „slobodu“. Ľudia sa cítili oslobodení od všetkých daní, povinností a zákonov. Dočasná vláda, ktorej politiku určovali predstavitelia liberálneho a ľavicového prúdu, nemohla nastoliť fungujúci poriadok, ale navyše svojimi krokmi len prehlbovala chaos. Vychádzalo to tak, že západne orientovaní predstavitelia (väčšinou slobodomurári, podriaďujúci sa „starším bratom“ na Západe) pokračovali v rozbíjaní Ruska. V slovách bolo všetko pekné a hladké, ale v skutočnosti to boli rozbíjači alebo „impotenti“, schopní len pekne hovoriť. Stačí spomenúť „demokratizáciu“ armády v čase vojny (Príkaz č. 1).

Liberálno-demokraticky Petrohrad de facto stratil kontrolu nad krajinou. Pokračujúca moc liberálov viedla k rozpadu Ruska na údelné kniežatstvá s masou „nezávislých prezidentov, hajtmanov, atamanov, chánov a iných malých vládcov so svojimi parlamentmi-diskusnými klubmi, mikroarmádami a administratívnym aparátom. Všetky tieto „štáty“ sa neodvratne dostávali pod moc vonkajších síl – Anglicka, Francúzska, USA, Japonska, Turecka atď. Mnohí zo susedov sa pritom už zakopávali na ruskej pôde. Predovšetkým fínski radikáli snívali o „Veľkom Fínsku“ so začlenením ruskej Karélie, Kolského polostrova a pri úspechu až po Severný Ural. Ruskej civilizácii a národu hrozilo úplné vyhubenie a vytratenie z dejín.

Jednako sa však našla sila, ktorá dokázala získať moc a predložiť ľudu životaschopný projekt. Boli to boľševici. Do leta 1917 sa nepovažovali za významnú politickú silu a v početnosti aj obľúbenosti boli za kadetmi a esermi. Na jeseň však ich obľúbenosť narástla. Ich program bol jasný a zrozumiteľný ľudovým masám. Moci sa v tom období mohla chopiť fakticky každá sila, ktorá prejavila politickú vôľu. A touto silou sa stali boľševici.

Od augusta 1917 sa boľševici zamerali na ozbrojené povstanie a socialistickú revolúciu. Došlo k tomu na VI. zjazde Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (boľševikov). Avšak vtedy sa strana boľševikov nachádzala prakticky v ilegalite. Najrevolučnejšie pluky Petrohradskej posádky boli rozpustené a robotníci sympatizujúci s boľševikmi boli odzbrojení. Možnosť vytvoriť ozbrojené štruktúry sa vytvorila až v čase kornilovskej vzbury. Zámer povstania v hlavnom meste sa musel odložiť. Až 10. (23.) októbra 1917 ústredný výbor prijal rezolúciu o príprave povstania. 16. (29.) októbra rozšírené zasadnutie ústredného výboru, na ktorom sa zúčastnili aj zástupcovia obvodov, potvrdilo skôr prijaté rozhodnutie.

12. (25.) októbra 1917 bol z iniciatívy predsedu Petrohradského sovietu robotníckych a vojenských zástupcov Leva Trockého vytvorený Petrohradský vojenský revolučný výbor  na ochranu revolúcie pred „otvorene sa pripravujúcim útokom vojenských i civilných kornilovcov“. Vo výbore boli nielen boľševici, ale aj niektorí ľaví eseri a anarchisti. Tento orgán fakticky koordinoval prípravu ozbrojeného povstania. Formálne bol na jeho čele ľavý eser Pavel Lazimir, ale v skutočnosti všetky riešenia prijímali boľševici Lev Trockij, Nikolaj Podvojskij a Vladimir Antonov-Ovsejenko.

Za pomoci výboru boľševici nadviazali tesné spojenie s vojenskými výbormi jednotiek Petrohradskej posádky. Ľavicové sily v meste fakticky vytvorili dvojvládie a začali preberať moc nad vojenskými jednotkami. Keď sa Dočasná vláda rozhodla poslať revolučné pluky na front, Petrohradský soviet pristúpil k prevereniu príkazu a prijal záver, že bol vedený nie strategickými, ale politickými motívmi. Plukom sa vydal príkaz zotrvať v Petrohrade. Veliteľ vojenského okruhu zakázal vydávať robotníkom zbrane zo skladov v meste a jeho okolí, ale soviet vypísal povolenia a zbrane sa vydali. Soviet prekazil aj pokus Dočasnej vlády vyzbrojiť svojich stúpencov zo skladov Petropavlovskej pevnosti. Časti Petrohradskej posádky vydali vyhlásenie o tom, že sa prestali podriaďovať Dočasnej vláde. 21 októbra sa zišla porada predstaviteľov plukov posádky, ktorí vyhlásili Petrohradský soviet za jedinú zákonnú moc v meste. Od tohto momentu vojenský revolučný výbor začal vymenovávať svojich komisárov, ktorí vo vojenských jednotkách nastupovali namiesto komisárov Dočasnej vlády.

V noci na 22. októbra výbor požadoval od štábu Petrohradského vojenského okruhu, aby potvrdil právomoci nových komisárov a cez deň vyhlásil, že si podriaďuje celú posádku. 23. októbra si výbor vymohol vytvorenie konzultatívneho orgánu pri štábe okruhu. V ten deň Trockij osobne vystúpil v Petropavlovskej pevnosti, kde ešte váhali, na koho stranu sa pridať. K 24. októbru výbor menoval svojich zástupcov vo vojskách, ale aj v zásobovacích skladoch,  skladoch zbraní, železničných staniciach a závodoch. Fakticky ešte pred začiatkom povstania ľavicové sily získali vojenskú kontrolu nad hlavným mestom. Dočasná vláda bola paralyzovaná a nedokázala rozhodným spôsobom odpovedať.

Vzhľadom na to nedošlo k vážnym bojovým zrážkam, krv netiekla a boľševici jednoducho prevzali moc. Strážne zložky Dočasnej vlády a jej verné jednotky sa prakticky všade vzdávali a rozchádzali sa domov. Prelievať svoju krv za „dočasných“ nikto nechcel. Od 24. októbra oddiely vojenského revolučného výboru obsadzovali všetky kľúčové miesta v meste. Ozbrojení ľudia jednoducho obsadili dôležité objekty v hlavnom meste a všetko sa to zaobišlo bez jediného výstrelu, pokojne a metodicky. Keď predseda Dočasnej vlády Kerenskij prikázal zatknúť členov výboru, príkaz už nemal kto splniť. Dočasná vláda sa bez boja vzdala krajiny, hoci do revolúcie mala ešte všetky možnosti zúčtovania s aktívnymi boľševikmi. O úplnej neschopnosti a nespôsobilosti „dočasných“ hovorí aj fakt, že nič neurobili ani pre obranu svojho posledného útočiska – Zimného paláca: neboli tam bojaschopné jednotky, nemali pripravené zásoby streliva ani potravín.

Ráno 25. októbra (7. novembra) v moci Dočasnej vlády v Petrohrade zostal už len Zimný palác. Na konci dňa ho „bránilo“ okolo 200 žien zo ženského úderného práporu, 2 – 3 roty holobradých junkerov a niekoľko desiatok invalidov – nositeľov georgijevského kríža. Ochrana sa však rozišla ešte pred útokom. Prví odišli kozáci, potom na príkaz svojho náčelníka aj junkeri z Michajlovského delostreleckého učilišťa. Obrana paláca teda už nemala delostrelectvo. Odišla aj časť junkerov z Oranienbaumskej školy. Preto zábery presláveného útoku na Zimný palác sú len pekným mýtom. Ochrana paláca sa väčšinou rozišla domov.  Celý útok sa zakončil neveľkou prestrelkou. Jeho rozsah ukazujú straty, ku ktorým došlo – zahynulo šesť vojakov a jedna žena z úderného práporu. O druhej hodine v noci 26. októbra (8. novembra) zatkli členov Dočasnej vlády. Kerenskij utiekol ešte skôr, odišiel v sprievode automobilu amerického veľvyslanca s americkou vlajkou (zachránili ho  zaoceánski podporovatelia).

Treba dodať, že boľševici zvíťazili prakticky nad „tieňom“. Až neskôr bol vytvorený mýtus o vynikajúcej operácii a „hrdinskom boji“ s buržujmi. Hlavnou príčinou víťazstva boli úplná neschopnosť a pasivita Dočasnej vlády. Prakticky všetci liberálni predstavitelia vedeli len pekne hovoriť. Rozhodného Kornilova, ktorý sa pokúsil nastoliť aký-taký poriadok, odstránili. Ak by bol na mieste rozhodný diktátor suvorovského alebo napoleonského typu, s niekoľkými údernými jednotkami z frontu, ľahko by rozohnal rozkladajúce sa jednotky Petrohradskej posádky aj červené formácie partizánskeho typu.

Večer 25. októbra sa v Smoľnom začal II. všeruský zjazd sovietov, ktorý vyhlásil prechod všetkej moci sovietom. 26. októbra prijal Dekrét o mieri. Všetkým bojujúcim stranám sa navrhovalo prejsť k prijatiu všeobecného demokratického mieru. Dekrét o pôde odovzdával statkársku pôdu roľníkom. Všetky zdroje, lesy a vody sa znárodnili. Zároveň bola vytvorená vláda – Rada ľudových komisárov na čele s Vladimirom Leninom.

Súčasne s povstaním v Petrohrade Vojenský revolučný výbor Moskovského sovietu prevzal pod svoju kontrolu všetky kľúčové body v meste. Tu však všetko nešlo tak hladko. Výbor spoločenskej bezpečnosti pod vedením predsedu mestskej dumy Vadima Rudneva za podpory junkerov a kozákov začal proti sovietu bojovať. Boje trvali až do 3. novembra, kedy Výbor spoločenskej bezpečnosti kapituloval.

V úplnosti však bola sovietska moc v krajine nastolená ľahko a bez veľkého krviprelievania. Revolúciu hneď podporili v Centrálnom priemyslovom obvode, kde miestne soviety robotníckych zástupcov už kontrolovali situáciu. V Pobaltí a Bielorusku bola sovietska moc nastolená v októbri a novembri 1917 a v Centrálno-Čiernozemnom obvode, Povolží a Sibíri do konca januára 1918. Tieto udalosti získali pomenovanie „triumfálny pochod Sovietskej moci“. Proces prevažne mierového nastolenia sovietskej moci na celom území Ruska sa stal ďalším dôkazom úplnej degradácie Dočasnej vlády a nevyhnutnosti záchrany krajiny aktívnou silou s vlastným programom.

Ďalšie udalosti potvrdili pravdu boľševikov. Rusko bolo na pokraji zániku. Starý projekt  bol zrútený a Rusko mohol zachrániť len nový projekt. A s ním prišli boľševici. Nie oni zničili „staré Rusko“. Ruskú ríšu zahubili „februalisti“: veľkokniežatá, časť generality, vyšší hodnostári, aristokrati, bankári, priemyselníci, predstavitelia liberálno-demokratických strán, z ktorých mnohí boli slobodomurári, veľká časť inteligencie nenávidiacej „žalár národov“. V súhrne vlastne veľká časť „elity“ Ruska vlastnými rukami ničila ríšu. Predovšetkým títo ľudia zabili „staré Rusko“.

Boľševici nezačali zachraňovať „staré Rusko“, ktoré bolo odsúdené na zánik a nachádzalo sa v agónii. Ľudu predložili vytvorenie novej reality, civilizácie – sovietskej, spravodlivejšej, kde nebudú triedy, ktoré parazitujú na ľude. Boľševici mali všetky tri nevyhnutné elementy na formovanie nového projektu reality: obraz budúcnosti, svetlého sveta; politickú vôľu a energiu, vieru vo svoju víťazstvo (mimoriadnu snahu splniť svoj cieľ); organizáciu.

Obraz budúcnosti sa zapáčil veľkej časti jednoduchého ľudu a tak komunizmus bol spočiatku vlastný ruskej civilizácii, ľudu. Nehľadiac na to, že ešte dávno pred revolúciou mnohí ruskí, kresťansky orientovaní myslitelia boli aj stúpencami socializmu. Len socializmus mohol byť alternatívou parazitickému kapitalizmu (a v súčasnosti novootrokárskemu, novofeudálnemu režimu). Komunizmus stál na priorite budovania, práce a bol proti vykorisťovaniu ľudu, parazitizmu. Všetko to zodpovedalo ruskej „matrici“. Boľševici mali politickú vôľu, energiu a vieru. Disponovali organizáciou.

Súčasní liberáli sa snažia presvedčiť ľud, že Október sa stal „prekliatím Ruska“. Vraj Rusko znovu odišlo od Európy a dejiny ZSSR sú súvislou katastrofou. V realite sa však len boľševici ukázali ako jediná sila, ktorá sa po zániku „starého Ruska“ – projektu Romanovcov, pokúsila o záchranu mocnosti a ľudu, vytvorenie novej reality. Projekt zachraňoval to najlepšie, čo bolo v minulosti (Puškin, Dostojevskij, Tolstoj, Alexander Nevskij, Dmitrij Donskoj, Suvorov, Nachimov, Kutuzov) a súčasne prenikal do budúcnosti, do inej spravodlivej, slnečnej civilizácie, bez otroctva a útlaku, parazitizmu a tmárstva. Ak by neboli prišli boľševici, ruská civilizácia by zrejme jednoducho zanikla. 

Je zrejmé, že s boľševikmi zďaleka nie všetko bolo jednoduché. Museli konať tvrdo aj kruto. Značnú časť revolucionárov tvorili internacionalisti (stúpenci Trockého a Sverdlova). Mnohí z nich boli agentmi vplyvu Západu. Mali začať „druhú vlnu“ zničenia ruského superetnosu (ruskej civilizácie). „Prvou vlnou“ boli „februalisti-slobodomurári“. Rusko videli ako obeť, pokrm, základňu svetovej revolúcie, ktorá privedie k vytvoreniu Nového svetového poriadku, hospodármi ktorej bude „svetové zákulisie“ („svetová internacionála“). „Svetové zákulisie“ rozpútalo svetovú vojnu a organizovalo v Rusku revolúciu. Hospodári z USA a Anglicka plánovali vytvoriť globálny mierový poriadok – svojím spôsobom globálny totalitárny koncentračný tábor. Ich nástrojom boli aj revolucionári-internacionalisti, trockisti.

Spočiatku „vyčistili pole“ – zničili staré monarchie. Ruská, Nemecká, Rakúsko-uhorská i Turecká ríša padli, ako sa plánovalo. Potom sa mala uskutočniť séria „socialistických“ revolúcií. Rusko sa plánoch malo stať základňou svetovej revolúcie, mali sa využiť jeho zdroje, energia ľudu a obetovať ho. Cieľom bol Nový svetový poriadok na základe falošného komunizmu.

Časť strany boľševikov sa ukázala ako nepriatelia ruského ľudu. Jednako sa udržala hlboko národná, ruská zložka – boľševici-stalinisti. Predovšetkým oni stavali na takých hodnotách ruskej „matrice“ ako spravodlivosť, prvenstvo pravdy nad zákonom, duchovného princípu nad materiálnym, spoločného nad súkromným. Ich víťazstvo priviedlo k budovaniu zvláštneho „ruského socializmu“, ale aj fyzickej likvidácii veľkej časti piatej kolóny (trockistov-internacionalistov) a nakoniec nevídaným úspechom sovietskej  civilizácie.

Stalin a jeho spolubojovníci uštedrili strašný úder plánom budovania Nového svetového poriadku. Vládcovia Západu museli vsadiť na národný socializmus a fašizmus, vytvoriť projekt „Tretia ríša – Hitler“ a poštvať ho na Červenú ríšu, ktorá budovala novú, slnečnú civilizáciu, spoločnosť budovania a slúženia. No ale to je už iný príbeh...

Zverejnené dňa 7. novembra 2015 na stránke Vojennoje obozrenije.
Alexander Samsonov: Boľševiki spasli russkuju civilizaciju.
Prístupné na http://topwar.ru/85804-bolsheviki-spasli-russkuyu-civilizaciyu.htm

Preklad: František Škvrnda

Ilustrácie: Pamätné tabule z moskovských ulíc.
Foto: Emil Polák