Bez príkras a bez predsudkov

Nadšenie nie je nepodobné zaľúbeniu: vedomie zaplavia endorfíny a človek pocíti šťastie. Aj po rokoch naň spomína ako na stav vybočenia zo sivej (hmoty mozgovej) do všetkých farieb dúhy.

Aj v dejinách bývajú okamihy čistého citu (zaľúbenia), no i omnoho dlhšie obdobia triezvenia. Aj o jednom, aj o druhom vznikajú príbehy a rodia sa mýty. Už nikdy nikto nevie presne, ako to bolo, no aby ľudstvo nestratilo schopnosť pamäti, vždy znova a znova sa pokúša zaznamenávať tie okamihy nadšenia, ale aj následnej depresie. Čím je spomienka presnejšia, tým hlbšiu stopu zanechá. A najlepšom prípade môže byť mementom, aby sa história nezopakovala ako fraška.

Každá spomienka je osobná a žiadna nesmie byť vymazaná. Ak sa začne retušovať, výsledkom nebýva gýč falošných mýtov, ale pamäť bez hlavy.
  
Prečo sa to stáva?
  
Radi si vyberáme hrdinu a ako na športovom zápase ho necháme, nech za nás potí tričko. My povzbudzujeme, kým vyhráva. Staviame sa za neho, kúpeme sa v žiare jeho slávy. 
  
Lenže čo s tým, keď náš hrdina je totálne porazený na hlavu? Ba keď sa odrazu vytratí a my zostaneme ako nahý v tŕní, už nemôžeme byť v zákryte za ním a odrazu je na nás vidno? Na každého jednotlivo...
  
V politickej rovine si každá nová moc vyžiada lojalitu porazených. Kto sa sprotiví, čaká ho vydedenie. Ale spravidla dostane možnosť reparátu..., ak sa podvolí. Ale zmúdrie?

Rudolf Belan: Zväzáci (1945 – 1970)
Slovart, 2015, 319 strán

Na knižných pultoch je kniha s provokujúcou obálkou ako z plagátu rokov päťdesiatych a ešte provokujúcejším prostým názvom: Zväzáci (1945 – 1970). Jej autor Rudolf Belan sa vymkol z radu a rozhodol sa priniesť spomienku na vlastný život bez bielych miest. Nepremohol ho démon súhlasu a životopis má celistvý. Bez únikov po stranách si v ňom listuje a podáva správu. Od chlapčenských rokov v obci Trávnica, kde sa stal pionierom a členom komunistickej strany (jeho otec patril k jej predvojnovým členom) cez učiteľovanie a funkcionárčenie v Československom zväze mládeže až do jeho konca v roku 1970. Ale aký to bol život? Čo to bolo za obdobie, ktoré iní, stále v zákryte, ale tentoraz zošíkovaní za novým hrdinom, označujú za jednoliatu dobu temna?

+ + +

Taliansky profesor Alessandro Portelli, jeden z tvorcov orálnej histórie a jedna  z najvýznamnejších osobností talianskej historiografie, upozornil, že náš výskum minulého režimu sa odohráva v ideologickom rámci. Ak sa najväčší bojovníci proti totalite stávajú jeho zástavníkmi – platiť smie iba to, čo oni uznajú za platné. Lenže žiaden príbeh nie je pravdivejší, než iný.
   „V Čechách už niekoľko rokov jedna z neziskových organizácií – Človek v tiesni – robí kampaň ,Proti strate pamäti‘. Čo si o tom myslíte?
   – Strata pamäti? Najprv sa opýtam ja: Vy veríte, že pamäti niektorých ľudí sú ,správnejšie‘ ako iné?
   Neverím – a čo z toho vyplýva?
   – Ja tiež nie. A strata pamäti? Nemyslí sa  tým vo vašom prostredí skôr neschopnosť spomínať ,správne‘? Myslím, že áno, a ak áno, tak s takou myšlienkou mám veľký problém.
   Prečo s ňou máte problém?
   – Myslí sa tým totiž de facto neschopnosť spomínať, ako to od nás vyžaduje súčasný hegemonický naratív. Spomienky ľudí nemôžete kontrolovať, ani posudzovať, ktoré sú lepšie. Ak – a o tom asi hovoríme – sa niektorí Česi neidentifikujú s postkomunistickým režimom, ako by si prial, nemusí to znamenať, že pamäť takých ľudí je zlá, aspoň niektorých. Treba za tým hľadať fakt, že ani skúsenosť so súčasným systémom, a nezabúdajme, že trvá už viac ako 25 rokov, nemusí byť najlepšia.“
   (Z rozhovoru Přemysla Houdu s Alessandrom Portellim; citované podľa Literární noviny – http://www.literarky.cz/komentare/ostatni/20911-je-vaclav-havel-zajatcem-praske-kavarny)

+ + +

Nič nesmie a nemá byť zabudnuté. Lebo v dierach sa hneď usadia mýty a mýty majú tendenciu skamenieť na nemenné pravdy.
  
Kniha Rudolfa Belana Zväzáci vecným, až administratívnym štýlom sumarizuje zrod a život mládežníckeho hnutia a jeho pionierskej organizácie. Ten štýl má v jazyku svoje poslanie, sprítomňuje vtedajšie myslenie funkcionárov, ktorých osobné odysey sú tiež pozoruhodné. Striedajú sa nám pred očami mená zapálených (nadšených) zväzákov-politikov z rokov päťdesiatych (pars pro toto Ladislav Lis), ktorým tanky v roku 1968 otvorili oči, čím ich nenávratne vyhnali na stranu opozície voči režimu, ale aj spisovateľov, maliarov, divadelníkov. Boli pri tom, keď sa menilo Česko-Slovensko, ale osobitne Slovensko z rurálnej krajiny na urbánnu, keď štát podporoval kultúru, keď sa takmer v každom umeleckom odvetví rodili nové talenty a Československý zväz mládeže bol často iniciátorom toho vrenia.
 
Niektorí vtedy angažovaní dnes hodnotia toto obdobie ako zo židovského vtipu: pán Roubíček vojde do obchodu a chce si dať opraviť hodinky. Pán Kohn mu povie: ale my tu robíme obriezku. Pán Roubíček sa začuduje – ale veď vo výklade majú hodinky! „A podľa nich, pán Roubíček, čo sme si mali dať do výkladu?“ Tak aj mnohí naši umelci dnes tvrdia, že robili predsa niečo úplne iné, než bolo vystavené na očiach.
  
Čitateľ si nevdojak položí otázku: a kto teda niesol kožu na trh? Tí, ktorí organizovali a získavali štátne peniaze na „nežiaducu“ kultúru, alebo tí, čo „vedeli“, že zamýšľajú čosi proti režimu, ale ak by prišlo na vec, tak oni nič, oni muzikanti? Koľko bolo otvorených protivníkov? Ale nie tých, čo síce v Bratislave „nemohli“, no v Brne už „mohli“, čo sa im síce dvíhal žalúdok, ale nevoľnosť im vyliečili prebendy?
 
Dnes síce tvrdia, že nahého cisára predsa videli –  ale ako mali protestovať? Veď sa nesmelo...
 
Stavby mládeže, Galéria mladých, knižky vydavateľstva Smena..., to sa všetko konalo. Proti režimu? Proti ideálu socializmu? Proti držiteľom moci?
 
Toto sú otázky, ktoré kniha Zväzáci vyvolá a z chladných faktov môžu vyrásť príbehy. Pre každého vlastné. Ak človek pristupuje k svojmu životu čestne a neskrýva sa za minulých alebo súčasných hrdinov. Vo svojom živote máme byť rovní včera, dnes aj zajtra. Sypať si popol na hlavu, písať sebakritiku, že áno, aj ja som sa podieľal... a ďakujem vám, že ste ma za to nevyhnali zo súčasného raja, je ponižujúce – lebo je to iba návod, ako sa šikovne poohýbať. Obraz minulosti bledne práve pre tie čiernobiele machule. Kniha Rudolfa Belana je stopou v pamäti bez snahy prikrášľovať či ideologizovať. Konštatuje: tak to bolo, toto sme robili a títo kráčali spolu s nami. A autor neskúma, kto sa kam už vtedy díval. Na prvý pohľad iba dôsledne zaznamenáva. Čím však otvára dvere do minulosti bez príkras a bez predsudkov. 
  
Zodpovednou redaktorkou je Anna Šikulová, a treba oceniť vydavateľa, že nezanedbal ani túto stránku, má vysokú kultúru. Kniha je opatrená dobovými fotografiami; na jednej z nich z vernisáže v Galérii mladých vidíme Václava Havla, ale aj známych hercov, na inej je Michail Gorbačov v delegácii Stavropoľského kraja, ktorá navštívila Prahu, nechýba prezident Ludvík Svoboda či viacerí autorovi spolupútnici... Zaujímavý dokument bez falošnej stopy.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 43 – 44