Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Bájny Samruk – A. I. Rustembekov – doletel

Počet zobrazení: 1944

Predpokladajme, že všetci čitatelia a fanúšikovia  SLOVA, ktorí navštívili Paríž, sa určite, okrem iných miest v tomto meste, šli „povinne“ pozrieť na rezultát svetovej technickej mysle 19. storočia, na Eiffelovu vežu. Kultové miesto Paríža, ktorú v roku 1889 postavil Gustave Eifell. Inžinier bez plagiátorského pozadia.

Podobne predpokladajme, že všetci čitatelia a fanúšikovia SLOVA, keď z rôznych dôvodov navštívili Akmolu – Astanu – alebo Nur-Sultan,  čo je stále to isté hlavné mesto nezávislého Kazachstanujeho kultové miesto v centre mesta v stepi – monument (vežu) Bajterek (Байтерек).

Jej autorom, architektom a staviteľom bol Akmurza Isaevič Rustembekov (Акмурза Исаевич Рустембеков). Bol preto, lebo dňa 29. júla 2020 v Almaty zomrel (nie na COVID-19!) tento kazašský špičkový architekt, prezident Zväzu architektov Kazachstanu.

Narodil sa 15. februára 1956 v obci Kurgaľdžinu v Akmolinskej oblasti a podľa legendy sa stal architektom (architektúru začal študovať v Alma-Ate) vďaka svojmu bratovi Serikovi. V roku 1980 promoval na Fakulte architektúry Stavebno-architektonického inštitútu v Alma-Ate. A potom už bola cesta len hore. Opäť to bol absolvent bez plagiátorského pozadia.
 

Mýtus a mestská realita
 

Samotnú myšlienku architektonického symbolu mesta – Bajtereku – na základe inšpirácie kazašskej ľudovej povesti o batyrovi Er-Tostikovi (батыр Ер-Тостик) inicioval, ako vlastne všetko v novobudujúcom sa meste, prvý prezident a de facto „staviteľ“ nového hlavného mesta prezident (elbasy) N. A. Nazarbajev.
 

-bajterek-monument-kazahstan-.jpg
Baiterek. Zdroj: https://funart.pro/1950-astana-bajterek-monument-kazahstan.html

Bajterek svojou ideovou a technickou kompozíciou zhmotňuje kozmogonické predstavy starovekých kočovníkov o styku dvoch svetov, dvoch brehov Svetovej rieky. Na jej brehu rastie strom života Bajterek (v kazaštine je Бәйтерек buď topoľ alebo ochranca, opora).

O čo teda ide v tejto povesti? Zostručnené a poslovenčené – hlavný hrdina batyr Er-Tostik sa z rôznych dôvodov dostal na druhý breh, do „dolného sveta“. Tam našiel korene stromu, ktorý rastie smerom do „horného sveta“.

V jeho korune si bájny vták Samruk spravil hniezdo, kde raz ročne zniesol vajce (slnko). Starovekí kočovníci verili, že na brehu tejto Svetovej rieky, keď priletel Samruk a zniesol vajce, hneď po jeho odlete sa zjavuje drak Ajdachar (Айдахар). Ten zožerie vajce. A tak si vysvetľovali prírodne zmeny (deň/noc, leto/zima), ale aj antagonizmy v spoločnosti: dobro verzus zlo.

Bajterek je z pohľadu súčasnej kazašskej mytológie rastúci mladý, zdravý a pevný strom, ktorý má historické korene garantujúce budúci rozkvet Kazachstanu. Potiaľ moderná verzia starej báje.

Kovová konštrukcia, ako ju navrhol A. Rustembekov, symbolizuje korunu stromu a sklená guľa pomyslelné vajce vtáka Samruka. V knihe «В сердце Евразии»[1] exprezident N. A. Nazarbajev spomína, že po predložení návrhu sa táto myšlienka uchytila a „... architekti začali horúčkovito pracovať...“.
 

Dnešný symbol
 

Symbol Bajtereka v moderných dejinách krajiny je v tom, že prezentuje novú etapu v živote Kazachstanu a Kazachstancov.

Okrem iného to potvrdzuje aj umelecká kompozícia v najvyššej časti sklenej gule «Аялы алакан» (voľne preložené ako starostlivé ruky) a veľký drevený glóbus s podpismi predstaviteľov 17-tich svetových a tradičných náboženstiev, ktorí sa zišli v novom hlavnom meste Kazachstanu.[2]

Táto platforma v Samrukovom vajci  e priam kultovým miestom Kazachov, Kazachstancov a turistov z celého sveta, aj keď turizmu dnes COVID-19 krajine zjavne nepraje.

Sám autor sa niekoľkokrát v rozhovoroch vyznal, že dielo „.. .organicky zrkadlí tradície stepi, kultúru historického Kazachstanu a filozofické koncepcie v samotnej myšlienke stromu života, ktorého plodmi sú život..
 

Veža v centre mesta
 

Samotná veža, stojaca v centre megapolisu, priamo oproti kazašskému ministerstvu zahraničných vecí má výšku 97 metrov. Inak terajší kazašský veľvyslanec na Slovensku R. J. Vasilenko sa denne, pokiaľ pracoval doma, mohol kochať pohľadom z okna svojej kancelárie na tento architektonický skvost. Dnes, keď pracuje v Bratislave, sa pre zmenu môže denne kochať pohľadom na iných skvost – na Slavín.

Spomenutá výška futuristického kovového monumentu – 97 metrov (má sa na mysli výška bez gule) symbolizuje rok 1997, kedy sa de jure presťahovalo hlavné mesto z Alma-Aty (dnes Almaty) do Akmoly (cez Astanu, po dnešný Nur-Sultan)[3] a vtedy bol aj monument sprevádzkovaný.

Inak technická výška objektu je 105 metrov a z vyhliadkovej plochy (ak je dobré počasie, čo nie je často) je nádherný pohľad na celé hlavné mesto. Viac ako na dlani. Je to vzrušujúci pohľad.

Kovová konštrukcia váži viac ako 1 000 ton a je upevnená 500 kotviacimi miestami. Sklená guľa má priemer 22 metrov (samotná guľa váži 300 ton) a je umiestnená v koši či „konároch“ Stromu života. Konárov je 101, čo symbolizuje počet národov a národnosti, ktoré žijú v Kazachstane.

Inak Eiffelovka váži, podľa oficiálnych údajov cca 7 300 ton a celková hmotnosť tohto monumentu, ktorý plánovali zbúrať už v roku 1909, je cca 10 100 ton.


Spomienka na A. Rustembekova
 

Nakoľko mi osud a nedávny pracovný pobyt v Kazachstane umožnili sa stretnúť s plejádou ich osobností, považujem za potrebné spomenúť aj stretnutie A. I. Rustembekovom.


rustembekov.jpg

A. I. Rustembekov vo svojej pracovni. Zdroj: https://vlast.kz/gorod/15363-akmurza-rustembekov-arhitektor.html

Bol to mimoriadne bystrý, citlivý a vnímavý človek, ktorý filozofiu života prijímal cez trojrozmerné stavby v priestore a ich pomoc rozvoju, alebo ak chcete, k národnému uvedomeniu kazašskej spoločnosti.

O architektúre (osobne neviem posúdiť jeho prínos pre svet) v Kazachstane pri rozhovore vedel všetko. O architektúre na Slovensku toho vedel, podľa môjho laického názoru, nadštandardne veľa, najmä cez osobu a dielo (čo ma ako rodeného Záhoráka zvlášť potešilo) Dušana Samuela Jurkoviča, ktorého koncept „skladacích rodinných domčekov“ považoval za „geniálny“. Aspoň vidno, o koľko konských dĺžok bol myslením pred istým V. H., ktorý síce kritizoval „králikárne“, ale nič nepostavil.

Pri debate o architektúre, o jej kvalite, dvoch hlavných miest Bratislavy a Astany (v tej dobe) sa vyjadril (pokiaľ poznámky neklamú) o Bratislave (z pohľadu mega architektúry), ako o „... štrbavej puse bez logiky...“

V tých súkromných poznámkach je ešte zapísané: „...vtedy mi napadol text

Trampskej klasiky z dielne Wabi Daněka: Rosa na kolejích, konkrétne: „... tak jako jazyk naráží na vylomený zub ... přede mnou stíny se pluží a nad krajinou krouží podivnej pták, pták nebo mrak...“ Nie je to Samruk, alebo máte iný pocit z pohľadu na Bratislavu? Kazašský špičkový architekt A. I. Rustambekov to tak vnímal, pričom Bratislavu a Almaty oddeľuje vzdialenosť asi 4 558,8 km[4] a naživo v súčasnosti ju nevidel.

Na pokus o oponentúru, že veď aj Astana je dosť „zubatá“ mi odpovedal: „.. .čo sa týka Astany, stále počúvam, že je tu zbytočne veľa mrakodrapov a ľudia túžia žiť vo väčšej intimite. V prízemných, resp. jednoposchodových domoch. Lenže v Almaty už nie je voľná zem, ale Astana je nové mesto, ktoré sa buduje v stepi. Samozrejme, že by sa dalo postaviť niekoľko satelitných zón okolo. Veľkomesto a hlavné mesto však musí mať aj svoju vizuálnu silu...“
 

Život v Almaty
 

Na záver jedna poznámka. Tak to asi osud chcel, ale väčšina tých, ktorí sa podieľali na novej politickej architektúre Kazachstanu vrátane tej skutočnej stavebnej architektúry hlavného mesta, sa nikdy necítili dobre v tomto „novomeste“, ktoré zatiaľ svoj sviatok oslavuje (alogicky) v deň narodenín prvého prezident Kazachstanu – elbasy – N. A. Nazarbajeva, a nie vtedy, kedy by to mestu vzhľadom na historické fakty prináležalo.

Aj preto celý svoj plodný (ale krátky) život, až do svojho konca prežil v Almaty (predtým Alma-Ata). Nové generácie však na Nur-Sultan už nedajú dopustiť. Aj to dokumentuje, ako sa generačne menia (hodnotové, politické...) akcenty. A v tom je kúsok spravodlivosti a tiež symbolické potvrdenie, že zlý drak Ajdachar za všetko (ne)môže.

Treba ešte pripomenúť, že A. I. Rustembekov nebol jednorazovým architektom. V Almaty si možno pozrieť jeho koncept obchodného komplexu „Silk Way“, moderné obytné domy, stanicu metra «Жибек жолы», alebo obytné domy v centre susedného hlavného mesta Kirgizska – v Biškeku, kam je to na miestne pomery, len na skok – 198 kilometrov.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

 


[1] Knihu možno stiahnuť:  https://www.litmir.me/bd/?b=594880&p=1;2]

[2] Pozn.: I. Zjazd lídrov svetových a tradičných cirkví sa konal 23.-24. septembra 2003 v Astane. Bližšie pozri: http://religions-congress.org/;

[3] Bližšie pozri: https://noveslovo.sk/c/Od_Akmolinska_po_zatial_Nur_Sultan ;

[4] Pozri: http://vzdialenost.1km.net/sk/bratislava/kz/almaty/

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama