Reklama
Reklama

Bol to Pán šéfredaktor

Životopisná kniha má grády románu
Počet zobrazení: 872

Redakcia Nového slova sídlila na viacerých adresách v centre mesta, napríklad na Leškovej, či na Štúrovej. . Bývalo  tam rušno, lebo ešte neboli počítače, ani mobily, a tak mnohí autori prinášali svoje články osobne. Chodili aj spisovatelia, herci,  športovci,  výtvarníci, vedci. Poskytli rozhovor, alebo priniesli článok, vypili kávu, posedeli, pozhovárali sa. Objavovali sa tiež  rebelanti a enfant terribles, dosť sa polemizovalo, vtipkovalo. Redakcia bola zvláštnou neutrálnou pôdou, kde sa stretali ľudia rôznych názorov, ktorých však spájala túžba po kvalite a slobode. Nové slovo si poskytovať takýto luxus mohlo dovoliť aj vďaka svojmu šéfredaktorovi Leopoldovi  Podstupkovi, ktorý bol rešpektovaný novinár.  

leopold_podstupka.jpg
Leopold Podstupka. Foto: Ján Kuchta

Leopold Podstupka zahynul tragicky pod kolesami auta na bratislavskom sídlisku, keď si odbehol z domu kúpiť cigarety. O pár týždňov mal osláviť sedemdesiatku, ale ľudia ho vnímali ako mladého človeka. Veď mal ešte malú dcérku. Správa o nešťastí zasiahla širokú novinársku obec, všetkým stislo srdce, všetci si zaspomínali, čo s Podstupkom prežili.  Kolegov a priateľov mal v rôznych generáciách, v rôznych profesiách i  v rôznych redakčných okruhoch.  S každým si mal čo povedať, každému rozumel. Narodil sa 12. novembra 1927 v  Suchohrade, zomrel 3 októbra 1997 v Bratislave.

Roky jeho života boli nabité neobyčajnými udalosťami a zážitkami, ktoré by vydali na román. Niet sa teda čo čudovať, že grády románu má aj publikácia  Leopold Podstupka Povolaním šéfredaktor (s podtitulom Výnimočná osobnosť slovenskej žurnalistiky), ktorú zostavila Oľga Gáfriková  a ktorú vydalo občianske združenie  Klub Nového slova vo vydavateľstve CCW.

Kniha sústredila vyjadrenia mnohých ľudí, ktorí šéfredaktora Leopolda Podstupku bližšie poznali. Publikovaním ich osobne ladených textov vznikla spomienka nielen  na zaujímavého človeka, ale aj na časy, v ktorých žil a pôsobil. Bolo to obdobie druhej svetovej vojny, päťdesiate roky, šesťdesiate roky, roky normalizácie a potom ďalšie dekády plné zmien a prehodnocovania  života. Každé z týchto období bolo pre Podstupku výzvou.


obalka_poldo.jpg26.jpg
Redakčná kapustnica 6. januára 1984.
Foto: Viola Ivašková
 

Pri kolíske reportáže  
 

Napríklad taký rok 1953. Vtedy zomrel Stalin a Leopold Podstupka prišiel do Smeny za šéfa, aby z nudného periodika urobil živý denník. V redakcii sa už formovala skupina šikovných reportérov a tak to išlo. V knihe na tie časy spomína napríklad Slavo Kalný, ktorý sa stretol s Leopoldom Podstupkom ako mladý začínajúci  novinár. Kapitolu Zelená pre reportáž  začína slovami: „Hoci mám už vyše deväťdesiat, ten deň a tú chvíľu si pamätám podnes.“ Práve vraj odovzdal celostranovú reportáž z nočnej šichty v bani a teraz si dával kávičku v „metropolke“. Zrazu mu priniesol čašník aj pol deci borovičky a to už zbadal, že mu zobďaleč kýva Poldo Podstupka. „Hoci vládol medzi nami skôr kamarátsky vzťah, šéfredaktor je šéfredaktor. A on mi ponúkol borovičku - mne elévovi!“ -  cíti sa poctený ešte aj dnes Kalný.  A navyše mu šéf povedal, že jeho reportáž čítal a dokonca je už aj v tlači. „Bol som nesmierne šťastný, že sa moja reportáž dostala na tretiu stranu, o ktorú bol vtedy boj, “ píše Slavo Kalný a prinavracia čitateľov do čias veľkých novinárskych ambícií. „Poldo Podstupka presadzoval v Smene reportáž. Vtedy to nebol veľmi známy žáner, ale zhodou okolností sa v Smene rodili prvé veľké mená.“ Zaujímavá je ale zmienka, že sa vtedy ozval literárny kritik Alexander Matuška s konštatovaním, že do literatúry a médií sa nám tlačí „šoférska literatúra“. Z iniciatívy Polda Podstupku sa potom vraj konal celodenný, či možno aj viacdenný, seminár o reportáži. Táto epizóda približuje Podstupkovu povahu a schopnosti: rozvíjal moderné trendy , ale sledoval aj úroveň.  On zohnal pre reportérov aj služobné auto, ale chcel, aby novinárska tvorba bola kvalitná, aby mala rešpekt. Bol praktický,  ale dbal aj o „duchovnú nadstavbu“.  Preto si rozumel aj s umelcami.
 

s_plickovou.jpg
S Ester Plickovou, za nimi zľava Ružena Wagnerová a Helena Dvořáková.
Foto: Viola Ivašková


Nepatril len sebe
 

V knihe Povolaním šéfredaktor sa spomínajú viaceré redakcie, kde Podstupka pôsobil. Autori kapitoliek pripomínajú  rôzne prípady,  „prúšvihy“ ,  úspechy,  zlomové historické chvíle, ale v texte je aj veľa z bežného života, zo súkromia, zo zákulisia redakčného i politického diania. Veľmi dojímavá je kapitola,  ktorú napísal Podstupkov syn Ivan. Je tiež novinárom a pracoval aj v Pravde.  S citom a veľmi otvorene porozprával  o tom, čo znamenalo mať takúto osobnosť doma. Ako  človek, ktorý  patril  mnohým,  žil v súkromí. Kapitola sa volá Otec vzorom i mementom a je opäť aj zvláštnym dejepisom uplynulých rokov.  Je to príbeh nadaného mladého muža z chudobnej rodiny, ktorý sa prirodzenou cestou dostal medzi rozhodujúcich ľudí.  Dostal od prírody však aj danajský dar – šarm  a spoločenskosť.  Ľudia s ním chceli tráviť čas, aj ten keď mal byť doma.  Skrátka, nebol to pokojný život, ale v knihe nadobudol pevnú formu, ktorá ukazuje jeho význam.  
 

Šofér sa červenal
 

Ďalšiu kapitolu, podobne intímnu a otvorenú, napísal Podstupkov rodák a kamarát, historik a novinár  František Višváder. Poznali sa už z detstva v Suchohrade a priatelili sa  po celý život.  Višváder píše, že Podstupku v Suchohrade volali po záhorácky Púlda. A už aj tam bol uznávanou osobnosťou, veď ho dobre poznali. Vedeli  napríklad, ako cítil s kamarátom, ktorý  zomieral v bolestiach, lebo rodina nemala na lieky. V knižke je aj fotografia z pohrebu, z ktorej vyžaruje účasť. Podstupka nebol ľahostajný a angažoval sa. Práve Františkovi Višváderovi a  niektorým ´ďalším spisovateľom a publicistom (napríklad aj Ladislavovi Ťažkému), ktorí mali počas normalizácie zákaz publikovania, umožnil, aby ich texty vyšli v Novom slove. O týchto zaujímavých okamihoch minulosti sú v knihe autentické svedectvá. Ten čitateľ, ktorý nezažil oné časy na vlastnej koži, ich po prečítaní tejto knihy lepšie pochopí. 

s_tazkym.jpg
S Ladislavom Ťažkým. Foto: Ján Kuchta

Mnohé z príspevkov sú veľmi srdečné, ale nie je to lacná sentimentalita, alebo pátos. V textoch aj je veľa chlapského kamarátstva, ženského obdivu, a tiež  humoru.  Na šéfredaktora spomínajú aj sekretárky, či rôzni spolupracovníci a kamaráti.  Pôvabná je napríklad kapitola, ktorú napísal redakčný šofér Marián Semaník. Šoféri vždy vedia veľa tajomstiev!  Tento napríklad spomína ako dostal úlohu kúpiť sto prezervatívov pre redakčného hosťa zo Sovietskeho zväzu. Tam to bol totiž nedostatkový tovar. Marián musel prekonať ostych, že vzbudí v drogérii – a to ešte v Prahe! - pozornosť ako  keby bol sexuálny preborník. Mal už pripravenú výhovorku, že to kupuje na niečo celkom iné, ale napokon mu tú stovku intímnej ochrany bez poznámok predali. Vydýchol si a ruský novinár tiež. No, aj takéto obete si žiadala doba.  

Samozrejme, život bol vážnejší a problémy sa nedali hádzať z pleca na plece. Šéfredaktor musel všeličo prekonávať, aby jeho redaktori mohli pracovať s potrebnou suverenitou. Mnohí spomínajú, že mali pocit ochrany, istoty. Držal nám chrbát, hovoria, ale až z knihy jasnejšie vyplýva, že to nebolo také jednoduché.   Sme zvyknutí minulosť hodnotiť globálne, hovoriť o dobe, ale  to skresľuje. Aj táto publikácia dokazuje, že treba hovoriť o konkrétnych ľuďoch. Tam je skutočný život.     

 

Oľga Gáfriková: Doba, v ktorej sa myslelo

 

gafrikova_olga.jpgPodujali ste sa zostaviť knihu o šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi, ktorý bol veľmi aktívny, mal množstvo kolegov, kamarátov, lások, úspechov aj problémov. Vedeli ste, do čoho idete?  Boli niektoré kapitolky ťažšie, iné ľahšie?

Mala som predstavu o tom, čo obkáša spracovanie knihy tohto druhu; príprava jednotlivých kapitol sa od seba v zásade nelíšila. V podstate som to nebrala ako povinnosť alebo prácu. Nepadlo mi to zaťažko a väčšmi to bol pre mňa milý a príjemný návrat do veľmi pekného obdobia môjho života. 

Niekto chce radšej na tie minulé časy zabudnúť. Odmietol niekto vystúpiť v knihe? 

Priamo nie, ale nie všetci oslovení si našli čas na spísanie spomienky.

Čím vás príspevky prekvapili? 

Spoločným menovateľom: mimoriadnou úctou a rešpektom voči Leopoldovi Podstupkovi bez ohľadu na vek spomínajúcich a obdobie, v ktorom s ním spolupracovali.

Dali vám autori zabrať? Čo vás stálo najviac energie?

Asi „dohľad“ nad autormi, ktorí dáko pozabudli, že uzávierka sa nedá len tak posúvať...

Čo ste pri práci na knihe zistili nové o dobe, v ktorej šéfredaktor Podstupka pracoval a vy vlastne tiež?

Znovu som si s hrdosťou uvedomila, že doba nebola ani šedivá ani čierno-biela ani obmedzená, naopak, umožňovala aj tvorivosť a rozvoj myslenia. Pôsobilo v nej množstvo vzdelaných, múdrych a statočných ľudí, ktorí sa pokúšal meniť svet k lepšiemu. Vtedy sa mi zdalo samozrejmé to, čo sme robili a o čo sme sa usilovali, ale až s odstupom rokov som si všimla, že toho naozaj nebolo málo.

Menili by ste za lepšiu dobu? 

Nie, tú dobu by som nevymenila za nič, pretože skúsenosti z nej ma formovali a pozitívne ovplyvnili celý môj profesionálny život. 

Najviac sa kniha venuje redakcii Nové slovo, jeho projektom, zlomovým situáciám. Necítili ste sa aj ako historička? 

To nie, ale nesmierne ma bavilo chodiť do knižnice a znovu čítať staré ročníky Nového slova, overovať informácie v rôznych zdrojoch, hľadať staré fotografie, ich autorov a identifikovať zvečnené tváre a situácie, telefonovať kamarátom, či si nespomínajú na to alebo ono... 

Úvodný text ste napísali spolu s Emilom Polákom, ktorý bol tiež šéfom Nového slova. Všimli ste si, čo pochytil od Podstupku? A čo ste pochytili vy? 

Je nezvyčajné – a kniha to dokazuje – že každý niečo od Leopolda Podstupku dostal. Radu, pomoc, príležitosť, podporu, dôveru... Nám v redakcii Nového slova „vtisol“ istý spôsob uvažovania, prístupu k problémom i k novinárskej práci. Všetkých nás tým poznamenal a mnohí sme mu za to až dodnes vďační – teda my s kolegom Emilom Polákom určite.

(Text vyšiel v Magazíne Pravdy č. 15/15. 4. 2021)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama