Benešove zlyhania. Benešove zlyhania?

Počet zobrazení: 3719

edvard_benes.jpgPred sedemdesiatimi rokmi zomrel druhý česko-slovenský prezident Edvard Beneš (28. 3. 1884 - 3. 9. 1948). Na Slovensku jeden zo zakladateľov ČSR emócie nevyvoláva, ale naši západní bratia sa dokážu vášnivo rozhádať pri debatách o Benešovej zodpovednosti za Mníchov 1938 a Február 1948. Mohol teda zániku republiku a o bezmála desať rokov neskôr nástupu komunistov k moci Beneš zabrániť, alebo nie?

Edvard Beneš považoval Československú republiku za svoje dieťa. O to viac, že to ľudské nikdy nemal. A ak by to považoval za zmysluplné, dozaista by za ňu položil aj život. Spisovateľovi Filipovi Jánskemu vraj Benešov osobný krajčír Hojtaš porozprával príbeh z posledného týždňa septembra 1938, podľa ktorého si prezident u neho nechal narýchlo ušiť dve uniformy, v ktorých chcel viesť armádu do boja. A náčelníkovi svojej vojenskej kancelárie divíznemu generálovi Silvestrovi Bláhovi vysvetlil, že v prípade vojny sa nepripojí k ustupujúcim, ale je pripravení padnúť, lebo „je politicky i vojensky“ nevyhnutné, aby ho Nemci nezajali. Napokon vyhlásenie mobilizácie Syrového vládou je dôkazom, že ani Beneš ešte začiatkom jesene neuvažoval o kapitulácii. Všetko však zmenila Mníchovská dohoda.

 

Francúzsko: Časy sa menia


Nie je žiadnym tajomstvom, že Beneš bol pod silným tlakom, aby ju odmietol. Do poslednej chvíle ho o to dôrazne žiadali predovšetkým generáli – podľa dochovaných svedectiev dokonca veľmi nevyberavým štýlom. Armáda stála v plnej sile na štátnej hranici a ČSR mala vtedy modernú a silnú armádu. V deň podpisu Mníchovskej dohody na Beneša naliehala aj skupina vplyvných poslancov Národného zhromaždenia. Zo stretnutia je známe najmä Gottwaldovo porovnanie s Habenšanmi (Etiópčanmi), keď ich v roku 1936 napadli Taliani: „Bosí a bezbranní Habešania sa bránili a my sa poddávame!“

Beneš mal vtedy naozaj rozhodujúcu moc vo svojich rukách, mal nepochybne silnejšie postavenie, než aké prezidentovi v parlamentnej demokracii prináleží. Ani na vláde, ani na parlamente, ani na armáde nezáležalo, či Československo Mníchovskú dohodu akceptuje. Odstúpenie pohraničných oblastí Hitlerovi, ktoré bolo predohrou zániku ČSR, bolo výlučne Benešovým rozhodnutím.

Lenže to neplatí o okolnostiach, v ktorých toto rozhodnutie prijímal. Tie určili západní spojenci, ktorí jednoducho Československo a jeho prezidenta barbarsky zradili. Keď sa Beneš dozvedel výsledok „mierovej konferencie“ v Mníchove, už dobre vedel, že v prípade vojenského konfliktu s Veľkonemeckou ríšou zostane naša armáda úplne osamotená. Pochopil to najneskôr v noci 21. septembra, keď ho o druhej po polnoci náhle zobudili britský vyslanec v ČSR Newton a jeho francúzsky kolega de Lacroix, aby mu doručili ultimatívne „odporúčanie“ oboch vlád, aby prijal Hitlerove požiadavky. Keď sa spýtal, aké „dôrazné“ je toto „odporúčanie“, vyslanci mu povedali, že ak ho nebude rešpektovať, Británia ani Francúzsko nepomôžu ČSR v prípade vojny s Nemeckom. A na námietku, že podľa stále platnej obrannej vojenskej zmluvy je Francúzsko povinné ČSR v prípade napadnutia poskytnúť jej účinnú pomoc, de Lacroix iba laxne skonštatoval, že o tom vie, ale časy sa menia...

 

Útok zo všetkých strán
 

Jediný, kto nám vtedy ponúkal vojenskú pomoc, bol Sovietsky zväz. Túto alternatívu však za reálnu nepovažovali ani generáli, keďže obe krajiny vtedy nemali spoločnú hranicu a bolo prakticky nemožné presunúť dostatočné vojsko aj s potrebnou výzbrojou včas na naše územie. Okrem toho sa vedelo o čistkách, ktorými Stalin iba krátko predtým výrazne oslabil bojaschopnosť Červenej armády. A napokon mal Beneš dozaista informácie o pôsobení politických komisárov ČA a agentov NKVD v Španielsku, kde popri vojne „stíhali“ bojovať aj proti „triednym nepriateľom“ a likvidovali napríklad anarchistov. Vtedajšiu ponuku diktovalo najmä Stalinovo úsilie udržať Hitlera čo najďalej od územia ZSSR a lákala ho tiež možnosť umiestniť svoje vojsko na „Západe“.

Napokon treba brať do úvahy, že v prípade vojny s Hitlerovským Nemeckom by nás okamžite napadli aj Poliaci a Maďari. Poľsko v tom čase otvorene požadovalo pripojenie Sliezska, Oravy a (časti) Spiša a maďarskí revizionisti chceli naspäť rovno celý „Felvidék“. Ak by Beneš Mníchovskú dohodu odmietol, Československo by vojnu neprežilo. V roku 1967 náčelník Hlavného štábu Československej armády v roku 1938 Ludvík Krejčí povedal: „Armádu sme tak ťažko budovali, aby sme mohli republiku brániť. Takmer okamžitý zásah spojencov bol však podmienkou úspechu tejto operácie.“ Aj laikovi musí byť jasné, že napadnutie ČSR zo strany všetkých susedov (okrem Rumunska) by bolo smrteľné. 

Vojnu by sme nielen rýchlo prehrali, ale ešte by nás zvyšok Európy vinil za jej vyvolanie. Veď britský premiér Neville Chamberlain sa vrátil z Mníchova ako mierotvorca, celý svetom obleteli zábery, ako pri vystupovaní z lietadla máva anglickým exemplárom dohody so slovami: „Priniesol som mier.“ Beneš pritom vedel, že Hitler sa nezastaví a Sudetmi sa jeho výboje za „Lebensraum“ neskončia. Keď podpisoval prijatie Mníchovskej dohody, nepochyboval, že Česi a Slováci sa onedlho zapoja do vojny západných mocností proti Nemecku, ktorej výsledkom bude obnovenie ČSR.

 

V obkľúčení komunistov


Vtedy však netušil, že sa do Prahy vráti už len ako tieň predvojnového prezidenta. Keď vo februári 1948 prijal všetky personálne návrhy predsedu KSČ a vlády ČSR Klementa Gottwalda, nemal prakticky žiadnu moc. Vtedajšia hlava štátu už o reálne o ničom nerozhodovala a Beneš nemohol zabrániť víťazstvu komunistov v politickej kríze. Možno mal do poslednej chvíle pred odchodom z Londýna stále pocit, že situáciu a jej vývoj má „pod kontrolou“, ale pravda to nebola.

Československo bolo v sovietskej sfére vplyvu. Keď sa Beneš ešte pred februárom pýtal, ako by zareagovali USA na úplné prevzatie moci komunistami, odpoveď znela, že by v západných okupačných zónach Nemecka postavili nové utečenecké tábory. Ak pre obranu demokracie v ČSR nepohli západní spojenci ani prstom v roku 1938, o desať rokov neskôr by to neurobili, aj keby chceli. Napokon, komunisti legitímne vyhrali slobodné parlamentné voľby (v českej a moravskej časti republiky), čo sa ich kolegom inde v „sovietskej“ Európe nepodarilo. Pod kontrolou mali celý mocenský aparát štátu a verejne ich (okrem cirkvi) podporovala aj „občianska spoločnosť“. Svojich spojencov (či aspoň špiónov) mali dokonca aj v ostatných parlamentných stranách.

A tie s komunistami spolupracovali od obnovenia republiky. Vznik Národného frontu a systému národných výborov znamenal zánik reálnej politickej súťaže. Nekomunistické strany bez váhania podporili zákaz obnovy agrárnej strany, lebo dúfali, že jej silný (tradične protikomunistický) elektorát sa rozdelí medzi nich. Komunistov podporovali aj v centristickom tlaku proti úsiliu o väčšiu samostatnosť správy Slovenska. Ale najmä: úplne zlyhali pri organizovaní aktívneho občianskeho odporu proti stupňujúcemu tlaku komunistov.

 

Úplne pasívne nekomunistické strany
 

Vodcovia nekomunistických strán sa z neduhov kabinetného spôsobu vedenia politiky v medzivojnovej republike vôbec nepoučili. Pritom aktivizáciu komunistov v najrôznejších spoločenských organizáciách mali denne pred očami. Svoj boj proti KSČ nechali výlučne na prezidentovi, s ktorým sa však ani neunúvali strategicky dohodnúť na demisii svojich ministrov. Priam ukážkovým príkladom ich zlyhania je posledné vydanie „slobodného“ Slobodného slova z 23. februára 1948. Vo chvíli, keď vrcholila vládna kríza a komunisti mobilizovali státisíce svojich členov a prívržencov v odboroch, Zväze partizánov, vo fabrikách, úradoch a médiách, denník národných socialistov – najväčšej nekomunistickej strany – na prvej strane vyzýval „národ“ k poriadku a pokoju a ubezpečoval, že všetko najlepšie vyriešia rokovania strán Národného frontu. A pod výzvou bol umiestnený článok s názvom Československo-sovietske verné priateľstvo s podtitulom Veľká manifestácia slovanskej družby v Národnom divadle – Nová organizačná základňa: Zväz čs.-sovietského priateľstva. A okrem nekritického obdivu ZSSR článok hrdo zdôrazňuje, že zasadanie riadil národný socialista (vtedajší predseda parlamentu) Josef David.

Nie je pritom pravda, že by Beneš trpel nejakými prehnanými ilúziami o vývoji pod komunistickou nadvládou. Údajne veril, že skôr alebo neskôr sa bude aj režim v ZSSR demokratizovať, ale v jednom z februárových rozhovorov na Pražskom hrade Gottwaldovi ostro vyčítal, že s ním hovorí ako Hitlerovi lokaji v roku 1938. A upozornil ho, že Stalinovi lokaji dovedú ZSSR k rovnakej porážke, ako sa to „podarilo“ Hitlerovým. Spojenectvo so Sovietskym zväzom ho nenapĺňalo šťastím, ale k vstupu doňho ho opäť donútili okolnosti. Keď v roku 1943 podpisoval spojeneckú zmluvu, západní spojenci už síce uznávali jeho exilovú vládu, ale postoj k Mníchovskej dohode ešte stále odmietali zmeniť. Platilo to aj o V. Británii, hoci vtedajší premiér Winston Churchill v roku 1938 na margo Mníchova vyhlásil: „Mohli sme si vybrať medzi hanbou a vojnou. Vybrali sme si hanbu a dostaneme vojnu.“

Nielen Beneš, ale celý československý exil – v Londýne, i v Moskve – zásadne odmietal Mníchovskú dohodu a zhodoval sa na požiadavke obnovenia ČSR v jej predmníchovských hraniciach. Spojenectvo so ZSSR bolo aj v polovici vojny zásadným nástrojom na presadenie tejto požiadavky. A tiež požiadavky odsunu všetkých Nemcov. Pritom toto paradoxne nebol Benešov nápad. Ešte v roku 1941 Beneš uvažoval o vytvorení relatívne autonómnych územných celkoch v Sudetoch a odsunúť chcel len nemeckých zradcov, kolaborantov a vojnových zločincov. Lenže najneskôr po atentáte na Heidricha sa dostal pod neudržateľný tlak z domu: nikto z Čechov si nevedel ani len predstaviť ďalšie spolužitie s Nemcami.

 

Zlyhania iných
 

Február 1948 bol už len prirodzený epilóg predchádzajúceho vývoja. Ťažko možno Benešovi vyčítať obavy z občianskej vojny – stačilo mu, čo videl a počul z Pražského hradu. Ak by ZSSR pomohol komunistom vojensky, západným spojencom veriť nemohol a vodcovia nekomunistických strán sa ukázali ako úplne neschopní babráci. Je trápne, že viacerí z nich neskôr spoza hraníc zvaľovali všetku zodpovednosť za úspech komunistického prevratu na prezidenta.

Mám ďaleko k stúpencom či dokonca obdivovateľom Edvarda Beneša. A hoci to bol veľmi sebavedomý človek („Já zcela přesně vím, co mohu a co dovedu. Nikdy jsem v životě nezklamal. Vím, že jsem nepostradatelný. Dovedu jít k cíli i přes mrtvoly. Dovedu i zabít.”), akceptáciu Mníchovskej dohody a Gottwaldových návrhov na výmenu ministrov za jeho zlyhania nepovažujem. Zo svojho zlyhania by sa mal v týchto dvoch dejinných zlomoch zodpovedať niekto iný. A mám dojem, že sa to nestalo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984