Blato v našej pamäti sa mení na zlato vzájomného porozumenia

Počet zobrazení: 3781

02_blatnohrad.jpgPred odhalením odhalením súsošia.

Tohtoročný 5. júl sa nesie v znamení okrúhleho jubilea (1150 rokov) príchodu solúnskych bratov Konštantína a Metoda, poddaných cisára Byzancie, na „naše“ územia. Naše dávam do úvodzoviek, pretože v druhej polovici 9. storočia to „naše“ bolo trochu väčšie, ako je dnes. V každom prípade sa – my Slováci – k týmto historickým osobnostiam priznávame, odkazujeme na nich v preambule Ústavy SR a ich deň je aj štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Podobne sa k nim hlási aj bratranecká Česká republika a Bulharsko (to však v iný deň v roku). Filatelisticky oslavujeme ich príchod v tomto roku až v kvartete. K uvedeným trom „známkovým“ krajinám sa pridal aj Vatikán spoločným vydaním. Známka prezentuje oboch byzantských misionárov na základe najstarších známych zobrazení, ktoré sa nachádzajú na mieste posledného odpočinku svätého Konštantína-Cyrila, v bazilike San Clemente v Ríme.


03_blatnohrad.jpgPani Zuzana Hollósyová, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Budapešti, a veľvyslanec Peter Weiss.

Do Ríma sa pobrali obaja vzdelaní bratia po štyroch rokoch pôsobenia na území Veľkej Moravy certifikovať svoje kristianizačné pôsobenie k najvyššej autorite vtedajšieho európsko-kresťanského sveta. Po ceste sa zastavili aj u kniežaťa Koceľa, nástupcu svojho otca Pribinu na tróne panovníka Blatnianského či Panónskeho kniežatstva, ktoré sa rozkladalo od severných brehov dnešného Balatonu na severe, na východe hraničilo Dunajom, na juhu Drávou a na západe podhoriami Álp dnešného Slovinska a rakúskeho Štajerska. Úctyhodná dŕžava! Dostali sme sa s gréckymi bratmi asi 15 km na západ od dnešného západného okraja Blatnianského jazera (Balatónu). Nachádzame sa v Blatnohrade. Práve tu asi pred 1175 rokmi zaznela predslovenčina, či nitrianska slovenčina. V týchto močaristých a blatistých miestach delty riečky Zala sa rozhodol okolo roku 840 postaviť nové sídelné hradisko kniežatstva jeho čerstvo dezignovaný vládca Pribina, voľakedy vládca na Nitre. No, rozhodol..., Frankovia mu dovolili. V každom prípade bolo to po prvýkrát a zdá sa, že aj naposledy, čo sme zo Slovenska, ktoré sa tak ešte nevolalo, vyviezli artikel s vysokou pridanou hodnotou – panovníka. V budúcnosti nám budú zabezpečovať verejnú službu panovania už len nenašské panovnícke domy. Blatnohrad rástol ako „z vody“ – budovali a s veľkou slávou sa svätili kostoly, vznikol kniežací palác, roľníci i remeselníci sa osadili natrvalo. O štvrťstoročie po založení Blatnohradu zavítali Konštantín a Metod do mesta na tú dobu určite výstavného. Zastavenie využijú nielen na oddych, ale aj na zriadenie „letnej školy slovanských štúdií“. Kresťanstvo a kultúra miestnych sa alfabetizuje a ak civilizácia znamená rozvoj materiálnych hodnôt ruka v ruke s duchovnými, tak Blatnianske kniežatstvo sa stáva jej plnohodnotnou súčasťou.

04_blatnohrad.jpgMaďarský generál vzdáva česť slovanským vierozvestcom.

Nečudo, že príležitosť pripomenúť si doslova takúto neopakovateľnú chvíľu viedla v sobotu 22. júna 2013 kroky mnohých Slovákov zo starobylého Nitrianska i Panónie (dnešného Slovenska a Maďarska) do Zalaváru, ako sa dnes Blatnohrad volá. Už šesť rokov tu stojí základný kameň súsošia Cyrila a Metoda. Šesť rokov materská krajina (konkrétni jednotlivci) nevedela „dodať“ dávno vyrobený a zaplatený monument. Príčiny sú také našské, slovenské: kvalita vlastenectva sa vyjadruje v peniazoch, ak nie sú v požadovanej výške – vlastenectvo musí počkať! Našťastie naši Slováci, ktorí dnes žijú v Maďarsku bez toho aby sa stáročia pohli z rodného domu, sa nevzdali. Ich húževnatosť dosiahla svoje. Slovanskí apoštoli po 1146 rokoch opäť zavítali do Blatnohradu. Dnes umelecky stvárnení pani Ľudmilou Cvengrošovou v bronze tam aj ostanú, nebudú pokračovať do Ríma.

A tak druhý letný deň 13. roku tretieho tisícročia podľa euroatlantického kalendára sa stretáva množstvo oficiálnych hostí ale aj ctitelia starších slovenských dejín v Parku svätého Cyrila a Metoda, v ktorom už stoja cyrilometodské a kresťanské pamätníky od Bulharov, Rakúšanov i Slovincov. Park tvorí súčasť upraveného areálu na miestach kniežacieho sídla. Jednotlivé archeologické vykopávky od Pribinu po vznik uhorského štátu sú čiastočne v náznakoch zakonzervované, čiastočne rekonštruované. Doplňuje ich stavba „miléniovej“ budovy pripomínajúca maďarský podiel na histórii tohto miesta (okrem iného obsahuje reliéfy náčelníka Bulčua, župana Kolóna a kráľa Štefana I. Svätého). Dominantnou stavbou je múzeum Malého Balatonu. Nezabúdajme, že sa nachádzame v národnom parku Balatonskej vrchoviny (Balaton felvidéki nemzeti park) a ochrana prírody je tu na prvom mieste. Niekedy aj na úkor prezentácie dejinných udalosti. Aspoň zo slovenského pohľadu.

05_blatnohrad.jpgBývalý veľvyslanec Juraj Migaš, vľavo, a slovenskí novinári z Maďarska.

Nie je mojím cieľom podať správu o slávnosti v prírodno-historickej záhrade našich najstarších dejín. V každom prípade bola dôstojná, farbistá a príjemná. Zastaviť sa chcem pri dvoch súvislostiach. Pri škaredej a peknej. Najprv tá škaredá, aby som ju mohol prekryť tou krásnou! Škaredosť je na slovensko-slovenskej strane. V prístupe materskej krajiny. Slovenskej spoločnosti, jej absolútnej väčšine je pripomínanie si našich koreňov, či heroickejšie povedané – našej slávnej minulosti, „ukradnuté“. Česť výnimkám! Malej hŕstke nadšencov previazaných na Maticu slovenskú. Poviete si – nadchýnať sa slovenskými dejinami majú v popise práce. Cirkevným hodnostárom – poviete si kristianizáciu našich predkov a jej pripomínanie majú v popise práce. Slovenskej republike zastúpenej podpredsedníčkou parlamentu, ostatnými dvomi našimi veľvyslancami v Budapešti a predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí – poviete si, majú to v popise práce. A ešte si poviete, čo od nás chcete, trepať sa viac ako 200 kilometrov na juh od Bratislavy, v takej horúčave a bez diaľnice! Máte pravdu! Slovenský občan má rád pohodlie, už ani šport ani politika ho do ulíc nedostanú. Ale žijeme v čase superbabylonskej veže informácií. Stačí otvoriť počítač, zapnúť televízor, mobil, či listovať tlač a všetko máme poruke, na dohľad, v uchu. Avšak, skúsili ste to urobiť v sobotu či nedeľu v treťom júnovom týždni? Elektronický a iný mediálny priestor zamorený všelijakým smogom informácií zrazu oslepol, ohluchol. V iných, z hľadiska štátnopolitického záujmu úplne nepodstatných príležitostiach nás tv stoky (pardon kanály) zásobujú podrobnými informáciami aj o farbe spodnej bielizne či gastroendokrinologických prejavoch skutočných či pomyslených celebrít, niekedy aj o výtrusoch našich malých slovenských človiečikov. Ale cez slovenský víkend v Maďarsku nič. Ticho, prázdnota. Naše TV vedia poslať prenosový voz aj s tromi reportérmi na reportáže, či sprostredkovať priame prenosy o udalostiach, kde verejný záujem je skutočne nepodstatný, minimálny až zanedbateľný. Tu je zakopaný pes našej slovenskej malosti. Čo bránilo urobiť priamy prenos zo Zalaváru, z miesta, kde naši predkovia (pôvodní či prechádzajúci) písali doslova svetové dejiny, alebo aspoň európske dejiny 9. storočia nášho veku? Čo prekážalo našim novinárom priniesť rýchle a podstatné informácie na weboch či v tlači? Nič, len ich úbohosť, nekompetentnosť. Nuž aspoň vieme, kde leží naša slovenská bieda. V ľahostajnosti formovačov verejnej mienky, tí určite nepredstavujú svedomie národa, ak už aj nejaké svedomie majú. Nuž slovenský občan sa nedozvedel veľa o sebe, ani v skutočne historických chvíľach a pripomienkach. Vlastenectvo nie je žiadanou komoditou svetového obchodu. Neprináša minimálny zisk ani v tých najdlhodobejších očakávaniach.

10_blatnohrad.jpgPohľad na park od vykopávok, vpravo miléniová stavba.

Peknota Blatnohradu bola skrytá na druhom maďarskom brehu Dunaja. To, že sme sa mohli stretnúť v Zalaváre pri zmysluplnej príležitosti, skutočne kultúrne pookriať na mysli a zdielať súvislosti ukotvené v dávnoveku našej slovanskej/slovenskej reality nám umožnili naši Slováci z Maďarska. Slovenská samospráva v Budapešti (samosprávny národnostný orgán) už od roku 2007 sa snaží obohatiť park venovaný ako v Maďarsku hovoria karolínskej dobe o slovenský prídavok. Neúnavná práca „šéfky“ samosprávy pani Zuzany Hollósyovej so spolupracovníkmi sa konečne naplnila. Prekonali všetky prekážky a nebolo ich málo. Len listujte internetom! Čo všetko musela popísať, čo všetko musela vybavovať, čo všetko organizovať!  Byrokracia na oboch štátnych stranách, spomenutá prízemnosť predchádzajúceho tvorcu diela, dokonca aj svetová finančná kríza sa pridružila. Jej dlhoročná „zaťatosť“ sa konečne dočkala odmeny. Samozrejme pomohol aj štát, Slovenská republika. Stal sa v tomto prípade rozhodujúcim mecénom. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí za „panovania“ jeho súčasného šéfa Igora Furdíka v prehľade schválených dotácií na tento rok píše: „0344/HU/2013, Slovenská samospráva Budapešti, Pamätník sv. Cyrilovi a Metodovi v Zalavári, 25000,00 eur, zabezpečenie pamätníka, preprava a usadenie pamätníka.“ Vytrvale pomáhala aj Matica slovenská. Ako zdôraznil jej predseda Marián Tkáč, zabúdame na všetky viac ako šesťročné peripetie a teší nás, že pamätník konečne stojí a možno ho zaradiť ako príspevok k oslave takých jubileí akými sú 1150 rokov príchodu Konštantína a Metoda a 150 rokov od vzniku Matice slovenskej. Jeho slová potvrdila aj účasť mnohých matičiarov z viacerých kútov Slovenska v Blatnohrade.

01_blatnohrad.jpgPodstavec s nápisom.

Ale rozhodujúci boli Slováci z Maďarska. Veď odhalené dielo, slávnosť uskutočnená pri tejto príležitosti, ktorú dekorovali slovenskí a maďarskí vojaci, účasť cirkevných celebrít oboch národov v ekumenickej vyváženosti, zvýraznili ešte ďalšiu súvislosť pre tamojších Slovákov. Prehĺbenie slovensko-maďarského porozumenia prehĺbením pocitu skutočného domova, ktorým sa aj týmto činom stáva Maďarsko pre Slovákov. Domovom vyplývajúcim z autochtónnosti pôvodu, domovom pre ktorý Slováci v Maďarsku v minulosti i súčasnosti veľa vykonali. Slováci v Maďarsku sú lojálni občania Maďarska a aj dnešný deň ich v tomto presvedčení utvrdil. Ako som už spomenul, Slováci v Maďarskú nie sú žiadni „prišelci“ z cudzej krajiny, oni vždy žili na tomto území. Pohybovali sa „len“ štátne hranice. A odhalenie slovenského pamätníka na miestach, kde Sloveni/Slováci (predkovia aj dnešných Slovákov v Maďarsku) tvorili dejiny už pred viac ako 1150 rokmi je skutočne dobre využitá výzva. Na podstavci pamätníka z prekrásneho vápenca z lomu v Süttő (dedina pri Dunaji neďaleko Ostrihomu a v susednom Tardoši tiež žijú Slováci) sa sebavedome a pravdivo uvádza: „Na pamiatku nitrianskeho kniežaťa Pribinu (+861), ktorý sa zaslúžil o kristianizáciu našich predkov na území Blatnohradu, a jeho syna panónskeho kniežaťa Koceľa (+876), podporovateľa evanjelizačného a kultúrneho diela svätých slovanských apoštolov Cyrila (+869) a Metoda (+885), spolupatrónov Európy. Pamätník postavila Slovenská samospráva v Budapešti s pomocou Slovenskej republiky.“

Foto autor
Slovinský pomník.

06_blatnohrad.jpgBulharský pomník.
07_blatnohrad.jpg

Náš šesťročný základný kameň.
08_blatnohrad.jpg09 Rakúsky pomník.

09_blatnohrad.jpg
 

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984