Reklama
Reklama

BHS verné kvalite

Počet zobrazení: 2693

Hrdina westernu Sergia Leoneho hovorí: „Muž s revolverom vraj nemá šancu proti mužovi s brokovnicou. Nie je to pravda.“ Podobne sa pred začiatkom 51. ročníka BHS tvrdilo, že nemôže prekonať skvelú úroveň predchádzajúceho jubilejného ročníka. V umení je však každé porovnávanie problematické. Zaiste, tentoraz sme nemali v bratislavskej Redute orchestre, ako boli vlani Londýnski filharmonici, Izraelská národná opera alebo Viedenskí filharmonici, ale úroveň prizvaných orchestrov bola mimoriadne vysoká. Výkony, aké predviedlo šesť  (s Janáčkovou filharmóniou z Ostravy sedem) zahraničných symfonických orchestrov, ale aj tri večery so Slovenskou filharmóniou a koncert Žilinského orchestra zostanú dlho v pamäti všetkých priaznivcov vážnej hudby. Škoda, že vystúpenie symfonického orchestra z Hamburgu so slovenským dirigentom Jurajom Valčuhom a atraktívnym repertoárom (Čajkovskij, Prokofiev, Strauss, Ravel), ktorý bol zaiste jedným z vrcholov festivalu, kolidoval s hosťovaním významnej bulharskej speváčky v opere SND. Do programu festivalu patril aj organový a klavírny recitál, šesť komorných koncertov najvýznamnejších slovenských komorných telies a koncert víťazov medzinárodnej súťaže inštrumentalistov New Talent 2015. Maratón koncertov trvajúci od 25. septembra po 11. október sa nedal navštevovať inak ako výberovo. Preto sa v ďalšom zameriam iba na mnou navštívené koncerty.

51_bhs_1.jpgHneď otvárací koncert Slovenskej filharmónie bol v znamení výkonu doterajšieho  a pomaly odchádzajúceho šéfdirigenta Emmanuela Villaumea, ktorý napriek dramaturgickej rozdrobenosti programu (Wagner, Musorgskij, Dukas, Debussy a Ravel) dokázal vytvoriť jeden veľký poslucháčsky zážitok z interpretovaných diel. Vokálnou lahôdkou bol aj výkon známej ruskej mezzosopranistky Oľgy Borodiny. V nasledujúcich dvoch navštívených koncertoch bolo zaujímavé porovnávať prístupy dvoch mladých ruských klaviristov. Kým mladučký Alexander Sinčuk v populárnom Čajkovského  koncerte b mol šiel vehementným elánom ostro proti tradícii, skúsenejší Andrej Jarošinskij zahral Mozartov koncert op. 21 priam ideálne v „nemeckom“ štýle, disciplinovane a vzácne kultivovane. Z ďalších inštrumentalistov Vadim Gluzman bravúrne zvládol ľúbivý husľový koncert č. 1 Maxa Brucha, kým kórejská huslistka Jura Lee sa na úrovni vyrovnala s premiérovanou modernistickou skladbou svojho krajana Texu Kima. Pokiaľ ide o orchestrálne a dirigentské výkony, všetky spĺňali kritériá vysokej kvality. Ruská filharmónia s Dmitrijom Jurovským pri interpretácii slávnej Šostakovičovej Leningradskej symfónie podobne ako Berlínsky orchester (dirigent Andrej Borejko) s mimoriadne náročnou piatou symfóniou Mahlera dosiahli impozantnú monumentalitu zvuku. Gianluigi Gelmetti s Filharmonickým orchestrom Monte Carla sa ukázal aj pri veľmi úspornom geste ako dokonalý znalec Rossiniho. Kórejský dirigent Hun-Joung Lim pri interpretácii predohry k Mozartovej Čarovnej flaute, ale i pri Dvořákovej Novosvetskej symfónii sa miestami posúval k pre nás nezvyklej dynamickej ostrosti, ale jeho Kórejský symfonický orchester mal svoje kvality. Iránsky dirigent Alexander Rahbari je v Bratislave dobre známy. Pod jeho taktovkou orchester SF vyčaril veľa krás zo Stravinského Vtáka ohniváka i z Orffovej Carminy burana, v ktorej sa miešajú moderným no prístupným spôsobom spracované podnety zo stredovekej sakrálnej, jarmočnej i dvorskej hudby. Posledným zahraničným orchestrom bola kvalitná Rotterdamska filharmónia sprevádzajúca makedónskeho klaviristu Simona Trpčeského, ktorého predvedenie tretieho koncertu Sergeja Rachmaninova znieslo porovnanie s výbornými výkonmi spomínaných ruských klaviristov. Holanďania s dirigentom Christianom Macelaru ukázali pri interpretácii Sibeliovej druhej symfónie pekný, niekedy dynamicky až predimenzovaný zvuk. Sklamaním bolo odrieknutie vystúpenia svetoznámeho, v Bratislave už viackrát účinkujúceho klaviristu Borisa Berezovského. Na poslednú chvíľu ho zaskočil jeho krajan Alexander Gindin. Našťastie Rusi disponujú obrovským zázemím kvalitných pianistov, takže výkon klaviristu (najmä v druhej polovici večera, kedy hral Skriabina a Rachmaninova) odčinil pôvodné sklamanie. Škoda len, že repertoár prvej polovice tohto koncertu bol málo „festivalový“.

Napokon sa zmienim o sólistickej i zborovej zložke vokálnej. V Rossiniho Stabat mater sa prezentovalo vzorové kvarteto troch Talianov a španielskeho tenoristu (dnes vychyteného Celsa Albela) presne v duchu a štýle skladby veľkého operného, ale ako ukazuje toto dielo, aj oratórneho mága. Veľmi kvalitné bolo aj vokálne trio v Carmine burane. Mexický tenorista Oscar de la Torre spieval suverénne aj v trojčiarkovej oktáve, rutinne si počínal barytonista Audun Iversen a v záskoku spievajúca Martina Masaryková nadchla jemným nanášaním tónov. Slovenský filharmonický zbor (Jozefa Chabroňa) potvrdil svoju povesť tak pri interpretácii Rossiniho ako Orffa, kde sa zapojil do hry aj Bratislavský chlapčenský zbor. Osobitne sa mi páčil zvuk ženského zboru v lyrických pasážach partitúry.

Takmer všetky koncerty boli bohato navštívené vrátane zahraničných návštevníkov, niekoľko z nich nahrával Slovenský rozhlas, iba Slovenská televízia sa uspokojila s párminútovými šotmi. Kvalitnú úroveň mali texty v bulletinoch dotýkajúce sa interpretovaných diel. Zato väčšiu pozornosť by si zaslúžili texty o vystupujúcich umelcoch, kde sa niektoré údaje viackrát opakujú, iné sa uvádzajú chybne (Rossiniho Cesta do Remeša sa uvádza ako Cesta do Paríža, mezzosopranistka Borodina nespievala Margarétu vo Faustovi, ale vo Faustovom prekliati, Maggio musicale fiorentino nie je divadlom ale festivalom atď.).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama